SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 838/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiTANK, s. r. o., Haličská cesta 3200, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriouJUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bajkalská 13, Bratislava, za ktorú koná advokátJUDr. Marián Kurhajec, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdnyproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 29/2014 z 10. marca 2015a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca2015, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti TANK, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 9837/2015 a sp. zn. Rvp 9838/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 9837/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti TANK, s. r. o., o d m i e t aako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANK, s. r. o., Haličská cesta 3200, Lučenec(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 29/2014 z 10. marca 2015 a žiada vydaťtento nález:
„1. Základné právo spoločnosti TANK, s. r. o., so sídlom Haličská cesta 3200, 984 10 Lučenec, IČO: 36 057 568, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, Oddiel: Sro, vložka č. 8071/S, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4Sžf/29/2014 zo dňa 10. marec 2015 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4Sžf/29/2014 zo dňa 10. marec 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti TANK, s. r. o., so sídlom Haličská cesta 3200, 984 10 Lučenec, IČO: 36 057 568, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, Oddiel: Sro, vložka č. 8071/S, priznáva náhradu trov konania vo výške sumy 208,04 EUR..., ktorú mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám jeho právneho zástupcu.“
Konanie o tejto sťažnosti bolo vedené pred ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 9837/2015.
Ústavnému súdu bola rovnako 2. júla 2015 doručená sťažnosť sťažovateľa, ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca 2015, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Základné právo spoločnosti TANK, s. r. o. so sídlom Haličská cesta 3200, 984 10 Lučenec, IČO: 36 0575 68, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, Oddiel: Sro, vložka č. 8071/S, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4Sžf/57/2014 zo dňa 10. marec 2015 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4Sžf/57/2014 zo dňa 10. marec 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti TANK, s. r. o., so sídlom Haličská cesta 3200, 984 10 Lučenec, IČO: 36 057 568, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, Oddiel: Sro, vložka č. 8071/S, priznáva náhradu trov konania vo výške sumy 208,04 EUR..., ktorú mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám jeho právneho zástupcu.“
Konanie o tejto sťažnosti bolo vedené pred ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 9838/2015.
Ako vyplynulo z oboch sťažností a ich príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkomkonaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.23 S 308/2013 a sp. zn. 23 S 329/2013, v ktorých sa proti Finančnému riaditeľstvuSlovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhal preskúmaniazákonnostirozhodnutiač.1100307/1/376703/2013z8.augusta2013,resp.č. 1100307/1/526207/2013/4884 zo 7. novembra 2013, ktorými žalovaný potvrdilrozhodnutieDaňovéhoúraduBanskáBystrica(ďalejlen„daňovýúrad“)č. 9611401/5/1723997/2013/Dea zo 6. mája 2013, ktorým bol sťažovateľovi vyrubenýrozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012 v sume30 068,32 €, t. j. nebol priznaný nadmerný odpočet za toto obdobie v sume 23 002,16 €a bola vyrubená vlastná daňová povinnosť 7 066,16 €, resp. rozhodnutie daňového úraduč. 9614401/5/3650352/2013/An z 1. augusta 2013, ktorým bol sťažovateľovi vyrubenýrozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 v sume 25 830,57 €,t. j. nebol priznaný nadmerný odpočet za toto obdobie v sume 24 205,23 € uvedenýv daňovom priznaní sťažovateľa a bola vyrubená vlastná daňová povinnosť 1 625,34 €.Rozhodnutia žalovaného boli v podstate odôvodnené tým, že oslobodenie od danez pridanej hodnoty pri dodaní tovaru do iného členského štátu (intrakomunitárne dodanietovaru) je podmienené splnením zákonných podmienok definovaných v § 43 zákonač. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono dani z pridanej hodnoty“), najmä že tovar musí byť fyzicky odoslaný alebo prepravenýz tuzemska do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň. V prípade sťažovateľaišlo o pohonné hmoty a sťažovateľ nepreukázal, že tieto fyzicky opustili tuzemsko, tvrdil,že boli natankované do nádrží motorových vozidiel a prepravných nádrží. Za postačujúcidôkaz nemožno považovať písomné vyhlásenia odberateľov či kúpne zmluvy, ktorésťažovateľ predložil daňovému úradu, pretože tieto nepreukazujú opustenie tovaru územiaSlovenskej republiky, ale iba jeho umiestnenie na prepravu.
Sťažovateľ v žalobách podaných krajskému súdu argumentoval tým, že preukázal,že pohonné hmoty boli riadne prepravené z tuzemska do Maďarskej republiky osobeidentifikovanej pre daň, pohonné hmoty boli načerpané do prepravných nádržía prepravných nádob, pričom autá smerovali do Maďarskej republiky, tankovací stojan sanachádzal šesťdesiat metrov od štátnej hranice (čerpacia stanica sťažovateľa v ŠiatorskejBukovinke), preto maďarský odberateľ nemohol pohonné hmoty spotrebovať ešte na územíSlovenskej republiky. Sťažovateľ nebol povinný preukazovať a skúmať, do čohoodberatelia tankujú pohonné hmoty, ale iba to, že tovar bol vyvezený do iného členskéhoštátu, čo preukázal písomnými vyhláseniami odberateľov, v ktorých bol vývoz tovaruodberateľom potvrdený. Žalovaný preto nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a tentoi nesprávne právne posúdil.
Krajskýsúdopodanýchžalobáchsťažovateľarozhodolrozsudkomč. k. 23 S 308/2013-68 z 22. januára 2014 a rozsudkom č. k. 23 S 329/2013-100z 12. marca 2014 tak, že žaloby sťažovateľa zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradutrov konania.
Krajský súd svoje rozhodnutia zhodne odôvodnil tým, že sťažovateľ nesplnilpodmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemskado iného členského štátu, pretože svojou podstatou pohonné hmoty nie sú tovar, ktorý bolodoslaný alebo prepravovaný z tuzemska do iného členského štátu. Čerpanie pohonnýchhmôt sa využívalo na účely priameho použitia motorových vozidiel (uvedenia motorovéhovozidla do pohybu) a v súvislosti s prepravným výkonom. Preprava bola zabezpečovanáinou osobou, preto v súvislosti s § 43 ods. 5 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty bolopovinnosťou sťažovateľa preukázať prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslanímiesto určenia prepravy tovaru. Sťažovateľ miesto určenia prepravy tovaru preukázaťnevedel a ani nemohol, pretože neboli vedené evidenčné čísla motorových vozidiel,do ktorých boli pohonné hmoty čerpané. V priebehu celého konania sťažovateľnepreukázal, že by prepravu pohonných hmôt vykonával odberateľ. Povinnosťousťažovateľa v zmysle § 43 ods. 5 prvej vety zákona o dani z pridanej hodnoty bolopreukázať, že sú splnené podmienky na oslobodenie od dane. V žiadnej kúpnej zmluvea ani v žiadnej faktúre, ktoré boli predložené pri daňovej kontrole, nebolo určené miesto,kde mal byť tovar dodaný. V súvislosti s predloženými čestnými vyhláseniami odberateľovkrajský súd poukazoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-409/04 z 27. 9. 2007TELEOS, C-94/05 z 27. 9. 2007, podľa ktorého predpokladom oslobodenia od dane je, abybol tovar skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu, pričom vyhlásenieodberateľa nemožno považovať za určujúci dôkaz na oslobodenie dodávky vnútrispoločenstva. Okrem toho v čestných vyhláseniach nie je potvrdené, že tovar bol skutočneprepravený do Maďarska, vyplýva z nich iba to, že bol umiestňovaný na prepravudo Maďarska. S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyváženývýklad právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom danea záujmom daňového subjektu, a vzhľadom aj na argumenty v súvislosti s rozhodnutímSúdneho dvora Európskej únie bol krajský súd toho názoru, že samotné vyhlásenieodberateľov nemôže byť pre posúdenie veci rozhodujúce, pretože v opačnom prípade by todávalo veľkú možnosť pre zneužitie právapriznanie nadmerného odpočtu dane z pridanejhodnoty. Sťažovateľ ničím nepreukázal, že by pohonné hmoty, ktoré boli čerpané do nádržíautomobilov na čerpacej stanici, boli skutočne dodané odberateľom v Maďarsku, či tedadošlo k transportu tovaru do iného členského štátu. Aj novelizované ustanovenie § 43 ods. 5zákona o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. októbra 2012 sprísnilo podmienkypre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o predkladanie príslušnýchdokladov. Sťažovateľ odberateľom pri načerpaní pohonných hmôt vystavil dokladyz evidenčnej registračnej pokladne označené ako dodacie listy, ktoré obsahovaliaj náležitosti faktúry v zmysle § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty, v týchto dokladochuviedol daň z pridanej hodnoty a vzhľadom na uvedenú skutočnosť bola tu aj povinnosťsťažovateľa v zmysle § 69 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty túto daň zaplatiť.Proti obom týmto rozsudkom podal sťažovateľ odvolania, v ktorých žiadal odvolacísúd, aby napadnuté rozsudky zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie, resp. ich zmenil tak,že rozhodnutia žalovaného sa zrušujú ako nezákonné a veci sa vracajú žalovanémuna ďalšie konanie. Poukázal na to, že krajský súd nesprávne zistil skutkový stav veci,pretože v konaní bolo jednoznačne písomnými vyhláseniami preukázané, že prepravutovaru do Maďarska si zabezpečovali odberatelia sami, bez účasti tretej osoby. Sťažovateľteda uniesol dôkazné bremeno o tom, ktorý subjekt vykonával prepravu tovarudo Maďarska. Posúdenie otázky, kto realizoval prepravu tovaru, má zásadný význam z tohohľadiska, či sa na preukázanie splnenia podmienok na oslobodenie od dane z pridanejhodnoty bude aplikovať ustanovenie § 43 ods. 5 písm. a) alebo ustanovenie § 43 ods. 5písm. c) zákona o dani z pridanej hodnoty. V oboch prípadoch je povinný platiteľ preukázaťdodanie tovaru kópiou faktúryv prvom prepravným dokladom alebo iným dokladomo odoslaní obsahujúcim miesto určenia a v druhom písomným vyhlásením odberateľa,že tovar prepravil do iného členského štátu. Vo veci sťažovateľa postačovalo vyhláseniea údaj o mieste určenia sa nevyžadoval. Čestnými vyhláseniami odberateľov bolopreukázané, že prepravu tovaru do Maďarska zabezpečovali sami odberatelia, a pretopožiadavka krajského súdu na sťažovateľa na preukázanie miesta určenia tovaru nie jev súlade s ustanovením § 43 ods. 5 písm. c) zákona o dani z pridanej hodnoty. Pokiaľ ideo rozsudok C-409/04, ten je potrebné aplikovať v jeho celosti. Sťažovateľ poukázal osobitnena znenie vyhlásení, ktoré predložil daňovému úradu:„Týmto potvrdzujeme, že tovar v hodnote... odkúpený v období od... do... od firmy TANK, s. r. o., Lučenec, prevádzka Šiatorská Bukovinka so sídlom v Slovenskej republike, IČO: 36 057 568, IČ DPH: SK2020082779, sme vyviezli do Maďarska.“Tu je jednoznačne z gramatického výkladuuvedenej vety jasné, že tovar bol vyvezený do Maďarska, a preto argumentácia krajskéhosúdu, že tieto vyhlásenia odberateľov nepotvrdzujú prepravu tovaru do Maďarska, jecelkom nesprávna. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že dodacie listy nevstupujú dofiškálnej pokladne a že slúžia len ako podklad na vystavenie súhrnnej faktúry. Náležitostifaktúry sa majú posudzovať podľa vtedy platného ustanovenia § 72 zákona o dani z pridanejhodnoty. Zákon o dani z pridanej hodnoty nerozlišuje nejaké osobitné postaveniepohonných látok, na ktoré by sa malo v rámci intrakomunitárneho dodania tovaru osobitneprihliadať. Osobité postavenie pri určovaní miesta dodania tovaru majú napríklad takétovary ako plyn a elektrická energia, čo však sleduje účel Smernice Rady 2003/92/ES zo 7.októbra 2003, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 77/388/EHS v súvislosti s pravidlamio mieste dodávok plynu a elektriny. Pre špecifické postavenie pohonných hmôt ako tovaruexistuje samostatná právna úprava, a preto v prípade intrakomunitárneho dodania tohtodruhu tovaru sa použije ustanovenie § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty rovnako ako prikaždom inom tovare. Pokiaľ žalovaný v rámci konania argumentoval tým, že pre pohonnéhmoty existuje špeciálna úprava obsiahnutá v ustanovení § 55 ods. 5 zákona o dani zpridanej hodnoty, uvedený výklad žalovaného je nesprávny, pretože toto ustanovenie sanetýka intrakomunitárneho dodania tovaru, ale dodania tovaru zahraničnej osobev tuzemsku. Uvedená argumentácia nekorešponduje s dôkazmi, ktorými sťažovateľ v rámcikonania preukazoval dodanie tovaru do iného členského štátu. Sťažovateľ ďalej poukázali na to, že krajský súd pri posudzovaní zásadnej otázky, t. j. či v danom prípade došlok dodaniu tovaru alebo nie, sa neriadil pri hodnotení dôkazov ustanovením § 132Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sťažovateľ preukazoval dodanietovaru do Maďarska nielen čestnými vyhláseniami odberateľov, ale aj geometrickýmzameraním vzdialenosti stojanov od hranice s Maďarskom, ako aj odborným vyjadrenímsúdneho znalcapreukazujúcim skutočnosť, že k spotrebe novonačerpanéhopaliva do palivovej nádrže dochádza až po prejdení 4,23 km. Krajský súd zamietol tedažaloby sťažovateľa napriek tomu, že sťažovateľ preukázal dodanie tovaru spôsobom, ktorýpredpokladá zákon o dani z pridanej hodnoty.
Žalovaný sa k odvolaniam sťažovateľa vyjadril tak, že pre vec je nepodstatné,či preprava tovaru bola zabezpečovaná odberateľom alebo inou osobou, pretože v prípadepohonných hmôt načerpaných do motorových nádrží áut, nemôže ísť o naplnenieustanovenia § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, a teda o dodanie tovaru s oslobodenímod dane v dôsledku jeho prepravy do iného členského štátu, keďže takýmto spôsobomdodaný tovar nemôže byť prepravený alebo odoslaný v dostatočnom množstve a štruktúre,v akom bol iným platiteľom dane dodaný, a to z toho dôvodu, že ide o tovar slúžiacina okamžitú spotrebu a nie je určený na prepravu alebo odoslanie. Nie je preto podstatné,do akého motorového vozidla boli pohonné hmoty čerpané, či do vlastných vozidielodberateľov, alebo do vozidiel iných osôb, ani akého znenia boli vyhlásenia odberateľov,ale iba to, že pohonné hmoty čerpané do nádrží motorových vozidiel sú špecifickýmtovarom, ktorý nie je určený na prepravu alebo dodanie na iné miesto dodania, keďže ideo tovar určený na okamžitú spotrebu, a nie na prepravu a dodanie v stave (množstvea štruktúre), v akom bol dodaný, a to, že sťažovateľ na dodanie tohto tovaru vystavildoklady, v ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol podľa § 69 ods. 5 zákonao dani z pridanej hodnoty povinný túto daň zaplatiť.
Najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu rozsudkami sp. zn. 4 Sžf 29/2014z 10. marca 2015 a sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca 2015 ako vecne správne potvrdila žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Sťažovateľ obe sťažnosti doručené ústavnému súdu, v ktorých namietal porušeniesvojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdusp. zn. 4 Sžf 29/2014 z 10. marca 2015 a sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca 2015 zhodneodôvodnil tým, že tieto rozhodnutia sú arbitrárne, svojvoľné, objektívne nepreskúmateľnéa nedostatočne odôvodnené. Najvyšší súd iba všeobecne skonštatoval, že dodávkypohonných hmôt načerpané priamo do palivovej nádrže nespĺňajú charakteristiku dodaniatovaru, ktorý je oslobodený od dane z pridanej hodnoty z dôvodu prepravy, dodaniado iného členského štátu, a nejde teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Pritom v zmysle§ 43 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty sa dodanie tovaru do iného členského štátupreukazuje tam uvedeným spôsobom, t. j. kópiou faktúry a písomným vyhlásenímodberateľa, ktorého náležitosti do 1. októbra 2012 zákon o dani z pridanej hodnoty nijakoneupravoval. Sťažovateľ tieto podmienky splnil, napriek tomu boli na neho kladenépožiadavky nad rámec zákona – najvyšší súd vykladal ustanovenie § 43 ods. 5 písm. c)zákona o dani z pridanej hodnoty neprípustne extenzívne. Najvyšší súd ďalej v rozporeso zákonom považoval pohonné hmoty za špecifický tovar, hoci ním nie je. Nevzťahuje sanaň ani § 55 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože toto ustanovenie sa vzťahujeiba na dodanie tovaru zahraničnej osobe v tuzemsku. Najvyšší súd sa nijako nevysporiadalani so záverom odborného vyjadrenia znalca, z ktorého vyplýva, ktorým momentom začínadochádzať k spaľovaniu načerpaného paliva (po prejdení 4,23 km), nevzal ho do úvahyvôbec. Nevysporiadal sa ani s tvrdením sťažovateľa, hoci na to sťažovateľ poukazovaluž v odvolaní, že ním vystavené dodacie listy nespĺňali náležitosti faktúry, ako faktúryani neslúžili a nezakladali ani povinnosť daň odviesť. Samotné dodacie listy neboliani vyhotovené elektronickou registračnou pokladnicou. Rozhodnutia najvyššieho súduspočívajú výlučne iba na konštatovaniach určitých skutočností, nie sú podporené náležitýmiargumentmi a rozhodnutia ako celok vyznievajú nejasne a nezrozumiteľne.
Ako vyplýva z uvedeného, sťažovateľ oboma podanými sťažnosťami namietaporušenie rovnakých základných práv, ku ktorému malo dôjsť dvoma rozhodnutiaminajvyššieho súdu z rovnakých dôvodov.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah oboch sťažností sťažovateľa vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 9837/2015 a sp. zn. Rvp 9838/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právnenormy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia, t. j. obe sťažnosti spojilna spoločné konanie (ďalej len „sťažnosť“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Sžf 29/2014 z 10. marca 2015 a sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca 2015,ktorými boli ako vecne správne potvrdené rozsudky krajského súdu č. k. 23 S 308/2013-68z 22. januára 2014 a č. k. 23 S 329/2013-100 z 12. marca 2014, a to s odôvodnením,podľa ktorého oba rozsudky najvyššieho súdu sú arbitrárne, svojvoľné, objektívnenepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, pričom sťažovateľ vo vzťahu k ich tvrdenejsvojvoľnosti a arbitrárnosti v podstate opakuje svoju argumentáciu predloženú v skoršompriebehu konania.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudkov sp. zn. 4 Sžf 29/2014 z 10. marca 2015a sp. zn. 4 Sžf 57/2014 z 10. marca 2015 zhodne uviedol:
„Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 1 v spojitosti s § 246c ods. 1 O. s. p. konštatuje, že napadnutý rozsudok potvrdil, lebo je vo výroku vecne správny.
K námietke žalobcu, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav, keď uviedol, že preprava tovaru pohonných hmotami bola zabezpečovaná inou osobou, pričom zo spisu vyplýva, že prepravu si zabezpečovali odberatelia sami bez účasti tretej osoby, súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu k meritu veci nepodstatná. V prípade pohonných hmôt dodávaných spôsobom čerpania priamo do motorových nádrží áut, nemôže ísť o naplnenie ustanovenia § 43 zákona o DPH a teda o dodanie tovaru s oslobodením v dôsledku jeho prepravy do iného členského štátu, pretože takýmto spôsobom dodaný tovar nemôže byť prepravený alebo odoslaný v dodanom množstve alebo štruktúre, pretože ide o tovar slúžiaci k okamžitej spotrebe a nie určený na prepravu alebo odoslanie.
Nie je pre skutkové posúdenie podstatným, do akého motorového vozidla boli pohonné hmoty čerpané, či do vlastných vozidiel odberateľov, alebo do vozidiel iných osôb, ani akého znenia boli vyhlásenia odberateľov, čo napáda žalobca, ale v danom prípade sú pre posúdenie veci rozhodujúcimi dve skutočnosti:
1. pohonné hmoty čerpané priamo do nádrží motorových vozidiel sú tovarom, ktorý nie je určený na prepravu alebo dodanie na iné miesto dodania (aj do iného členského štátu), pretože ide o tovar určený na okamžitú spotrebu a nie na prepravu a dodanie v stave (množstve a štruktúre) v akom bol dodaný a
2. skutočnosť, že žalobca na dodanie tohto tovaru vystavil daňové doklady z ERP, v ktorých do ceny zahrnul už aj daň z pridanej hodnoty, bol podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH povinný túto daň zaplatiť.
Z uvedeného dôvodu súd odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nesúvisiace s meritom veci, a preto ich považoval za nedôvodné.
Svojou podstatou sú pohonné hmoty tovarom, dodanie ktorého nie je spojené s odoslaním alebo prepravou z tuzemska alebo iného členského štátu v nezmenenom stave a množstve, pokiaľ sú odoberané priamo do nádrže vozidla. Preprava tovaru z tuzemska do iného členského štátu v tomto prípade nevyplýva ani z uzatvorenej kúpnej zmluvy. Dodávky pohonných hmôt načerpaných priamo do palivovej nádrže nespĺňajú zákonnú charakteristiku dodania tovaru, ktorý je oslobodený z dôvodu, že je prepravený/dodaný do iného členského štátu. Preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH v súvislosti s týmito dodávkami. Uvedené dodanie tovaru - načerpanie pohonných hmôt priamo do palivovej nádrže na slovenskej čerpacej stanici žalobcu, nemožno považovať za intrakomunitárne dodanie tovaru v rámci EÚ v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty, nakoľko sa nedá preveriť, či tento tovar reálne, v takom množstve, v akom bol vyfakturovaný maďarskému odberateľovi opustil územie Slovenskej republiky alebo ho odberateľ spotreboval už na území Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť, nemá vplyv ani umiestnenie čerpacej stanice žalobcu – podľa jeho tvrdenia, je vzdialená 60 m od štátnej hranice s Maďarskom. Podľa ustanovenia § 43 zákona o DPH je od dane oslobodené dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska alebo iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. O prepravu tovaru ide vtedy, keď sa tovar, ktorý je predmetom dodania transportuje z jedného miesta na iné miesto. V prípade odoslania tovaru ide o situáciu, kedy je tovar inou osobou (na účet dodávateľa alebo odberateľa) prepravený z jedného miesta na iné určené miesto. Ak sa má uplatniť oslobodenie od dane podľa § 43 citovaného zákona, musí okrem iného ísť o transport alebo odoslanie tovaru z tuzemska do miesta určenia v inom členskom štáte.
V danom prípade sa pohonné hmoty neprepravovali v rámci uzavretého zmluvného vzťahu do miesta určenia v inom členskom štáte. Preprava pohonných hmôt do iného členského štátu totiž nevyplýva ani z predloženej kúpnej zmluvy. Predmetom kúpnej zmluvy je nákup pohonných hmôt na čerpacej stanici pohonných hmôt Šiatorská Bukovinka. Maďarskí podnikatelia tankovali pohonné hmoty na čerpacej stanici. To znamená, že načerpaním pohonných hmôt cez tankovaciu pištoľ z výdajného stojana na čerpacej stanici do palivovej nádrže konkrétneho motorového vozidla maďarských podnikateľov, boli tieto pohonné hmoty odberateľom dodané. Pri takomto zdaniteľnom obchode nemožno hovoriť o dodaní tovaru, s ktorým je spojená jeho preprava, a na takéto dodanie nemožno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Keďže boli pohonné hmoty tankované do vozidiel maďarských podnikateľov z dôvodu, aby sa toto vozidlo mohlo hneď používať, potom ide o dodanie tovaru bez prepravy, a jeho miesto dodania sa určuje podľa § 13 ods. 1 písm. d/ zákona o DPH. Miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, teda v tomto prípade na území Slovenskej republiky. Dodanie tovaru, s ktorým nie je spojená jeho preprava do iného členského štátu v rámci zmluvného vzťahu medzi čerpacou stanicou a maďarskými podnikateľmi, podlieha zdaneniu v tuzemsku a na takéto dodanie sa uplatní sadzba dane platná v tuzemsku. Maďarskí podnikatelia identifikovaní pre daň v Maďarsku, majú možnosť požiadať o vrátenie dane, ak spĺňajú podmienky ustanovené smernice 2008/9/ES v Maďarsku.
V predloženej kúpnej zmluve nie je uvedené miesto dodania tovaru, je len uvedené, že pokiaľ bude odberateľ platiteľom dane, bude mu tovar dodaný bez dane po predložení potrebných dokladov. Maďarskí odberatelia natankovali pohonné hmoty priamo do nádrží dopravných prostriedkov a teda aj k spotrebe nakúpeného tovaru - pohonných hmôt, priamo do nádrží áut, dochádzalo už na území Slovenskej republiky. Pri takomto zdaniteľnom obchode nemožno hovoriť o dodaní tovaru, s ktorým je spojená jeho preprava do miesta určenia a na takéto dodanie nemožno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 41 ods. 1 zákona o DPH. V uvedenom prípade nie je splnená zákonná podmienka oslobodenia od dane a tou je odoslanie alebo prepravenie tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Režim intrakomunitárnych dodávok do iného členského štátu, kedy sa zdaňuje nadobudnutie tovaru v členskom štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru, nahradil systém dovozov a vývozov. Dodávka medzi členskými štátmi je uskutočnená, ak dôjde k fyzickému pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Priťažujúcou okolnosťou v danej veci bola i skutočnosť, že žalobca po odobraní tovaru vydal kupujúcemu doklad o zaplatení z elektronickej registračnej pokladnice, kde súčasťou ceny bola i daň z pridanej hodnoty. S poukazom na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudkov najvyššiehosúdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnilsvoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil.
Najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov považoval odvolania sťažovateľaza nedôvodné. Pokiaľ dospel k záveru o tom, že v prípade sťažovateľa nebola splnenázákonná podmienka oslobodenia od dane, teda odoslanie alebo prepravenie tovaruz tuzemska do iného členského štátu (§ 43 zákona o dani z pridanej hodnoty), tento svojzáver aj dostatočne odôvodnil, keď uviedol, že dodávka medzi členskými štátmije uskutočnená, ak dôjde k fyzickému pohybu tovaru medzi členskými štátmi a dodávkypohonných hmôt načerpaných priamo do palivovej nádrže nespĺňajú zákonnúcharakteristiku dodania tovaru, ktorý je oslobodený z dôvodu, že je prepravený/dodanýdo iného členského štátu. O prepravu tovaru ide totiž vtedy, keď sa tovar, ktorýje predmetom dodania, transportuje z jedného miesta na iné miesto, pričom pohonné hmotyčerpané priamo do nádrží motorových vozidiel sú tovarom, ktorý nie je určený na prepravualebo dodanie na iné miesto, pretože ide o tovar určený na okamžitú spotrebu,a nie na prepravu a dodanie v stave, v akom bol dodaný.
Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom najvyššieho súdu a považuje hoza ústavne konformný, a to aj preto, že rešpektuje základné zásady, na ktorýchje vybudovaná právna úprava dane z pridanej hodnoty. Aj ústavný súd považuje za správnyzáver, podľa ktorého načerpaním pohonných hmôt cez tankovaciu pištoľ z výdajnéhostojana na čerpacej stanici na území Slovenskej republiky do palivovej nádrže motorovéhovozidla zahraničného (maďarského) podnikateľa na účel, aby sa vozidlo mohlo ihneďpoužívať, sú pohonné hmoty odberateľovi dodané, pričom nejde o dodanie tovaru (s ktorýmje spojená jeho preprava), na ktoré možno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 43 zákonao dani z pridanej hodnoty. S ohľadom na znenie zákonných ustanovení citovanýchnajvyšších súdom, takýto záver nie je v rozpore s ich účelom a zmyslom a nemožno hopovažovať za ústavne nekonformný výklad týchto ustanovení.
Už len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľom označené základné právarozhodnutím najvyššieho súdu neboli porušené, a z uvedených dôvodov je namiestesťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015