znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 838/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Advokátska kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základných   práv   garantovaných   čl.   11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základného   práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 375/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len   „charta“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 375/2013 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v úvode popísal skutkový stav takto: „V právnej veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 12C/56/2012 sme dňa 29. 06. 2012 vstúpili do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa ust. § 93 ods. 2 O.s.p. Pre   vstup   vedľajšieho   účastníka   do   konania   podľa   §   93   ods.   2   O.s.p.   je   rozhodujúca skutočnosť, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zák. č. 250/2007 Z. z.), a že vedľajší účastník vstúpil do konania na ochranu práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa.

Po tom, ako nám bol v konaní doručený návrh na začatie konania a jeho prílohy sme vo veci podali dňa 31. 10. 2012 vyjadrenie, v ktorom sme okrem iného vzniesli námietku premlčania   žalobcom   uplatňovaných   nárokov.   Napriek   uplynutiu   všeobecnej   3-ročnej premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dôvodne vznesenej námietke premlčania Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č. k. 12C/56/2012-141 zaviazal žalovaného spotrebiteľa zaplatiť žalobcovi sumu 254 962,72 Kč (10 225,91 €) s prísl.   spolu   s   trovami   konania   v   celkovej   výške   2   971,83   €.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že na predmetný spotrebiteľský právny vzťah je nutné aplikovať   ustanovenia   Obchodného   zákonníka.   Obchodný   zákonník   pritom   zakotvuje všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu, preto nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný. Proti citovanému rozsudku sme podali dňa 05. 06. 2013 odvolanie, v ktorom sme namietali, že v spotrebiteľských právnych vzťahoch sa prednostne použije občianskoprávna úprava pred obchodnoprávnou úpravou. Na podporu svojich tvrdení sme v našom odvolaní poukázali na platnú právnu úpravu SR a ČR (keďže išlo o spor s medzinárodným prvkom), na rozhodnutia súdov k danej problematike, ako aj na teoretické publikácie zaberajúce sa nutnosťou aplikácie 3-ročnej premlčacej doby na všetky spotrebiteľské právne vzťahy. Na základe nášho odvolania následne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 05. 2014 č.k. 5Co/375/2013-185 žalobu zamietol a to práve s poukazom na dôvodne vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom vystupujúcim v konaní na podporu žalovaného spotrebiteľa. Citovaným rozsudkom Krajský súd zároveň rozhodol o trovách vedľajšieho   účastníka   a   to   tak,   že   mu   náhradu   trov   konania   nepriznal.   V   zmysle odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   vedľajší   účastník nevykonal úkony nevyhnutné na úspech vo veci. Odvolací súd zároveň argumentoval, že vzhľadom   na   predmet   činnosti   vedľajšieho   účastníka   nemožno   ním   vykonané   úkony považovať za účelne vynaložené.“

3. Samotné námietky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ zhrnul takto: «Súd   však   posúdil   trovy   vedľajšieho   účastníka   ako   neúčelné,   nakoľko „v prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo   vplyv   na   rozhodnutie   súdu“. Zo   skutkového   stavu   predmetnej   právnej   veci   však vyplýva pravý opak. Okresný súd Michalovce totiž rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k. 12C/56/2012-141   zaviazal   žalovaného   spotrebiteľa   na   žalovanú   sumu   a   až   následne, v dôsledku   procesného   úkonu   -   odvolania   podaného   vedľajším   účastníkom   Krajský   súd v Košiciach   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmenil   a   žalobu   zamietol . Práve   vedľajší účastník   zastúpený   advokátom   podal   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Michalovce odvolanie, v ktorom účinne vzniesol námietku premlčania, čo v konečnom dôsledku malo za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Ukazuje sa, že pôsobenie Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa v konaní je dostatočne účinným prostriedkom zabrániť   dodávateľom   porušovať   spotrebiteľské   práva.   Ak   sa   teda   súd   zaoberá neúčelnosťou našich trov, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo   k   úspechu   žalovaného,   jeho   argumentácia   sa   stáva   skutkovo   aj   právne nepresvedčivou....

Dovolíme   si   však   poukázať   na   skutočnosť,   že   Združenie   na   ochranu   občana spotrebiteľa   HOOS   je   založené   predovšetkým   z   obetí   nekalých   praktík   dodávateľov   na finančnom   trhu   a   snaží   sa   presadzovať   očistu   týchto   právnych   vzťahov.   Poukazuje   na neprimerané   zmluvné   podmienky,   nekalé   obchodné   praktiky,   ale   aj   na   celospoločenský fenomén   civilnoprávnej   úžery.   Združenie   je   bezmajetné,   nemá   potrebné   materiálne   ani personálne zázemie preto je odkázané na pomoc advokátov, keďže dodávatelia (inkasné spoločnosti,   banky,   nebankovky,   operátori...)   zaplavili   súdy   desaťtisíckami   žalôb o nedôvodné pohľadávky.

Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý nemohol   dať   v   súdnom   konaní   zastúpiť   advokátom.   Prečo   by   združenie   muselo   byť odborníkom v danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov. Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca na právo procesné, pričom na druhej strane stojí špecializovaná advokátska kancelária žalobcu. Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie, ale je aktívne, pretože vstúpilo ako vedľajší účastník do tisícov spotrebiteľských sporov a vyrušilo tým   nečestných   dodávateľov,   ktorí   masívne   zahlcovali   súdy   žalobami   o   pohľadávky z neprijateľných   zmluvných   pokút,   po   požití   nekalých   obchodných   podmienok a v neposlednom rade množstvom premlčaných pohľadávok.

Otázka trov v úspešných súdnych konaniach je pre Združenie otázkou prežitia tejto inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.

Navyše, považujeme za dôležité upozorniť na skutočnosť, že Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k. 12C/56/2012-141 priznal žalobcovi uplatňovaný nárok a rovnako mu priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 366,33 €. Je priam zarážajúce,   ako   súd   prezentuje   jeden   zo   základných   procesných   princípov   rovnosti účastníkov,   ak   žalobcovi,   ako   finančnému   nadnárodnému   gigantovi   trovy   konania   bez rozpakov priznal,   ale   to isté právo upiera   bezmajetnému neziskovému spotrebiteľskému združeniu, ktoré koná vo verejnom záujme.»

4.   Následne   sťažovateľ   uvádza   viaceré   rozhodnutia   krajských   súdov   Slovenskej republiky, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia súdov Českej republiky týkajúce sa rozhodovania o trovách konania. Záverom k týmto úvahám sťažovateľ doplnil, že „práve zo skutkového a právneho stavu v prejednávanej právnej veci vyplýva   flagrantné   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   ústavne   nekonformnými a arbitrárnymi rozhodnutiami všeobecných súdov“.

5.   Nakoniec   sťažovateľ   svoje   námietky   uzavrel   stanoviskom: „Krajský   súd v Košiciach   nás   napadnutým   rozhodnutím   diskvalifikoval   vo   vzťahu   k   nášmu   právu   na náhradu trov právneho zastupovania. Právo na právnu pomoc nemôže bez rozmeru práva na   náhradu   trov   konania   nájsť   zmysluplné   uplatnenie   v   občianskom   súdnom   procese. Ústavný   rozmer   práva   účastníka   na   náhradu   trov   konania   v   úspešnom   súdnom   spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR, napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 122/09.

Občianske   súdne   konanie   má   byť   jednou   zo   záruk   zákonnosti,   pod   ktorou   treba rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je Slovenská republika viazaná.

S   poukazom   na   uvedené   sa   Krajským   súdom   v   Košiciach   tvrdená   neúčelnosť právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka prieči princípu spravodlivého súdneho procesu a princípu rovnosti účastníkov.“

6.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základné práva garantované čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základné právo podľa čl. 47 charty. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu zamietol. Krajský súd ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada nepriznáva.

8. Krajský súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania odôvodnil takto:„... Podľa § 224 ods.2 O. s. p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca   nemal   v   odvolacom   konaní   úspech,   preto   nemá   právo   na   náhradu   trov konania a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Pokiaľ ide o trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast. nemožno ich považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že vedľajší   účastník   -   vzhľadom   na   svoj   cieľ   -   bol   vytvorený   na   ochranu   spotrebiteľa,   že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri účasti   v   konaní   zástupcu,   avšak   takto   vynaložené   trovy   nemožno   považovať   za   účelné bránenie   práva   samotného   účastníka   v   konaní.   Právo   na   právnu   pomoc   sa   priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák. upravených   možností,   t.   j.   nie   je   vopred   vylúčený   z   možnosti   zvoliť   si   na   svoje   zast. advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II. ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon   treba   dodať,   že   paušálny   vstup   vedľajšieho   účastníka   do   všetkých   konaní, v ktorých   žalobca   vystupuje,   bez   zreteľa   na   stav   konkrétneho   súdneho   konania,   vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej   činnosti.   S   prihliadnutím   na   cieľ   vedľajšieho   účastníka,   ktorým   je   ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva,   že   musí   byť   schopný   pomáhať   tomu   účastníkovi   konania,   na   strane   ktorého vstupuje   do konania,   nemožno   -   ako   už   bolo uvedené   -považovať   jeho   trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten   istý žalobca,   ako   v   prejednávanej   veci,   že aj   iné   subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie   k   úvahe,   že   primárnou   pohnútkou   pre   vstup   do   konania   nie   je   ochrana   práv konkrétneho spotrebiteľa.“

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodol v otázke účelnosti vynaložených trov konania.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým rozsudkom krajského súdu

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa   zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré   nemajú dostatočné   prostriedky   v   prípade,   ak je   táto   pomoc   potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces), a v neposlednom rade i v čl. 36 a nasl. listiny a čl. 47 charty.

14. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru   a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu,   čomu zodpovedá   povinnosť všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť   (porov.   I.   ÚS   290/08, II.   ÚS   88/01, II. ÚS 145/08,   III.   ÚS   259/2010,   IV.   ÚS   159/07).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom predpokladané   a   umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä   s   ustanovením §   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

15. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré skutočnosti   považuje súd za   preukázané a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   môže   byť v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríklad   vzhľadom   na   vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)] sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

16. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny ústavný súd vo svojej judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95, č. 7/1996 ZNaU).   Všeobecné   súdy   sú   podľa   uvedenej   zásady   povinné   v   súlade   so   zákonom   dať všetkým   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   rovnakú   príležitosť   predniesť   svoje stanovisko,   predniesť   rozhodujúce   tvrdenia   alebo   poprieť   tvrdenia   iného   účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

17. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

18.   Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu   o trovách   konania za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to   v   prípadoch,   ak   samotné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   takým   excesom z požiadaviek   kladených   na   spravodlivý   proces   alebo   ide   o   také   extrémne   vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).

19.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v   skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke   účelnosti   trov   konania   krajský   súd   uplatnil   zákonom   poskytovaný   priestor   na uváženie   účelnosti   trov   konania,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu   v napadnutom   rozsudku   má dostatočnú   oporu   v   odôvodnení   jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   obsahovalo   náležitú   argumentáciu, prostredníctvom   ktorej   krajský   súd   dospel   k   záveru   o neúčelnosti   vynaložených   trov konania zo strany sťažovateľa.

20.   Krajský   súd   zároveň   poskytol   sťažovateľovi   príležitosť   predniesť   svoje stanovisko,   predniesť   rozhodujúce   tvrdenia   alebo   poprieť   tvrdenia   iného   účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Sťažovateľ svoje právo využil a v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu právne názory a stanoviská k predmetnej veci. Sťažovateľovi zároveň nebolo zo strany krajského súdu odopreté aktívne uplatňovanie práva na právnu pomoc a sťažovateľ mohol v konaní pred   krajským   súdom   uplatniť   svoje   právo   na   zastúpenie   advokátom   (sťažovateľ   bol v konaní pred krajským súdom zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom).

21.   Postup   a   závery   krajského   súdu   tak obstoja   pre   účely   skúmania   dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl.   1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   z neho   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade nezasiahol do právneho postavenia sťažovateľa a do jeho ústavných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu arbitrárnym a neodôvodneným spôsobom, a sťažovateľovo právo na ochranu   vlastníckeho   práva   teda   nebolo   týmto   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu dotknuté ústavne neprípustným spôsobom.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014