znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 837/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   vo   veci namietaného porušenia jeho práv garantovaných čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   čl.   2   ods.   1   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 7, čl. 10 ods. 1 a 3, čl. 14 ods. 1, 2 a 3 písm. c), d), e) a g) a ods. 5 Medzinárodného paktu a občianskych a politických právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 6/2008 z 2. marca 2008, postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014 doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“), ako aj čl. 7, čl. 10 ods. 1 a 3, čl. 14 ods. 1, 2 a 3 písm. c), d), e) a g) a ods. 5 Medzinárodného paktu a občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014, postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 6/2008 z 2. marca 2008 (ďalej aj „uznesenia najvyššieho súdu“), postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008 (ďalej   aj   „rozsudok   najvyššieho   súdu“)   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu; spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Krajský súd uložil sťažovateľovi podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 29 ods. 1 a 3, § 43 ods. 1 a § 35 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie so zaradením na výkon trestu do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň krajský   súd   podľa   §   30   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   rozhodol,   že   podmienečné prepustenie   sťažovateľa   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   nie   je   prípustné.   Rozsudok krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   27.   februára   2008,   keď   najvyšší   súd   ako   súd odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   1   To   24/2007   zrušil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 29 ods. 1 a 3, § 43 ods. 1 a § 35 ods. 3 Trestného zákona uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody na doživotie, na výkon ktorého ho zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Odvolací súd zároveň rozhodol, že podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie nie je prípustné. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podal   sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   23.   apríla   2008   na krajskom   súde   dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g), i) a l) Trestného poriadku. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 6/2008 z 2. marca 2009 na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Proti už citovanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008 podal sťažovateľ na krajskom súde 18. novembra 2013 opätovne dovolanie, a to prostredníctvom ustanoveného obhajcu. Najvyšší súd 3. marca 2014   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   V 4/2014   na   neverejnom   zasadnutí   opätovné   dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol.

3. Sťažovateľ k rozsudku krajského súdu v úvode uviedol, že rozsudok krajského súdu   považuje   za   nepresvedčivý   a postavený   na   domnienkach   a predpokladoch.   Podľa sťažovateľa v konaní pred krajským súdom bolo vykonané účelové vypočúvanie svedkov, nabádanie   k svedectvu   sugestívnymi   a kapcióznymi   otázkami.   Krajský   súd   podľa sťažovateľa   ďalej   neodstránil   nezrovnalosti   a rozporuplnosti   znaleckých   posudkov. Sťažovateľ   taktiež   namieta   ľahostajný   prístup   krajského   súdu   k získavaniu   dôkazov a nezaoberanie sa   dôkazmi, ktoré sťažovateľ navrhoval vykonať, ako aj dôkazmi, ktoré podľa názoru sťažovateľa mal vykonať, keďže boli dôležité na úplné zistenie skutkového stavu,   a ktoré   by   podľa   neho   vzniesli   pochybnosti   o vine   sťažovateľa   a jej   preukázaní. Podľa sťažovateľa bol na základe neúplnosti, nesprávnosti, nejasnosti skutkových zistení a porušenia zásad trestného procesu nepresvedčivo uznaný vinným a odsúdený na doživotný trest   odňatia   slobody.   Takýto   postup   a rozsudok   krajského   súdu   porušuje   podľa presvedčenia sťažovateľa jeho práva a slobody.

4. Následne sťažovateľ vzniesol výhrady voči postupu a rozsudku najvyššieho súdu v odvolacom   konaní.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   vo   svojom rozsudku   vôbec   nevysporiadal   s jeho   argumentáciou,   nebral   do   úvahy   nezrovnalosti a pochybenia   krajského   súdu   vo   vykonanom   dokazovaní,   taktiež   sa   nevysporiadal s námietkou,   že   krajský   súd   nevykonal   dôkazy   navrhované   sťažovateľom,   nevykonal výsluch ním navrhovaných svedkov. Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní a vo svojom rozsudku nedokázal odstrániť pochybenie krajského súdu v tom, že vina nebola sťažovateľovi preukázaná zákonným spôsobom, naopak, podľa sťažovateľa sa najvyšší súd stotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   ktoré   sú   založené   na   dôkazoch   vykonaných nezákonným spôsobom.

5.   Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v konaniach,   v ktorých   rozhodoval o sťažovateľom   podanom   dovolaní   a opätovnom   dovolaní,   a   vo   svojich   uzneseniach nevysporiadal a ani nezaoberal podaným dovolaním a argumentáciou sťažovateľa uvedenou v dovolaní. Tým mali byť podľa neho porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces.

6.   Sťažovateľ   na   tomto   mieste   poukazuje   na   pochybenia   a neústavný   postup a napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov z dôvodu, že uloženie trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia na slobodu ho zbavuje akejkoľvek nádeje na znovunadobudnutie slobody, čím sa tento trest stáva trestom krutým, neľudským, ponižujúcim a vzbudzuje u sťažovateľa pocit strachu, úzkosti, beznádeje, ktorý je spôsobilý sťažovateľa   potupiť   a ponížiť,   čo   v konečnom   dôsledku   vedie   podľa   jeho   názoru k narušeniu osobnosti. Sťažovateľ dodáva, že súdny proces nebol ako celok spravodlivý, skutok, za ktorý mu bol uložený najprísnejší možný trest, nebol preukázaný a rozhodnutia nie sú založené na presvedčivých dôkazoch.

7. V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým skonštatuje, že jeho práva garantované čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) a čl. 8 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, ako aj čl. 7, čl. 10 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1, 2, 3 písm.   c), d),   e)   a   g)   a ods.   5   paktu   boli   postupom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu a napadnutými rozhodnutiami týchto súdov porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázal krajskému súdu obnoviť stav spred porušenia sťažovateľových práv. Sťažovateľ rovnako navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   482   324,02   € a náhradu trov konania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

9. Ústavný súd v úvode uvádza, že na základe vlastnej činnosti vykonanej v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že   z časového   hľadiska   najneskôr   vydané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014 bolo sťažovateľovi doručené 2. apríla 2014.

10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

11.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutým rozhodnutiam nie je podaná oneskorene.

12. Z časového   hľadiska   najneskôr   vydané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014 bolo sťažovateľovi doručené 2. apríla 2014. Sťažovateľ mohol   proti   tomuto   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podať   sťažnosť   ústavnému   súdu v dvojmesačnej   zákonnej   lehote,   t.   j.   najneskôr   2.   júna   2014. Sťažovateľ   však   podal sťažnosť 25. júla 2014 na poštovú prepravu a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2014. Zároveň zo samotného logického výkladu popísanej situácie, ako aj obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 3. marca 2014 vyplýva, že v čase doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V 4/2014   z 3.   marca   2014 sťažovateľovi,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o opätovnom   dovolaní   sťažovateľa,   tento disponoval a mal vedomosť o súvisiacich predchádzajúcich a skôr vydaných rozhodnutiach (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 6/2008 z 2. marca 2008, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 T 8/2005 z 13. júla 2007).

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepodal sťažnosť v lehote predpokladanej zákonom o ústavnom súde, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014