znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 835/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom Mgr. Robertom Cholenským, PhD., Advokátska kancelária, Bolzanova 461/5,Brno, Česká republika (spolupracujúci advokát Mgr. Tomáš Rašovský, Advokátskakancelária, Justičná 9, Bratislava), vo veci namietaného porušenia ich základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 1 Tos 109/2014 z 22. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť,, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 109/2014 z 22. októbra2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Rozsudkem Národního soudu v Praze ze dne 2. května 1947, sp. zn. TNs 12/47 (dále též „rozsudek“), byl ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (dále je „odsouzený“), uznán vinným zločinem proti státu podle § 4 dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb., o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „restribuční dekret“), a byl mu uložen trest těžkého žaláře v trváni 15 roků, zostřeného každoročně v den 15. března temnou komůrkou. Podle § 14 retribučního dekretu bylo vysloveno, že odsouzený pozbývá po dobu trestu občanské cti, že prvních 10 roků odpyká ve zvláštních nucených pracovních oddílech a že celé jmění propadá ve prospěch státu. Obžaloby z dalších dvou skutků byl odsouzený zproštěn.»

Sťažovatelia podali na Okresnom súde Bratislava I návrh na povolenie obnovykonania. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 Nt 10/2010 z 26. apríla 2013bolo rozhodnuté tak, že podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov v trestnej veci odsúdeného ⬛⬛⬛⬛,, pre zločin proti štátu podľa § 4 retribučného dekrétuprezidenta republiky č. 16/1945 Sb. vedenej na bývalom Národnom súde v Prahe pod sp. zn.TNs 12/1947 povoľuje obnovu konania a zároveň zrušuje rozsudok bývalého Národnéhosúdu v Prahe sp. zn. TNs 12/1947 z 2. mája 1947, a to vo výroku o vine a treste a súčasne ajvšetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom nazmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Proti uvedenému uzneseniuprvostupňového súdu podal sťažnosť podpredseda vlády Slovenskej republiky a ministerfinancií Slovenskej republiky, a to písomným podaním doručeným Okresnému súduBratislava I 25. júla 2014.

Krajský súd uznesením zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.6 Nt 10/2010 z 26. apríla 2013 a návrh na povolenie obnovy konania odmietol.

Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľmi ďalej vyplýva:„Ústavně chráněné právo na spravedlivý proces (fair trial) zahrnuje vedle práva na přístup k soudu i právo na to, aby soudní rozhodnutí mohlo být změněno jen na základě opravného prostředku podaného oprávněnou osobu, nikoli svévolně na popud někoho, komu takové právo nesvědčí.

Krajský súd v Bratislave v napadeném usnesení přiznal Slovenské republice postavení poškozeného, aniž by takové postavení svědčilo její právní předchůdkyni v původním řízení před Národním soudem v Praze, přičemž trestněprávní notorietou je, že stát může mít v trestním řízení postavení poškozeného jen tehdy, je-li projednávaným trestným činem dotčena jeho soukromoprávní – fiskální – sfera, nikoli v případe dotčení veřejného zájmu, k jehož ochraně je jménem státu povolána veřejná žaloba, tedy v případě trestního řízení před slovenskými soudy prokurátor...

Jen pro doplnění dlužno poznamenat, že krajský soud nesprávně uvádí, že v řízení před Národního soudu v Praze nemohl poškozený uplatnit svá práva v adhesním řízení. Právní předchůdkyně Slovenské republiky se k řízení před Národním soudem v Praze však se svým nárokem na náhradu škody nepřipojila, a tak i kdyby jí v řízení příslušelo postavení poškozeného, není nyní oprávněna proti usnesení o povolení obnovy brojit stížností. Tím, že Krajský súd v Bratislave posoudil jako přípustnou stížnost podanou někým, kdo k tomu nebyl oprávněn, závažným způsobem zasáhl do práva stěžovatelů na spravedlivý proces, zakotveného v čl. 46 Ústavy Slovenské republiky a v čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod...

Krajský soud v napadeném usnesení dovodil, že rozhodnout o povolení obnovy nemá pravomoc žádný soud Slovenské republiky, toliko Národní soud v Praze, jenž však již neexistuje. Tím judikoval opačně než Městský soud v Praze a efektivně tak odepřel stěžovatelům soudní ochranu – právo na přístup k soudu.“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „splnomocnenec“), splnomocnil advokáta na podanie tejto sťažnosti v menesťažovateľov, pričom tak mal konať na základe priložených substitučných splnomocnení.Substitučné splnomocnenia pre splnomocnenca boli sťažovateľmi podpísané 9. marca 2010a splnomocnencom prijaté 10. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že splnomocnenie na zastupovanie predústavným súdom bolo udelené advokátovi zapísanému v zozname advokátov vedenomČeskou advokátní komorou.

Na výzvu ústavného súdu zo 7. augusta 2015 advokát sťažovateľov listomz 25. augusta 2015 ústavnému súdu oznámil, že ním zvolený spolupracujúci advokát jeMgr. Tomáš Rašovský, Advokátska kancelária, Justičná 9, Bratislava.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Usnesením Krajského súdu v Bratislave ze dne 22. října 2014, sp. zn. 1 Tos 109/2014, bylo zasaženo do základního práva stěžovatelů na spravedlivý proces a na přístup k soudu.

2. Toto usnesení se proto zrušuje a věc se vrací Krajskému súdu v Bratislave k novému projednání a rozhodnutí.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčnýmprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, žesa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia udelili (každý jedenosobitne) plné moci splnomocnencovi 9. marca 2010. Splnomocnenec následne20. novembra 2014 splnomocnil advokáta, Mgr. Roberta Cholenského, aby v menesťažovateľov podal predmetnú sťažnosť. Zo znenia plných mocí z 9. marca 2010 vyplýva,že boli udelené splnomocnencovi, aby každého sťažovateľa zastupoval v tomto rozsahu:„... ve všech právních úkonech souvisejícich s mými nároky, majetkovými nebo jinými, vyplývajícími z dědictví po ⬛⬛⬛⬛, nebo po jejich potomcích. Zejména je zmocněnec oprávněn činit mým jménem návrhy, podávat a brát zpět opravné prostředky a vzdávat se jich, zastupovat mě při řízení před správním orgánem a před soudem, uzavírat smír...“

Z uvedenej plnej moci, na základe ktorej následne splnomocnenec udelil plnú moc(plnomocenstvo) advokátovi na podanie tejto sťažnosti v mene sťažovateľov, nevyplýva, žetáto plná moc zahŕňa aj splnomocnenie advokáta na podanie ústavnej sťažnosti. Priposudzovaní oprávnenia zastupovať sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom jezákladným procesným prameňom § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Už citovanézákonné ustanovenie procesného poriadku, ktorý je vo vzťahu k iným právnym predpisomzákonom lex specialis, vymedzuje nevyhnutné náležitosti právneho zastupovania v konanípred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inakobmedziť (m. m. I. ÚS 339/2012).

V konaní pred ústavným súdom nebolo preukázané zastupovanie sťažovateľovvzhľadom na to, že v plnej moci z 9. marca 2010 nie je výslovne uvedené, žesplnomocnenec je oprávnený na podanie ústavnej sťažnosti (splnomocnenie advokáta napodanie ústavnej sťažnosti v mene sťažovateľov). Z uvedeného podľa názoru ústavnéhosúdu vyplýva, že na základe plnej moci z 9. marca 2010 nemohol splnomocnenec účinneudeliť plnú moc advokátovi na podanie sťažnosti a zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom (m. m. III. ÚS 353/2012).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť podala osoba,ktorá zjavne nebola oprávnená konať za sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom.Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd uvádza, že za nejednoznačnú možnopovažovať aj plnú moc z 20. novembra 2014, z obsahu ktorej vyplýva, že advokátana podanie ústavnej sťažnosti nesplnomocňujú sťažovatelia zastúpení splnomocnencom, alesplnomocnenec samotný, ktorý je v plnej moci označený ako splnomocniteľ. Obsahovéusporiadanie a kontext uvedenej plnej moci nasvedčuje nejednoznačnosti plnomocenstva,ktorá sa prejavuje v tom, že plnú moc advokátovi udeľuje v konečnom dôsledkusplnomocnenec, a nie sťažovatelia samotní.

Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že právny zástupca sťažovateľov nie jezapísaný v zozname euroadvokátov Slovenskej advokátskej komory, a preto moholsťažovateľov zastupovať v konaní pred ústavným súdom iba v postavení hosťujúcehoeuroadvokáta v zmysle § 31 a nasl. zákona o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Z ustanovenia § 32 zákona o advokácii pritomvyplýva, že hosťujúci euroadvokát je pri zastupovaní účastníka konania v konaní predsúdom alebo iným orgánom verejnej moci a obhajobe obvineného v trestnom konanípovinný spolupracovať s advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskejadvokátskej komory („spolupracujúci advokát“). Inak nie je oprávnený účastníka konaniazastupovať ako advokát. Vzájomnú spoluprácu si advokáti upravia písomnou zmluvou (§ 32zákona o advokácii) (m. m. II. ÚS 87/2010, II. ÚS 34/2010).

Právny zástupca sťažovateľov v čase podania sťažnosti nemal zvolenéhospolupracujúceho advokáta, a preto v čase podania sťažnosti nebol oprávnený sťažovateľovzastupovať ako advokát.

Z uvedeného dôvodu bolo treba sťažnosť odmietnuť pri jej predbežnom prerokovanípre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ďalej ústavný súd uvádza, že sa nemôže v natoľko citlivej veciuspokojiť len s technickým riešením sťažnosti, avšak v miere a spôsobom patriacimdo rámca obiter dictum. Vo veci sa zložitým spôsobom prelínaidentitasťažovateľov, ichpríbuzného, s citlivým obdobím povojnového Československa.

Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie bezúhonnostiv objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych predpisov,ale v objektívnom práve, ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie jeneomylná, a aj v našich dejinách sa dokonca dopustila zločinov, nemá otázka(ne)konštatovania viny v trestnom práve len praktický význam spočívajúci v „čistom“trestnom registri pre výkon jednotlivých povolaní. Otázka viny má aj silný symbolickývýznam, a preto trestné právo umožňuje očistenie odsúdeného aj posmrtne. Nanajvýš citliváje situácia, ak je niekto označený a formálne fixovaný ako odsúdený v súvislostis okupáciou.

Na území dnešnej Českej republiky platil veľký retribučný dekrét č. 16/1945 Sb.o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidovýchsoudech, na území Slovenska platilo nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n.SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadeníľudového súdnictva (porov. Gronský, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinámČeskoslovenska. Svazek II, 19451960, Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 54a nasl.). Spochybniť legálnosť rozhodnutí Národného súdu činného na území dnešnejČeskej republiky je historicky veľmi delikátne. Nemenej náročná je to otázka z hľadiskateoretického. Rovnako je delikátne hodnotiť český judikatórny vývoj v tomto smere.(Ústavný súd nemôže ešte neuviesť, že mu je známy príspevok spoločnostik industrializácii Slovenska.)

Ústavný súd si je vedomý svojej role ochrancu slobody a férovosti. Ako bolouvedené, účelom obnovy konania v prospech zomrelého je hlavne prinavrátiť mu ajposmrtne česť, pretože otázka viny má silný symbolický význam. Takto rozumie ústavnýsúd snahám sťažovateľov, že vo veci ide o prinavrátenie cti aj pred slovenskými autoritami. ⬛⬛⬛⬛ bol však odsúdený v podstate na českom území a tiež už bol očistenýčeskými autoritami (uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn. Nt 214/2007 z 25. júna2007), a z tohto pohľadu bol účel obnovy konania splnený, a preto je ústavný súdpresvedčený, že účel konania o ústavnej sťažnosti je z tohto pohľadu vyprázdnený. Možnopoznamenať, že ústavný súd berie české rozhodnutie na vedomie bez toho, aby sa k nemuvymedzoval kladne či záporne. Z toho celkového pohľadu môže ústavný súd pokojnejšiesťažnosť odmietnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015