SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 834/2014-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom, advokát, s. r. o.,Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava Iv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenév čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 17 500 €(slovom sedemnásťtisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiťmu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet JUDr. JánaFloriána Gajniaka, advokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 834/2014-10 z 26. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 (ďalej aj„napadnuté konanie“).
2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä: «(...) Sťažovateľ (právny predchodca, stará matka) podal dňa 14. 04. 1980 na Okresný súd Bratislava I žalobný návrh(...) o vyúčtovanie-zaplatenie nájomného a zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti: DOMU o štyroch bytoch a dvojgaráže, ktorý celý DOM obývajú dvaja zvyšní spoluvlastníci a dva byty prenajímajú bez súhlasu žalobcov. Spisu bola pridelená zn. 9 C 91/1980 a súd dodnes spravodlivé urovnanie medzi bývajúcimi a do DOMU nevpustenými spoluvlastníkmi nerozhodol. Vec o zrušenie podielového spoluvlastníctva Okresný súd Bratislava I na pojednávaní dňa 17. 11. 1982 UZNESENÍM vylúčil na samostatné konanie, ktoré dodnes sa vôbec na súde nezačalo, nie je ani pridelená spisová značka, sťažovateľ navrhovateľ v 2. rade svoj žalobný návrh o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k DOMU a pozemku dodnes nevzal späť, ani tak účinne urobiť nemohol, lebo vylúčením veci na samostatné konanie jedná sa o iný sporový prípad - súdnu kauzu. Žalobný návrh o vyúčtovanie a zaplatenie nájomného bol rozhodnutý ROZSUDKOM č. 9C 91/1980-179 dňa 29. 01. 1988 voči ktorému bolo podané účastníkmi sporu odvolanie a Krajský súd UZNESENÍM č. k. 9Co 158/1988-219 dňa 08. 11. 1988 ROZSUDOK prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na nové prejednenie a rozhodnutie. Vo veci bolo opätovne rozhodnuté rozsudkom č. k. 9C 91/1980-240 dňa 29. 10. 1989 voči čomu účastníci podali odvolanie a Krajský súd v Bratislave UZNESENÍM č. k. 10C 147/1990-320 dňa 29. 06. 1990 napadnutý ROZSUDOK odvolaním zrušil a vec opätovne vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Potom Okresný súd Bratislava I vo veci nekonal 14 rokov a UZNESENÍM č. k. 9C 91/1980-411 dňa 04. 12. 2003 konanie prerušil titulom začatia dedičského konania po odporcovi v 1. rade. Z dôvodov ďalšieho úmrtia účastníka, právneho nástupcu odporcu v 1. rade, bolo na pojednávaní dňa 08. 12. 2011 toto odročené na neurčito. Potom s dedičmi súd viedol pojednávanie v dňoch 22. 03. 2012, 26. 04. 2012 a 07. 06. 2012, ktorí o veci nič nevedia a došlo k „zauzleniu“ spoluvlastníckeho sporu. (...) Sťažovateľovo právo prerokovania veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, nakoľko od podania žaloby na súd od 14. 04. 1980 ubehlo 33 rokov a vec je stále len na 1- stupňovom súde a pôvodní účastníci sporu stihli už zomrieť. Súdna ochrana nebývajúcich spoluvlastníkov DOMU úplne zlyhala, pritom sa jedná o DOM a dvojgaráž postavenú na významnom mieste nad Bratislavským hradom na ul. ⬛⬛⬛⬛, kde sú nehnuteľnosti najdrahšie a prenájmy najvyššie. Súd tým, že vo veci spravodlivo nerozhodol v primeranej lehote po dobu vyše 30 rokov zvýhodnil dve rodiny - odporcov, ktorí v rozpore so zásadami slušnosti, morálky a zákona si rozdelili DOMOVÚ nehnuteľnosť na významnom mieste k užívaniu tak, ako keby im patrila v celosti a bránia vstupu na pozemok i do DOMU sťažovateľovi.»
2.1 Pokiaľ ide o zložitosť veci, sťažovateľ uviedol:„Vec, ktorá je predmetom sporu, vyrovnanie z nerovnomerného používania spoločnej veci je bežnou záležitosťou riešenia všeobecných súdov, avšak súd zlyhal s jej riešením za vyše 33 rokov.
(...) Sťažovateľ sa nijakým spôsobom nesnažil o prieťahy v konaní súdu, robil len úkony ktoré si vyžiadal dlhý čas nečinnosti súdu. Navrhovateľ v 1. rade deviatym rokom nečinnosti súdu vzal svoj návrh späť a postupne umreli účastníci sporu. (...) Súd sa k sporu sťažovateľa správa pasívne, čo dokazuje fakt, že za vyše 33 rokov právoplatne vec nerozhodol. To potvrdzuje aj predsedkyňa 1-stup. súdu, keď sa vo svojej odpovedi z 07. 03. 2014 sťažovateľovi ospravedlňuje. Zdĺhavým postupom súd oslabuje sťažovateľovi možnosť preukázať žalovaný stav veci.“
2.2 Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného zadosťučinenia, pretože „(...) je presvedčený, že zavinením Okresného súdu Bratislava I mu vznikla majetková ujma 240000.- Eur a nemajetková ujma 280000.-Eur, titulom nemožnosti užívať svoj majetok, alebo dostať zaplatené za jeho užívanie, lebo dodnes si nemal začo kúpiť vlastný byt a má už 44 rokov a nemohol si založiť vlastnú rodinu, je stále slobodný, bezdetný a doprosuje sa dočasného ubytovania, kde príde. (...) sťažovateľ je spoluvlastníkom tak veľkého obytného DOMU a dodnes 34-rokom čo uplatnil svoje právo na súdnu ochranu je sťažovateľ bezdomovcom a bez rodinného zázemia, preto žiada zaplatiť tak vysokú sumu od vinníka formou primeraného finančného zadosťučinenia. Predlžovanie jeho prípadu súdom, súd spôsobil už stav právnej neistoty.“.
2.3 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, abyústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odseku 2 Ústavy SR a podľa článku 6 odseku 1 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod zn. spisu číslo 9C 91/1980 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I aby v konaní zn. spisu: 9C 91/1980 konal a to bez zbytočných prieťahov.
2. ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume: 80 000.- Eur z titulu majetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie v sume: 90 000.- Eur z titulu nemajetkovej ujmy porušením základných ľudských práv na prerokovanie veci č. k. 9C 91/1980 bez zbytočných prieťahov a zaväzuje Okresný súd Bratislava I, aby uvedené priznané sumy vyplatil sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania(...) do 30 dní na účet právneho zástupcu.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3797/2014 zo 14. januára2015 (ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne v napadnutom konaní)a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015a jeho doplnením zo 16. februára 2015.
3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala čiastočnú chronológiu úkonovvykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že sťažovateľ vstúpil do konania ako účastník až v roku 2003. Z uvedeného dôvodu som existenciu prieťahov v konaní skúmala až od uvedeného obdobia. (...)
Dňa 07.02.2014 podal sťažovateľ na súd sťažnosť na prieťahy v konaní v namietanej veci sp. zn. 9C 91/1980, ktorú som v liste Spr. 2063/2014 zo dňa 07.03.2014 vyhodnotila ako dôvodnú, nakoľko pred podaním predmetnej sťažnosti bol posledný úkon súdu v namietanej veci vykonaný dňa 07.06.2012, kedy sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu.
S poukazom na konštatovanú nečinnosť súdu, ako aj na samotnú dĺžku konania je zrejmé, že konanie v namietanej veci je poznačené zbytočnými prieťahmi. K celkovému predĺženiu konania však prispela rovnako skutočnosť, že konanie vo veci bolo uznesením č. k. 9C 91/1980-411 zo dňa 04.12.2003 prerušené do skončenia dedičského konania po neb. odporcovi v 1. rade ⬛⬛⬛⬛, pričom osvedčenie o dedičstve sp. zn. 1D 404/2003, Dnot 92/2004 nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia až dňa 04.06.2010. Počas konania došlo dňa 14.08.2010 k úmrtiu odporcu v III. rade a potrebné zisťovanie okruhu dedičov taktiež prispelo k oddialeniu nariadenia pojednávania za účelom prejednania veci a meritórneho rozhodnutia. Okruh dedičov po nebohom odporcovi v III. rade bol súdu oznámený dňa 09.01.2012.
Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že samotný sťažovateľ bol od vstupu do konania nečinný, nezúčastnil sa žiadneho pojednávania nariadeného vo veci, a to napriek jeho opakovanému predvolávaniu. Zákonná sudkyňa zároveň konštatovala, že vo veci nebolo skôr rozhodnuté aj z dôvodu nečinnosti navrhovateľa, ktorý vo veci podal o.i. nezmyselný návrh na pripustenie vstupu ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu, ktorý súd uznesením zamietol, voči ktorému sa navrhovateľ odvolal.
Vzhľadom k uvedenému mám v súvislosti s konštatovanou existenciou prieťahov v konaní za to, že k predĺženiu celkovej doby konania tak prispeli aj samotní účastníci konania, a to aj sťažovateľ.
(...) dňa 08.01.2015 bol vo veci samej vyhlásený rozsudok, ktorý bol v písomnom vyhotovení expedovaný účastníkom dňa 12.01.2015. Týmto by som chcela poukázať na skutočnosť, že po podaní sťažnosti predsedovi súdu, súd v priebehu necelého roka rozhodol vo veci samej, a teda aj takýmto prostriedkom bola dosiahnutá náprava porušenia práv sťažovateľov.
Na základe uvedeného si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, vzal do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, ktoré ovplyvnili celkovú dobu konania, a aby sťažovateľovi ním uplatnené finančné zadosťučinenie nepriznal v uplatňovanej výške.
Na záver oznamujem, že netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
3.1.1 Zákonná sudkyňa JUDr. Viera Hadrbulcová uviedla tieto relevantnéskutočnosti:
„(...) Vo veci konali viacerí sudcovia tunajšieho súdu. (JUDr. Danica Šramková, JUDr. Štefánia Ursínyová, JUDr. Igor Belko, JUDr. Anna Elexová) JUDr. Danica Šramková dňa 17. novembra 1982 vylúčila na samostatné konanie návrh žalobcov na zrušenie podielového spoluvlastníctva. Účastníci konania viedli na tunajšom súde v osemdesiatych rokoch desiatky súdnych sporov. Ak sťažovateľ tvrdí, že vylúčený návrh na zrušenie podielového spoluvlastníctva nebol zapísaný pod spisovou značkou, navrhujem dohľadať v archíve tun. súdu všetky spory, ktoré účastníci konania na tunajšom súde viedli od roku roku 1980 dodnes.
Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava 1 dvakrát rozsudkom vo veci samej. Oba rozsudky boli zrušené odvolacím súdom. Odporcovi a ⬛⬛⬛⬛ v priebehu konania zomreli, súd v súčasnosti koná s ich právnymi nástupcami.
Sťažovateľ vstúpil do konania v roku 2003. Odvtedy je nečinný, nezúčastnil sa žiadneho pojednávania nariadeného súdom, napriek tomu, že ho súd opakovane na každé pojednávanie predvolával ako účastníka konania. Súd vo veci dodnes nerozhodol z dôvodu nečinnosti navrhovateľa, ktorý o.i. prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal nezmyselný návrh na pripustenie vstupu ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu, proti uzneseniu, ktorým súd tento návrh zamietol podal odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd dňa 19.11.2014 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Zo správania sa navrhovateľa a jeho zástupcu v konaní je zrejmé, že práve pre správanie sa sťažovateľa a jeho zástupcu vec doposiaľ nebola právoplatne skončená. Taktiež je zrejmé že dôvodom takéhoto správania je snaha sťažovateľa aj jeho zástupcu, ktorý je otcom sťažovateľa sa na úkor štátu obohatiť.“
3.2 Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu tiežuviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci, poukázal na skutkový stavsporu a dodal tieto relevantné skutočnosti:
«Pani predsedníčka Okresného súdu Bratislava I. svojím upovedomením k sťažnosti na prieťahy v konaní súdu č. k. 9C 91/1980 potvrdzuje v liste z 07.03.2014, ako i vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zistené prieťahy. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení podanom dňa 15.12.2014 oznamuje nečinnosť navrhovateľa a „nezmyselné“ návrhy jeho zástupcu do priebehu konania, čo neobstojí podľa O.s.p. a nijako nemôže byť príčinou 35 r. prieťahov v rozhodovaní spoluvlastníckeho sporu. Navrhovateľ za 35 rokov trvania sporu bol súdom asi 8x upovedomený o pojednávaní súdu, nikdy však súd, ani cestou jeho zástupcu nežiadal účasť navrhovateľa na pojednávaní súdu, súd nemal žiadne vysvetľujúce požiadavky k sporu na navrhovateľa, ktorý je strojný zámočník, nemá financie na advokáta a preto je plne zastúpený vysokoškolsky vzdelaným otcom, ktorý 34 rokov vykonával znalca stavebných konštrukcii, kvalifikovane zastupuje syna, naopak nekvalifikované postupy v konaní súdu som zistil štúdiom spisu.
(...) Sťažovateľ má už 45 rokov a v tomto veku si ťažko založí rodinu, na starobu ostane sám a aj preto v ústavnej sťažnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR popri vyslovení, že boli porušené sťažovateľove ústavné a ľudské práva priznal pre tento prípad sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie podľa návrhu uvedenom v sťažnosti.
Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní. (...) Ak Okresný súd Bratislava I vo svojom stanovisku uvádza, že k predĺženiu celkovej doby konania prispeli aj samotní účastníci konania tak uvedené sa nezakladá na pravde:
Podľa O.s.p. súd koná tak, aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá a súd má pripraviť pojednávanie tak, aby vec bola rozhodnutá na prvom pojednávaní. Súd koná aj ak sú účastníci konania nečinní. Súd pri svojom postupe a rozhodnutí dbá na to, aby nikto z účastníkov konania neutrpel ujmu, účastníkov ktorí nie sú zastúpení advokátom o ich právach a dôsledkoch v procesnom postupe poučí. Súd má v rukách vedenie konania a zodpovedá za efektívnosť procesného postupu, pripustených a vykonaných dôkazoch.»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichstanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 91/80 najmä po 15. februári 1993,pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnomsúde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahujeustanovenie o spätnej účinnosti, preto jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) savzťahuje na obdobie po 15. februári 1993 (napr. I. ÚS 100/03, IV. ÚS 148/03).
Dňa 14. apríla 1980 bol bývalému Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodnýsúd“) doručený návrh ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na začatie konania „o vyúčtovanie nájomného“ a „o rozdelenie a vydanie nebytových priestorov“ proti odporcom – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Vec bolazaevidovaná pod sp. zn. 9 C 91/80.
Dňa 29. januára 1988 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80-179,proti ktorému bolo podané odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)napadnutý rozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 9 Co 158/88 z 8. novembra1988 zrušil a vec vrátil obvodnému súdu na „ďalšie konanie a rozhodnutie“.
Dňa 26. októbra 1989 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80-240,proti ktorému bolo podané opätovne odvolanie. Mestský súd v Bratislave napadnutýrozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 10 Co 147/90 z 29. júna 1990 zrušil a vecvrátil obvodnému súdu „na ďalšie konanie“.
Dňa 1. apríla 2003 okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 91/80 pripustil zámenuúčastníkov na strane navrhovateľov tak, že „z konania vystupuje navrhovateľka v II. rade ⬛⬛⬛⬛ a na jej miesto vstupuje ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ “, teda sťažovateľ. Okresný súd uvedeným uznesením pripustil ajspäťvzatie návrhu voči viacerým odporcom, ktorých okruh sa medzičasom zmenil tak, žeúčastníkmi konania na strane odporcov sa stali ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.
Dňa 10. októbra 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. december 2003. Dňa 4. decembra 2003 zástupca odporkyne ⬛⬛⬛⬛ oznámil súdu, že ⬛⬛⬛⬛ zomrel, preto okresný súd uznesením napadnuté konanie prerušil„do právoplatného rozhodnutia po odporcovi v 1. rade“.
Dňa 2. februára 2010 bolo okresnému súdu oznámené, že po neb.
ako dedičia zo zákona v I. skupine dedičov pripadajú do úvahy: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.
Dňa 20. mája 2010 bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 1 D 404/2003 po neb. ⬛⬛⬛⬛, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2010.
Dňa 1. augusta 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. december 2011.Dňa 8. decembra 2011 bolo pojednávanie odročené na neurčito „z dôvodu úmrtia odporcu v 3 rade s tým, že bude súdom zisťovaný okruh dedičov po ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel 14.8.2010“.
Dňa 3. januára 2012 bolo okresnému súdu oznámené, že po neb.
ako dedičia zo zákona v I. skupine sú:, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,.
Dňa 11. januára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. marec 2012, ktorébolo odročené na 26. apríl 2012.
Dňa 26. apríla 2012 bolo pojednávanie pre neprítomnosť účastníka konania odročenéna 7. jún 2012.
Dňa 15. mája 2012 bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 31 D 587/2010 poneb. ⬛⬛⬛⬛, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2012.
Dňa 7. júna 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito „za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu“.
Dňa 14. februára 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. apríl 2014.Dňa 3. apríla 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na „doplnenia dokazovania“.
Dňa 4. apríla 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. september 2014.Dňa 22. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 9 C 91/80-513 „návrh na pristúpenie ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu zamieta“.
Dňa 27. augusta 2014 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súduč. k. 9 C 91/80-513.
Dňa 18. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na neurčito „z dôvodu podaného odvolania“ proti uvedenému uzneseniu.
Dňa 14. novembra 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodolo odvolaní sťažovateľa.
Dňa 19. novembra 2014 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 800/2014-528 napadnutéuznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Dňa 21. novembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 9. decembra 2014 okresný súd uznesením č. k. 9 C 91/80-529 ustanovilodporkyni vo 4. rade – ⬛⬛⬛⬛ opatrovníka. V rovnaký deň bolo vo veci nariadenépojednávanie na 8. január 2015.
Dňa 17. decembra 2014 bolo súdu doručené právoplatné osvedčenie o dedičstvesp. zn. 1 D 843/2004 zo 7. marca 2011 po neb. ⬛⬛⬛⬛.
Dňa 8. januára 2015 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdzrušil svoje uznesenie č. k. 9 C 91/80-529 a následne bol vyhlásený rozsudok č. k.9 C 91/80-568, ktorým návrh zamietol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu v konaní „o zaplatenie úhrady za užívanie bytu a nebytových priestorov s príslušenstvom“ vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 dochádza k porušovaniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotnýmprerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatnýmrozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv(II. ÚS 26/95).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžkaposudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokonani predsedníčka okresného súdu a ani zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nepoukázalina skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci. Pravdou je, že napadnuté konanie sa poskutkovej stránke začalo komplikovať až v priebehu času, konkrétne po uplynutí viac ako 20rokov od podania návrhu, kedy došlo k úmrtiu odporcov ⬛⬛⬛⬛ a, nemožno mať však pochybnosti o tom, že už v tomto štádiu konania bol postupokresného súdu neospravedlniteľne zdĺhavý.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľav preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitnezohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlov predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Pre neúčasť sťažovateľa na pojednávanísíce v jednom prípade muselo byť toto pojednávanie odročené (26. apríla 2012), avšakv kontexte celkovo neuveriteľne dlhého napadnutého konania je toto nesúčinnostné konaniesťažovateľa takpovediac zanedbateľné. Pokiaľ sťažovateľ podľa vyjadrenia okresného súdupodal „nezmyselný návrh na pripustenie vstupu ⬛⬛⬛⬛ do konania“, ústavnýsúd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie možností danýchnavrhovateľom procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku)na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje sícepredĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkomsú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Okrem uvedeného rozhodovanie o namietanomnávrhu sťažovateľa, ako to z chronológie úkonov vykonaných v preskúmavanom konanívyplýva (pozri bod II tohto nálezu), trvalo na krajskom súde 7 dní (pozri bod II tohtonálezu), teda ani tento „nezmyslený návrh“ sťažovateľa výrazne neovplyvnil celkovýpriebeh napadnutého konania.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžkukonania a všetky okolnosti daného prípadu. Predovšetkým poukazuje na to, že nemoholprehliadnuť, že napadnuté konanie sa začalo 14. apríla 1980 a bez právoplatnéhorozhodnutia trvá už viac ako 35 rokov. Napadnuté konanie sa začalo skôr, ako začal ústavnýsúd zabezpečovať individuálnu ochranu základných práv a slobôd fyzických osôba právnických osôb (15. február 1993), a skôr, ako sa stal pre Slovenskú republiku záväznýdohovor (18. marec 1992), keď ČSFR ratifikovala dohovor a uznala právo na individuálnuochranu podľa čl. 25 dohovoru (Slovenská republika ako nástupnícky štát prevzala tentozáväzok s účinnosťou od 1. januára 1993).
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že „sťažovateľ vstúpil do konania ako účastník až v roku 2003. Z uvedeného dôvodu som existenciu prieťahov v konaní skúmala až od uvedeného obdobia.“. Ústavný súd však, vychádzajúc zo svojejjudikatúry, „existenciu prieťahov v konaní“ skúmal - ako to už bolo uvedené –od 15. februára 1993, pričom prihliadol aj na celkové trvanie napadnutého konania.K uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa došlok procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konaniana strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (predaj spoluvlastníckehopodielu v nehnuteľnostiach, v súvislosti s ktorými sa vedie spor o zaplatenie úhrady zaužívanie bytu a nebytových priestorov s prísl. pôvodnou navrhovateľkou v druhom rade – ⬛⬛⬛⬛ na terajšieho navrhovateľa, teda sťažovateľa). Keďže singulárnasukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávnenástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci súd uplatňovanú zmenu svojím uznesenímpripustiť. Na základe návrhu sťažovateľa na pripustenie zmeny účastníka konania takokresný súd urobil svojím uznesením sp. zn. 9 C 91/80 z 1. apríla 2003. Právoplatnosťoutohto uznesenia vstúpil sťažovateľ do predmetného konania v tom štádiu, v akom sanachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Tým sa zmena účastníkov konania líši odzámeny účastníkov konania (§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), kde nedochádzaku vstupu do doterajšieho procesnoprávneho vzťahu a kde právoplatnosťou uzneseniao povolení zámeny vzniká nový procesnoprávny vzťah.
Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam prevymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konaniaokresného súdu (ratione tempore), pretože v uvedenom prípade v dôsledku súdompovolenej zmeny účastníkov konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu,ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (mutatismutandis I. ÚS 52/01).
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ môžeuplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktorépredchádzalo tejto zmene.
Majúc na zreteli uvedené skutočnosti a zásady, ústavný súd sa napokon zaoberalpostupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým opakovane poukazuje na to, ženapadnuté konanie sa začalo 14. apríla 1980 a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viacako 35 rokov. Takéto neobyčajne dlhé konanie možno spravidla už len na základe tejtoskutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnejneistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. V predmetnom prípade skúmanie všetkýchneprimeraných postupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu je celkomjednoznačne nadbytočné, pretože o efektívnom postupe okresného súdu v napadnutomkonaní už prima facie nemožno hovoriť. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov, a to odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania a požiadavkaprejednania veci v primeranej lehote podľa dohovoru, ktorá vyplýva zo všeobecnej zásadyjustice delayed, justice denied (oneskorená spravodlivosť, odopretá spravodlivosť),v napadnutom konaní, ktoré trvá celkove 35 rokov a od 15. februára 1993 už viac ako 22rokov bez právoplatného rozhodnutia, nemožno inak posúdiť, len ako porušujúci imperatívzakotvený v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto konštatovaní nemení ničani skutočnosť, ktorá neušla pozornosti ústavného súdu, že napadnuté konanie bolo od4. decembra 2003 do 4. júna 2010 prerušené. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdusíce nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to jev prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní(napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 10/03), podľa názoru ústavného súdu však v danomprípade prerušiť konanie na 7 rokov už po 23 rokoch trvania napadnutého konania preúmrtie odporcu 1 bolo zrejme neprimerané (Mianowicz v. Nemecko, rozsudok ESĽPz 13. 10. 2011), najmä, keď v okolnostiach danej veci dochádzalo k zmene účastníkov nazáklade univerzálnej sukcesie. V takomto prípade totiž zo zákona (§ 460 Občianskehozákonníka) došlo k procesnému nástupníctvu hmotnoprávnych nástupcov. Po 23 rokochtrvania napadnutého konania mal okresný súd pokračovať s dedičmi odporcu 1 (v prípadeneskorších úmrtí účastníkov tak aj učinil) alebo využiť všetky účinné prostriedky nápravy naurýchlenie dedičského konania po odporcovi 1 tak, aby toto súvisiace konanie netrvalo 7rokov. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž okresný súd musí byť vedomý účinkovsvojho postupu aj z toho hľadiska, že zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnejneistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 66/03). Iba na dokresleniemožno pritom poukázať i na to, že okresný súd bol už po neefektívnom neprimeranom 7-ročnom prerušení konania v danej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodovcelé roky nečinný, a to konkrétne od 4. júna 2010 do 1. augusta 2011 (viac ako 1 rok) a od7. júna 2012 do 14. februára 2014 (viac ako 1,5 roka). Celková doba napadnutého konaniav trvaní 35 rokov, a v rámci toho viac ako 2,5-ročná nečinnosť a 7-ročná neefektívna činnosťokresného súdu iba od 1. apríla 2003 (keď sťažovateľ vstúpil do konania) nie je ničímospravedlniteľná, pretože okresný súd extrémne dlho nevykonával úkony smerujúcek odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ (resp. predtým jehoprávna predchodkyňa – stará mama) počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo jezákladným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr.I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti a, samozrejme, aj neefektívnej činnostiokresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahyv konaní, ktoré z ústavnoprávneho aspektu sú netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami vovzťahu k viacerým účastníkom konania nadobudli už charakter odopretia spravodlivosti(denegatio iustitiae). K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitostiveci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokutohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 9 C 91/80-568z 8. januára 2015 rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutiepodľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie «v sume: 80 000.- Eur z titulu majetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie v sume: 90 000.- Eur z titulu nemajetkovej ujmy, pretože „je presvedčený, že zavinením Okresného súdu Bratislava I mu vznikla majetková ujma 240000.- Eur a nemajetková ujma 280000.-Eur, titulom nemožnosti užívať svoj majetok, alebo dostať zaplatené za jeho užívanie, lebo dodnes si nemal za čo kúpiť vlastný byt a má už 44 rokov a nemohol si založiť vlastnú rodinu, je stále slobodný, bezdetný a doprosuje sa dočasného ubytovania, kde príde.».
5.1 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že lenkonštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočnýmzadosťučinením pre sťažovateľa. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia ústavný súdvychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom nakonkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľoviaj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktorépodľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia právsťažovateľa, najmä na celkovo 35 rokov trvajúce napadnuté konanie, považuje za primeranévo výške 17 500 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že medzi sťažovateľom a jehoprávnou predchodkyňou existovali rodinné väzby v priamom pokolení, pričom v danomšpecifickom prípade sťažovateľ ujmu utrpenú jeho právnou predchodkyňou (starou mamou)mohol pociťovať aj ako vlastnú ujmu, pričom súdnictvo bolo v tomto prípade vykonávanétakými extrémnymi prieťahmi, ktoré narušujú jeho účinnosť a vierohodnosť, veďv podmienkach Slovenskej republiky ide zrejme o najdlhšie trvajúce konanie, vo vzťahu kuktorému boli na ústavnom súde namietnuté zbytočné prieťahy v konaní [nie všakv porovnaní aj s inými štátmi – Jennens v. Jennens (Jennings), Veľká Británia; k tomuporov. Bröstl, A. Profesorským perom: 117-ročný spor. (online) 04/2014. Dostupné nahttp://www.ulpianus.sk/blog/8457/].
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.
5.2 Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančnézadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj priznania „80 000.- Eur z titulu majetkovej ujmy“,ústavný súd poukazuje na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia jezmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03).
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ navrholpriznať aj náhradu za „majetkovú ujmu“, sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 4 tohto nálezu.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 25. marca 2014, spísanie sťažnostiz 26. marca 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015).Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušáldvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právnehozastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 432,30 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľarozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015