SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 834/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom, advokát, s. r. o.,Šafárikovo   námestie   2,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   Iv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80   p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenév   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd.

2. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 17 500 €(slovom sedemnásťtisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiťmu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet JUDr. JánaFloriána Gajniaka, advokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 834/2014-10 z 26. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 (ďalej aj„napadnuté konanie“).

2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä: «(...)   Sťažovateľ   (právny   predchodca,   stará   matka)   podal   dňa   14.   04.   1980 na Okresný   súd   Bratislava   I   žalobný   návrh(...)   o   vyúčtovanie-zaplatenie   nájomného a zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti:   DOMU   o   štyroch   bytoch a dvojgaráže, ktorý celý DOM obývajú dvaja zvyšní spoluvlastníci a dva byty prenajímajú bez súhlasu žalobcov. Spisu bola pridelená zn. 9 C 91/1980 a súd dodnes spravodlivé urovnanie medzi bývajúcimi a do DOMU nevpustenými spoluvlastníkmi nerozhodol. Vec o zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   Okresný   súd   Bratislava   I   na   pojednávaní   dňa 17. 11. 1982 UZNESENÍM vylúčil na samostatné konanie, ktoré dodnes sa vôbec na súde nezačalo, nie je ani pridelená spisová značka, sťažovateľ navrhovateľ v 2. rade svoj žalobný návrh o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k DOMU a pozemku dodnes nevzal späť, ani tak účinne urobiť nemohol, lebo vylúčením veci na samostatné konanie jedná sa o iný sporový prípad - súdnu kauzu. Žalobný návrh o vyúčtovanie a zaplatenie nájomného bol rozhodnutý ROZSUDKOM č. 9C 91/1980-179 dňa 29. 01. 1988 voči ktorému bolo podané účastníkmi   sporu   odvolanie   a   Krajský   súd   UZNESENÍM   č.   k.   9Co   158/1988-219   dňa 08. 11. 1988   ROZSUDOK   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vrátil   vec   Okresnému   súdu Bratislava   I   na   nové   prejednenie   a   rozhodnutie.   Vo   veci   bolo   opätovne   rozhodnuté rozsudkom č. k. 9C 91/1980-240 dňa 29. 10. 1989 voči čomu účastníci podali odvolanie a Krajský   súd   v   Bratislave   UZNESENÍM   č.   k.   10C   147/1990-320   dňa   29.   06.   1990 napadnutý   ROZSUDOK   odvolaním   zrušil   a   vec   opätovne   vrátil   prvostupňovému   súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Potom Okresný súd Bratislava I vo veci nekonal 14 rokov a UZNESENÍM č. k. 9C 91/1980-411 dňa 04. 12. 2003 konanie prerušil titulom začatia dedičského konania po odporcovi v 1. rade. Z dôvodov ďalšieho úmrtia účastníka, právneho nástupcu odporcu v 1. rade, bolo na pojednávaní dňa 08. 12. 2011 toto odročené na neurčito. Potom s dedičmi súd viedol pojednávanie v dňoch 22. 03. 2012, 26. 04. 2012 a 07. 06. 2012, ktorí o veci nič nevedia a došlo k „zauzleniu“ spoluvlastníckeho sporu. (...) Sťažovateľovo   právo   prerokovania   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené, nakoľko od podania žaloby na súd od 14. 04. 1980 ubehlo 33 rokov a vec je stále len na 1- stupňovom súde a pôvodní účastníci sporu stihli už zomrieť. Súdna ochrana nebývajúcich spoluvlastníkov DOMU úplne zlyhala, pritom sa jedná o DOM a dvojgaráž postavenú na významnom   mieste   nad   Bratislavským   hradom   na   ul. ⬛⬛⬛⬛,   kde   sú nehnuteľnosti najdrahšie a prenájmy najvyššie. Súd tým, že vo veci spravodlivo nerozhodol v primeranej lehote po dobu vyše 30 rokov zvýhodnil dve rodiny - odporcov, ktorí v rozpore so zásadami slušnosti, morálky a zákona si rozdelili DOMOVÚ nehnuteľnosť na významnom mieste k užívaniu tak, ako keby im patrila v celosti a bránia vstupu na pozemok i do DOMU sťažovateľovi.»

2.1 Pokiaľ ide o zložitosť veci, sťažovateľ uviedol:„Vec,   ktorá   je   predmetom   sporu,   vyrovnanie   z   nerovnomerného   používania spoločnej veci je bežnou záležitosťou riešenia všeobecných súdov, avšak súd zlyhal s jej riešením za vyše 33 rokov.

(...) Sťažovateľ sa nijakým spôsobom nesnažil o prieťahy v konaní súdu, robil len úkony   ktoré   si   vyžiadal   dlhý   čas   nečinnosti   súdu.   Navrhovateľ   v   1.   rade deviatym rokom nečinnosti súdu vzal svoj návrh späť a postupne umreli účastníci sporu. (...) Súd sa k sporu sťažovateľa správa pasívne, čo dokazuje fakt, že za vyše 33 rokov právoplatne vec nerozhodol. To potvrdzuje aj predsedkyňa 1-stup. súdu, keď sa vo svojej odpovedi z 07. 03. 2014 sťažovateľovi ospravedlňuje. Zdĺhavým postupom súd oslabuje sťažovateľovi možnosť preukázať žalovaný stav veci.“

2.2 Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného zadosťučinenia, pretože „(...) je presvedčený,   že   zavinením   Okresného   súdu   Bratislava   I   mu   vznikla   majetková   ujma 240000.- Eur a nemajetková ujma 280000.-Eur, titulom nemožnosti užívať svoj majetok, alebo dostať zaplatené za jeho užívanie, lebo dodnes si nemal začo kúpiť vlastný byt a má už 44 rokov a nemohol si založiť vlastnú rodinu, je stále slobodný, bezdetný a doprosuje sa dočasného ubytovania, kde príde. (...) sťažovateľ je spoluvlastníkom tak veľkého obytného DOMU   a   dodnes   34-rokom   čo   uplatnil   svoje   právo   na   súdnu   ochranu   je   sťažovateľ bezdomovcom a bez rodinného zázemia, preto žiada zaplatiť tak vysokú sumu od vinníka formou primeraného finančného zadosťučinenia. Predlžovanie jeho prípadu súdom, súd spôsobil už stav právnej neistoty.“.

2.3 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, abyústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 odseku 2 Ústavy SR a podľa článku 6 odseku 1 medzinárodného Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod zn. spisu číslo 9C 91/1980 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I aby v konaní zn. spisu: 9C 91/1980 konal a to bez zbytočných prieťahov.

2. ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume: 80 000.- Eur z titulu majetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie v sume: 90 000.- Eur z titulu nemajetkovej ujmy porušením základných ľudských práv na prerokovanie veci č. k.   9C   91/1980   bez   zbytočných   prieťahov   a   zaväzuje   Okresný   súd   Bratislava   I,   aby uvedené   priznané   sumy   vyplatil   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ do   60   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania(...) do 30 dní na účet právneho zástupcu.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3797/2014 zo 14. januára2015 (ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne v napadnutom konaní)a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015a jeho doplnením zo 16. februára 2015.

3.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   čiastočnú   chronológiu   úkonovvykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že sťažovateľ vstúpil do konania ako účastník až v roku 2003. Z uvedeného dôvodu som existenciu prieťahov v konaní skúmala až od uvedeného obdobia. (...)

Dňa 07.02.2014 podal sťažovateľ na súd sťažnosť na prieťahy v konaní v namietanej veci sp. zn. 9C 91/1980, ktorú som v liste Spr. 2063/2014 zo dňa 07.03.2014 vyhodnotila ako   dôvodnú,   nakoľko   pred   podaním   predmetnej   sťažnosti   bol   posledný   úkon   súdu v namietanej veci vykonaný dňa 07.06.2012, kedy sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu.

S poukazom na konštatovanú nečinnosť súdu, ako aj na samotnú dĺžku konania je zrejmé, že konanie v namietanej veci je poznačené zbytočnými prieťahmi. K celkovému predĺženiu konania však prispela rovnako skutočnosť, že konanie vo veci bolo uznesením č. k. 9C 91/1980-411 zo dňa 04.12.2003 prerušené do skončenia dedičského konania po neb.   odporcovi   v   1.   rade ⬛⬛⬛⬛,   pričom   osvedčenie   o   dedičstve   sp.   zn. 1D 404/2003,   Dnot   92/2004   nadobudlo   účinky   právoplatného   rozhodnutia   až   dňa 04.06.2010. Počas konania došlo dňa 14.08.2010 k úmrtiu odporcu v III. rade a potrebné zisťovanie okruhu dedičov taktiež prispelo k oddialeniu nariadenia pojednávania za účelom prejednania   veci   a   meritórneho   rozhodnutia.   Okruh   dedičov   po   nebohom   odporcovi v III. rade bol súdu oznámený dňa 09.01.2012.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že samotný sťažovateľ bol od vstupu do konania nečinný, nezúčastnil sa žiadneho pojednávania nariadeného vo veci, a to napriek jeho   opakovanému   predvolávaniu.   Zákonná   sudkyňa   zároveň   konštatovala,   že   vo   veci nebolo   skôr   rozhodnuté   aj   z   dôvodu   nečinnosti   navrhovateľa,   ktorý   vo   veci   podal   o.i. nezmyselný návrh na pripustenie vstupu ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu, ktorý súd uznesením zamietol, voči ktorému sa navrhovateľ odvolal.

Vzhľadom   k   uvedenému   mám   v   súvislosti   s   konštatovanou   existenciou   prieťahov v konaní za to, že k predĺženiu celkovej doby konania tak prispeli aj samotní účastníci konania, a to aj sťažovateľ.

(...) dňa 08.01.2015 bol vo veci samej vyhlásený rozsudok, ktorý bol v písomnom vyhotovení expedovaný účastníkom dňa 12.01.2015. Týmto by som chcela poukázať na skutočnosť, že po podaní sťažnosti predsedovi súdu, súd v priebehu necelého roka rozhodol vo veci samej, a teda aj takýmto prostriedkom bola dosiahnutá náprava porušenia práv sťažovateľov.

Na základe uvedeného si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, vzal do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, ktoré ovplyvnili celkovú dobu   konania,   a   aby   sťažovateľovi   ním   uplatnené   finančné   zadosťučinenie   nepriznal v uplatňovanej výške.

Na záver oznamujem, že netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.1.1   Zákonná   sudkyňa   JUDr.   Viera   Hadrbulcová   uviedla   tieto   relevantnéskutočnosti:

„(...) Vo veci konali viacerí sudcovia tunajšieho súdu. (JUDr. Danica Šramková, JUDr.   Štefánia   Ursínyová,   JUDr.   Igor   Belko,   JUDr.   Anna   Elexová)   JUDr.   Danica Šramková   dňa   17.   novembra   1982   vylúčila   na   samostatné   konanie   návrh   žalobcov   na zrušenie   podielového   spoluvlastníctva.   Účastníci   konania   viedli   na   tunajšom   súde v osemdesiatych rokoch desiatky súdnych sporov. Ak sťažovateľ tvrdí, že vylúčený návrh na zrušenie podielového spoluvlastníctva nebol zapísaný pod spisovou značkou, navrhujem dohľadať v archíve tun. súdu všetky spory, ktoré účastníci konania na tunajšom súde viedli od roku roku 1980 dodnes.

Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava 1 dvakrát rozsudkom vo veci samej. Oba rozsudky boli zrušené odvolacím súdom. Odporcovi a ⬛⬛⬛⬛ v priebehu konania zomreli, súd v súčasnosti koná s ich právnymi nástupcami.

Sťažovateľ   vstúpil   do   konania   v   roku   2003.   Odvtedy   je   nečinný,   nezúčastnil   sa žiadneho pojednávania nariadeného súdom, napriek tomu, že ho súd opakovane na každé pojednávanie predvolával ako účastníka konania. Súd vo veci dodnes nerozhodol z dôvodu nečinnosti   navrhovateľa,   ktorý   o.i.   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal nezmyselný   návrh   na   pripustenie   vstupu ⬛⬛⬛⬛ do   konania   na   strane odporcu,   proti   uzneseniu,   ktorým   súd   tento   návrh   zamietol   podal   odvolanie,   o   ktorom rozhodol odvolací súd dňa 19.11.2014 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Zo správania sa navrhovateľa a jeho zástupcu v konaní je zrejmé, že práve pre správanie sa sťažovateľa a jeho zástupcu vec doposiaľ nebola právoplatne skončená. Taktiež je zrejmé že dôvodom takéhoto správania je snaha sťažovateľa aj jeho zástupcu, ktorý je otcom sťažovateľa sa na úkor štátu obohatiť.“

3.2 Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu tiežuviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci, poukázal na skutkový stavsporu a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«Pani predsedníčka Okresného súdu Bratislava I. svojím upovedomením k sťažnosti na   prieťahy   v   konaní   súdu   č.   k.   9C   91/1980   potvrdzuje   v   liste   z   07.03.2014,   ako i vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zistené prieťahy. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení podanom dňa 15.12.2014 oznamuje nečinnosť navrhovateľa a „nezmyselné“ návrhy jeho zástupcu do priebehu konania, čo neobstojí podľa O.s.p. a nijako nemôže byť príčinou 35 r. prieťahov v rozhodovaní spoluvlastníckeho sporu. Navrhovateľ za 35 rokov trvania sporu bol   súdom   asi   8x   upovedomený   o   pojednávaní   súdu,   nikdy   však   súd,   ani   cestou   jeho zástupcu nežiadal účasť navrhovateľa na pojednávaní súdu, súd nemal žiadne vysvetľujúce požiadavky k sporu na navrhovateľa, ktorý je strojný zámočník, nemá financie na advokáta a preto je plne zastúpený vysokoškolsky vzdelaným otcom, ktorý 34 rokov vykonával znalca stavebných   konštrukcii,   kvalifikovane   zastupuje   syna,   naopak   nekvalifikované postupy v konaní súdu som zistil štúdiom spisu.

(...) Sťažovateľ má už 45 rokov a v tomto veku si ťažko založí rodinu, na starobu ostane sám a aj preto v ústavnej sťažnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR popri vyslovení, že boli porušené sťažovateľove ústavné a ľudské práva priznal pre tento prípad sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie podľa návrhu uvedenom v sťažnosti.

Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní. (...) Ak   Okresný   súd   Bratislava I   vo svojom   stanovisku uvádza,   že   k predĺženiu celkovej doby konania prispeli aj samotní účastníci konania tak uvedené sa nezakladá na pravde:

Podľa O.s.p. súd koná tak, aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá a súd má pripraviť pojednávanie tak, aby vec bola rozhodnutá na prvom pojednávaní. Súd koná aj ak sú účastníci konania nečinní. Súd pri svojom postupe a rozhodnutí dbá na to, aby nikto z účastníkov konania neutrpel ujmu, účastníkov ktorí nie sú zastúpení advokátom o ich právach   a   dôsledkoch   v   procesnom   postupe   poučí.   Súd   má   v   rukách   vedenie   konania a zodpovedá za efektívnosť procesného postupu, pripustených a vykonaných dôkazoch.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 91/80 najmä po 15. februári 1993,pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnomsúde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahujeustanovenie o spätnej účinnosti, preto jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) savzťahuje na obdobie po 15. februári 1993 (napr. I. ÚS 100/03, IV. ÚS 148/03).

Dňa 14. apríla 1980 bol bývalému Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodnýsúd“)   doručený   návrh ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na začatie konania „o vyúčtovanie nájomného“ a „o rozdelenie a vydanie nebytových priestorov“ proti odporcom – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.   Vec   bolazaevidovaná pod sp. zn. 9 C 91/80.

Dňa 29. januára 1988 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80-179,proti ktorému bolo podané odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)napadnutý rozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 9 Co 158/88 z 8. novembra1988 zrušil a vec vrátil obvodnému súdu na „ďalšie konanie a rozhodnutie“.

Dňa 26. októbra 1989 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80-240,proti   ktorému   bolo   podané   opätovne   odvolanie.   Mestský   súd   v Bratislave   napadnutýrozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 10 Co 147/90 z 29. júna 1990 zrušil a vecvrátil obvodnému súdu „na ďalšie konanie“.

Dňa   1.   apríla   2003   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   9   C   91/80   pripustil   zámenuúčastníkov na strane navrhovateľov tak, že „z konania vystupuje navrhovateľka v II. rade ⬛⬛⬛⬛ a na   jej   miesto   vstupuje ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bytom ⬛⬛⬛⬛ “, teda sťažovateľ. Okresný súd uvedeným uznesením pripustil ajspäťvzatie návrhu voči viacerým odporcom, ktorých okruh sa medzičasom zmenil tak, žeúčastníkmi konania na strane odporcov sa stali ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 10. októbra 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. december 2003. Dňa   4.   decembra   2003   zástupca   odporkyne ⬛⬛⬛⬛ oznámil   súdu,   že ⬛⬛⬛⬛ zomrel,   preto   okresný   súd   uznesením   napadnuté   konanie   prerušil„do právoplatného rozhodnutia po odporcovi v 1. rade“.

Dňa   2.   februára   2010   bolo   okresnému   súdu   oznámené,   že   po   neb.

ako dedičia zo zákona v I. skupine dedičov pripadajú do úvahy: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 20. mája 2010 bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 1 D 404/2003 po neb. ⬛⬛⬛⬛, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2010.

Dňa 1. augusta 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. december 2011.Dňa 8. decembra 2011 bolo pojednávanie odročené na neurčito „z dôvodu úmrtia odporcu v 3 rade s tým, že bude súdom zisťovaný okruh dedičov po ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel 14.8.2010“.

Dňa 3. januára 2012 bolo okresnému súdu oznámené, že po neb.

ako dedičia zo zákona v I. skupine sú:, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛,.

Dňa 11. januára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. marec 2012, ktorébolo odročené na 26. apríl 2012.

Dňa 26. apríla 2012 bolo pojednávanie pre neprítomnosť účastníka konania odročenéna 7. jún 2012.

Dňa 15. mája 2012 bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 31 D 587/2010 poneb. ⬛⬛⬛⬛, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2012.

Dňa   7.   júna   2012   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   naneurčito „za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu“.

Dňa 14. februára 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. apríl 2014.Dňa 3. apríla 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na „doplnenia dokazovania“.

Dňa 4. apríla 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. september 2014.Dňa 22. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 9 C 91/80-513 „návrh na pristúpenie ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ do konania na strane odporcu zamieta“.

Dňa 27. augusta 2014 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súduč. k. 9 C 91/80-513.

Dňa   18.   septembra   2014   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito „z   dôvodu podaného odvolania“ proti uvedenému uzneseniu.

Dňa   14.   novembra   2014   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodolo odvolaní sťažovateľa.

Dňa 19. novembra 2014 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 800/2014-528 napadnutéuznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 21. novembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   9.   decembra   2014   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   91/80-529   ustanovilodporkyni vo 4. rade – ⬛⬛⬛⬛ opatrovníka. V rovnaký deň bolo vo veci nariadenépojednávanie na 8. január 2015.

Dňa   17.   decembra   2014   bolo   súdu   doručené   právoplatné   osvedčenie   o dedičstvesp. zn. 1 D 843/2004 zo 7. marca 2011 po neb. ⬛⬛⬛⬛.  

Dňa 8. januára 2015 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdzrušil   svoje   uznesenie   č.   k.   9   C   91/80-529   a následne   bol   vyhlásený   rozsudok   č.   k.9 C 91/80-568, ktorým návrh zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu   v konaní „o zaplatenie   úhrady   za   užívanie   bytu   a nebytových   priestorov s príslušenstvom“ vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 dochádza k porušovaniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotnýmprerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatnýmrozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,na ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia   právnej   neistoty   ohľadom   svojich   práv(II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžkaposudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokonani predsedníčka okresného súdu a ani zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nepoukázalina skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci. Pravdou je, že napadnuté konanie sa poskutkovej stránke začalo komplikovať až v priebehu času, konkrétne po uplynutí viac ako 20rokov   od   podania   návrhu,   kedy   došlo   k úmrtiu   odporcov ⬛⬛⬛⬛ a, nemožno mať však pochybnosti o tom, že už v tomto štádiu konania bol postupokresného súdu neospravedlniteľne zdĺhavý.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľav preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitnezohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlov predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Pre neúčasť sťažovateľa na pojednávanísíce v jednom prípade muselo byť toto pojednávanie odročené (26. apríla 2012), avšakv kontexte celkovo neuveriteľne dlhého napadnutého konania je toto nesúčinnostné konaniesťažovateľa takpovediac zanedbateľné. Pokiaľ sťažovateľ podľa vyjadrenia okresného súdupodal „nezmyselný návrh na pripustenie vstupu ⬛⬛⬛⬛ do konania“, ústavnýsúd   pripomína   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   využitie   možností   danýchnavrhovateľom   procesnými   predpismi   (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje sícepredĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkomsú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Okrem uvedeného rozhodovanie o namietanomnávrhu sťažovateľa, ako to z chronológie úkonov vykonaných v preskúmavanom konanívyplýva (pozri bod II tohto nálezu), trvalo na krajskom súde 7 dní (pozri bod II tohtonálezu),   teda   ani   tento „nezmyslený   návrh“ sťažovateľa   výrazne   neovplyvnil   celkovýpriebeh napadnutého konania.  

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci,pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžkukonania a všetky okolnosti daného prípadu. Predovšetkým poukazuje na to, že nemoholprehliadnuť,   že   napadnuté   konanie   sa   začalo   14.   apríla   1980   a bez   právoplatnéhorozhodnutia trvá už viac ako 35 rokov. Napadnuté konanie sa začalo skôr, ako začal ústavnýsúd   zabezpečovať   individuálnu   ochranu   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôba právnických osôb (15. február 1993), a skôr, ako sa stal pre Slovenskú republiku záväznýdohovor (18. marec 1992), keď ČSFR ratifikovala dohovor a uznala právo na individuálnuochranu podľa čl. 25 dohovoru (Slovenská republika ako nástupnícky štát prevzala tentozáväzok s účinnosťou od 1. januára 1993).

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že „sťažovateľ vstúpil do konania ako účastník až v roku 2003. Z uvedeného dôvodu som existenciu prieťahov v konaní skúmala až od uvedeného obdobia.“. Ústavný súd však, vychádzajúc zo svojejjudikatúry, „existenciu   prieťahov   v konaní“ skúmal   -   ako   to   už   bolo   uvedené   –od 15. februára 1993, pričom prihliadol aj na celkové trvanie napadnutého konania.K uvedenému   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v prípade   sťažovateľa   došlok procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konaniana   strane   navrhovateľa,   a to   na   základe   singulárnej   sukcesie   (predaj   spoluvlastníckehopodielu v nehnuteľnostiach, v súvislosti s ktorými   sa vedie spor o zaplatenie úhrady zaužívanie bytu a nebytových priestorov s prísl. pôvodnou navrhovateľkou v druhom rade – ⬛⬛⬛⬛ na   terajšieho   navrhovateľa,   teda   sťažovateľa).   Keďže   singulárnasukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávnenástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   súd   uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesenímpripustiť.   Na   základe   návrhu   sťažovateľa   na   pripustenie   zmeny   účastníka   konania   takokresný súd urobil svojím uznesením sp. zn. 9 C 91/80 z 1. apríla 2003. Právoplatnosťoutohto   uznesenia   vstúpil   sťažovateľ   do   predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sanachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Tým sa zmena účastníkov konania líši odzámeny účastníkov konania (§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), kde nedochádzaku vstupu   do   doterajšieho   procesnoprávneho   vzťahu   a kde   právoplatnosťou   uzneseniao povolení zámeny vzniká nový procesnoprávny vzťah.

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   prevymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konaniaokresného   súdu   (ratione   tempore),   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdompovolenej zmeny účastníkov konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu,ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (mutatismutandis I. ÚS 52/01).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ môžeuplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktorépredchádzalo tejto zmene.

Majúc na zreteli uvedené skutočnosti a zásady, ústavný súd sa napokon zaoberalpostupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým opakovane poukazuje na to, ženapadnuté konanie sa začalo 14. apríla 1980 a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viacako 35 rokov. Takéto neobyčajne dlhé konanie možno spravidla už len na základe tejtoskutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnejneistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate.   V predmetnom   prípade   skúmanie   všetkýchneprimeraných   postupov   medzi   jednotlivými   úkonmi   okresného   súdu   je   celkomjednoznačne   nadbytočné,   pretože   o efektívnom   postupe   okresného   súdu   v napadnutomkonaní už prima facie nemožno hovoriť. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov,   a to   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   a požiadavkaprejednania veci v primeranej lehote podľa dohovoru, ktorá vyplýva zo všeobecnej zásadyjustice   delayed,   justice   denied (oneskorená   spravodlivosť,   odopretá   spravodlivosť),v napadnutom konaní, ktoré trvá celkove 35 rokov a od 15. februára 1993 už viac ako 22rokov bez právoplatného rozhodnutia, nemožno inak posúdiť, len ako porušujúci imperatívzakotvený v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto konštatovaní nemení ničani skutočnosť, ktorá neušla pozornosti ústavného súdu, že napadnuté konanie bolo od4. decembra 2003 do 4. júna 2010 prerušené. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdusíce nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to jev prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní(napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 10/03), podľa názoru ústavného súdu však v danomprípade prerušiť konanie na 7 rokov už po 23 rokoch trvania napadnutého konania preúmrtie   odporcu   1   bolo   zrejme   neprimerané   (Mianowicz   v.   Nemecko,   rozsudok   ESĽPz 13. 10. 2011), najmä, keď v okolnostiach danej veci dochádzalo k zmene účastníkov nazáklade   univerzálnej sukcesie.   V takomto   prípade   totiž   zo   zákona   (§   460   Občianskehozákonníka) došlo k procesnému nástupníctvu hmotnoprávnych nástupcov. Po 23 rokochtrvania napadnutého konania mal okresný súd pokračovať s dedičmi odporcu 1 (v prípadeneskorších úmrtí účastníkov tak aj učinil) alebo využiť všetky účinné prostriedky nápravy naurýchlenie dedičského konania po odporcovi 1 tak, aby toto súvisiace konanie netrvalo 7rokov. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž okresný súd musí byť vedomý účinkovsvojho postupu aj z toho hľadiska, že zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnejneistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 66/03). Iba na dokresleniemožno pritom poukázať i na to, že okresný súd bol už po neefektívnom neprimeranom 7-ročnom prerušení konania v danej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodovcelé roky nečinný, a to konkrétne od 4. júna 2010 do 1. augusta 2011 (viac ako 1 rok) a od7. júna 2012 do 14. februára 2014 (viac ako 1,5 roka). Celková doba napadnutého konaniav trvaní 35 rokov, a v rámci toho viac ako 2,5-ročná nečinnosť a 7-ročná neefektívna činnosťokresného súdu iba od 1. apríla 2003 (keď sťažovateľ vstúpil do konania) nie je ničímospravedlniteľná,   pretože   okresný   súd   extrémne   dlho   nevykonával   úkony   smerujúcek odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ (resp. predtým jehoprávna predchodkyňa – stará mama) počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo jezákladným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr.I. ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   a, samozrejme,   aj   neefektívnej   činnostiokresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahyv konaní, ktoré z ústavnoprávneho aspektu sú netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami vovzťahu   k viacerým   účastníkom   konania   nadobudli   už   charakter odopretia   spravodlivosti(denegatio iustitiae). K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitostiveci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokutohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   9   C   91/80-568z 8. januára 2015 rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutiepodľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie «v sume: 80 000.- Eur z titulu majetkovej   ujmy   a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume:   90 000.-   Eur   z   titulu nemajetkovej ujmy, pretože „je presvedčený, že zavinením Okresného súdu Bratislava I mu vznikla majetková ujma 240000.- Eur a nemajetková ujma 280000.-Eur, titulom nemožnosti užívať svoj majetok, alebo dostať zaplatené za jeho užívanie, lebo dodnes si nemal za čo kúpiť vlastný byt a má už 44 rokov a nemohol si založiť vlastnú rodinu, je stále slobodný, bezdetný a doprosuje sa dočasného ubytovania, kde príde.».

5.1   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   lenkonštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočnýmzadosťučinením pre sťažovateľa. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia ústavný súdvychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom nakonkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľoviaj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktorépodľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia právsťažovateľa, najmä na celkovo 35 rokov trvajúce napadnuté konanie, považuje za primeranévo výške 17 500 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že medzi sťažovateľom a jehoprávnou predchodkyňou existovali rodinné väzby v priamom pokolení, pričom v danomšpecifickom prípade sťažovateľ ujmu utrpenú jeho právnou predchodkyňou (starou mamou)mohol pociťovať aj ako vlastnú ujmu, pričom súdnictvo bolo v tomto prípade vykonávanétakými   extrémnymi   prieťahmi,   ktoré   narušujú   jeho   účinnosť   a vierohodnosť,   veďv podmienkach Slovenskej republiky ide zrejme o najdlhšie trvajúce konanie, vo vzťahu kuktorému   boli   na   ústavnom   súde   namietnuté   zbytočné   prieťahy   v konaní   [nie   všakv porovnaní aj s inými štátmi – Jennens v. Jennens (Jennings), Veľká Británia; k tomuporov. Bröstl, A. Profesorským perom: 117-ročný spor. (online) 04/2014. Dostupné nahttp://www.ulpianus.sk/blog/8457/].

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.

5.2 Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančnézadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy.  

Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj priznania „80 000.- Eur z titulu majetkovej ujmy“,ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   jezmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03).

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ navrholpriznať aj náhradu za „majetkovú ujmu“, sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 4 tohto nálezu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 25. marca 2014, spísanie sťažnostiz 26. marca 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015).Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušáldvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €a režijný   paušál   8,39   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právnehozastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 432,30 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľarozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2015