znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 833/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   F.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Annou   Kubik,   Advokátska   kancelária,   Grösslingová   51,   Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 35/08 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 312/2010, ako aj postupom Okresného súdu Pezinok v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   1005/08   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 583/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014   doručená   sťažnosť   M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 35/08 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 312/2010,   ako aj postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 1005/08 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 583/2013.

2. Ku skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä tieto relevantné skutočnosti: „Sťažovateľka dňa 9. 3. 2004 v dobrovoľnej dražbe nadobudla nehnuteľnosť rodinný dom súpisné číslo 2058 nachádzajúci sa na parc. č.(...) v katastrálnom území(...), zapísaný v katastri nehnuteľností na LV   č.(..) a pozemky parc.   č.(...) zastavané plochy o výmere 323m², parc. č.(..) záhrady o výmere 315 m², v katastrálnom území(...), pôvodne zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č.(...)

Pôvodní vlastníci, V. S.(...) a J. S.(...) si neplnili svoje záväzky voči veriteľovi, ten preto   pristúpil   k   výkonu   záložného   práva   a   predmetná   nehnuteľnosť   bola   vydražená sťažovateľkou, ktorá sa stala jej výlučnou vlastníckou. Návrh na určenie neplatnosti dražby v zákonom stanovenej lehote podaný nebol, avšak pôvodní vlastníci, manželia S., podali návrh na určenie vlastníckeho práva. Sťažovateľka tak aj z dôvodu vydaných predbežných opatrení nemohla nehnuteľnosti užívať, pričom tohto práva sa nevie domôcť od roku 2004 do dnešného dňa. Sama podala návrh na vydanie a vypratanie nehnuteľnosti, toto konanie však bolo spočiatku prerušené.“

2.1 K postupu Okresného súdu Pezinok v konaní „o určenie vlastníckeho práva“ vedenom pod sp. zn. 5 C 35/08 a k postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 312/2010 sťažovateľka uviedla:

„Návrhom   zo   dňa   02.   08.   2004,   doručeným   na   Okresný   súd   Pezinok   dňa 05. 08. 2004, sa navrhovatelia, manželia J. S. a V. S., domáhali proti sťažovateľke určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - rodinný dom súpisné číslo 2058 nachádzajúci sa na parc. č.(...) v katastrálnom území(...), zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č.(...), ktoré žiadali, aby súd zapísal do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Zároveň žiadali, aby súd navrhovateľku v 2. rade V. S. určil za výlučnú vlastníčku nehnuteľností - pozemkov parc. č. (...)   zastavané   plochy   o   výmere   323m²,   parc.   č.(...)   záhrady   o   výmere   315   m², v katastrálnom   území(...),   zapísaný   v   katastri   nehnuteľností   na   LV   č.(...)   (v   súčasnosti evidované na LV č.(...) Okresného úradu P., katastrálny odbor)

Konanie bolo Okresným súdom Pezinok vedené pod č. k. 23C/102/2004, po prechode výkonu súdnictva neskôr vedené Okresným súdom Bratislava III pod č. PK-23C/102/2004 a po opätovnom prechode súdnictva Okresným súdom Pezinok ako č. k. 5C/35/2008. Okresný súd Pezinok vo veci samej rozhodol rozsudkom dňa 14. 4. 2010 tak, že návrh zamietol, čím bolo vlastnícke právo sťažovateľky potvrdené. Navrhovatelia podali proti tomuto rozsudku odvolanie a Krajský súd v Bratislave v konaní č. k. 6Co/312/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil až dňa 24. 2. 2011.

Sťažovateľka aj počas tohto konania opakovane žiadala súd o zrýchlenie konania, a to napr. aj listom zo dňa 26. 1. 2011, pričom až po tejto sťažnosti súd začal konať. Rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/35/2008-293 zo dňa 14. 4. 2010 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   6Co/312/10-329   zo   dňa   24.   2.   2011 nadobudol právoplatnosť dňa 27. 3. 2011. Vo veci bolo rozhodnuté až po 7 rokoch od podania návrhu. Sťažovateľka však ešte stále nemôže svoje nehnuteľnosti užívať. (...)“

2.2   K postupu   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní „o   vydanie   a vypratanie nehnuteľnosti“ vedenom pod sp. zn. 4 C 1005/08 a k postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 583/2013 sťažovateľka uviedla:

„Dňa 24. 08. 2004 podala sťažovateľka návrh na vydanie a vypratanie nehnuteľnosti proti odporcom: v I. rade p. V. S.(...), v II. rade: p. J. S.(...) Konanie bolo vedené Okresným súdom Pezinok pod č. k. 24C/152/2004 a Okresným súdom Bratislava III pod č. k. PK- 24C/152/2004 a neskôr Okresným súdom Pezinok pod č. k. 4C/1005/2008.

Okresný   súd   Bratislava   III   po   roku   od   podania   návrhu   uznesením   č.   k.   PK- 24C/152/04-36 zo   dňa   25.   11.   2005   prerušil konanie   do   právoplatného   skončenia veci vedenej   tým   istým   súdom   pod   č.   k.   PK-23C/102/04   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   (neskôr   Okresný   súd   Pezinok,   č.   k.   5C/35/2008).   Uznesením   č.   k. 4C 1005/2008-55   zo   dňa   24.   3.   2011   Okresný   súd   Pezinok   rozhodol   o   zrušení   vyššie uvedeného uznesenia o prerušení konania s odôvodnením, že v konaní bude pokračovať. Konanie bolo prerušené od 12. 1. 2006 do 3. 1. 2012, hoci dôvod jeho prerušenia odpadol právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/35/2008-293 zo dňa 14. 4. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/312/10-329 zo dňa 24. 2. 2011, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 27. 3. 2011, teda o 1 rok skôr.

Zákonná sudkyňa vyhlásila rozsudok, ktorým sťažovateľke v celom rozsahu vyhovela, na pojednávaní dňa 09. 10. 2012 a dňa 20. 12. 2012 podali odporcovia proti rozsudku odvolanie. Sťažovateľka odoslala vyjadrenie k odvolaniu odporcov dňa 04. 02. 2013. Až dňa 09. 10. 2013 bol súdny spis č. 4C 1005/2008 predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie, teda po roku od vyhlásenia rozsudku. Na Krajskom súde v Bratislave je spis vedený pod značkou 3Co 583/2013, no do dnešného dňa jeho postup nevykazuje známky ochrany práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

3.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v konaniach: „- o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Pezinok pod č. k. 23C/102/2004, po prechode výkonu súdnictva neskôr vedené Okresným súdom   Bratislava   III   pod   č.   k.   PK-23C/102/2004   a   po   opätovnom   prechode   súdnictva Okresným súdom Pezinok ako č. k. 5C/35/2008 a Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 6Co/312/10,

-   o   vydanie   a   vypratanie   nehnuteľnosti   vedenom   Okresným   súdom   Pezinok   č.   k. 24C/152/2004 a Okresným súdom Bratislava III pod č. k. PK-24C/152/2004 a následne Okresným súdom Pezinok pod č. k. 4C/1005/2008 a Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 3Co/583/2013,

bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tým aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a právo pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd(...)

Nakoľko z dôvodu dlhých prieťahov v konaní nebolo právo sťažovateľky garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ochránené (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), má za to, že tento stav zasiahol aj do jej vlastníckeho práva   garantovaného   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nad mieru, ktorú je možné považovať pri obdobných konaniach za rozumnú.

Sťažovateľka v uvedených konaniach najprv ako žalovaná a teraz ako žalobkyňa čaká   10   rokov   na   rozhodnutie   vo   veci,   pričom   napriek   viacerým   rozhodnutiam   v   jej prospech sa od nadobudnutia vlastníckeho práva nedokáže domôcť svojho práva pokojne svoj majetok užívať.

(...) Pre sťažovateľku to predstavuje neúmernú psychickú záťaž, ktorá sa prejavuje aj na jej zdravotnom stave. Od marca roku 2004 je sťažovateľka vlastníčkou nehnuteľnosti na ulici(...) v P. a už takmer 10 rokov sa svojho práva nedokáže domôcť, hoci za nehnuteľnosť riadne zaplatila a doterajšie súdne rozhodnutia jej právo potvrdzujú. Odporcovia využívajú a možno sa dokonca oprávnene domnievať, že zneužívajú, všetky možnosti, ktoré im právny systém Slovenskej republiky dáva a celkom zrejme benefitujú z postupu Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave, ktoré doposiaľ vo veci právoplatne nerozhodli.“.

4. Z prípisu sťažovateľky z 18. júna 2014 vyplýva, že využila právne prostriedky nápravy, keď podala sťažnosť predsedovi súdu na zbytočné prieťahy aj v konaní vo veci krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   583/2013,   pričom   z priloženej   písomnej   odpovede podpredsedníčky krajského súdu zo 6. júna 2014 vyplýva, že „dospela som k záveru, že Vaša sťažnosť je dôvodná“.

5. Vzhľadom na uvedené – z pohľadu posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie – podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Pezinok a Krajský súd v Bratislave v konaní o určenie vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam   vedenom   Okresným   súdom   Pezinok   pod   č.   k.   5C/35/2008 a Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 6Co/312/10, v nadväznosti na konanie o vydanie a vypratanie   nehnuteľnosti   vedené   Okresným   súdom   Pezinok   pod   č.   k.   4C/1005/2008 a Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 3Co/583/2013, svojim postupom porušili základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čím   taktiež   porušili základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné   právo   sťažovateľky   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní o vydanie a vypratanie nehnuteľnosti pod č. k. 3Co/583/2013 svojou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci 3Co/583/2013 konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   od   porušovateľa   Okresného   súdu   Pezinok   vo   výške   50.000   €(...)   a   od porušovateľa   Krajský   súd   v   Bratislave   vo   výške   50.000   €(...)   Primerané   finančné zadosťučinenie sú porušovatelia povinní zaplatiť k rukám sťažovateľky najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Pezinok a Krajskému súdu v Bratislave spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr.   Anne   Angelovej (t.   č.   Kubik,   pozn.) vo   výške   280,01   €(...),   a   to   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto v časti, ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   35/08   a postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 312/2010, je oneskorene podaná.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom,   keď   sa   sťažovateľka   „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“ okresného súdu a krajského súdu, ktorých označila za účastníka tohto konania, a vo vzťahu   k právu   vlastniť   majetok   a právu   na   pokojné   užívanie   majetku   dňom právoplatného skončenia napadnutých konaní. Keďže v uvedených konaniach – ako to sama sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza   –   rozsudok „Okresného   súdu   Pezinok   č.   k. 5C/35/2008-293 zo dňa 14. 4. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/312/10-329   zo   dňa   24.   2.   2011   nadobudol   právoplatnosť   dňa   27.   3.   2011“, sťažovateľka sa o namietaných zbytočných prieťahoch a označených porušeniach jej práv mohla dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť z 5. marca 2014 bola   ústavnému   súdu   doručená   v čase   (17.   marca   2014   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu),   keď   už   uplynula   lehota   ustanovená   v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   posúdiť   sťažnosť   v tejto   časti   ako   návrh   podaný oneskorene.

9. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 1005/08, sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (II. ÚS 26/95). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo   (napr.   I. ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľky, z príloh sťažnosti, ako aj z chronológie úkonov popísaných v bode   2.2   tohto   uznesenia   vyplýva,   že zákonná „sudkyňa   vyhlásila   rozsudok,   ktorým sťažovateľke v celom rozsahu vyhovela, na pojednávaní dňa 09. 10. 2012“, pričom „dňa 09. 10. 2013 bol súdny spis č. 4C 1005/2008 predložený Krajskému súdu v Bratislave“, aby rozhodol   o odvolaní   odporcov   v preskúmavanom   konaní   pred   okresným   súdom. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 5. marca 2014, t. j. v čase, keď porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na okresnom súde, ktorý sťažovateľka tiež označila za účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k uvedeným právam (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   vo   vzťahu   k   okresnému   súdu   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred okresným súdom namietané porušenie práv už netrvalo, a teda vo vzťahu k okresnému súdu bola   odstránená   jej   právna   neistota,   bolo   potrebné   jej   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Porušenie svojho práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   1005/08   sťažovateľka   „odvíjala“   od   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd z procesných dôvodov nemohol vysloviť porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu, a preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

10. Napokon sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20   ods.   1   ústavy   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Co 583/2013. Vzhľadom na to, že sťažovateľka „viaže“ porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu aj v danom prípade na porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v prvom rade preskúmal, či v označenom konaní krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľky na bezprieťahové konanie.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Vychádzajúc zo sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie sa začalo 9. októbra   2013,   keď   bol   krajskému   súdu   doručený   spis   okresného   súdu,   aby rozhodol o podanom odvolaní odporcov v konaní pred okresným súdom. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 583/2013 z 26. júna 2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.  

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Postup krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 583/2013 sa v napadnutom konaní   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a čl.   6   ods.   1 dohovoru). Obdobie od 9. októbra 2013 do 26. júna 2014 (osem mesiacov), ktoré krajský súd potreboval na rozhodnutie danej veci, hoci vzhľadom na povahu veci a celkové trvanie napadnutých konaní nebolo urýchlené, napadnuté konanie odvolacieho súdu však nemožno považovať   za   porušenie   práva   sťažovateľky   garantovaného   v citovanom   článku   ústavy a dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   583/2013   sťažovateľka   taktiež „odvíjala“ od porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uvedenému konaniu krajského súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu,   a preto   aj v tejto   časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

11. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014