znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 832/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č.

, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 56/2010a jeho rozsudkom z 10. júna 2014, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenompod sp. zn. 1 To 54/2014 a jeho uznesením z 9. septembra 2014, ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 23/2015 a jehouznesením z 9. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.9 T 56/2010 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 54/2014 a jeho uznesenímz 9. septembra 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 23/2015 a jeho uznesenímz 9. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T 56/2010-703zo 14. januára 2011 v spojení s rozhodnutím krajského súdu č. k. 1 To 15/2011-846z 3. septembra 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania z prečinu krádeže podľa§ 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ale ajzo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa § 323ods. 2 v spojení s § 38 ods. 7 Trestného zákona a za použitia tzv. asperačnej zásady podľa§ 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov.

Na základe návrhu sťažovateľa uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 4/2014z 20. mája 2014 bola povolená obnova konania vo výroku o treste v prospech sťažovateľa.

Po povolení obnovy konania rozsudkom samosudcu okresného súdu č. k.9 T 56/2010-1066 z 10. júna 2014 pri nezmenenom výroku o vine uvedenom v pôvodnomrozsudku bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody takisto vo výmere 9rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom inter alianamietal, že okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení, keďže rozhodol samosudcanapriek tomu, že mal konať a rozhodnúť senát.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 To 54/2014-1131 z 9. septembra 2014 boloodvolanie sťažovateľa zamietnuté, a to bez toho, aby sa krajský súd akýmkoľvek spôsobomvysporiadal s namietaným pochybením okresného súdu.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s odôvodnením, žeokresný súd rozhodol v nezákonnom zložení [§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2015 z 9. septembra 2015, ktoré bolosťažovateľovi doručené 23. septembra 2015, bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382písm. c) Trestného poriadku bez meritórneho preskúmania veci. Najvyšší súd konštatoval,že okresný súd rozhodol v zákonnom zložení. Pokiaľ totiž Trestný poriadok v § 349 ods. 1,resp. § 237 ods. 3 písm. b) ustanovuje, že samosudca je príslušný na konanie o prečinocha zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov, tak má na myslipríslušnú trestnú sadzbu odňatia slobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade všeobecné súdy nesprávne vyložilia aplikovali ustanovenie § 349 ods. 1 Trestného poriadku, keď, vychádzajúc z jeho znenia,vyvodili záver, že toto ustanovenie má na mysli príslušnú trestnú sadzbu trestu odňatiaslobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločins hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov preskúma samosudca. Podľa§ 243 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou hranicoutrestnej sadzby prevyšujúcou 8 rokov preskúma predseda senátu a podľa jej obsahua obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu, alebo či o nejmôže nariadiť hlavné pojednávanie. Podľa § 349 ods. 1 Trestného poriadku samosudcavykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody,ktorého horná hranica neprevyšuje 8 rokov. Podľa § 237 ods. 3 písm. b) Trestného poriadkuo obžalobe alebo návrhu na dohodu o vine a treste koná a vo veci rozhoduje samosudcao prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého hornáhranica neprevyšuje 8 rokov, pokiaľ tento zákon neurčuje inak.

Porovnaním dikcie ustanovení § 241 a § 243 s ustanoveniami § 349 a § 237Trestného poriadku je už na prvý pohľad zrejmý rozdiel v znení citovaných ustanovení.Kým podľa § 241 a § 243 je rozhodujúca horná hranica trestnej sadzby, podľa § 349 a § 237je rozhodujúca horná hranica trestu odňatia slobody ustanovená zákonom. Je tedanepochybné, že ustanovenia § 241 a § 243 Trestného poriadku upravujú postup súdu popodaní obžaloby v rámci preskúmavania obžaloby. V týchto prípadoch je použitá dikcia„... pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby...“. Naproti tomu dikciaustanovení § 349 a § 237 Trestného poriadku sa výrazne odlišuje, keď znie:„... o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov.“Zákonodarca použil teda rôzne pojmy, ktorých význam jev rovine trestného práva a doktríny ustálený a označuje rovnaké termíny a inštitútypoužívané v trestnom práve hmotnom, ktorého kritériá sú určujúce pre samosudcovské,alebo senátne rozhodovanie súdu. Ak pripustíme, že pojem „trestná sadzba“ použitýv ustanoveniach § 241 a § 243 Trestného poriadku implikuje trestnú sadzbu uvedenúv osobitnej časti Trestného zákona (katalógom trestných sadzieb je len osobitná časťTrestného zákona), potom, použijúc logický, teleologický a systematický výklad ustanovení§ 349 a § 237 Trestného poriadku, možno dospieť iba k jedinému záveru, a to, že podpojmom „zákon“ sa myslí celý Trestný zákon a pod pojmom „trest odňatia slobody, ktoréhohorná hranica neprevyšuje osem rokov“ sa rozumie trest odňatia slobody určený podľaosobitnej a všeobecnej časti Trestného zákona. Pokiaľ by totiž mal zákonodarca úmyselpoužiť pri aplikácii § 349 a § 237 Trestného poriadku len príslušnú trestnú sadzbu uvedenúv osobitnej časti Trestného zákona, uviedol by rovnaké znenie ako v ustanoveniach § 241a § 243 Trestného poriadku, resp. v ustanoveniach § 10 ods. 1 písm. b) a § 11 ods. 1Trestného zákona, kde sa uvádza:„... za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby...“.

Podľa sťažovateľa treba rovnako poukázať aj na to, že pokiaľ zákonodarcav ustanoveniach § 349 a § 237 Trestného poriadku použil odkaz na iný právny predpislegislatívnou skratkou „zákon“, celkom nepochybne mal tým na mysli výlučne len Trestnýzákon ako celok, teda tak jeho všeobecnú, ako aj osobitnú časť. Vychádzajúc z legislatívno-technických pravidiel, zákon musí byť terminologicky presný a musia sa v ňom používaťrovnaké pojmy a termíny vždy v tom istom význame pri označení rovnakých právnychinštitútov.

Z dosiaľ uvedeného podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ak ustanovenie § 241Trestného poriadku určuje príslušnosť samosudcu na preskúmanie obžaloby podanej preprečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov, tak totoustanovenie bez ďalšieho nezakladá aj príslušnosť samosudcu na vykonanie konaniao zločine, ktorého horná hranica trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady budeprevyšovať osem rokov. V takom prípade musí samosudca po preskúmaní obžalobypostúpiť vec senátu toho istého súdu. Odlišné znenie ustanovení § 349 a § 237 Trestnéhoporiadku od ustanovení § 241 a § 243 Trestného poriadku nie je totiž samoúčelné a anináhodné, pričom celkom nepochybne nejde ani o legislatívno-technickú nedôslednosťzákonodarcu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.) Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/56/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 10.6.2014, postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1To/54/2014 a jeho uznesením z 9.9.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo 23/2015 a jeho uznesením zo dňa 9.9.2015 porušené.

2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.9.2015, sp. zn. 3Tdo/23/2015, uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 9.9.2014, sp. zn. 1To/54/2014 a rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 10.6.2014, sp. zn. 9T/56/2010 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.) ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 EUR, ktoré je Okresný súd v Donom Kubíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Ustanovenému právnemu zástupcovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR, ktoré je Okresný súd v Dolnom Kubíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca z radovadvokátov na zastupovanie pred ústavným súdom, keďže je nemajetný a nemá prostriedkyna úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2015 z 9. septembra 2015 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa protiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 54/2014 z 9. septembra 2014. Podľa názorunajvyššieho súdu nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpores ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.Okolnosť, či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t. j. či bol súd správneobsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti. Nedostatok v zložení súdu jepodstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania. Najvyšší súd po preskúmaníspisového materiálu v uvedenom smere žiadne pochybenie konajúcich súdov nezistil.Pokiaľ Trestný poriadok v § 349 ods. 1, resp. v § 237 ods. 3 písm. b) ustanovuje, žesamosudca je príslušný na konanie o prečinoch a zločinoch s hornou hranicou trestnejsadzby neprevyšujúcou osem rokov, tak má na mysli príslušnú trestnú sadzbu uvedenúv osobitnej časti Trestného zákona, bez ohľadu na jej prípadnú neskoršiu úpravu (či už jejznižovanie, alebo zvyšovanie) podľa ďalších do úvahy pripadajúcich ustanovení všeobecnejčasti Trestného zákona. Trestný poriadok pritom zároveň upravuje len jednu výnimku, keďsa už uvedené pravidlo nepoužije, a to v prípade, ak má byť uložený súhrnný trest alebospoločný trest a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom (§ 349 ods. 2 Trestnéhoporiadku). V takomto prípade je na konanie príslušný vždy senát.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 9 T 56/2010 a jeho rozsudku z 10. júna 2014, ako aj proti postupukrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 54/2014 a jeho uzneseniu z 9. septembra2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok a proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadnyopravný prostriedok. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľavo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konaniaa právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniukrajského súdu mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenomrozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Teba tiež poznamenať, že sťažovateľ využiltak právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj právo podať dovolanieproti uzneseniu krajského súdu.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdené nesprávne obsadenie okresného súdu, keď namiestosenátu konal samosudca.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú a presvedčivú. Rozhodne ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavneneodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ vykladá dotknuté ustanovenia odlišne,neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených práv.

Treba z pohľadu ústavného súdu tiež dodať, že za legitímnu možno považovať ajargumentáciu sťažovateľa, pretože nepochybne je možný i taký výklad dotknutýchustanovení, aký sťažovateľ zastáva. Oba výklady sa javia ako ústavne konformné.Rozhodujúca je totiž skutočnosť, že ústava síce pozná pojem „zákonný sudca“ uvedenýv čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak sama tento pojem nedefinuje, pretože to prenecháva zákonu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015