SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 830/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   Cb   212/2005,   za   účasti   Okresného   súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 212/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 212/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť

, trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, Park Angelinum 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Štefanom   Kseňákom, Park Angelinum   4,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 212/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Cb 212/2005, v ktorom sa navrhovateľ domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky.

Sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, a preto podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením svojich práv odôvodňuje takto: «1. Konanie vedené u porušovateľa sa začalo podaním návrhu 16. 03. 2005.

2. 13. 07. 2005 vydal Okresný súd Košice II (ďalej aj ako „porušovateľ“ alebo „Okresný súd Košice II“) platobný rozkaz sp. zn. 38 Rob/99/2005, proti ktorému podal sťažovateľ odpor.

3. 19. 06. 2006 Okresný súd Košice II vydal uznesenie č. k. 38 Cb 212/2005-29, v ktorom o. i. vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.

4. Okresný súd Košice II nariadil na prejednanie a rozhodnutie vo veci pojednávanie na   deň   19.   11.   2007,   ktoré   pojednávanie   bolo   odročené,   a   to   z   toho   dôvodu, že sa na pojednávanie nedostavil žalobca a taktiež, že niektoré dôkazy žalobcom predložené boli   nečitateľné.   Súd   vyzval   žalobcu   na   predloženie   dokladov,   aby   sa   s   nimi   mohol oboznámiť, čo žalobca učinil začiatkom roku 2008.

5. K výsluchu sťažovateľa ako žalovaného účastníka konania došlo na pojednávaní dňa 05. 10. 2009.

6. Nakoľko sťažovateľ žiadal vykonať dôkaz výsluchom svedkyne, ktorá bola v roku 2003   zamestnankyňou   žalobcu,   Okresný   súd   Košice   II   nariadil   vykonať   dokazovanie výsluchom   svedkyne,   a   to   prostredníctvom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   Výsluch   sa uskutočnil 12. 03. 2010.

7. Následne sa konalo pojednávanie dňa 26. 07. 2010.

8.   Na   pojednávaní   21. 09. 2011   Okresný   súd   Košice II   rozsudkom č. k. 38 Cb/212/2005-285 meritórne rozhodol.

9. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

10.   Dňa   19.   12.   2011   rozhodol   Okresný   súd   Košice   II   o   oprave   rozsudku, a to opravným uznesením č. k. 38 Cb/212/2005-302.

11.   Dňa   12.   01.   2012   rozhodol   Okresný   súd   Košice   II   o   oprave   rozsudku, a to opravným uznesením č. k. 38 Cb/212/2005-338.

12. Dňa 31. 01. 2012 rozhodol Okresný súd Košice II o oprave uznesenia Okresného súdu Košice II č. k. 38 Cb/212/2005-302, a to opravným uznesením sp. zn. 38 Cb/212/2005.

13. Dňa 30. 12. 2011 uložil Okresný súd Košice II uznesením č. 38 Cb/212/2005-316 sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok, pričom výšku súdneho poplatku uviedol nesprávne vo vyššej výške. Voči uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.

14.   Dňa   29.   11.   2012   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č. k. 3 Cob/83/2012-366 tak, že uznesenie Okresného súdu Košice II č. 38 Cb/212/2005-316 zmenil.

15.   Dňa   29.   11.   2012   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č. k. 3 Cob/83/2012-359 tak, že Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 38 Cb/212/2005-285 v spojení s opravnými uzneseniami č. k. 38 Cb/212/2005-302 a č. k. 38 Cb/212/2005-328 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

16.   Po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   sa   nevykonalo   žiadne   pojednávanie, a to ani po podaní sťažnosti predsedovi Okresného súdu Košice II.

17.   Posledné   vytýčené   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   „rekonštrukcie kancelárie sudcu.“»

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného súdu;   podľa   jeho   názoru   daná   vec   nie   je   právne   a   skutkovo   zložitá,   svojím   postupom nezapríčinil vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný súd nepostupuje   v   tomto   konaní   dostatočne   efektívne,   keďže   jeho   postup   ani   po   deviatich rokoch neviedol k odstráneniu stavu jeho právnej neistoty. V dôsledku neúmernej dĺžky konania príslušenstvo žalovanej pohľadávky v súčasnosti značne prevyšuje žalovanú istinu, čo zvyšuje právnu neistotu sťažovateľa. Sťažovateľ namieta najmä procesné pochybenie súdu   pri   vydávaní   platobného   rozkazu,   spôsob   vykonávania   dokazovania   v   danej   veci a chyby pri vyhotovovaní rozsudku.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb/212/2005 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky, aby v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 38 Cb/212/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Štefana Kseňáka, so sídlom Park Angelinum 4, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 830/2014-11 z 26. novembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV/887/2014 z 15. januára 2015, v ktorom v prvom rade poukázal na procesné úkony okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré tento vykonal po vrátení veci Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 21. decembra 2012:

„- dňa   02.   04.   2013   referát   sudcu   na   upresnenie   právneho   dôvodu,   uplatnenie pohľadávky v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu,

- dňa 26. 04. 2013 doručené súdu vyjadrenie žalobcu,

- dňa 02. 07. 2013 referát sudcu na vyjadrenie žalovanému k podaniu žalobcu,

- dňa 24. 07. 2013 doručené súdu vyjadrenie žalovaného,

- dňa   03.   01.   2014   úkony   sudcu   spojené   s   prípravou   pojednávania,   nariadenie pojednávania na 17. 03. 2014,

- dňa 17. 03. 2014 pojednávanie určené na 17. 03. 2014 odročené na 09. 06. 2014 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu,

- dňa 16. 03. 2014 právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie v právnej veci z dôvodu operačného zákroku,

- dňa 27. 05. 2014 pojednávanie určené na 09. 06. 2014 preročené na 17. 09. 2014 z dôvodu plánovanej hospitalizácie konajúceho sudcu,

- dňa 04. 09. 2014 pojednávanie určené na 17. 09. 2014 odročené na 27. 10. 2014 z dôvodu rekonštrukcie kancelárie sudcu,

- dňa   27. 10. 2014   pojednávanie   po   vykonanom   dokazovaní   odročené na 15. 12. 2014,

- pojednávanie   dňa   15. 12. 2014   odročené   na   04. 02. 2015   z   dôvodu práceneschopnosti konajúceho sudcu.“

Následne vo svojom prípise predseda okresného súdu uviedol:„S   poukazom na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vykonaných   úkonov, na   ktoré   som sa zameral   až   po   zrušení   rozsudku   odvolacím   súdom   vzhľadom   na   skutočnosti   tvrdené právnym   zástupcom   žalovaného,   že   nebolo   vykonané   žiadne   pojednávanie,   poukazujem na nariadené pojednávania, ktoré boli zo zákonných dôvodov s výnimkou rekonštrukcie kancelárie sudcu odročené na iný termín. V tejto súvislosti som toho názoru, že po zrušení rozsudku odvolacím súdom došlo k malým obdobiam nečinnosti, ich posúdenie nechávam na zváženie ústavnému súdu.

Uvedené obdobia nečinnosti však podľa môjho názoru sú spôsobené aj správaním účastníkov   konania   (žiadosť   o   odročenie   pojednávania),   alebo   sú   dané   objektívne   − obdobia neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch, ktoré neumožnili z dôvodu ich trvania orgánom riadenia a správy súdu prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok.

Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru vykazuje určité znaky skutkovej náročnosti,   v   konaní   som   nezistil   prekážky   postupu   konania   podľa   §   107   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z..., sťažnosť doručená súdu dňa 21. 12. 2012 bola vybavená listom zo dňa 18. 01. 2013 evidovaným pod Spr. 219/2012, sťažnosť nebola uznaná za dôvodnú.“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu v podaní z 1. februára 2015, v ktorom uviedol:

„... je potrebné brať zreteľ na celú dĺžku konania, nie len na konanie po zrušení rozsudku   odvolacím   súdom,   nakoľko   konanie   do   dnešného   dňa   nebolo   právoplatne ukončené (ukončená bola po viac ako 6,5 roku len časť konania v časti 1 087,49 eura) a právna neistota sťažovateľa naďalej trvá.

U sťažovateľa to však nie je len otázka právnej neistoty, ako bolo už spomínané v samotnej   sťažnosti,   nakoľko   v   dôsledku   dĺžky   konania   okresného   súdu   došlo   k   tomu, že úroky sú už skoro v takej istej výške ako predmet sporu, zároveň dnes už prakticky takmer 10 ročné konanie vplýva aj na samotný život sťažovateľa.

Sťažovateľ sa riadne zúčastňuje pojednávaní. Sťažovateľ ako aj jeho právny zástupca sa o zrušení termínu pojednávaní dozvedia väčšinou niekoľko dní pred jeho plánovaným konaním,   nezriedka   v   ten   istý   deň   ráno.   Toto   zvyšuje   nároky   na   plánovanie   času u sťažovateľa, ktorý sa živí prácou, a tak má obmedzené časové dispozície.

Dňa   14.   03.   2014   mal   právny   zástupca   sťažovateľa   úraz,   pri   ktorom   utrpel viacnásobné zlomeniny záprstných kostí pravej ruky... Právny zástupca sťažovateľa zaslal telefaxom dňa 16. 03. 2014 žiadosť o odročenie pojednávania. Nakoľko, ale nemal právny zástupca   ráno   17.   03.   2014   informáciu   o   tom,   či   bude   jeho   žiadosti   vyhovené, dostavil sa so sťažovateľom   17. 03. 2014   na   súd,   kde   sa   dozvedel,   že   zákonný   sudca je práceneschopný.   Takýto   postup   bol   zvolený   z   dôvodu   obozretnosti   aj   napriek   tomu, že mal právny zástupca nefunkčnú pravú ruku, pomerne veľké bolesti a čakala ho približne 3   hodinová   operácia   a   následná   hospitalizácia   v   nemocnici.   Okresný   súd   Košice   II informoval právneho zástupcu sťažovateľa, že pojednávanie bude odročené síce aj mailom, ale správou o 8,44 hod, pričom pojednávanie malo byť o 9,00 hod...

Preto vyjadrenie okresného súdu, že uvedené obdobia nečinnosti však podľa môjho názoru   sú   spôsobené   aj   správaním   účastníkov   konania...   považuje   sťažovateľ za neodrážajúce skutočný stav veci.

Sťažovateľ podal sťažnosť orgánu riadenia a správy súdu 21. 12. 2012, ktorý túto sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Sťažovateľ zastáva názor, že sťažnosť bola jednoznačne dôvodná (vo veci sa konalo už viac ako 7,5 roka), ale veril tomu, že sťažnosť upozorní na nedostatok   a   tento   bude   riešený.   Ale   po   tom,   ako   bolo   pojednávanie   v   roku   2014 odročené z dôvodu rekonštrukcie kancelárie sudcu, obrátil sa sťažovateľ na ústavný súd....   Podľa   nášho   názoru   táto   vec   nie   je   natoľko   náročná,   aby   sa   prejednávala 10 rokov.

... informujeme ústavný súd o tom, že pojednávanie vytýčené na 04. 02. 2015 bolo... opätovne odročené na neurčito, a to z dôvodu práceneschopnosti konajúceho sudcu.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa 16. marca 2005 sa ⬛⬛⬛⬛ ( ; ďalej len „navrhovateľ“), svojím návrhom domáhal voči sťažovateľovi (odporcovi) zaplatenia sumy 167 406,30 Sk (5 556,87 €) s príslušenstvom.

Dňa 9. júna 2005 okresný súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.   Následne   13.   júla   2005   vo   veci   rozhodol   tak,   že   vydal   platobný   rozkaz. Dňa 5. augusta 2005 sťažovateľ doručil odpor proti platobnému rozkazu.

Okresný súd vyzval 27. septembra 2005 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor a odpor doručoval navrhovateľovi na vyjadrenie.

Uznesením z 19. júna 2006 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k veci a poučil ich o ich procesných právach a povinnostiach.

Dňa 26. júla 2006 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa k návrhu. Okresný súd 3. októbra   2006   doručoval   toto   vyjadrenie   navrhovateľovi.   Stanovisko   navrhovateľa k vyjadreniu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 10. januára 2007.

Dňa 21. mája 2007 okresný súd doručoval stanovisko navrhovateľa odporcovi.

Dňa 23. mája 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. november 2007. Na pojednávanie 19. novembra 2007 sa nedostavil navrhovateľ, ktorý však súhlasil s tým, aby okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti. Okresný súd odročil toto pojednávanie na neurčito vzhľadom na potrebu vypočuť navrhovateľa. Okresný súd tiež výzvou zisťoval podklady potrebné pre rozhodnutie (týkajúce sa zákonného poistenia a pod.).

Dňa 14. januára 2008 bolo okresnému súdu doručené podanie navrhovateľa, ktorým reagoval na výzvu okresného súdu.

Dňa 3. decembra 2008 bola vec pridelená v poradí druhému zákonnému sudcovi.

Dňa 2. februára 2009 bola vec pridelená v poradí tretiemu zákonnému sudcovi.Okresný   súd   13. augusta 2009   nariadil   pojednávanie   na   5. október 2009, ktoré sa v tomto termíne aj uskutočnilo.

Dňa 12. januára 2010 sťažovateľ doručil podanie, v ktorom navrhol okruh otázok pre svedkyňu ⬛⬛⬛⬛.

Okresný   súd   28.   januára   2010   vypracoval   dožiadanie   podľa   §   39   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre dožiadaný súd – Okresný súd Bratislava I, ktorým žiadal, aby dožiadaný súd vypočul svedkyňu; výsluch sa uskutočnil 12. marca 2010.

Dňa 8. apríla 2010 boli   okresnému   súdu   doručené   materiály   dožiadaným   súdom po vykonaní výsluchu svedkyne.

Dňa 13. apríla 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. júl 2010.

Okresný súd následne pojednávanie 26. júla 2010 odročil na neurčito na doplnenie dokazovania.

Dňa 1. októbra 2010 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby uviedol dátum narodenia svojej zamestnankyne na účely lustrácie jej pobytu a predložil rozkódovanie výbavy vozidla v slovenskom jazyku.

Navrhovateľ v súlade s výzvou okresného súdu 27. októbra 2010 v podaní predložil dátum narodenia svojej zamestnankyne.

Dňa 4. apríla 2011 okresný súd opakovane pod hrozbou poriadkovej pokuty vyzval navrhovateľa na predloženie rozkódovania výbavy vozidla v slovenskom jazyku.

Dňa 5. apríla 2011 okresný   súd   zisťoval   trvalý   pobyt   zamestnankyne   v registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“).

Navrhovateľ predložil 26. apríla 2011 v súlade s výzvou okresného súdu úradný preklad rozkódovania výbavy vozidla. Zároveň bolo okresnému súdu doručené oznámenie výsledku lustrácie z registra obyvateľov.

Okresný súd 1. júla 2011 nariadil pojednávanie na 21. september 2011. Na tomto pojednávaní   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a   následne   verejne   vyhlásil   rozsudok, ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   4 469,38 €   s príslušenstvom. Návrh v časti o zaplatenie sumy 1 087,49 € s príslušenstvom zamietol.

Dňa 6. decembra 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým   navrhol opravu zrejmej chyby v rozsudku okresného súdu.

Okresný súd následne 19. decembra 2011 vydal opravné uznesenie.

Dňa 20. decembra 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2011.

Dňa 28. decembra 2011 navrhovateľ okresnému súdu doručil podanie, v ktorom navrhol opravu rozsudku z 21. septembra 2011 – označenia sídla jeho právneho zástupcu.

Okresný súd 30. decembra 2011 doručoval   odvolanie   sťažovateľa   navrhovateľovi a uznesením   č.   k.   38   Cb   212/2005-316   z   30.   decembra   2011   uložil   sťažovateľovi, aby zaplatil súdny poplatok v sume 333 € za odvolanie.

Sťažovateľ   9.   januára   2012   doručil   odvolanie   proti   opravnému   uzneseniu z 19. decembra 2012. Dňa 10. januára 2012 svoje odvolanie doplnil.

Okresný   súd   následne   12.   januára   2012   opravným   uznesením   opravil   opravné uznesenie z 19. decembra 2011.

Dňa   12.   januára   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľa.

Okresný súd predložil súdny spis 12. januára 2012 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 21. júna 2012 krajský súd uverejnil oznámenie   o   verejnom   vyhlásení rozhodnutia   29.   júna   2012.   Dňa   26.   júna   2012   krajský   súd   toto   verejné   vyhlásenie rozhodnutia zrušil.

Dňa 23. novembra 2012 krajský súd zverejnil oznámenie   o   verejnom   vyhlásení rozhodnutia 29. novembra 2012. Uznesením č. k. 3 Cob 9/2012-359 z 29. novembra 2012 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu spolu s opravnými uzneseniami v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Uznesením   č.   k.   3 Cob 83/2012-366   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu č. k. 38 Cb 212/2005-316 zmenil tak, že uložil sťažovateľovi, aby zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 268 €.

Dňa 3. decembra 2012 krajský súd doručoval svoje uznesenie účastníkom konania.

Dňa 21. decembra 2012 bol súdny spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 18. apríla 2013 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby spresnil právny dôvod uplatnenej pohľadávky – či ju uplatnil z titulu, že sťažovateľ riadne nesplácal lízingové splátky, alebo z titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť neplnením poisťovne v plnej výške.

Dňa   26.   apríla   2013   bolo   doručené   podanie   navrhovateľa,   v   ktorom   reagoval na výzvu okresného súdu.

Dňa 3. júla 2013 okresný súd doručoval vyjadrenie navrhovateľa sťažovateľovi, ktorý svoje stanovisko doručil 25. júla 2013.

Okresný   súd   prípisom   z   23.   augusta   2013   a   následne   9.   septembra   2013   žiadal o pripojenie súdneho spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 31 Cb 55/2006. Okresnému súdu bol doručený 18. septembra 2013.

Okresný súd 3. januára 2014 nariadil pojednávanie na 17. marec 2014.

Dňa   17.   marca   2014   bolo   pojednávanie   odročené   na   9.   jún   2014   z   dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Dňa 27. mája 2014 okresný súd oznámil, že pojednávanie nariadené na 9. jún 2014 sa odročuje na 17. september 2014 z dôvodu plánovanej hospitalizácie zákonného sudcu.

Dňa   4.   septembra   2014   okresný   súd   oznámil,   že   pojednávanie   sa   odročuje na 27. október 2014 z dôvodu rekonštrukcie kancelárie zákonného sudcu.

Dňa   27.   októbra   2014   okresný   súd   vykonal   pojednávanie,   na   ktorom   uložil navrhovateľovi, aby doručil listinný dôkaz, ktorý navrhol na pojednávaní s tým, že ho má zároveň   doručiť   aj   sťažovateľovi.   Pojednávanie   následne   okresný   súd   odročil na 15. december 2014.

Dňa   15.   decembra   2014   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   4.   február   2015 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   v   napadnutom   konaní rozhodol rozsudkom z 29. apríla 2015 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal 17. júna 2015 odvolanie navrhovateľ.

Okresný   súd   doručuje   odvolanie   sťažovateľovi,   navrhovateľovi   vyrubil   súdny poplatok   za   podané   odvolanie.   Súdny spis je   „na   lehote“   do 30. augusta 2015   s tým, že po vykonaní úkonov okresného súdu v odvolacom konaní bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 212/2005.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je rozhodovanie   o   návrhu   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   z   titulu   nároku   navrhovateľa z lízingovej zmluvy (náhrada škody). Rozhodovanie o uvedených otázkach tvorí bežnú agendu všeobecných súdov. V napadnutom konaní nemožno identifikovať žiadne prvky skutkovej alebo právnej náročnosti veci.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu, zúčastňoval sa pojednávaní a na výzvy súdu reagoval primerane. Správanie sťažovateľa v napadnutom konaní takto nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania okresného súdu.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

V   postupe   okresného   súdu   možno   identifikovať   obdobia   nečinnosti   – v čase od 13. októbra   2005   do   19.   júna   2006,   t.   j.   obdobie   ôsmich   mesiacov,   v   čase od 19. novembra 2007 do 13. augusta 2009, t. j. obdobie jedného roka a deviatich mesiacov.

Ústavný súd tiež dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol neefektívny a nesústredený.

O   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   však   svedčí   predovšetkým   skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po desiatich rokoch a piatich mesiacoch od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj neefektívna a aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Ako neefektívny a nesústredený sa javí postup okresného súdu v priebehu rokov 2006 a 2007. V tomto období okresný súd priebežne vyvíjal procesnú aktivitu, avšak túto aktivitu možno hodnotiť ako sporadickú, ktorá neviedla dostatočne efektívne k prerokovaniu a rozhodnutiu veci - aktivita spočívala v zisťovaní podmienok konania, resp. doručovaní vyjadrenia   sťažovateľa   navrhovateľovi   a   opačne   –   doručovanie   stanoviska   navrhovateľa sťažovateľovi, a to spravidla v intervaloch troch až štyroch mesiacov.

O nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   svedčí   skutočnosť,   že   svojou   výzvou navrhovateľovi v apríli 2013, t. j. až osem rokov po doručení návrhu, spresňoval právny základ   uplatnenej   peňažnej   sumy.   Následne   v   priebehu   zvyšných   mesiacov   roka   2013 okresný   súd   doručoval   vyjadrenie   navrhovateľa   sťažovateľovi   a stanovisko   sťažovateľa navrhovateľovi a žiadal o pripojenie spisu Okresného súdu Košice I. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom 21. septembra 2011, t. j. po uplynutí šiestich rokov a šiestich mesiacov od začatia konania. Dňa 19. decembra 2011 okresný súd opravným uznesením opravil   zrejmú   chybu   vo   svojom   rozsudku   a   12.   januára   2012   opravným   uznesením opravoval   nedostatky   opravného   uznesenia.   Ako   výrazne   neefektívny   postup   v   konaní možno   hodnotiť   odročenie   pojednávania   nariadeného   na   17.   september 2014   z   dôvodu rekonštrukcie kancelárie sudcu. Takýto dôvod odročenia pojednávania nemožno akceptovať, navyše v čase, keď konanie trvá približne deväť a pol roka.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní došlo k opakovanému odročovaniu   pojednávaní   zo   zákonných   dôvodov   (práceneschopnosť   zákonného   sudcu) a zároveň   nemožnosť   pridelenia   veci   inému   zákonnému   sudcovi   vzhľadom   na   obdobia neprítomnosti   zákonného   sudcu,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne   problémy   (dlhodobá   práceneschopnosť   sudcu,   zmeny   zákonných   sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011). V zásade však nejde   o takú   okolnosť,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   nečinnosťou   a   tiež   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   napadnutom   konaní   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, okresný súd vo veci rozsudkom z 29. apríla 2015 rozhodol, súdny spis v čase rozhodovania ústavného súdu nebol ešte predložený krajskému súdu. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   nachádza sťažovateľ (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 €, keďže je „v ťaživej právnej neistote“ z dôvodu, že konanie nie je skončené ani po 9,5 rokoch, a sekundárne je v neistote vo svojich majetkových právach.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd zohľadnil predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktorá bola spôsobená nečinnosťou a neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   v   sume   4 000   €   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 340,90 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon – vyjadrenie z 1. februára 2015, pretože neobsahuje novú   argumentáciu   relevantnú   vo   veci   oproti   tej,   ktorú   sťažovateľ   uvádza   vo   svojej sťažnosti.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015