znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 83/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13468/2012 až Rvp 13474/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 3845/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13468/2012), sp. zn. 12 Er 1525/2011 z 3. augusta 2012 (Rvp 13469/2012), sp. zn. 24 Er 3493/2011 z 19. júla 2012 (Rvp 13470/2012), sp. zn. 33 Er 2744/2012 z 28. augusta 2012 (Rvp 13471/2012), sp. zn.   12   Er   810/2011   z 3.   augusta   2012   (Rvp   13472/2012),   sp.   zn.   18   Er   4120/09 zo 17. augusta   2012   (Rvp   13473/2012)   a sp.   zn.   18   Er   4699/09   zo   17.   augusta   2012 (Rvp 13474/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti súdneho exekútora JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 13468/2012 až sp. zn. Rvp 13474/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13468/2012.

2.   Sťažnosti   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K. o d m i e t a   ako   podané   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. októbra 2012 doručených 7 sťažností súdneho exekútora JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 3845/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13468/2012), sp. zn. 12 Er 1525/2011 z 3. augusta 2012 (Rvp 13469/2012), sp. zn. 24 Er 3493/2011 z 19. júla 2012 (Rvp 13470/2012), sp. zn. 33 Er 2744/2012 z 28. augusta 2012 (Rvp 13471/2012), sp. zn. 12 Er 810/2011 z 3. augusta 2012 (Rvp 13472/2012), sp. zn. 18 Er 4120/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13473/2012) a sp. zn. 18 Er 4699/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13474/2012).

Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach si spoločnosť P., s. r. o., ako oprávnená z týchto exekúcií vybrala sťažovateľa, aby ako súdny exekútor vykonal exekúcie v jej prospech. Napádanými rozhodnutiami mal podľa tvrdení sťažovateľa okresný   súd   ex   offo   rozhodnúť   o jeho   vylúčení   z vykonávania   označených   exekučných konaní z dôvodu jeho možnej zaujatosti, pretože sťažovateľ bol v minulosti zamestnancom spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   ako   oprávnenej   z exekúcií,   pričom   okresný   súd   tak   rozhodol argumentačne sa odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľ vo všetkých 7 prípadoch namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že v prvom rade okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek návrhu účastníkov konania, ale tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľa okresný súd nemal oprávnenie. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd svoje napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto rozhodnutie ústavného súdu   bolo   vydané   bez   tohto,   aby   sa   sťažovateľ   mohol   v konaní   pred   ústavným   súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k nemu pred   vydaním   napádaných   exekučných   rozhodní.   Podľa   sťažovateľa   sú   tak   napádané exekučné   rozhodnutia   okresného   súdu   neodôvodnené   a arbitrárne.   V nadväznosti   na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľa porušené aj jeho „majetkové“ práva, resp. práva na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho   tvrdení   odopreté   legitímne   očakávanie   na   odmenu   za   vykonanie   predmetných exekučných   konaní.   Napokon,   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   v dôsledku   uvedeného postupu „...   zaobchádzal   odlišne   s fyzickou   osobou   –   povinným   na   strane   jednej s sťažovateľom na strane druhej“.

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že   postupom   okresného   súdu   v   každom   z ním   napádaných   exekučných   konaní   bolo porušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jeho základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru.   V dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   ním označené   rozhodnutia   okresného   súdu   o jeho   vylúčení   ako   súdneho   exekútora z vykonávania označených exekučných konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľa a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po 1 000 €, a tiež, aby mu priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13468/2012 až sp. zn. Rvp 13474/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a exekučnými rozhodnutiami   okresného   súdu   sp.   zn.   18   Er   3845/09   zo   17.   augusta   2012 (Rvp 13468/2012), sp. zn. 12 Er 1525/2011 z 3. augusta 2012 (Rvp 13469/2012), sp. zn. 24 Er 3493/2011 z 19. júla 2012 (Rvp 13470/2012), sp. zn. 33 Er 2744/2012 z 28. augusta 2012 (Rvp 13471/2012), sp.   zn. 12 Er 810/2011 z 3. augusta 2012 (Rvp 13472/2012), sp. zn. 18 Er 4120/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13473/2012) a sp. zn. 18 Er 4699/09 zo 17. augusta 2012 (Rvp 13474/2012), k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol   o vylúčení   sťažovateľa   ako   povereného   súdneho   exekútora   ex   offo   a   bez vykonania   akéhokoľvek   dokazovania   a   tiež   bez   toho,   aby   okresný   súd   umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho vylúčeniu, pričom podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol   vyjadrený   v   Náleze   zo   dňa   13.   04.   2011,   sp.   zn.:   III   ÚS   322/2010-37...“,   takže v konečnom   dôsledku   okresný   súd   podľa   sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutia   založil   na nesprávnom   skutkovom   zistení,   pričom   vec   aj   nesprávne   právne   posúdil,   resp.   túto neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   sťažností   sťažovateľa   (§   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   a   dospel k záveru, že ich podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05, II. ÚS 90/2012).

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie   verejného   činiteľa. Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku   preniesol   štát   časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či   organizačne inštitucionálny. Z hľadiska   funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora z vykonávania exekúcie   z   dôvodu   zaujatosti   navrhovaného   súdneho   exekútora   proti   oprávnenej,   teda vzhľadom na okolnosť vylučujúcu navrhovaného exekútora z vykonávania exekúcie podľa §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   súdny   exekútor   objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (mutatis mutandis   II.   ÚS   113/02,   I.   ÚS   343/09, II. ÚS 245/2011).

Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   sťažovateľ   napadol   ústavnou   sťažnosťou uznesenia   okresného   súdu   len   v   časti   týkajúcej   sa   jeho   vylúčenia   z   exekúcie.   V   časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ústavné sťažnosti nepodal. Aj v opačnom prípade by však pripadalo do úvahy ich odmietnutie pre neprípustnosť z dôvodu zákonom danej možnosti podania účinného opravného prostriedku – odvolania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o týchto   častiach   sťažností,   ktorými   sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013