znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 83/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť K. L., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-35 Cb 1359/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Z-2-35   Cb   1359/1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. K. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré   j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   mu do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. K.   L. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva   centov), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 83/2012-12 z 18. apríla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-35 Cb 1359/1993 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti uviedol, že od 26. apríla 1993 je účastníkom súdneho konania, ktoré prebieha na krajskom súde pod sp. zn. Z-2-35 Cb 1359/1993 a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Hoci krajský súd   vykonal vo veci viaceré úkony a trikrát vo veci vydal rozsudok, priebeh   spomenutého   súdneho   konania   sa   podľa   sťažovateľa   vyznačuje   zbytočnými prieťahmi vo veci, keďže súd v určitých obdobiach nekonal vôbec alebo jeho konanie bolo iba   formálne,   neefektívne   a   neviedlo   k   naplneniu   cieľa   súdneho   konania,   ktorým   je odstránenie stavu faktickej a právnej neistoty, v ktorom sa účastníci konania nachádzajú.Prieťahy   v konaní   sťažovateľ   namietal   listom   22.   septembra   2011   adresovaným predsedníčke   krajského   súdu,   ktorá   mu   28.   novembra   2011   oznámila,   že   sťažnosť považuje za čiastočne dôvodnú, pričom na neprimeranom predlžovaní konania sa podľa jej názoru podieľajú i účastníci konania v neposkytovaní dostatočnej súčinnosti pri znaleckom dokazovaní, ďalej znalci a tiež súd, a to najmä v počiatočnej fáze konania, ako aj v rokoch 1997 až 1999.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nekonaním   krajského   súdu   došlo   a   stále   dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšom sťažovateľ uviedol: „Samotná skutočnosť, že Krajský súd Bratislava v predmetnom konaní uskutočnil množstvo dielčích úkonov a vo veci vydal tri rozsudky, nič nemení na tom, že účel súdneho konania,   ktorým   je   odstrániť   rozsudkom   stav   právnej   a   faktickej   neistoty   účastníkov konania, nebol naplnený, nakoľko predmetné súdne konanie nie je - ani po spomínaných 18 rokoch právoplatne skončené.

Z obsahu súdneho spisu bude môcť ústavný súd zistiť, že krajský súd ako porušovateľ mojich hore uvedených práv konal vo veci so zbytočnými prieťahmi, ktoré spočívali v tom, že v určitých obdobiach súd nekonal vôbec a pokiaľ i vo veci konal, nekonal efektívne, t. j. tak aby došlo k naplneniu už spomínaného účelu súdneho konania.

Neefektívnosť práce krajského súdu vyplýva i zo skutočnosti, že rozhodnutia, ktoré vo veci vydal, boli vždy odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie...

Z hľadiska právneho a skutkového posudzovania je možné konštatovať, že nejde o vec   jednoduchú,   nakoľko   vo   veci   bolo   potrebné   opakovane   vykonávať   znalecké dokazovanie.   Na strane   druhej   však   nejde   o   vec   tak   mimoriadne   zložitú,   že   by   sa spomenutou zložitosťou veci dala ospravedlniť dĺžka predmetného súdneho konania. Pokiaľ ide o moje správanie sa ako účastníka konania, tvrdím, že som nezavdal dôvod k zbytočným prieťahom. Zúčastnil som sa buď osobne alebo prostredníctvom môjho právneho zástupcu jednotlivých pojednávaní, pričom mne ako žalovanému nemožno vyčítať nedostatočnú   súčinnosť   pri   znaleckom   dokazovaní,   keď   dôkazné   bremeno   zaťažuje v predmetnej veci žalobcu.

Skutočnosť,   že   som   využil   svoje   procesné   práva   v   možnosti   podať   opravné prostriedky   proti   tým   rozhodnutiam   súdu,   s   ktorými   som   nesúhlasil,   nemožno   zmysle ustálenej praxe ústavného súdu považovať za niečo, čo by zbavovalo konajúci súd jeho zodpovednosti   za   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   za   nevydanie   rozhodnutia v primeranej lehote...

Prieťahy v predmetnej veci idú podľa mňa predovšetkým na vrub súdu, ktorý vo veci koná neefektívne a nesústredene, ako som na to už vyššie poukázal. Neefektívnosť jeho konania je evidentná aj vo vzťahu k súdnym znalcom, voči ktorým má súd účinné zákonné nástroje k tomu, aby ich činnosť zabezpečil a urýchlil. Z ústavnoprávneho hľadiska nemôže byť   podľa   môjho   názoru   akceptovateľné   (ako   na   to   ústavný   súd   zdôraznil   v   svojich doterajších rozhodnutiach (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, ÚS 261/97), aby sťažovateľ musel čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac ako 8 rokov. V mojom prípade je to už viac ako 18 rokov.

Trvanie   súdneho   konania   v   takomto   rozsahu   nie   je   podľa   môjho   názoru   možné ospravedlniť.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   tvrdím,   že   postupom   Krajského   súdu   Bratislava v napadnutom   konaní   došlo   a   stále   dochádza   k   zbytočným   prieťahom   a   tým   aj k porušovaniu mojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj môjho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Stav právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa už viac ako 18 rokov nachádzam, je pre mňa mimoriadne frustrujúci a ovplyvňuje nielen moje podnikanie, ale aj môj rodinný život. Bolo by preto podľa môjho názoru nedostatočné, aby ústavný súd len skonštatoval, že postupom krajského súdu v predmetnej veci sú porušované moje hore uvedené práva a nepriznal mi za dlhotrvajúce porušovanie týchto mojich práv i finančné zadosťučinenie. Pokiaľ   ide   o   výšku   mnou   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   požadujem priznať mi čiastku 6 000,- €, čo je podľa môjho názoru primeraná náhrada a to s ohľadom na spomínanú dĺžku predmetného súdneho konania a to ako z hľadiska trvania samotného poruchového stavu, tak i rozhodovacej praxe ÚS SR.

Konečne sa domáham i toho, aby mi Ústavný súd v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993   Z.   z.   priznal   náhradu   trov   môjho   právneho   zastúpenia   za   jednotlivé   úkony právnej služby uskutočnené v tomto konaní mojim právnym zástupcom.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa K. L. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako i právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   Bratislava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Z-2-35Cb 1359/1993 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-35Cb 1359/1993 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. K. L. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000,- €..., ktorú finančnú čiastku   je   povinný   Krajský   súd   Bratislava   K.   L.   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 314,18 €, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. R. C...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažností a k nim priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. Z-2-35 Cb 1359/1993:

Dňa 26. apríla 1993 bola Okresnému súdu Trnava doručená žaloba žalobcu Ľ. L. proti žalovanému K. L. (sťažovateľ) o 207 033,70 Sk; bola zaevidovaná pod sp. zn. 35 Cb 1359/93.

Dňa 5. mája 1993 okresný súd uznesením sp. zn. 4 Rob 9923/93 vyslovil svoju nepríslušnosť (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. mája 1993).

Dňa   20.   júla   1993   bol   spis   doručený   krajskému   súdu   a   bol   zaevidovaný   pod sp. zn. 23 Cb 27/93.

Dňa 4. októbra 1994 krajský súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 8 280 Sk v lehote 8 dní.

Dňa 12. októbra 1994 žalobca zaplatil súdny poplatok. Dňa 10. mája 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomný bol len právny zástupca žalobcu; sťažovateľ nebol prítomný; pojednávanie bolo odročené na 31. máj 1995.Dňa   31.   mája   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   prítomný   bol   právny   zástupca žalobcu; sťažovateľ nebol prítomný; pojednávanie bolo odročené na 19. jún 1996.Dňa 31. mája 1995 žalobca zaslal faxom rozšírenie žaloby.Dňa 19. júna 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomní boli len právni zástupcovia účastníkov.

Dňa 5. júla 1995 sťažovateľ doručil vyjadrenie k žalobe.Dňa 10. júla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomný bol len právny zástupca sťažovateľa; pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 21. augusta 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomný bol len právny zástupca sťažovateľa; pojednávanie bolo odročené na 18. september 1995.

Dňa   18.   septembra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   ani   právni zástupcovia neboli prítomní; pojednávanie bolo odročené na 9. október 1995.

Dňa 9. októbra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomní boli právni zástupcovia účastníkov; pojednávanie bolo odročené na 23. október 1995.

Dňa 20. októbra 1995 faxovým podaním ospravedlnil neúčasť na pojednávaní právny zástupca žalobcu.

Dňa 23. októbra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie; prítomný bol len právny zástupca sťažovateľa; pojednávanie bolo odročené na 13. november 1995.

Dňa 26. októbra 1995 bolo doručené stanovisko žalobcu.Dňa   13.   novembra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   prítomný   bol   len   právny zástupca žalobcu; bolo odročené na 29. november 1995.

Dňa   29.   novembra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   prítomní   boli   právni zástupcovia účastníkov; bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 17. januára 1996 sťažovateľ doručil odvolanie. Dňa   2.   septembra   1996   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   zaujatie   stanoviska k odvolaniu.

Dňa   2.   septembra   1996   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   35   Cb   1359/93   vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie 8 280 Sk v lehote 8 dní. Dňa 30. októbra 1996 žalobca doručil vyjadrenie k odvolaniu žalovaného.Dňa 24. októbra 1996 bol spis doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“); zaevidovaný bol pod sp. zn. 5 Obo 323/96.

Dňa 8. novembra 1996 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie žalobcu.Dňa 22. apríla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie na najvyššom súde; prítomní boli právni   zástupcovia   účastníkov;   najvyšší   súd   rozsudok   uznesením   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 29. mája 1997 bol spis doručený krajskému súdu. Dňa 16. júna 1997 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde; prítomný bol len právny zástupca sťažovateľa.

Dňa   26.   septembra   1997   sudca   krajského   súdu   urgoval   právnych   zástupcov na doručenie otázok pre znalca.

Dňa 26. novembra 1997 právny zástupca žalobcu doručil otázky pre znalca.Dňa 29.   októbra   1998   konajúci sudca   navrhol   účastníkom   mimosúdne urovnanie sporu. Dňa   10.   augusta   1999   konajúci   sudca   urgoval   vyjadrenie   k otázke   jeho   návrhu na mimosúdne urovnanie sporu.

Dňa 16. augusta 1999 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že k dohode nedošlo.Dňa 14. januára   2000 konajúci sudca vyzval účastníkov na vyjadrenie, či trvajú na znaleckom dokazovaní.

Dňa   28.   januára   2000   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   na   znaleckom dokazovaní trvá; menovite znalca neoznačil.

Dňa 9. februára 2000 žalobca oznámil, že trvá na znaleckom dokazovaní; oznámil mená znalcov.

Dňa 7. apríla 2000 krajský súd uznesením sp. zn. Z-2-35 Cb 1359/1993 ustanovil znalca JUDr. M. Z.

Dňa   20.   apríla   2000   JUDr.   Z.   oznámil,   že   v 30-dňovej   lehote   nemôže   posudok vyhotoviť.

Dňa 12. mája   2000 konajúci sudca vyzval účastníkov, aby oznámili, či súhlasia s vypracovaním posudku po 15. auguste 2000, alebo navrhujú iného znalca.

Dňa   26.   mája   2000   právny   zástupca   žalobcu   a 29.   mája   2000   aj   žalovaného oznámili, že súhlasia s vypracovaním znaleckého posudku po 15. auguste 2000.

Dňa   2.   júna   2000   sudca   oznámil   znalcovi,   že   účastníci   súhlasia   s vypracovaním posudku po 15. auguste 2000.

Dňa 20. septembra 2000 bol spis zaslaný znalcovi.Dňa 31. októbra 2000 bol doručený znalecký posudok.Dňa 2. novembra 2000 sudca vyzval na vyjadrenie sa k posudku v lehote 5 dní. Dňa 22. novembra 2000 žalobca doručil vyjadrenie k znaleckému posudku. Dňa   1.   februára   2001   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 9. február 2001.

Dňa   9.   februára   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   prítomní   neboli; prítomný bol znalec, ktorému súd krátkou cestou doručil vyjadrenie žalobcu a požiadal ho doplniť posudok.

Dňa 2. marca 2001 znalec oznámil, ktoré doklady bude potrebovať. Dňa 13. marca 2001 sudca žiadosť znalca doručil účastníkom.Dňa 28. mája 2001 právny zástupca žalobcu oznámil, že zaslal podklady znalcovi.Dňa 19. júla   2001 konajúci sudca vyzval znalca na oznámenie, v akom štádiu sa nachádza znalecký posudok.

Dňa 9. augusta 2001 znalec oznámil súdu, že mu neboli doručené podklady; posudok môže vypracovať až v roku 2002.

Dňa   10.   augusta   2001   konajúci   sudca   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcu,   aby s ohľadom na oznámenie znalca navrhol, ako v spore pokračovať.

Dňa 20. septembra 2001 oznámil, že doklady znalcovi odovzdá v októbri.Dňa   24.   októbra   2001   znalec požiadal   o „vylúčenie   z konania“ pre   jeho   pomer k sťažovateľovi.

Dňa 20. novembra 2001 sudca oznámil stanovisko znalca žalobcovi.Dňa 6. decembra 2001 právny zástupca žalobcu požiadal, aby krajský súd ustanovil iného znalca.

Dňa 28. mája 2002 súd oslovil znalca Ing. M. Š. na oznámenie, či vypracuje znalecký posudok.

Dňa 7. júna 2002 Ing. Š. požiadal o zaslanie spisu.Dňa 4. júla 2002 Ing. Š. urgoval zaslanie spisu.Dňa   23.   októbra   2002   sudca   zaslal   znalecký   posudok   účastníkom   na   vyjadrenie v lehote 15 dní.

Dňa 19. novembra 2002 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že súhlasí so závermi znalca.

Dňa 3. decembra 2002 právny zástupca žalobcu doručil stanovisko k posudku. Dňa   10.   februára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   prítomný   bol   len   právny zástupca žalobcu; sťažovateľ nebol prítomný; bolo odročené na neurčito.

Dňa   7.   marca   2003   stanovisko   k doplneniu   znaleckého   posudku   doručil   právny zástupca žalobcu.

Dňa   12.   marca   2003   sudca   požiadal   znalca   o zaujatie   stanoviska   k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu.

Dňa 10. apríla 2003 znalec reagoval na pripomienky žalobcu.Dňa 2. septembra 2003 žalobca oznámil, že trvá na určení znalca.Dňa 8. septembra 2003 znalec oznámil, že trvá na svojom posudku.Dňa   24.   októbra   2003   znalec   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom na 27. október 2003.

Dňa   27.   októbra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   boli   prítomní;   bol vyhlásený rozsudok; súd žalobu zamietol.

Dňa 27. októbra 2003 krajský súd rozhodol doplňujúcim rozsudkom, čo sa týka trov znaleckého dokazovania.

Dňa   2.   februára   2004   sa   žalobca   odvolal   proti   uzneseniu   o priznaní   odmeny znalcovi.

Dňa 5. februára 2004 sudca požiadal právneho zástupcu sťažovateľa o vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Dňa 4. februára 2004 bolo doručené odvolanie žalobcu proti rozsudku z 27. októbra 2003.Dňa   20.   februára   2004   súd   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   odvolanie žalobcu s tým, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní.

Dňa 20. februára 2004 krajský súd uznesením vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 22. júla 2004 bol spis doručený najvyššiemu súdu. Dňa   11.   marca   2005   bol   spis   vrátený   krajskému   súdu   s uznesením sp. zn. 4 Obo 197/2004   z 9.   februára   2005,   ktorým   potvrdil   napadnuté   uznesenie   súdu 1. stupňa,   a tiež   uznesením   z 9.   februára   2005,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 4. júla 2005 sa uskutočnilo pojednávanie; účastníci boli prítomní; bolo odročené na neurčito.

Dňa 15. augusta 2005 súd vyzval právnych zástupcov   žalobcu aj sťažovateľa, aby doručili otázky pre znalca.

Dňa   25.   augusta   2005   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   nemá   otázky na znalca.

Dňa 31. augusta 2005 žalobca doručil otázky na znalca.Dňa 5. októbra 2005 krajský súd uznesením ustanovil za znalkyňu Ing. D. P., T.Dňa 18. októbra 2005 Ing. D. P. požiadala o zrušenie uznesenia z 5. októbra 2005.Dňa 20. októbra 2005 krajský súd uznesením ustanovil za znalca Ing. V. K., T.Dňa   5.   decembra   2005   vyšší   súdny   úradník   zaslal   urgenciu   na   vypracovanie znaleckého posudku Ing. P.

Dňa 22. decembra 2005 Ing. P. poukázala na uznesenie z 20. októbra 2005, ktorým bolo zrušené jej vymenovanie.

Dňa 2. januára 2006 vyšší súdny úradník urgoval Ing. K. na vypracovanie posudku. Dňa 13. januára   2006 znalec oznámil, že nedostal spis, preto nemôže vypracovať posudok.

Dňa 3. mája 2006 sa znalec ospravedlnil, že nemôže pre pracovnú zaneprázdnenosť vypracovať posudok.

Dňa 5. mája 2006 sudca vyzval oboch právnych zástupcov na vyjadrenie, či trvajú na znalcovi.

Dňa 29. mája 2006 žalobca oznámil, že trvá na znaleckom dokazovaní.Dňa 12. júna 2006 sťažovateľ oznámil, že netrvá na znaleckom dokazovaní.Dňa 20. júla   2006 sudca vyzval   právneho zástupcu na oznámenie, akého   znalca navrhuje.

Dňa 8. augusta 2006 právny zástupca žalobcu oznámil, že výber znalca ponechá na súd.

Dňa   16.   augusta   2006   bol   spis   zaslaný   Ing.   K.;   lehota   na   vypracovanie   bola stanovená na 30 dní.

Dňa   8.   novembra   2006   znalec   oznámil,   že   je   pracovne   zaneprázdnený,   nemôže vypracovať posudok.

Dňa 9. novembra   2006 sudca vyzval oboch právnych zástupcov, aby sa vyjadrili k vyjadreniu znalca.

Dňa   23.   novembra   2006   právny   zástupca   žalobcu   oznámil,   že   podanie   znalca nedostal (bolo mu doručené až 23. november 2006).

Dňa 1.   marca   2007   bol   spis zaslaný znalcovi   Ing.   K.   s lehotou   na vypracovanie posudku 30 dní.

Dňa 1. februára 2007 krajský súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil svoje uznesenie z 18. novembra 2003, ktorým rozhodol o priznaní znalečného pre JUDr. Z. Dňa 2. februára 2007 krajský súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil svoje uznesenie z 18. novembra 2003, ktorým rozhodol o priznaní znalečného pre Ing. Š.Dňa   24.   mája 2007   znalec Ing.   K.   vrátil   spis,   pretože   nedostal   uznesenie   o jeho ustanovení za znalca.

Dňa   5.   septembra   2007   súdny   znalec   Ing.   V.   K.,   PhD.,   požiadal   krajský   súd o zaslanie dokladov.

Dňa 19. novembra 2007 žalobca oznámil, že znalcovi predložil žiadané doklady. Dňa 21. novembra 2007 krajský súd vyzval znalca, aby v lehote 10 dní oznámil, kedy doručí znalecký posudok.

Dňa 11. januára 2008 krajský súd   požiadal znalca o vrátenie spisu a predloženie znaleckého posudku.

Dňa   26.   februára   2008   znalec   oznámil,   že   spis   vrátil   2.   mája   2006;   súčasne   sa ospravedlnil, že posudok nemôže vypracovať z dôvodu zaneprázdnenosti.

Dňa 29. februára 2008 krajský súd vyzval znalca na doručenie spisu (pretože tento mu bol opätovne zaslaný 25. júla 2007).

Dňa   14.   marca   2008   znalec   požiadal   krajský   súd   o doloženie   úverovej   zmluvy; zároveň oznámil, že druhá sporová strana nepredložila žiadne podklady.

Dňa 25.   marca   2008   krajský   súd   vyzval JUDr.   C.,   právneho   zástupcu   žalobcu, a JUDr. K., právneho zástupcu žalovaného, aby spolupracovali so znalcom.

Dňa 12. mája 2008 krajský súd vyzval znalca na doručenie znaleckého posudku v lehote 30 dní.

Dňa 19. mája 2008 znalec krajskému súdu oznámil, že nedostal potrebné doklady, ktoré žiadal 11. marca 2008; žiadal, aby krajský súd ustanovil iného znalca.

Dňa   26.   mája   2008   konajúca   sudkyňa   vyzvala   právnych   zástupcov   žalobcu a sťažovateľa,   aby   obratom   oznámili,   či   trvajú   na   znaleckom   dokazovaní,   keď   znalec odmietol vypracovať znalecký posudok, pretože mu nebola poskytnutá súčinnosť.

Dňa   18.   júna   2008   oznámil   právny   zástupca   sťažovateľa,   že   netrvá   na   doplnení znaleckého posudku.

Dňa 2. júla 2008 právny zástupca žalobcu oznámil, že trvá na doplnení dokazovania vypracovaním znaleckého posudku.

Dňa   15.   októbra   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   prítomní   neboli; prítomní boli právni zástupcovia; pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 15. októbra 2008 krajský súd vyzval znalca na doručenie znaleckého posudku v lehote 30 dní.

Dňa 22. októbra 2008 znalec vrátil spis krajskému súdu.

Dňa 27. novembra 2008 znalec doručil podanie, v ktorom sa pýta, prečo ho sudkyňa predvolala na pojednávanie, keď sám žiadal o ustanovenie iného znalca.

Dňa   1.   decembra   2008   konajúca   sudkyňa   oznámila   znalcovi,   že   je   potrebné ho vypočuť.

Dňa 10. decembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie; sťažovateľ bol prítomný; tiež obaja   právni   zástupcovia;   znalec   sa   nedostavil;   pojednávanie   bolo   odročené na 11. február 2009 s tým, že súd vyzve znalca na oznámenie dôvodov, pre ktoré nie je možné vypracovať znalecký posudok.

Dňa 4. februára 2009 krajský súd odročil pojednávanie na 4. marec 2009.Dňa   2.   marca   2009   znalec   doručil   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní nariadenom na 4. marec 2009 z dôvodu služobnej cesty.

Dňa   4.   marca   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   neboli   prítomní;   boli prítomní ich právni zástupcovia; pojednávanie bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 25. marec 2009.  

Dňa 25. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie; žalobca ani jeho právny zástupca neboli   prítomní;   sťažovateľ   nebol   prítomný,   prítomný   bol   jeho   právny   zástupca;   bol vyhlásený rozsudok; súd žalobu zamietol.

Dňa 16. apríla 2009 žalobca doručil odvolanie proti rozsudku. Dňa 27. mája 2009 krajský súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na vyjadrenie sa k odvolaniu v lehote 10 dní.

Dňa 11. júna 2009 sťažovateľ doručil vyjadrenie k odvolaniu. Dňa   15.   júna 2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   Z-2-35   Cb   1359/93-302   vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie 585,50 €.

Dňa 10. augusta 2009 bol spis doručený najvyššiemu súdu; bol zaevidovaný pod sp. zn. 3 Obo 88/2009.

Dňa 25. augusta 2009 najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu, pretože v záhlaví napadnutého rozsudku nebol uvedený predmet konania.

Dňa 14. októbra 2009 krajský súd opravným uznesením č. k. Z-2-35 Cb 1359/1993 doplnil rozsudok z 25. marca 2009 (právoplatnosť nadobudlo 7. novembra 2009).

Dňa 16. novembra 2009 bol spis doručený najvyššiemu súdu.

Dňa 31. decembra 2010 bol spis doručený krajskému súdu s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 111/2009 z 30. novembra 2010 (právoplatnosť nadobudlo 26. januára 2011), ktorým zrušil vec a vrátil ju krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 16. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie; žalobca ani jeho právny zástupca neboli   prítomní;   za   sťažovateľa   bol   prítomný   jeho   právny   zástupca;   pojednávanie   bolo odročené na 4. máj 2011.

Dňa 17. marca 2011 JUDr. K. oznámila, že prevzala zastupovanie žalobcu.Dňa   11.   mája   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   žalobca   bol   prítomný; za sťažovateľa bol prítomný právny zástupca; pojednávanie bolo odročené na neurčito. Dňa   25.   júla   2011   krajský   súd   vytkol   právnej   zástupkyni   žalobcu,   že   nesplnila povinnosť uloženú jej na poslednom pojednávaní − položiť otázky znalcovi; uložil jej, aby v lehote 15 dní otázky pre znalca doručil konajúcemu súdu.

Dňa   3.   novembra   2011   konajúci   sudca   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcu pod hrozbou poriadkovej pokuty na predloženie otázok pre sudcu.

Dňa 10. januára 2012 právna zástupkyňa žalobcu faxovým podaním ospravedlnila neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom   na   11.   január   2012   z dôvodu   práceneschopnosti; ospravedlnila neúčasť aj jej mandanta; žiadala pojednávanie odročiť.

Dňa   11.   januára   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie;   účastníci   prítomní   neboli; pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   17.   januára   2012   konajúci   sudca   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcu na predloženie otázok pre znalca.

Dňa 26. apríla 2012 krajský súd rozhodol rozsudkom.Dňa 28. mája 2012 žalobca podal proti rozsudku z 26. apríla 2012 odvolanie.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd vyzval okresný súd aj krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Podpredsedníčka krajského súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012 (faxom 31. mája 2012) uviedla:

„...k predmetnej veci uvádzam nasledovné: Prípisom zo dňa 23. 05. 2012 bol požiadaný o vyjadrenie sa k sťažnosti JUDr. P. P., zákonný sudca; jeho vyjadrenie bolo k Spr. 3340/12 doručené dňa 29. 05. 2012.

V tomto vyjadrení menovaný sudca uviedol, že v predmetnej veci sa v plnej miere pridržiava svojho písomného stanoviska zo dňa 03. 02. 2012, ktoré sa nachádza na č. 1. 338 spisového materiálu, veci vedenej pod sp. zn. Z-2-35 Cb/1359/1993, kde podrobne rozviedol svoje dôvody k predmetnej sťažnosti.

Znova poukázal na okolnosť, že predmetný spor mu bol odňatý v apríli roku 2008 a dňa 08. 04. 2008, bol pridelený JUDr. A. S., zákonnej sudkyni.

Spis bol opätovne pridelený JUDr. P. P. až dňa 11. 01. 2011, t. j. takmer po 3 rokoch, o čom svedčí potvrdenie na č. 1. 312.

Po   opätovnom   obdržaní   spisového   materiálu   dňa   11.   01.   2011,   došlo   k   zmene právneho   zastúpenia   účastníka   tohto   konania   a   novo   nastupujúca   právna   zástupkyňa žalobcu - JUDr. D. K., žiadala doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, k čomu jej súd uložil lehotu na predloženie otázok pre znalca.

Vzhľadom   k   pretrvávajúcej   práceneschopnosti,   právna   zástupkyňa   žalobcu nereagovala na výzvy tunajšieho súdu. Súd splnenie tejto povinnosti žiadal pod hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty.   Vzhľadom   na   nečinnosť   právnej   zástupkyne   žalobcu,   súd pokračoval v konaní a spor rozhodol dňa 26. 04. 2012, okamžite po vrátení spisu z ÚS SR. Podľa názoru zákonného sudcu, išlo o náročný spor a názor sťažovateľa o tom, či konajúci súd konal efektívne, alebo neefektívne, k tomuto názoru sa JUDr. P. P., nevyjadril. Myslí   si   však,   že   je   vecou   konajúceho   súdu,   aby   konal   tak,   aby   konanie   ukončil   bez zbytočných prieťahov. Sudca je tiež toho názoru, že po prevzatí spisu dňa 11. 01. 2011, spor ukončil v najkratšom možnom termíne. T. č. je spor rozhodnutý a rozhodnutie už prevzala právna zástupkyňa žalobcu - JUDr. D. K. aj právny zástupca žalovaného - JUDr. K. Znovu zákonný sudca poukázal na písomnú odpoveď predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, ktorá vyhodnotila sťažnosť len ako čiastočne dôvodnú a na neprimeranom predlžovaní   sporu   sa,   podľa   jej   názoru,   podieľali   aj   samotní   účastníci   konania,   a   to v neposkytovaní dostatočnej súčinnosti pri znaleckom dokazovaní, ďalej aj znalci.

JUDr. P. P. uviedol, že predmetný spor bol rozhodnutý už dňa 26. 04. 2012, t. j. pred mesiacom, a to v prospech žalovaného - sťažovateľa. Osobne si myslí, že sťažovateľ a jeho právny zástupca JUDr. R. C., advokát, sledujú podaním sťažnosti na ÚS SR len finančný efekt v sume 6.000 € a náklady právneho zastúpenia právneho zástupcu. Inak si ich postup nevie logicky vysvetliť aj vzhľadom na výsledok sporu.

Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenska] republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, n e t r v á na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-35   Cb   1359/1993   dochádzalo   k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide   o kritérium zložitosť veci,   konajúci súd dĺžku 19 rokov trvajúceho konania zdôvodnil jeho zložitosťou. Ústavný súd istú mieru faktickej zložitosti pripúšťa. Jej   výrazom   bola   potreba   nariadiť   znalecké   dokazovanie   na   zistenie   skutkového   stavu. Avšak   aj   za   týchto   okolností   doterajší   nadmieru   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, ktorý v konaní vystupuje na strane žalovaného, ústavný súd zistil, že z 22 nariadených pojednávaní sa sťažovateľ osobne zúčastnil 3!   Jeho právny zástupca sa zúčastnil 12 pojednávaní. Bez povšimnutia nemôže ostať ani fakt, že sťažovateľ sa prvýkrát osobne zúčastnil pojednávania až v októbri v roku 2003, teda 10 rokov od začiatku konania. Táto skutočnosť nesvedčí, že sa o svoje záležitosti dostatočne zaujímal a chcel prispieť k čo najrýchlejšiemu skončeniu sporu. Ústavný súd to považuje za okolnosť, ktorá musí byť zohľadnená na sťažovateľovu ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Pri   hodnotení   samotného   postupu   krajského   súdu   poukazujúc   na   podrobnú chronológiu   jeho   úkonov   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   postup   tohto   súdu   bol,   najmä v počiatkoch, pomerne plynulý, a napriek tomu dĺžka konania presiahla 19 rokov, možno krajskému súdu vyčítať absolútnu neefektívnosť (najmä ustanovovanie   znalcov, ktorých krajský súd vymenuvával bez predchádzajúcej efektívnej komunikácie s nimi), miestami až zmätočnosť (súd vyzýval na vypracovanie posudku znalkyňu, ktorej bolo jej vymenovanie zrušené)   jeho   postupu,   ktorý   nebol   dostatočne   sústredený   a   efektívny.   Neefektívne   si počínal najmä v nesystematickom a málo dôraznom zabezpečovaní   dôkazov potrebných na rozhodovanie vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.   m. m.   II. ÚS 311/06,   IV. ÚS 279/08,   IV. ÚS 32/2012),   v ktorej   vyslovil,   že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba alebo právnická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových   opatrení   v zmysle   § 53   OSP),   k účastníkom   konania,   ale   aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na namietané konanie.

Uvedený   postup   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľný,   pretože   počas 19 rokov trvajúceho konania krajský súd nevykonával vo veci úkony tak, aby smerovali k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   v predmetnej   veci   počas   súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci a iba čiastočne správaním sťažovateľa, ale najmä v dôsledku postupu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda   vykonanie   spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03 II. ÚS 484/2011).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejedanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde môže ústavný súd prikázať dotknutému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že konanie na krajskom súde skončilo rozsudkom 26. apríla 2012, ústavný súd už povinnosť   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   neuložil,   hoci   sa   toho   sťažovateľ v petite sťažnosti domáhal.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € z dôvodu,   že sa   viac ako   18   rokov   nachádza v stave právnej   neistoty, čo   je   pre neho mimoriadne frustrujúce.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Ústavný súd preto, aj s prihliadnutím na podiel samotného sťažovateľa na prieťahoch v konaní, uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na celkovo dlhé trvanie napadnutého konania, považuje za primerané v sume 4 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 3.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti). Za jeden úkon vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 € a režijný paušál 7,41 €, t. j. trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa za dva úkony predstavujú sumu 247 € (2 x 123,50 € + 2 x 7,41 €). V zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   preto   trovy   právneho   zastúpenia   štyroch   sťažovateľov   predstavujú   celkovú sumu 261,82 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012