znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 83/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva nebyť mučený, resp. podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu   alebo   trestu,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   práva   na   účinný prostriedok nápravy a práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C 245/05 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Co 492/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva nebyť mučený, resp. podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinný prostriedok nápravy a práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 245/2005 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 492/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal 5. mája 2003 žalobu proti žalovanej Slovenskej republike, a to jednak v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“),   ďalej   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   a napokon   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o náhradu   škody a nemajetkovej   ujmy   z titulu   nezákonného   rozhodnutia,   resp.   nesprávneho   úradného postupu,   a   to   vo   výške   3   307   419   Sk   s prísl.   z dôvodu   náhrady   škody   a vo   výške 3 500 000 Sk   z dôvodu   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 16 C 245/2005-476 z 20.   septembra 2007 bola jeho žaloba v celom   rozsahu zamietnutá. Na základe   jeho   odvolania   bol   rozsudok   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 2 Co 492/2007-552 z 25. novembra 2009.

Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ vo viacerých skutočnostiach. Všeobecné súdy sa vyhli dokazovaniu, nepoznali obsah spisu, skutkový stav prekrúcali, nevedeli, že vo veci sú šestnásťročné prieťahy a v exekučnej veci proti J. P. (v ktorej malo dôjsť k namietanému nesprávnemu úradnému postupu) boli jedenásťročné prieťahy.   Výsledkom   bolo,   že   sťažovateľ   nezískal   späť   svoj   majetok   vinou   nečinnosti orgánu   štátu.   Krajský   súd   rozhodol   chybne,   keď   potvrdil   takisto   chybný   rozsudok okresného súdu, pričom na krajskom súde rozhodoval senát JUDr. G., proti ktorému bola podaná   námietka   zaujatosti.   Okrem   toho   rozhodoval   krajský   súd   neverejne,   hoci   bol vyzvaný   konať   verejne.   Chybné   rozhodnutie   spočíva   v tom,   že   všeobecné   súdy   tvrdili justičnú   absurditu,   podľa   ktorej   sťažovateľ   nepreukázal   existenciu   škody   a neuniesol dôkazné bremeno. V skutočnosti však je spis plný dôkazov o nečinnosti orgánov štátu proti J.   P.   (tak   zo   strany   generálnej   prokuratúry,   ako   aj   ministerstva   vnútra   a ministerstva spravodlivosti). Exekúcia proti menovanému trvá už od februára 1999, teda jedenásť rokov, pričom   ministerstvo   spravodlivosti   nevykonalo   nápravu.   Občianskoprávne   konanie   trvá šestnásť rokov, hoci konanie proti J. P. označil Európsky súd pre ľudské práva 8. novembra 2005 za konanie s prieťahmi (ide o konanie vedené Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.   7 C 320/1996).   Treba   pritom   brať   do   úvahy,   že   štát   sa   nemôže   zbaviť   povinnosti nahradiť   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   alebo   nezákonným rozhodnutím.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 245/2005 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 492/2007 s tým, aby boli rozsudky z 20. septembra   2007   a 25.   novembra   2009   zrušené.   Požaduje,   aby   ministerstvo   vnútra, generálna prokuratúra a ministerstvo spravodlivosti v zastúpení štátu spoločne a nerozdielne zaplatili sťažovateľovi istinu 109 786 € (ako protihodnotu sumy 3 307 419 Sk) s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % ročne počítanými od 18. novembra 1998 do zaplatenia. Ďalej požaduje, aby každý z uvedených orgánov verejnej správy zaplatil zvlášť po 116 179 € (ako protihodnotu sumy 3 500 000 Sk) v zastúpení štátu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % ročne počítanými od 5. mája 2003 do zaplatenia. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Sťažovateľ   tiež   žiada   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným   súdom z dôvodu,   že   nemá   prostriedky   na   zaplatenie   právnych   služieb   advokáta,   pričom   jeho sťažnosť je dôvodná a dá sa očakávať, že sťažovateľ bude jasne úspešný. Je bez príjmu od mája 2006, je invalidný, ťažko zdravotne postihnutý, má majetok na príťaž a byt, v ktorom žije, je pod hrozbou exekúcie. Navrhuje, aby mu bola ustanovená za právnu zástupkyňu advokátka JUDr. I. R., K.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 492/2007-552 z 25. novembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 245/2005-476 z 20. septembra 2007. Podľa   názoru   krajského   súdu   sú   skutkové   a právne   závery   okresného   súdu   správne. Sťažovateľ   v konaní   nepreukázal   existenciu   škody   vo   výške   3   307   419   Sk,   resp. nepreukázal, v čom mala táto škoda spočívať. V predmetnej veci by aj za stavu, že by sťažovateľom vytýkané prieťahy v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 7 C 320/96 a sp. zn. Er 2863/98, ako aj v rámci konania o trestných oznámeniach ním   podaných   boli   prieťahmi   nedôvodnými,   nemohol   byť sťažovateľ   v konaní úspešný z dôvodu,   že   neuniesol   dôkazné   bremeno   a nepreukázal   vznik   ním   uplatnenej   škody v dôsledku   ním   vytýkaného   nesprávneho   úradného   postupu.   Reálna   majetková   hodnota pohľadávky,   ktorá   bola   sťažovateľovi   priznaná   vykonateľným   súdnym   rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť   pohľadávku.   Charakter   majetkovej   ujmy   má   preto   aj   zníženie   hodnoty pohľadávky   veriteľa,   ktoré   nastalo   v časovej   a vecnej   súvislosti   so   zmarením   možnosti uspokojenia pohľadávky v exekučnom konaní, ak k zmareniu exekúcie došlo v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu   súdu.   Majetkovú   ujmu   spravidla   nezakladá   samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo   veriteľa   proti   dlžníkovi   stalo   nevymožiteľným   v priamej   príčinnej   súvislosti s nesprávnym úradným postupom, a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah   príčiny   a následku,   pri   ktorom   platí,   že   ak   by   nedošlo   k nesprávnemu   úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. V takomto konaní je potrebné preukázať, či nesprávny úradný   postup   všeobecného   súdu   bol   podstatnou   a rozhodujúcou   príčinou   toho,   že   sa pohľadávka   veriteľa   nemohla   uspokojiť   z majetku   dlžníka.   Sťažovateľ   však   neuniesol dôkazné   bremeno   a nepreukázal   vznik   vymáhanej   škody   v dôsledku   ním   vytýkaného nesprávneho   úradného   postupu   a nepreukázal   ani,   že   pohľadávka   v celkovej   výške 3 307 419 Sk bola nevymožiteľná v priamej príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným   postupom,   a že   by   bolo   potom   vylúčené   uspokojiť   pohľadávku   inak. Z dokazovania   vyplynulo,   že   sťažovateľ   si   uplatnil   pohľadávku   v exekučnom   konaní vedenom pod sp. zn. Er 2863/98, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. Dôsledkom uvedeného je to, že nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá sťažovateľovi mohla vzniknúť, resp. dospieť k záveru, že sťažovateľovi škoda vznikla. Zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške po 3 500 000 Sk od každého z orgánov verejnej   správy   konajúcich   v mene   štátu   správne   poukazuje   na   zákon   č. 58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), z ktorého vyplýva, že nie je v jeho režime a na jeho základe možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody. Napokon správne bolo aj právne posúdenie veci podľa zákona o zodpovednosti štátu. Aplikácia   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým bol nahradený zákon o zodpovednosti štátu, neprichádzala v danom prípade do úvahy z dôvodu, že právny základ nároku (nesprávny úradný postup orgánov štátu) predstavoval dlhodobý (viacročný)   proces   a pre   posúdenie   aplikácie   právneho   predpisu   upravujúceho zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu je podstatné časové určenie, kedy takéto závadové konanie začalo. Vychádzajúc z údajov uvádzaných sťažovateľom okresný súd správne na vec aplikoval zákon o zodpovednosti štátu.

Z dovolania z 20. januára 2010 podaného sťažovateľom okresnému súdu, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že sťažovateľ nie je spokojný s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 492/2007-552 z 25. novembra 2009. Prípustnosť dovolania opiera o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Vytýka jednak, že krajský súd rozhodoval napriek   námietke   zaujatosti   JUDr.   G.,   konal   a rozhodol   neverejne,   odmietol   vykonať sťažovateľom navrhované dokazovanie, maril poznanie skutkového stavu a skresľoval ho v prospech   protistrany   a v konečnom   dôsledku   znemožnil   sťažovateľovi   brániť   sa   proti mareniu spravodlivosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 16 C 245/2005, nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal v rámci odvolacieho konania krajský súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 492/2007.

Námietky   sťažovateľa   sú   dvojakého   druhu.   Vytýka   určité   závažné   procesné pochybenia, a to konkrétne jednak okolnosť, že v odvolacom konaní rozhodovala sudkyňa, ktorej zaujatosť sa namietla, ale tiež to, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania,   teda   neverejne.   Okrem   toho   sťažovateľ   nie   je   spokojný   s rozsahom vykonaného   dokazovania,   s ustálením   skutkového   stavu   a najmä   s konečným,   pre   neho nepriaznivým výsledkom konania.

Námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorých   v odvolacom   konaní   rozhodovala   sudkyňa, ktorej   zaujatosť   tvrdil,   ako   aj   neverejné   rozhodovanie   bez   nariadenia   pojednávania,   sú takými   vadami,   ktoré   zakladajú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   a g) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa týchto ustanovení totiž dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, resp. ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu dovolanie, v ktorom, a to aspoň obsahovo, obe už uvedené námietky uplatnil. Práve preto právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   má   vo   vzťahu   k týmto námietkam   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, nebol správne zistený skutkový stav a nebolo vo veci rozhodnuté zákonným spôsobom, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ, ktorý disponoval právoplatným súdnym rozhodnutím priznávajúcim mu právo na zaplatenie 3 307 419 Sk s prísl., nevedel vymôcť túto svoju pohľadávku ani po dlhoročných   konaniach,   vrátane   exekučného   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa neúspešnosť vymáhania spôsobili rôzne orgány štátu svojimi prieťahmi majúcimi charakter nesprávneho   úradného   postupu.   Vzhľadom   na   takúto   situáciu   sa   sťažovateľ   rozhodol požadovať od štátu ako náhradu škody za nesprávny úradný postup jeho orgánov čiastku zodpovedajúcu právoplatne prisúdenej, avšak nevymoženej pohľadávke. V súdnom spore vedenom proti štátu však nebol úspešný.

Podľa   názoru   ústavného súdu   zdôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   a krajského súdu   je   dostatočné   a presvedčivé.   Vyplýva   z neho,   že   vykonanými   dôkazmi   sa sťažovateľovi nepodarilo preukázať vznik škody, a to preto, že aj keď svoju pohľadávku dosiaľ   nevymohol,   nenastal   ešte   stav,   keď   by   bolo   možné   pohľadávku   považovať   za definitívne nevymožiteľnú. Tieto závery všeobecných súdov nemožno z pohľadu ústavného súdu v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

V súvislosti   s uplatnenou   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   podotýka,   že samotná skutočnosť, že vymáhanie sťažovateľovej pohľadávky trvá dlho, neznamená ešte bez ďalšieho nevymožiteľnosť pohľadávky. Nejde totiž ešte o konečný a nezvratný stav. Pritom o vzniku škody ako o jednom zo základných predpokladov pre zodpovednosť štátu v danom prípade možno hovoriť iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymožiteľnou, a to v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu štátu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010