znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 83/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2007 doručená sťažnosť M. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 5/03 bol Ľ. L. uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, prípravu na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a písm. j) v jednočinnom súbehu s trestným   činom   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   1   Trestného   zákona, pokračujúci trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a zaviazal ho nahradiť škodu poškodenému M. L. (sťažovateľovi) v sume 404 546,67 Sk.

V dôsledku podaných odvolaní obžalovaného, ako aj poškodených bola vec 3. marca 2006   predložená   na rozhodnutie   o odvolaní   najvyššiemu   súdu   a bola   zaevidovaná   pod sp. zn. 4 To 11/2006.

Pretože od uvedenej doby najvyšší súd vo veci nekonal, podal sťažovateľ 23. januára 2007   predsedovi   tohto   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   najvyššieho   súdu 30. marca 2007 na sťažnosť odpovedal tak, že sa vo veci nekoná, pretože je nedostatok sudcov, sudcovia sú preťažení nápadom vecí, a preto nebol vo veci ešte vytýčený termín ústneho odvolacieho konania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol :„Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 4 To 11/2006.

Ústavný súd prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   To   11/2006   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s ustanoveniami Trestného poriadku.

Ústavný súd priznáva M. L. primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 7 492,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa – JUDr. S. J. (...).“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že 21. novembra 2005 bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 5/03 uznaný vinným obžalovaný Ľ. L. pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, prípravu na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a písm. j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   1   Trestného   zákona,   pokračujúci trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Krajský súd zaviazal odsúdeného nahradiť škodu sťažovateľovi (ako poškodenému) v sume 404 546, 67 Sk.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ 19.   januára 2006   odvolanie najvyššiemu súdu, pretože mu krajský súd nepriznal nárok na úroky z omeškania. Vec je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 4 To 11/2006.

Ústavný súd konštatuje, že dobu nečinnosti v konaní pred najvyšším súdom nemožno považovať za neprimeranú a takú, ktorú by mohol kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I. ÚS 46/01,   II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva, pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa   ani v týchto prípadoch   totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) - napr. I. ÚS 63/00.

Ústavný súd preto sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4   To   11/2006,   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania označeného súdu nebol celkom bez prieťahov, vo vzťahu k sťažovateľovi, ktorý v konaní vystupoval ako poškodený, nesignalizuje reálnu možnosť porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008