znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 83/06-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2006 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Auxta   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   prerokoval   sťažnosť mal. M. K.,   (…),   mal. R.   K.,   (…),   mal. R.   K.,   (…), zastúpených   ich   zákonnými   zástupcami   Ing. Z.   K.,   bytom   K.,   a   Ing. J.   K.,   bytom   K., a Ing. Z. K. a Ing. J. K., všetkých právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Košice I sp. zn. 27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. M. K., (...), mal. R. K., (...), mal. R. K., (...), Ing. Z. K. a Ing. J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice I   sp.   zn.   27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Okresnému súdu Košice I na nové konanie a rozhodnutie.

3. Mal. M. K.,   (...), p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do rúk zákonnej zástupkyne Ing. J. K., bytom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Mal. R.   K.,   (...), p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do rúk zákonnej zástupkyne Ing. J. K., bytom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Mal. R.   K.,   (...), p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do rúk zákonnej zástupkyne Ing. J. K., bytom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Ing. Z.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. Ing. J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť mal. M. K., (...), mal. R. K., (...), mal. R. K., (...),   Ing.   Z. K. a Ing. J. K., trovy konania spoločne a nerozdielne v sume 21 508 Sk (slovom dvadsaťjedentisícpäťstoosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 83/06   z   29. marca 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť mal.   M.   K.,   mal.   R.   K.   a   mal. R.   K., zastúpených ich zákonnými zástupcami Ing. Z. K. a Ing. J. K., a Ing. Z. K. a Ing. J. K. (ďalej   aj   „sťažovatelia   v   prvom   až   piatom   rade“)   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   aj   „okresný   súd“) sp.   zn.   27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 27 Er 1013/2004   z   24. októbra 2005   bol   schválený   príklep   udelený   vydražiteľovi R. V.   na   dražbe   konanej   26. augusta 2005   v   K.   (ďalej   len   „predmetná   dražba“) na nehnuteľnosti vedené Správou katastra K. (ďalej len „správa katastra“) na LV č. (...)

-katastrálne územie B. (ďalej len „označené nehnuteľnosti“), ktorých vlastníkmi na základe nezákonnej   zmeny   vlastníckeho   práva   mali   byť   vo   vzťahu   k   oprávneným   sťažovatelia v štvrtom a piatom rade v podiele 1/1. Vlastníkmi exekvovaných nehnuteľností sú však sťažovatelia   v   prvom   až treťom   rade.   V námietkach   proti   udeleniu   príklepu   a doplnení námietok   sťažovatelia   v   štvrtom   a   piatom   rade   poukázali   na   tieto   nedostatky   konania a poukázali aj na to, že súdny exekútor JUDr. A. Á. (ďalej len „súdny exekútor“) podal na správe   katastra   žiadosť   o   zriadenie   exekučného   záložného   práva   k nehnuteľnostiam, ktorých nebol povinný vlastníkom.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia odôvodňujú i tou skutočnosťou, že sťažovatelia v prvom až treťom rade (keďže ide o maloletých) mali byť v konaní zastúpení kolíznym opatrovníkom, ktorý im ustanovený nebol, pretože ich zákonní zástupcovia (sťažovatelia v štvrtom a piatom rade) ich z dôvodu kolízie záujmov v exekučnom konaní zastupovať nemohli.

Sťažovatelia ďalej sťažnosť odôvodňujú takto: „Na dražbe sa zúčastnil sťažovateľ v 4. rade,   ktorý   doručenie   Dražobnej   vyhlášky   považoval   za   svoje   titulom   povinného. Nakoľko   sťažovateľka   v   5. rade   nepovažovala   doručenie   jej   právnej   zástupkyni   ako doručenie aj pre ňu, námietky proti udelenému príklepu podala do troch dní od vykonania dražby. Postupovala v zmysle § 147 ods. 1 EP, kde do troch dní odo dňa vykonania dražby môže vzniesť námietku každý, komu v rozpore s § 141 ods. 2 EP nebola doručená dražobná vyhláška a preto nebol na dražbe. O jej námietkach, podaných v zákonnej lehote, malo byť riadne konané a rozhodnuté.

Aj keby neboli podané návrhy na odklad a zastavenie exekúcie a námietky proti udelenému príklepu, porušovateľ mal počas celého konania zisťovať podmienky konania. Aj bez upozornenia na tieto nedostatky ich mal zhliadnuť, ktoré skutočnosti mu museli byť zrejmé zo spisového materiálu konajúceho exekútora. Z neho muselo byť porušovateľovi zrejmé,   že   na   základe   rozsudku   o   neúčinnosť   právneho   úkonu   nemohlo   dôjsť   k   zmene vlastníckeho   práva,   čím   sťažovateľ   v   4.   rade   a   manželka   nemohli   byť   vlastníkmi exekvovanej nehnuteľnosti. Teda muselo mu byť zrejmé, že tieto osoby nie sú vlastníkmi a že v konaní nevystupujú za vlastníkov skutočne procesné spôsobilé osoby a súčasne procesne spôsobilé osoby nevystupujú v konaní vôbec.

V   zmysle   ust.   § 103   O. s. p.   má   súd   kedykoľvek   za   konania   (aj   bez   námietky účastníka) prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania. Nevyhnutne a bez výnimky platí, že súd nemôže vo veci rozhodnúť, pokiaľ neboli splnené všetky procesné podmienky. Podľa R 21/1981 (analogicky platí aj v exekučnom konaní) v konaní o výkon rozhodnutia sa treba   zaoberať   predovšetkým   tým,   či   sú   dané   podmienky   konania.   Ak   nedostatok podmienky konania možno odstrániť, súd je povinný pokúsiť sa o jeho odstránenie, ináč konanie o výkon rozhodnutia zastaví.

Máme za to, že v predmetnom konaní išlo o taký nedostatok podmienky, ktorý nebolo možné odstrániť, preto mal porušovateľ konanie v časti spôsobu výkonu exekúcie zastaviť a keďže   tak   neučinil,   nemal   udelenie   príklepu   schváliť.   V   prípade,   že   by   sa   jednalo o nedostatok odstrániteľný, mal sa pokúsiť ho odstrániť, kde z konania je zrejmé, že ani takto nekonal.

Keďže exekúcia bola vedená nezákonným spôsobom, nebolo možné v nej uplatniť ani ďalšie práva, ktoré patria dotknutým subjektom.“

Podľa   sťažovateľov   uvedeným   postupom   okresného   súdu   bol   porušený   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov [§ 135 ods. 2, § 137 ods. 2, § 138 ods. 1 a § 141 ods. 1 (ďalej len „Exekučný poriadok“)],   zásady   spravodlivého   súdneho   procesu   a   okresný   súd   im   odňal   možnosť vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr 135/06   z   26. januára 2006   doručeným   ústavnému   súdu 3. februára 2006,   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že „... súd   vo   veci   konal   priebežne a bez zbytočných   prieťahov.   Preto   sťažnosť   mal.   M.   K.   považujem   za nedôvodnú“. Na opakovanú výzvu oznámil, že „... nepovažujeme za potrebné doplniť naše vyjadrenie k sťažnosti mal. M. K. a spol.. Pridržiavame sa vyjadrenia zo dňa 26. 1. 2006, kedy sme Vám zaslali aj predmetný spis zn. 27 Er 1013/2004“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 2. mája 2006, v ktorom okrem iného uviedla:

„Našu sťažnosť vo veci porušenia základných práv hodnotí ako nedôvodnú, nakoľko z procesného   postupu   konajúceho   súdu,   bližšie   popísaného   v jeho   vyjadrení,   vyplýva, že vo veci konal priebežne a bez zbytočných prieťahov. Predmetom našej sťažnosti však nebolo   porušenie   základných   práv   pre   prieťahy   v konaní,   ale   pre   skutočnosti   v   zmysle citovaného   uznesenia   ústavného   súdu,   čo   porušovateľ   zrejme   nezaregistroval. Z tohto dôvodu   je jeho stanovisko   o nedôvodnosť   našej   sťažnosti pre prieťahy   v konaní irelevantné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Na základe sťažnosti a jej príloh, vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 27 Er 1013/2004 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 23 C 398/01 z 15. novembra 2001 v právnej veci   žalobcu   R.   V.   a   spol.   proti   sťažovateľovi   vo   štvrtom   rade   ako   žalovanému   určil povinnosť   sťažovateľovi   vo   štvrtom   rade   zaplatiť   žalobcom   sumu   1 070 054,60 Sk s príslušenstvom   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 19. januára 2002.

Na základe uvedeného oprávnený podal 27. apríla 2004 návrh na exekúciu a okresný súd   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   sp.   zn.   27 Er 1013/2004   z   19. mája 2004. Dňa 3. júna 2004   súdny   exekútor   upovedomil   účastníkov   exekučného   konania   o začatí exekúcie.

Sťažovateľ vo štvrtom rade ako povinný podal okresnému súdu 12. júla 2005 návrh na   odklad   exekúcie   a návrh   na   zastavenie   exekúcie   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 27 Er 1013/2004,   a u   súdneho   exekútora   pod   sp. zn.   Ex 130/2004   (ďalej aj „exekučná vec“).

Sťažovatelia   v   štvrtom   a   piatom   rade   podali   správe   katastra   12. júla 2005   návrh na opravu chýb v katastrálnom operáte, ktorý je na správe katastra vedený pod č. (...).Súdny   exekútor   doručil   26. júla 2005   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   žiadal nevyhovieť návrhom sťažovateľa v štvrtom rade v exekučnej veci. Súčasne súdny exekútor doručil okresnému súdu v prílohe medzi iným aj rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 472/02 z 10. septembra 2004 v inej právnej veci žalobcu R. V. a spol. proti sťažovateľom   v prvom   až piatom   rade,   ktorým   okresný   súd   určil,   že   darovacia   zmluva z 9. apríla 2001, predmetom ktorej bol prevod označených nehnuteľností zo sťažovateľov v štvrtom   a   piatom   rade   na   sťažovateľov   v   prvom   až   treťom   rade,   je   voči   žalobcom neúčinná. Uvedené   rozhodnutie   bolo   potvrdené   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   17 Co 336/04   z   15. februára 2005,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2005.

Súdny exekútor doručil 26. júla 2005 okresnému súdu žiadosť o schválenie udelenia príklepu   vydražiteľovi   R.   V.   Z príloh,   ktoré   súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu (napr. dražobná vyhláška), vyplýva, že tento konal so sťažovateľmi v štvrtom a piatom rade ako s vlastníkmi označených nehnuteľností.

Sťažovatelia   v   štvrtom   a piatom   rade   podali   okresnému   súdu   31. augusta 2005 a 22. septembra 2005 námietky proti dražbe označených nehnuteľností.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   27 Er 1013/2004   z   28. septembra 2005   rozhodol o návrhu   povinného   na   zastavenie   exekúcie   tak,   že   návrhu   nevyhovel.   Uznesením z 29. septembra 2005   rozhodol   o   návrhu   povinného   na   odklad   exekúcie   tak,   že   odklad exekúcie nepovolil, a uznesením z 24. októbra 2005 rozhodol tak, že: „Príklep udelený vydražiteľovi R. V. (...), na dražbe konanej v K. dňa 26. 8. 2005 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. (...), vedenej Správou katastra K., kat. územie B., okres K.. a to parc. č. (...), záhrada o výmere 452 m2, parc. č. (...), zastavaná plocha o výmere 148 m2 a na nej stojaca stavba – rodinný dom súp. č. (...), ktorých vlastníkom sú vo vzťahu k oprávneným Ing. Z. K. (...) a J.   K.   (...) v podiele 1/1,   za najvyššie podanie v sume 5 600 000,- Sk v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1013/2004, Ex 130/2004 súdnym exekútorom JUDr. A. Á., schvaľuje.

Námietkam proti udeleniu príklepu nevyhovuje.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva   na   prístup   k súdu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorému   ochranu   poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval, aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v   oprávnení   každého   reálne sa   domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Účelom článku 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo   inému   orgánu   právnej   ochrany   a   umožniť   každému,   aby   sa   stal   po   splnení predpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje aj v nútenom   výkone   súdneho   a iného   rozhodnutia   (I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02). Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane   v zmysle   citovaného   článku   ústavy   dochádza   až   vtedy,   keď   uplatnené   právo je efektívne   vykonané.   Efektívnosť   výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Efektívny výkon rozhodnutia dražbou nehnuteľností predpokladá vydanie súdneho rozhodnutia   o   schválení   príklepu,   ktoré   má   významné   právne   účinky   a   podstatným spôsobom zasahuje do subjektívnych práv a povinností účastníkov, ako aj iných subjektov exekučného konania, a preto aj rozhodovanie o tejto veci je zverené do právomoci súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   na   vydanie   rozhodnutia   o schválení   udelenia príklepu súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad,   musí   byť   dostatočne   skutkovo   a právne   odôvodnené   a nemôže   byť   prejavom svojvôle.

IV.

Z   uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým schválil udelenie príklepu vydražiteľovi podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd   v exekučnej   veci   nechránil   a   negarantoval   základné   práva   sťažovateľov,   keď so sťažovateľmi   v   prvom   až   treťom   rade   nekonal „... ako   s vlastníkmi   exekvovanej nehnuteľnosti a teda ako s účastníkmi konania, kde týmto titulom konal so sťažovateľmi v 4. a 5. rade, nekonal s nimi ako s účastníkmi konania titulom osôb oprávnených z vecných bremien   (kde   existencia   vlastníckeho   práva   vylučuje   súčasne   k rovnakej   nehnuteľnosti existenciu práva vecného bremena)...“.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   veci   sťažovateľov   zo   svojej   konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   (m.   m.   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04).

Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd a právom   na spravodlivé prejednanie veci).   Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddieli druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 okrem iného vyplýva,   že „Oprávnení   v   1.   a   2. rade   dňa   15. 4. 2005   udelili   súhlas   s   predajom nehnuteľností,   ktoré   vo   vzťahu   k ním   boli   vo   vlastníctve   povinného   Ing.   Z.   K.   a jeho manželky. (...)

Všeobecnú hodnotu nehnuteľností určil znalec Ing. K. H. v posudku č. (...) JUDr. A. K., právna zástupkyňa povinného Ing. Z. K. a jeho manželky Ing. J. K., podala dňa 30. 8. 2005 na pošte námietky proti udeleniu príklepu. (...)

Z kópie doručeniek súd zistil, že dražobná vyhláška bola JUDr. A. K. doručená dňa 28. 7. 2005. Na základe uvedeného namietky mohla podať len na dražbe.

Keďže námietky boli podané oneskorené, súd námietkam nevyhovel. (...) Súd preskúmal postup exekútora podľa § 134 a nasl. Ex. por. a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. (...)

Podľa § 134 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu predajom nehnuteľnosti možno vykonať   len   vtedy,   ak   oprávnený   s   exekúciou   predajom   nehnuteľnosti   označenej v upovedomení   o   začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   (ďalej   len   „upovedomenie o začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.

Podľa § 135 ods. 2 Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie doručí exekútor   okrem   oprávneného   a   povinného   aj   spoluvlastníkom   a   osobám,   ktoré   majú k nehnuteľnosti predkupné alebo iné vecné právo (...).

Podľa   §   141 ods.   1 písm.   a)   Exekučného   poriadku   dražobná vyhláška   sa   doručí oprávnenému, povinnému, spoluvlastníkovi a každému, kto má k nehnuteľnosti vecné alebo predkupné právo, ak sú zjavné zo spisov alebo z katastra nehnuteľností.

Podľa § 141 ods. 2 Exekučného poriadku osobám uvedeným v odseku 1 písm. a) sa doručí dražobná vyhláška do vlastných rúk.

Podľa § 147 ods. 1 Exekučného poriadku dražitelia, oprávnený, povinný, zástupcovia obce   a orgánov   štátnej   správy   (§ 137   ods. 2),   ak   sú   prítomní   na   dražbe,   môžu   vzniesť u exekútora   námietky   proti   udeleniu   príklepu.   Okrem   toho môže   do   troch   dní   odo   dňa dražby   vzniesť   námietky   každý,   komu   v   rozpore   s   ustanovením   § 141   ods. 2   nebola doručená dražobná vyhláška, a preto nebol na dražbe prítomný.

Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   upovedomenie   o začatí   exekúcie predajom nehnuteľností z 30. júna 2005 bolo doručované zo sťažovateľov len sťažovateľom v štvrtom a piatom rade. Ďalej zistil, že dražobná vyhláška z 27. júla 2005, v ktorej bola vyhlásená   dražba   nehnuteľnosti,   nikomu   zo   sťažovateľov   nebola   doručená   s výnimkou právnej zástupkyne sťažovateľa v štvrtom rade. Zo zápisnice o udelení príklepu na dražbe 26. augusta 2005   ústavný   súd zistil,   že na predmetnej   dražbe boli prítomní iba   dražiteľ a sťažovateľ   v štvrtom   rade.   Zo   spisu   sa   nedá   zistiť,   kto   bol   upovedomený   o termíne konania dražby. Dňa 8. septembra 2005 právna zástupkyňa sťažovateľov v štvrtom a piatom rade doručila námietky proti predmetnej dražbe súdnemu exekútorovi a 22. septembra 2005 ich doručila okresnému súdu.

Ústavný   súd   pri   aplikovaní   právnych   dôsledkov   úspešnej   odporovacej   žaloby poukazuje   na   zachovanie   právnych   následkov   neúčinnej   darovacej   zmluvy   vo   vzťahu k tomu, kto s dlžníkom tento právny úkon urobil.

Právnym   dôsledkom   uzatvorenej   darovacej   zmluvy   medzi   sťažovateľmi   v prvom a treťom rade a sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade bolo nadobudnutie vlastníckeho práva   sťažovateľmi   v prvom   a treťom   rade   a práva   vecného   bremena   sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade k predmetu darovacej zmluvy, t. j. označeným nehnuteľnostiam, ktoré   ostali   zachované   aj   na   základe   rozhodnutí   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn. 30 C 472/02 z 10. septembra 2004 a krajského súdu sp. zn. 17 Co 336/04 z 15. februára 2005   o neúčinnosti   darovacej   zmluvy.   Ich   zachovanie   predpokladá   aj   nezmenený   stav zápisu v katastri nehnuteľností. Opačný postup, resp. postup, aby bola vykonaná zmena vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu o neúčinnosti darovacej zmluvy, odporuje § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených   zákonom   a aj   v   ustálenej   judikatúre   všeobecného   súdnictva   (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1997 sp.   zn. 1 Cdo 26/97).   Pokiaľ sa tak   však   stalo,   je   takýto   stav   nezákonný   a súd   je   povinný   tento   stav   skúmať, resp. vysporiadať   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Obdo V 91/2004).

Okresný súd napriek tomu akceptoval úkony súdneho exekútora pri voľbe spôsobu výkonu exekúcie, ktorý neprihliadol na rozhodujúci stav vlastníckeho práva nielen ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj počas exekučného konania.

Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený 27. apríla 2004, keď   boli   nepochybne   vlastníkmi   exekvovaných   nehnuteľností   sťažovatelia   v prvom až treťom   rade   a   sťažovatelia   v   štvrtom   a piatom   rade   boli   vo   vzťahu   k týmto nehnuteľnostiam oprávnené osoby z vecného bremena titulom darovacej zmluvy.

Nezákonne   vykonaný   zápis   v katastri   nehnuteľností   pod   č. Z   2147/05   spôsobil dražbu iných nehnuteľností, ako tých, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy a mohli byť aj predmetom   dražby,   pretože   súdny   exekútor   v rozpore   s   § 134   ods. 1   Exekučného poriadku   dražil   nehnuteľnosť,   ktorá   nebola   vo   vlastníctve   povinného   (teda   sťažovateľa v štvrtom rade).

Vlastníkmi   dražených   nehnuteľností   boli   sťažovatelia   v prvom   až   treťom   rade [aj podľa   oznámenia   o začatí   kolaudačného   konania   spojeného   so   zmenou   stavby   pred dokončením (...) sp. zn. Výst. 191/03-Pá, 2051 sekr. z 11. februára 2003], s ktorými mal súdny exekútor konať ako inými subjektami exekučného konania (§ 37 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku), pričom mal konať aj so sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade ako s osobami, ktoré majú k označeným nehnuteľnostiam právo zodpovedajúce právu vecného bremena. Je zrejmé, že súdny exekútor tak nepostupoval, pretože konal len so sťažovateľom vo štvrtom   rade ako povinným v exekučnej   veci   a so   sťažovateľkou   v piatom   rade   ako manželkou povinného, teda ako s vlastníkmi označených nehnuteľností.

Sťažovatelia v prvom až treťom rade boli maloleté osoby, ktoré sú zákonom osobitne chránené,   a pokiaľ   pri   uplatňovaní   práv   rodiča   vo   vzťahu   k   maloletým   deťom by dochádzalo ku kolízii záujmov, ako tomu bolo pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia v predmetnej veci, maloletým deťom musí byť ustanovený opatrovník podľa § 31 ods. 2 zákona   č. 36/2005   Z. z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý je potom povinný deti zastupovať v určenom rozsahu, aby ochrana záujmov detí bola úplne zabezpečená (§ 61 ods. 2 zákona o rodine), a to bez ohľadu na prípadné iné záujmy rodičov, resp. niektorého z rodičov.

Uvedenými skutočnosťami sa okresný súd vôbec nezaoberal.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia o schválení udeleného príklepu zistil, že toto rozhodnutie nie je v súlade s normami hmotného a procesného práva, ktorými mal okresný súd   schváliť   príklep. Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nekorešponduje   presvedčivo a dostatočne s výrokom rozhodnutia o schválení príklepu. Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí   o   jeho   svojvôli,   zjavnej   neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie   rozhodnutí   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   zásade   vzťahujú   aj   na   súdnu exekúciu. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   okresný   súd   rozhodol   o schválení   udeleného príklepu, pretože dražbu považoval za zákonnú a na podané námietky neprihliadal z dôvodu ich oneskorenosti. Záver okresného súdu o zákonnosti vykonanej dražby nemá však oporu nielen v skutkových zisteniach, ale ani v ustanoveniach Exekučného poriadku.

Ústavný súd osobitne akcentuje, že je vecou súdu, aby podľa skutkového stavu veci spravodlivo zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím o schválení udeleného príklepu, o to viac, že takéto uznesenie súdu o udelení príklepu nie je napadnuteľné v riadnom inštančnom opravnom procese.

Ustanovenie § 157 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 167 ods. 2 treba z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,   ods.   26   týkajúci   sa   povinnosti   súdov   odôvodniť   svoje   rozhodnutia)   vykladať a uplatňovať   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   o schválení   udeleného   príklepu   musí v odôvodnení obsahovať dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.

Okresný   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   neriadil   rešpektovaním   práva   na prístup na súd   a   jednotlivých   aspektov   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keď   rozhodol o schválení príklepu udeleného na predmetnej dražbe, ktorá vykazovala viaceré zákonné porušenia Exekučného poriadku a zákona o rodine.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   nechránil   a negarantoval   základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005, ktorým schválil príklep udelený vydražiteľovi, bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   tým,   že   nebol   dodržaný   zákonný   postup   súdneho   exekútora v exekučnom konaní pri príprave a vykonaní dražby nehnuteľností, ako aj procesné záruky spravodlivého   procesu   exekučného   konania.   Najmä   nebolo   preukázané   podľa   § 134 Exekučného   poriadku,   že   nehnuteľnosti   sú   vo   vlastníctve   povinného   a   jeho   manželky, dražobná vyhláška nebola doručená spoluvlastníkovi a každému, kto má k nehnuteľnostiam vecné alebo predkupné právo, a sťažovateľom v prvom až treťom rade, ich opatrovníkovi, ktorý im mal byť okresným súdom ustanovený. Okresný súd sa nevysporiadal ani s vecnými bremenami a spoluvlastníckymi podielmi sťažovateľov v štvrtom a piatom rade po zrušení ich bezpodielového vlastníctva manželov za trvania manželstva a ich právami, ktoré by boli v zákonnej exekúcii uplatnené.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 27 Er 1013/2004   z   24. októbra 2005   a   predchádzajúcim   postupom   súdneho   exekútora v predmetnej   exekučnej   veci   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   v   prvom až v piatom rade podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

V.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   žiadali priznať primerané finančné   zadosťučinenie,   a to pre   každého v sume   100 000 Sk.   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňujú   tým,   že „... z   dôvodu   konania   porušovateľa   im   prináleží   finančné zadosťučinenie, ktoré je satisfakciou za to, že porušovateľ, ktorý má podľa zákona dbať o ochranu práv všetkých účastníkov tak, aby každý z nich mal pred súdom zabezpečené právo konať a vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam a o to, aby súdom bolo spravodlivo rozhodnuté   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   tak   nekonal.   Jeho   konanie   malo   byť o to dôslednejšie, že vo veci sa jednalo aj o práva maloletých detí, ktoré požívajú osobitú ochranu zákona“.

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   okolnosti   prípadu   a   to,   že   bolo   porušené   najmä   základné   právo maloletých   sťažovateľov   v konaní pred okresným   súdom   v exekučnej   veci,   ústavný súd rozhodol,   že   sumu   50 000 Sk   pre   každého   sťažovateľa   možno   považovať za   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o   ústavnom   súde.   Sťažovateľmi požadovanú   sumu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

VI.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť   trovy   konania   ich   právnej   zástupkyni   advokátke   JUDr.   A.   K.   spolu   v sume 216 150 Sk, a to podľa § 10 ods. 1 (hodnota 5 600 000 Sk) za dva úkony právnej pomoci podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) s použitím § 13 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Pri   určení   sumy   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd   v súlade   s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004,   ktorá   bola   15 008 Sk,   a z toho, že za jeden   úkon   vykonaný   v   roku 2005   patrí   odmena   pre   každého   sťažovateľa   v sume 2 501 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o   20 %,   pretože   išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   V   prípade   jedného zo sťažovateľov tvorí táto náhrada trov konania (za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 spolu s režijným paušálom 2 x 150 Sk) sumu 4 301,60 Sk. Podľa tejto vyhlášky bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia pre piatich sťažovateľov spolu 21 508 Sk (každému po 4 301,60 Sk).

Nárok právnej zástupkyne sťažovateľov na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný   súd   nepriznal,   pretože   jej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu   2. mája 2006 neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   slúžili   ako   podklad   pre   rozhodnutie ústavnému súdu.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006