znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 83/05-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. P., CSc., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   a pred   neoprávneným zhromažďovaním   a zverejňovaním   údajov   o jeho   osobe   podľa   čl.   19   ods.   2   a 3   Ústavy Slovenskej republiky, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a to   samostatne,   ako   aj v spojení   s čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to samostatne, ako aj v spojení   s článkom   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu,   že   nemal   a nemá   k dispozícii   žiaden   právny   prostriedok   nápravy   na   ochranu uvedených práv, ktoré boli a sú porušené nečinnosťou Okresnej prokuratúry Bratislava V, Krajskej   prokuratúry   v Bratislave,   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky a Národnej rady Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. J. P., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2005 doručená sťažnosť PhDr. J. P., CSc., B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a pred neoprávneným zhromažďovaním   a zverejňovaním   údajov   o jeho   osobe   podľa   čl.   19   ods.   2   a 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru, základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 14 Dohovoru, vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a práva na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru z dôvodu, že nemal a nemá k dispozícii žiaden právny prostriedok nápravy na ochranu uvedených práv, ktoré boli a sú porušené   nečinnosťou   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V,   Krajskej   prokuratúry v Bratislave,   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) a Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“); sťažnosť bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 10. marca 2005.

Súčasne s podaním   sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd postupoval pri prerokúvaní   tejto   sťažnosti   podľa   §   26   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a neriadil sa poradím, v ktorom mu došla, a aby ju považoval za naliehavú.

Podstatou   sťažovateľovej   sťažnosti   je   nezvrátiteľnosť   právoplatného   rozhodnutia Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 21 C 184/67 z 2. februára 1970 o určení otcovstva sťažovateľa k vtedy   maloletej I.   Š.,   v   systéme   všeobecných   súdov   za daného právneho stavu, hoci na základe analýzy DNA z 18. marca 2004 bolo preukázané vylúčenie otcovstva sťažovateľa. O určení otcovstva sťažovateľa k maloletej I. rozhodol Mestský súd Bratislava v roku   1972   na   základe   vtedy   dostupných   známych   a menej   známych   spoľahlivých poznatkov vedy a metód určovania otcovstva. V roku 2004 sa dobrovoľne sťažovateľ, I. a jej matka J. Š. podrobili analýze DNA, ktorá otcovstvo sťažovateľa k I. vylúčila (posudok z 18. marca 2004).

Dňa 1. októbra 2004 podal sťažovateľ Okresnej prokuratúre Bratislava V podnet na zapretie   otcovstva.   Dňa   28.   októbra   2004   bol   vypočutý   na   Okresnej   prokuratúre Bratislava V a 30.   októbra   2004   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   podnet sťažovateľa na zapretie otcovstva odložila, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnila takto:

„Z obsahu Vášho podnetu je zrejmé, že otcovstvo k dieťaťu, ku ktorému bolo určené Vaše otcovstvo súdom spochybňujete. Poukazujete na záver znaleckého posudku, ktorý Vaše otcovstvo k I. Š. vylučuje.

Podľa názoru bývalého Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 21 C 184/67 z 2. 2. 1970, právoplatného v časti o určenie otcovstva 3. 3. 1970 bolo Vaše otcovstvo určené podľa § 54 ods. 1 Zákona o rodine súdom.

V danom   prípade,   ak   právoplatne   určí   otcovstvo   k dieťaťu   súd,   ide   o tzv. nevyvrátiteľnú domnienku otcovstva.

Z hľadiska   zapretia   otcovstva   je   právoplatné   rozhodnutie   o určení   otcovstva   tzv. rozsúdenou vecou, o ktorej nie je možné znovu konať pred súdom (prekážka res iudicata). Takýto rozsudok (ako každý iný právoplatný občianskoprávny rozsudok) je možné za splnenia zákonných podmienok zmeniť len použitím mimoriadnych opravných prostriedkov. Znamená   to,   že   v danom   prípade   nie   je   možné   zmenu   o zrušenie   pôvodného   rozsudku dosiahnuť   postupom   podľa   §   62   Zákona   o rodine,   ktorého   sa   podaním   domáhate.   Váš podnet bez ďalšieho preto odkladám.“.

Pretože sťažovateľovi zanikla aj možnosť zmeny/zrušenia právoplatného rozsudku Mestského súdu v Bratislave z 2. februára 1970 prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov   pred všeobecným súdom, požiadal 4. marca 2005 generálneho prokurátora o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   jeho   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   v Bratislave, ďalej   požiadal   generálneho   prokurátora,   ako   aj   predsedu   národnej   rady   a predsedu Ústavnoprávneho   výboru   národnej   rady   o prijatie   účinných   opatrení   na   ochranu   pred porušovaním ľudských práv.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že nemal a ani nemá k dispozícii   účinný vnútroštátny prostriedok nápravy vo vzťahu k jeho sťažnosti na namietané porušenie ním označených článkov ústavy a Dohovoru, a preto namieta aj porušenie čl. 13 Dohovoru.

Od ústavného súdu požaduje vydať tento nález:

„1)   Právo   PhDr.   J.   P.,   CSc.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného   života   a pred neoprávneným   zhromažďovaním   a zverejňovaním údajov o jeho osobe podľa článku 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom   12   ods.   1   a 2   a článkom   13   ods.   3   a 4   Ústavy   SR;   právo   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 14 Dohovoru; právo na prístup k súdu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 12 ods. 1 a 2 a článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR a podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru,   a to   samostatne,   ako   aj   v spojení   s článkom   14 Dohovoru; vlastnícke právo podľa článku 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR a podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru, tým, že nemal a nemá k dispozícii žiadny právny prostriedok nápravy na ochranu uvedených práv bolo a je porušené.

2) Rozsudok Mestského súdu v Bratislave, sp. zn. 21 C 184/67 z 2. februára 1970 sa zrušuje a vec sa vracia na konanie Okresnému súdu Bratislava IV.

3) Právo PhDr. J. P. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a pred neoprávneným zhromažďovaním a zverejňovaním údajov o jeho osobe podľa článku 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 12 ods.   1   a 2   a článkom   13   ods.   3   a 4   Ústavy   SR;   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 14 Dohovoru; právo na prístup k súdu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 12 ods. 1 a 2 a článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a to samostatne, ako aj v spojení s článkom 14 Dohovoru; vlastnícke právo podľa článku 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru a právo   na   účinný   vnútroštátny   prostriedok   nápravy   podľa   článku   13   Dohovoru, nečinnosťou   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V,   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky bolo a je porušené.

4)   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   V,   Krajskej   prokuratúre   v Bratislave a generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje   prijať   účinné   opatrenia smerujúce k rešpektovaniu a ochrane práv PhDr. J. P.,   CSc. uvedených v bode 1 tohto nálezu.

5) Národnej rade Slovenskej republiky sa prikazuje zmeniť zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov a zákon č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, aby práva PhDr. J. P., CSc. uvedené v bode 1 tohto nálezu boli rešpektované a chránené a aby ich mohol reálne užívať.

6) Označené orgány verejnej moci sú povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke Mgr. Z. K., PhD., Advokátska kancelária, B.,   vo výške 7.953,- Sk (slovom: sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet č.... vedený v Tatra banka, a. s., Bratislava.“.

Sťažovateľ si je vedomý toho, že podanie návrhu na zmenu rozhodnutia Mestského súdu   v Bratislave   o určení   otcovstva   zmeškal   (nie   však   vlastnou   vinou)   uplynutím zákonných   lehôt   na   podanie   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   preto   sa   obrátil   na orgány prokuratúry, ktoré však podľa jeho názoru boli nečinné. Namieta preto porušenie jeho základných práv označenými orgánmi prokuratúry, ktoré podľa jeho názoru minimálne mohli iniciovať postupy vedúce k rešpektovaniu jeho súkromného a rodinného života, čo však neurobili.

Podľa sťažovateľa je vo veci pasívne legitimovaná aj národná rada (opierajúc sa o rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 19/96 z 1. apríla 1996). Sťažovateľ si je pritom vedomý toho, že príslušnú   legislatívnu   zmenu   môže   uskutočniť   len   národná   rada   a že   ústavný   súd   na legislatívnu   činnosť   národnej   rady   v takomto   smere   nemá   dosah,   a preto   za   efektívne zabezpečenie ochrany svojho súkromného a rodinného života a jediný účinný prostriedok nápravy   považuje   zrušenie   rozsudku   Mestského   súdu   v Bratislave   z 2.   februára   1970 a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   t.   č.   vecne   a miestne   príslušnému   Okresnému   súdu Bratislava IV ústavným súdom.

Ústavný súd by vzhľadom na všetky špecifiká prípadu podľa názoru sťažovateľa nemal odmietnuť jeho sťažnosť, pretože by mu tým odmietol spravodlivosť. Podľa názoru sťažovateľa   pozitívny   záväzok   štátu   chrániť   základné   práva   a slobody   nemôže   zbaviť orgány verejnej moci povinnosti poskytnúť sťažovateľovi ochranu odkazom na čl. 2 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci, v tomto prípade   orgánov   prokuratúry   a národnej   rady,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom takých orgánov a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   označeným   orgánom verejnej moci, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplynulo,   že   orgány   prokuratúry   neboli   vo   veci   podaní sťažovateľa   nečinné,   avšak   podania   adresované   im   sťažovateľom   nevybavili   spôsobom, s ktorým by súhlasil. Tento nesúhlas sťažovateľa však nezakladá príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením   základných   práv   a postupom   označených   orgánov.   Vytvoreniu takejto   súvislosti   bráni   aj   to,   že   sťažovateľ   od   týchto   orgánov   požaduje   konanie a rozhodnutie, na ktoré nie sú podľa zákona oprávnené (čl. 2 ods. 2 ústavy), a preto ústavný súd zistil ako dôvod odmietnutia sťažnosti zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstata   sťažovateľovej   sťažnosti   spočíva   v tom,   že   dospel   k záveru,   že   nemá k dispozícii   žiaden   prostriedok   ochrany   pred   namietaným   porušením   ním   označených základných   práv,   a pretože   mu   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   neposkytuje   inú právnu ochranu, podal sťažnosť ústavnému súdu.

V stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   sa   však   považuje   za   účinný   iný   právny prostriedok na ochranu základných práv alebo slobôd sťažovateľa aj možnosť podať žalobu alebo návrh na začatie konania vo veci, ktorá patrí do právomoci všeobecných súdov podľa čl.   142   ods.   1 ústavy   a   §   7   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z takej možnosti vyplýva aj záver o subsidiarite právomoci ústavného súdu podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy.

Do   právomoci   všeobecných   súdov   patrí   spor   o určenie   otcovstva,   ako   aj   otázky zapretia otcovstva podľa § 51 až 62 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, ako aj podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 84 až § 96), ktoré sú obsahom sťažnosti v   tejto veci. V tejto spojitosti treba uviesť, že v konaniach pred všeobecnými súdmi sa   uplatňuje nielen viazanosť zákonmi Slovenskej republiky, ale aj viazanosť medzinárodnými zmluvami v rozsahu čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy (čl. 144 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí aj Dohovor. Z tohto dôvodu nemožno tvrdiť, že   všeobecné   súdy   neposkytnú   sťažovateľovi   súdnu   ochranu   iba   s odkazom   na   znenie pôvodného, resp. v súčasnosti platného zákona o rodine, ak sťažovateľ dosiaľ nepožiadal všeobecný   súd   o ochranu jeho práv,   ktorej   potreba   vznikla v dôsledku   nového   dôkazu o jeho otcovstve.

Vychádzajúc z uvedeného vymedzenia právomoci všeobecných súdov a z toho, že o otázkach zapretia otcovstva rozhodujú všeobecné súdy, ústavný súd zastáva názor, že návrh na takéto konanie pred všeobecným súdom možno považovať za účinný iný právny prostriedok   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   aj   v posudzovanom prípade.   Preto   bolo   povinnosťou   sťažovateľa   využiť   aj   tento   spôsob   ochrany   tých základných práv, ktorých porušenie namietal vo svojej sťažnosti.

Pretože sťažovateľ tak neurobil, ústavný súd má jeho sťažnosti odmietol aj z dôvodu jej neprípustnosti   (čl.   127 ods.   1 ústavy,   § 25 ods.   2 v spojení s § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, ako aj neprípustná, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2005