znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 83/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. B. a J. B., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. G., B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 323/02 z 28. novembra 2002 o odmietnutí odvolania sťažovateľov z dôvodu oneskorenosti a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. a J. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. apríla 2003 doručené podanie A. B. a J. B. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. G., B., označené ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti a vydanie dočasného opatrenia podľa § 49 a nasl. Zák. 38/93 Z. z. v platnom znení“. Z jeho obsahu vyplynulo,   že   sťažovateľom   bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 45/01 uložená povinnosť vypratať byt a odovzdať ho hlavnému mestu   Slovenskej   republiky   Bratislave   v lehote   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia. Sťažovatelia   tento   rozsudok   okresného   súdu   napadli   odvolaním,   o ktorom   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 28. novembra 2002 rozhodol (sp. zn. 12 Co 323/02) tak,   že   ho   odmietol,   pričom   z odôvodnenia   jeho   uznesenia   vyplynulo,   že   dôvodom odmietnutia   bolo,   že „odvolanie   bolo podané   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty“, v dôsledku   čoho „odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.,   odvolanie ako oneskorene podané odmietol“. Sťažovatelia napádajú toto uznesenie krajského súdu ako „protizákonné“   a spočívajúce   v tom,   že   „protizákonne   posúdil   beh   odvolacej   lehoty, v dôsledku   čoho   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov,   ustanovené   v článku   46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na súdnu ochranu, v rámci súdneho   konania“.   Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   pošta   pri   doručovaní   rozhodnutia prvostupňového súdu „neaplikovala korektne ustanovenie § 47 ods. 2, OSP“ a „odvolací súd v dôsledku   protiprávneho   postupu   príslušnej   pošty   protizákonne   posúdil   beh   odvolacej lehoty“.

V dôsledku uvedeného sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd rozhodol takto:„a) rozhodnutie odvolacieho súdu: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 28. 11. 2002, sp. zn. 12 Co 323/02-42 o odmietnutí odvolania sťažovateľov zrušil a aby vec bola vrátená na ďalšie konanie,

b) rozhodol o dočasnom opatrení, že odkladá vykonateľnosť Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. v Bratislave, zo dňa 06. 09. 2001, sp. zn. 20 C 45/01.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2   citovaného zákona. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa sústredil na posúdenie toho, či sťažovatelia využili   na   ochranu   svojho   základného   práva   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred všeobecnými   súdmi,   keďže   (a   v súlade   s čl.   127   ods.   1   ústavy)   o ochrane   práv vyplývajúcich z ústavy alebo medzinárodnej zmluvy ústavný súd rozhoduje len vtedy, ak o nej nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého sťažovatelia namietali (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy), im neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných opravných prostriedkov, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia   ich   základného   práva.   Hoci   z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu z 28. novembra   2002   ústavný   súd   zistil,   že   odvolanie   proti   nemu   nie   je   prípustné,   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   súčasne   skonštatoval,   že   sťažovatelia   nevyužili dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré je im dostupné v každom prípade, ak účastník konania namieta, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP). Odňatím možnosti konať pred súdom judikatúra všeobecných súdov rozumie aj taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníme možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. Medzi ne patrí i právo domáhať sa ochrany práva,   ktoré   bolo   ohrozené   alebo   porušené   na prvostupňovom   súde,   na   súde   vyššieho stupňa, a to na základe riadneho opravného prostriedku (§ 3, § 100, § 201 a nasl. OSP – 3 Cdo   43/98).   Prípustnosť   dovolania   voči   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o odmietnutí odvolania pre oneskorenosť dovolania potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sdo 3/93. Napokon aj ústavný súd už rozhodol, že v prípade uznesenia odvolacieho   súdu   o odmietnutí   odvolania   pre   jeho   oneskorenosť   mal   sťažovateľ   takéto uznesenie napadnúť dovolaním podľa § 237 písm. f) OSP, „Ak bol názoru, že postupom odvolacieho súdu sa mu odňala možnosť konať pred ním, z dôvodu, že jeho námietky, ktoré vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, neboli odvolacím súdom v dôsledku   jeho   nesprávneho   posúdenia   otázky   včasnosti   podania   odvolania   meritórne preskúmané. Teda navrhovateľ by sa ani v súvislosti s týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nemohol   pred   ústavným   súdom   úspešne   dovolávať   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   z dôvodu,   že   nevyčerpal   všetky   účinné   opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi“ (I. ÚS 48/00).

Dovolanie podľa § 236 v spojení s § 237 OSP bolo v prípade sťažovateľov dostupné a v súlade s § 243b ods. 1 OSP ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ústavy.

Keďže   nevyužitie tejto možnosti   účinnej   ochrany základného práva   sťažovateľov podľa   čl.   46   ústavy   nemožno nahradzovať sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   (ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv), bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003