SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 829/2014-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Štúrova 27,Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 41 C 173/2007, za účasti Okresného súdu Košice II a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.41 C 173/2007 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.41 C 173/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účetadvokátky JUDr. Frederiky Birkovej, Štúrova 27, Košice, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceII (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 173/2007 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkouv súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 41 C 173/2007, v ktoromsa domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva.
Sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlov dôsledku jeho neefektívnej činnosti k porušeniu ňou označených práv, a preto podalaústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením svojich právodôvodňuje takto:
„Sťažovateľka si svoje právo na rozhodnutie vo veci uplatňuje už od 13. 12. 2007, teda takmer sedem rokov, kedy bol podaný návrh na začatie konania. Predmetné konanie má pre ňu zásadný význam, nakoľko prieťahmi v konaní dochádza nielen k znemožneniu užívania väčšiny majetku patriaceho do BSM, ktorú si ponechal odporca: úspory, chalupu, auto, ale hlavne k pokračovaniu psychického nátlaku odporcu prostredníctvom detí, čo odporca robí už od svojho rozhodnutia ukončiť ich manželstvo. Zdĺhavosť konania napomáha plánom odporcu sťažovateľku od jej detí izolovať a trvalo narušiť ich vzťahy, čo sťažovateľku poškodzuje a takéto konanie súdu sťažovateľka pociťuje ako nápomocné k pokračovaniu psychického nátlaku odporcom.
Napriek doterajšej dĺžke konania takmer sedem rokov vo veci nielenže nebolo právoplatne rozhodnuté ani na prvom stupni, ale súd doposiaľ nezistil ani skutkový stav. Sťažovateľka je toho názoru, že väčšina pojednávaní v konaní o vyporiadanie BSM bolo neefektívnych a formálnych, a podľa jej názoru neexistuje skutočnosť, ktorá by mohla ospravedlniť to, že konanie trvá takmer sedem rokov a súd ešte ani nezistil skutočný stav veci. Tento postup súdu je podľa sťažovateľky v súlade so záujmami odporcu, avšak ju poškodzuje.
Sťažovateľka tiež niekoľko ostatných rokov poukazuje na to, že podľa jej názoru na súde existuje osoba, ktorá v konaní cielene spôsobuje prieťahy a rôzne omyly, ako založenie kľúčového podania do iného spisu práve na to obdobie, keď sa prešetruje sťažnosť, falšovanie dokumentu o zaslaní zápisnice, manipulácia a skresľovanie zápisníc, zmätočné vykonávanie dôkazov s cieľom nezistiť skutkový stav.
Sťažovateľka poukazuje tiež na skutočnosť, že súd odročil na žiadosť právnej zástupkyne odporcu sedem niekoľko mesiacov skoršie vytýčených termínov pojednávaní, zväčša pre kolíziu pojednávaní právnej zástupkyne odporcu, pričom táto výslovne žiadala vytýčiť neskorší termín pojednávania a súd jej vždy vyhovel. Taktiež päť vopred vytýčených pojednávaní bolo odročených na neskorší termín pre rodinné dôvody a PN sudkyne. Napríklad pre PN sudkyne bolo dňa 3. 10. 2014 zrušené pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 6. 10. 2014. Nový termín pojednávania vytýčený nebol. Vypočítaný prieťah len z týchto spolu dvanástich odročených pojednávaní je viac ako 18 mesiacov.
Sťažovateľka opakovane žiadala okresný súd o zistenie skutkového stavu a o rozhodnutie vo veci, poukazujúc aj na negatívny vplyv dĺžky konania na vzťahy v rodine. Podala spolu 12 sťažností predsedovi OS KE II a 9 žiadostí o prešetrenie vybavenia sťažností predsedovi Krajského súdu v Košiciach, dokonca požiadala o pomoc aj Ministerstvo Spravodlivosti SR.
Predseda OS KE II a predseda Krajského súdu v Košiciach síce priznali v konaní určité organizačné a komunikačné nedostatky v práci súdu, ako aj pochybenia pracovníkov súdu, avšak podľa názoru sťažovateľky sa cielene vyhli vyjadreniu k samotnej podstate, a to k skutočnosti, že konanie trvá neprimerane dlho a na prieťahy v konaní ako takom. A to napriek skutočnosti, že v zmysle § 42 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch je to práve predseda súdu, ktorý má dohliadať na činnosť sudcov z hľadiska bezprieťahovosti, a to aj z úradnej povinnosti, nielen na podnet.
Predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi Spr/147 zo dňa 14. 8. 2014 dal za pravdu sťažovateľke, že jej sťažnosť z 27. 6. 2012 nebola riadne vybavená v časti nedostatkov a doručovania zápisníc, zároveň sťažovateľke vrátil poplatok. Predseda Okresného súdu v Košiciach následne v odpovedi Spr V 639/2012 zo dňa 7. 11. 2012 oznámil sťažovateľke, že zákonná sudkyňa bola upozornená na dlhý časový úsek medzi pojednávaním a zaslaním zápisnice a nutnosť postupovať v obdobných veciach bez zbytočného odkladu.
Predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi Spr/239/12 zo dňa 14. 8. 2014 dal za pravdu sťažovateľke, že jej sťažnosť z 22. 10. 2012 nebola riadne vybavená v časti namietaných prieťahov v konaní a zároveň sťažovateľke vrátil poplatok.
Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 51/2013 zo dňa 22. 03. 2013 sa ospravedlnil za chybu asistentky, ktorá zápisnicu doručovala právnej zástupkyni, ktorá sťažovateľku už v tom čase nezastupovala.
Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 102/2013 zo dňa 14. 6. 2013 potvrdil, že podanie sťažovateľky bolo skutočne omylom založené do iného spisu, ale podľa neho k žiadnym prieťahom v konaní nedošlo, lebo bol určený termín pojednávania. Založenie sťažovateľkinho podania do iného spisu potvrdil aj predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi 152/2013 z 9. 9. 2013.
Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 122/2013 zo dňa 31. 07. 2013 síce uviedol, že je pravdou, že spis nebol predložený napriek objednaniu sa sťažovateľky na nazretie, a to z dôvodu nesprávnej a nedôslednej organizačnej komunikácie zamestnancov súdu, ale prieťahy podľa neho nevznikli. Predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi Spr/177/2013 zo dňa 7. 10. 2013 konštatoval, že sťažovateľke bolo oznámené, že pochybením v organizačnej komunikácii zamestnancov súdu nedôvodné nebol predložený spis informačnej kancelárii.
Sťažovateľka využila právne prostriedky nápravy priznané jej podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to spolu dvanástimi sťažnosťami na prieťahy a nečinnosť v konaní sp. zn. 41 C/173/2007, ako aj podaniami žiadajúcimi zisťovanie skutkového stavu a súčinnosť pri vykonávaní dokazovania.
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že sťažovateľka vyčerpala všetky prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, avšak k zjednaniu nápravy nedošlo.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu. Podľa jej názoru daná vec nie je skutkovo a právne zložitá, ona sama svojímsprávaním nezapríčinila vzniknuté prieťahy v napadnutom konaní, a preto zastáva názor, žeokresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani poviac ako siedmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty. Sťažovateľkakonkrétne uvádza, že okresný súd v priebehu napadnutého konania síce vykonal 14pojednávaní, avšak väčšina z nich bola formálna a neefektívna, pretože nijako neprispeli kzisteniu skutkového stavu veci. Okresný súd toleroval neplnenie si povinností odporcu,vyhovel všetkým žiadostiam jeho právnej zástupkyne a odročil sedem skôr nariadenýchpojednávaní bez toho, aby skúmal opodstatnenosť týchto žiadostí v zmysle § 101 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), neberúc do úvahy nesúhlas a námietkysťažovateľky. Okresný súd tiež odročil päť skôr nariadených pojednávanípre práceneschopnosť a rodinné dôvody samotnej sudkyne.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II, pod sp. zn. 41 C/173/2007.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C/173/2007 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000 €. Okresnému súdu Košice II ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 292,08 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pričom trovy je povinný poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľky − JUDr. Frederiky Birkovej, vedený vo
“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 829/2014-11 z 26. novembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 829/2014-18 z 19. decembra 2014ústavný súd doručil predsedovi okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 829/2014-11z 26. novembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadreníč. 1 SprV 888/2014 z 8. januára 2015 (doručenom ústavnému súdu 9. januára 2015) uvádzatoto: „Po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti, ako aj napadnutým spisom, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce stanovisko vrátane prehľadu procesných úkonov v danej veci vykonaných:
- návrh o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol sťažovateľkou na tunajšom súde podaný dňa 13. 12. 2007 a pridelený do súdneho oddelenia sudkyne ⬛⬛⬛⬛.
- dňa 17. 12. 2007 dala zákonná sudkyňa pokyn na vypracovanie uznesenia na odstránenie vád podania s poučením, ako treba toto odstránenie vád vykonať.
- uznesenie bolo sťažovateľke doručené 5. 3. 2008 a sťažovateľka naňho reagovala podaním, doručeným dňa 20. 3. 2008.
- dňa 26. 3. 2008 boli účastníkom zasielané uznesenia a žalovanému bol zaslaný návrh na vyjadrenie v lehote 15 dní od doručenia výzvy.
- dňa 7. 5. 2008 bolo určené pojednávanie na deň 18. 6. 2008.
- dňa 26. 5. 2008 požiadala právna zástupkyňa žalovaného o odročenie pojednávania z rodinných dôvodov, i zároveň ospravedlnila aj neúčasť žalovaného na vytýčenom pojednávaní.
- na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 17. 9. 2008. Zo zápisnice z pojednávania z uvedeného dňa vyplýva, že pred začatím pojednávania požiadali právni zástupcovia účastníkov konania o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnej dohody. Na ich žiadosť bolo pojednávanie odročené na 5. 11. 2008. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.
- dňa 5. 11. 2008 podal brat sťažovateľky sťažnosť na nevhodné správanie zákonnej sudkyne, v dôsledku čoho zákonná sudkyňa predložila spis dňa 10. 11. 2008 predsedovi súdu s návrhom na svoje vylúčenie z prejednávania predmetnej veci.
- dňa 12. 11. 2008 predložil predseda súdu spis Krajskému súdu v Košiciach v súlade s ust. § 15 ods. 1 veta štvrtá O. s. p.
- z odvolacieho súdu bol spis vrátený nášmu súdu dňa 12. 12. 2008 s rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
- uznesením zo dňa 22. 1. 2009 bol v konaní ustanovený znalec z odboru stavebníctva a boli vyžiadané ďalšie správy.
- dňa 27. 1. 2009 namietala sťažovateľka zaujatosť zákonnej sudkyne, ktorá v dôsledku toho opätovne predložila spis predsedovi súdu a ten opakovane dňa 3. 2. 2009 Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený 5. 3. 2009 s rozhodnutím o vylúčení zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ z konania.
- dňa 12. 2. 2009 podal žalovaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 11. 3. 2009.
- proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho návrhu, sa žalovaný 31. 3. 2009 odvolal. Súdny poplatok za odvolanie zaplatil na základe výzvy súdu dňa 6. 4. 2009.
- dňa 22. 4. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 14. 5. 2009, kedy bol vrátený s potvrdzujúcim uznesením.
- dňa 16. 9. 2009 bolo určené pojednávanie na deň 26. 10. 2009.
- na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného bolo pojednávanie odročené na deň 3. 12. 2009 a následne na 10. 12. 2009.
- pojednávanie dňa 10. 12. 2009 sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.
- dňa 22. 2. 2010 bol spis odoslaný ustanovenému znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.
- znalecký posudok bol súdu doručený 13. 4. 2010 a 16. 4. 2010 doručovaný na vyjadrenie v lehote 10 dní účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov.
- stanoviská účastníkov konania boli súdu doručené 23. 4. 2010 a 5. 5. 2010.
- dňa 10. 5. 2010 predložil žalovaný súdu list, adresovaný sťažovateľke, týkajúci sa návrhu na mimosúdne riešenie sporu, -dňa 4. 6. 2010 bolo rozhodnuté o znalečnom.
- dňa 16. 9. 2010 bolo vytýčené pojednávanie na deň 25. 10. 2010.
- dňa 12. 10. 2010 požiadala právna zástupkyňa žalovaného o odročenie pojednávania, určeného na deň 25. 10. 2010. Zároveň ospravedlnila neúčasť žalovaného, ktorý nesúhlasil so substitučným zastúpením na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 22. 11. 2010.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom písomného vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľky ohľadom finančných prostriedkov patriacich do BSM s uvedením jednotlivých účtov, zostatkov a spôsobov vyporiadania.
- vyjadrenie sťažovateľky bolo súdu doručené dňa 30. 12. 2010.
- v dňoch 13. 1. 2011, 20. 1. 2011 a 3. 3. 2011 doplnil do spisu svoje vyjadrenia žalovaný.
- dňa 14. 3. 2011 bol určený termín pojednávania na deň 11. 4. 2011.
- na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného bolo pojednávanie odročené na 13. 6. 2011, kedy sa uskutočnilo.
- termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 26. 9. 2011, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na deň 27. 10. 2011 a následne z rodinných dôvodov sudkyne na deň 5. 12. 2011.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 13. 2. 2012.
- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 16. 4. 2012.
- dňa 17. 9. 2012 bolo vytýčené pojednávanie na deň 12. 11. 2012.
- ďalšie pojednávanie, určené na deň 4. 2. 2013, bolo odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného s odôvodnením, že žalovaný bude dňa 5. 2. 2013 mimo územia Slovenska.
- na základe tejto žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 18. 2. 2013 a po jeho uskutočnení odročené na 22. 4. 2013.
- z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bol termín uvedeného pojednávania zrušený a v júli 2013 bolo určené ďalšie pojednávanie na deň 23. 9. 2013.
- v deň pojednávania predložila sťažovateľka písomnú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, preto bolo pojednávanie odročené na neurčito.
- dňa 7.10.2013 predložila zákonná sudkyňa spis so vznesenou námietkou zaujatosti Krajskému súdu v Košiciach spolu so svojím vyjadrením k tejto námietke.
- z Krajského súdu v Košiciach bol spis vrátený dňa 25. 11. 2013 s rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.
- v januári 2014 bolo určené pojednávanie na deň 7. 4. 2014, ktoré sa uskutočnilo.
- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. 6. 2014 a bolo odročené na deň 6. 10. 2014.
- termín pojednávania, určeného na 6. 10. 2014, bol zrušený pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a v novembri 2014 bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 1. 2015.
- dňa 24. 11. 2014 požiadala právna zástupkyňa žalovaného o odročenie pojednávania, určeného na 19. 1. 2015 z dôvodu kolízie termínov skôr vytýčených pojednávaní, preto dňa 16. 12. 2014 bolo pojednávanie odročené na deň 16. 2. 2015. Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je možné konštatovať, že dané konanie nevykazovalo v žiadnej svojej fáze dlhodobé obdobia nečinnosti. Pojednávania boli vytyčované v primeraných časových lehotách a ak dochádzalo k ich odročovaniu, dialo sa tak stále z objektívnych dôvodov.
Dĺžka predmetného konania je ovplyvnená predovšetkým tou skutočnosťou, že účastníci neustále počas celého trvania sporu predkladajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vyplýva z obsahu spisu (napríklad návrh sťažovateľky zo dňa 24. 9. 2012 na začatie vykonania dokazovania a doloženie nových zistení, návrh sťažovateľky zo dňa 12. 3. 2013 na vykonanie kompletného dôkazu vo veci podielových listov TAM, návrh sťažovateľky zo dňa 6. 8. 2014 na vykonanie dokazovania za účelom zistenia čiastky získanej predajom garzónky, ktorá je súčasťou BSM), ako aj opakovaným predkladaním svojich vyjadrení, návrhov a listín, s ktorými sa súd musí oboznamovať (celý spisový materiál obsahuje k dnešnému dňu 1080 strán).
Vzhľadom na nevyhnutnosť rozsiahleho dokazovania možno spor hodnotiť ako skutkovo náročný, pričom mnohé z dôkazov boli navrhované až so značným časovým odstupom po podaní návrhu, preto ich vykonanie nebolo možné v skoršom období trvania sporu.“
Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 829/2014-24 z 9. januára 2015 vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveňjej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. 1 SprV 888/2014 z 8. januára 2015 na vedomiea prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenomústavnému súdu 27. januára 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu uviedla, že nesúhlasí s jeho tvrdením,priebežnom predkladaní ďalších návrhov na doplnenie dokazovania z jej strany, keďžesťažovateľka v priebehu namietaného konania svojimi podaniami iba zosumarizovalatie dôkazné prostriedky, ktoré súdom vykonané neboli a na vykonaní ktorých trvá, čo podľajej názoru nemohlo ovplyvniť dĺžku namietaného konania.
Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej poukázala na to, že vec nie je skutkovonáročná, a preto je podľa jej názoru preukázané, že postupom okresného súdu v namietanomkonaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ústnepojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí bolipredvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o vyporiadaní bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov po rozvode ich manželstva. Obdobné spory tvoria štandardnúsúčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásadeustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažujez právneho hľadiska za zložitú. V súvislosti s posudzovaním faktickej zložitosti veciústavný súd konštatuje, že celková dĺžka namietaného konania je nezanedbateľneovplyvnená najmä potrebou vykonania dokazovania na zistenie rozsahu vecí patriacichdo zaniknutého BSM účastníkov konania a ustálenia ich hodnoty, ako aj oboznámeníma vysporiadaním sa s priebežne podávanými návrhmi účastníkov konania na jeho doplnenie,resp. s ich podaniami, ktorými reagujú na vzájomné skutkové a právne tvrdenia,a s tým súvisiacim priebežným prehodnocovaním možných meniacich sa okolnostírozhodujúcich pre ustálenie skutkového deja. Pre rozhodnutie v merite veci je tiež potrebnévypočuť svedkov a zistiť skutkové otázky, ktoré vyžadujú odborné znalosti, a týmaj vykonanie znaleckého dokazovania, čo bezpochyby zvyšuje skutkovú náročnosť veci.Stupeň skutkovej zložitosti veci zvyšuje aj rozsah spisového materiálu, ktorý má viac než1 000 strán. Napriek už uvedenému tieto okolnosti nie sú v okolnostiach danej vecispôsobilé vysvetliť celkovú dĺžku namietaného konania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťouveci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčkynamietaného konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom jekaždý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie nasúčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade sozákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právuúčastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jehoprocesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním napokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.
Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti,ktoré by významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľke preto nie je možnépričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súduo jej sťažnosti.
Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol aj na aktívny prístup sťažovateľky,keď predsedovi okresného súdu postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)opakovane signalizovala existenciu zbytočných prieťahov v postupe okresného súduv napadnutom konaní. Sťažovateľka tak, využívajúc aj iné prostriedky spôsobilé aspoňčiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mala snahu aj taktoovplyvniť a tým skrátiť celkovú dĺžku namietaného konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vecsa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 41 C 173/2007 ústavný súd zistil,že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenanýniekoľkými obdobiami jeho nečinnosti (obdobie január 2011 až jún 2011, jún 2011až december 2011, apríl 2012 až november 2012, február 2013 až september 2013,september 2013 až apríl 2014, jún 2014 až február 2015), ktoré sú v rozpore s ústavnoupožiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchtoobdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnejneistoty sťažovateľky.
Ústavný súd tiež zistil, že konanie na okresnom súde je ako celok poznačenéaj neefektívnosťou a nesústredenosťou, keď okresný súd, s výnimkou už uvedených období,síce nariaďoval pojednávania v primeraných časových obdobiach, ale tieto boli prevažneodročované bez podstatného posunu v zisťovaní skutkového stavu.
Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jehonedostatočný dôraz na využívanie všetkých procesných nástrojov zabezpečenia procesnejdisciplíny najmä tretích osôb, ktorých účasť na nariadených pojednávaniach považoval zapotrebnú. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že správanie účastníkov konania alebotretích osôb nemožno samo osebe pričítať na ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšakuvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci a dbaťna to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv ostatnýchúčastníkov konania.
Z pripojeného súdneho spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konaniaústavný súd ďalej zistil, že v priebehu namietaného konania právna zástupkyňa odporcuz rôznych dôvodov ospravedlnila svoju a odporcovu neúčasť na nariadených pojednávaniacha zároveň požiadala o odročenie pojednávaní nariadených na 18. jún 2008, 26. október2009, 25. október 2010, 11. apríl 2011, 4. február 2013 a 19. január 2015, v dôsledku čohookresný súd tieto pojednávania odročil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 119ods. 1 OSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov, a hodnotíako neefektívny postup okresného súdu, ktorý bez náležitého posúdenia vyhovel všetkýmžiadostiam právnej zástupkyne odporcu o odročenie pojednávaní, v dôsledku čohonepochybne došlo k spomaleniu a predĺženiu doterajšieho priebehu namietaného konania.
Na vrub nesústredenej činnosti okresného súdu možno čiastočne pripísať aj jehopostup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania, keď znalecký posudok mu bol doručenýpo roku a troch mesiacoch od jeho nariadenia.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresnéhosúdu poznamenaného neefektívnou činnosťou a viacerými obdobiami jeho dlhodobejnečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jehocelkovú dĺžku, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani po viac ako siedmich rokochprávoplatne skončené, dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočnýmprieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právosťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aprávo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušenéa vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sasťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohtonálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na ničímneodôvodnené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj na charakter jeho neefektívnejčinnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jehovýznam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorábola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Za tretí úkonprávnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd úhradunepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieťk ďalšiemu objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutiauvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015