SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 829/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Frederikou   Birkovou,   Štúrova   27,Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 41 C 173/2007, za účasti Okresného súdu Košice II a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.41 C 173/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.41 C 173/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania   v   sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osem   centov)   na   účetadvokátky   JUDr.   Frederiky   Birkovej,   Štúrova   27,   Košice,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceII   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   41   C   173/2007   (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   navrhovateľkouv súdnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   41   C   173/2007,   v   ktoromsa domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva.

Sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlov dôsledku jeho neefektívnej činnosti k porušeniu ňou označených práv, a preto podalaústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   svojich   právodôvodňuje takto:

„Sťažovateľka si svoje právo na rozhodnutie vo veci uplatňuje už od 13. 12. 2007, teda takmer sedem rokov, kedy bol podaný návrh na začatie konania. Predmetné konanie má pre ňu zásadný význam, nakoľko prieťahmi v konaní dochádza nielen k znemožneniu užívania väčšiny majetku patriaceho do BSM, ktorú si ponechal odporca: úspory, chalupu, auto,   ale   hlavne   k   pokračovaniu   psychického   nátlaku   odporcu   prostredníctvom   detí, čo odporca   robí   už   od   svojho   rozhodnutia   ukončiť   ich   manželstvo.   Zdĺhavosť   konania napomáha plánom odporcu sťažovateľku od jej detí izolovať a trvalo narušiť ich vzťahy, čo sťažovateľku poškodzuje a takéto konanie súdu sťažovateľka pociťuje ako nápomocné k pokračovaniu psychického nátlaku odporcom.

Napriek   doterajšej   dĺžke   konania   takmer   sedem   rokov   vo   veci   nielenže   nebolo právoplatne rozhodnuté ani na prvom stupni, ale súd doposiaľ nezistil ani skutkový stav. Sťažovateľka je toho názoru, že väčšina pojednávaní v konaní o vyporiadanie BSM bolo neefektívnych   a   formálnych,   a   podľa   jej   názoru   neexistuje   skutočnosť,   ktorá   by   mohla ospravedlniť to, že konanie trvá takmer sedem rokov a súd ešte ani nezistil skutočný stav veci.   Tento   postup   súdu   je   podľa   sťažovateľky   v   súlade   so   záujmami   odporcu,   avšak ju poškodzuje.

Sťažovateľka tiež niekoľko ostatných rokov poukazuje na to, že podľa jej názoru na súde   existuje   osoba,   ktorá   v   konaní   cielene   spôsobuje   prieťahy   a   rôzne   omyly, ako založenie kľúčového podania do iného spisu práve na to obdobie, keď sa prešetruje sťažnosť, falšovanie dokumentu o zaslaní zápisnice, manipulácia a skresľovanie zápisníc, zmätočné vykonávanie dôkazov s cieľom nezistiť skutkový stav.

Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   súd   odročil   na   žiadosť   právnej zástupkyne odporcu sedem niekoľko mesiacov skoršie vytýčených termínov pojednávaní, zväčša pre kolíziu pojednávaní právnej zástupkyne odporcu, pričom táto výslovne žiadala vytýčiť neskorší termín pojednávania a súd jej vždy vyhovel. Taktiež päť vopred vytýčených pojednávaní   bolo   odročených   na   neskorší   termín   pre   rodinné   dôvody   a   PN   sudkyne. Napríklad pre PN sudkyne bolo dňa 3. 10. 2014 zrušené pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 6. 10. 2014. Nový termín pojednávania vytýčený nebol. Vypočítaný prieťah len z týchto spolu dvanástich odročených pojednávaní je viac ako 18 mesiacov.

Sťažovateľka   opakovane   žiadala   okresný   súd   o   zistenie   skutkového   stavu a o rozhodnutie vo veci, poukazujúc aj na negatívny vplyv dĺžky konania na vzťahy v rodine. Podala   spolu   12   sťažností   predsedovi   OS   KE   II   a   9   žiadostí   o   prešetrenie   vybavenia sťažností   predsedovi   Krajského   súdu   v   Košiciach,   dokonca   požiadala   o   pomoc aj Ministerstvo Spravodlivosti SR.

Predseda OS KE II a predseda Krajského súdu v Košiciach síce priznali v konaní určité organizačné a komunikačné nedostatky v práci súdu, ako aj pochybenia pracovníkov súdu, avšak podľa názoru sťažovateľky sa cielene vyhli vyjadreniu k samotnej podstate, a to k skutočnosti, že konanie trvá neprimerane dlho a na prieťahy v konaní ako takom. A to napriek   skutočnosti,   že   v   zmysle   §   42   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch je to práve   predseda   súdu,   ktorý   má   dohliadať   na   činnosť   sudcov   z   hľadiska bezprieťahovosti, a to aj z úradnej povinnosti, nielen na podnet.

Predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi Spr/147 zo dňa 14. 8. 2014 dal za pravdu   sťažovateľke,   že   jej   sťažnosť   z   27.   6.   2012   nebola   riadne   vybavená   v   časti nedostatkov   a   doručovania   zápisníc,   zároveň   sťažovateľke   vrátil   poplatok.   Predseda Okresného súdu v Košiciach následne v odpovedi Spr V 639/2012 zo dňa 7. 11. 2012 oznámil sťažovateľke, že zákonná sudkyňa bola upozornená na dlhý časový úsek medzi pojednávaním   a   zaslaním   zápisnice   a   nutnosť   postupovať   v   obdobných   veciach bez zbytočného odkladu.

Predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi Spr/239/12 zo dňa 14. 8. 2014 dal za pravdu sťažovateľke, že jej sťažnosť z 22. 10. 2012 nebola riadne vybavená v časti namietaných prieťahov v konaní a zároveň sťažovateľke vrátil poplatok.

Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 51/2013 zo dňa 22. 03. 2013 sa ospravedlnil za chybu asistentky, ktorá zápisnicu doručovala právnej zástupkyni, ktorá sťažovateľku už v tom čase nezastupovala.

Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 102/2013 zo dňa 14. 6. 2013 potvrdil, že podanie sťažovateľky bolo skutočne omylom založené do iného spisu, ale podľa neho   k   žiadnym   prieťahom   v   konaní   nedošlo,   lebo   bol   určený   termín   pojednávania. Založenie sťažovateľkinho podania do iného spisu potvrdil aj predseda Krajského súdu v Košiciach v odpovedi 152/2013 z 9. 9. 2013.

Predseda Okresného súdu v Košiciach v odpovedi Spr. 122/2013 zo dňa 31. 07. 2013 síce uviedol, že je pravdou, že spis nebol predložený napriek objednaniu sa sťažovateľky na nazretie,   a   to   z   dôvodu   nesprávnej   a   nedôslednej   organizačnej   komunikácie zamestnancov   súdu,   ale   prieťahy   podľa   neho   nevznikli.   Predseda   Krajského   súdu v Košiciach v odpovedi Spr/177/2013 zo dňa 7. 10. 2013 konštatoval, že sťažovateľke bolo oznámené, že pochybením v organizačnej komunikácii zamestnancov súdu nedôvodné nebol predložený spis informačnej kancelárii.

Sťažovateľka využila právne prostriedky nápravy priznané jej podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to spolu dvanástimi   sťažnosťami   na   prieťahy   a   nečinnosť   v   konaní   sp.   zn.   41   C/173/2007, ako aj podaniami   žiadajúcimi   zisťovanie   skutkového   stavu   a   súčinnosť   pri   vykonávaní dokazovania.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že sťažovateľka vyčerpala všetky prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, avšak k zjednaniu nápravy nedošlo.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu.   Podľa   jej   názoru   daná   vec   nie   je   skutkovo   a   právne   zložitá,   ona   sama   svojímsprávaním nezapríčinila vzniknuté prieťahy v napadnutom konaní, a preto zastáva názor, žeokresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani poviac ako siedmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty. Sťažovateľkakonkrétne   uvádza,   že   okresný   súd   v   priebehu   napadnutého   konania   síce   vykonal   14pojednávaní, avšak väčšina z nich bola formálna a neefektívna, pretože nijako neprispeli kzisteniu skutkového stavu veci. Okresný súd toleroval neplnenie si povinností odporcu,vyhovel všetkým žiadostiam jeho právnej zástupkyne a odročil sedem skôr nariadenýchpojednávaní bez toho, aby skúmal opodstatnenosť týchto žiadostí v zmysle § 101 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), neberúc do úvahy nesúhlas a námietkysťažovateľky.   Okresný   súd   tiež   odročil   päť   skôr   nariadených   pojednávanípre práceneschopnosť a rodinné dôvody samotnej sudkyne.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Košice   II,   pod   sp.   zn. 41 C/173/2007.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C/173/2007 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 7.000 €.   Okresnému   súdu   Košice   II   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 292,08 € do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   pričom   trovy   je   povinný   poukázať   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky − JUDr. Frederiky Birkovej, vedený vo

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 829/2014-11 z 26. novembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Následne   spolu   s   prípisom   č.   k.   II.   ÚS   829/2014-18   z   19.   decembra   2014ústavný súd doručil   predsedovi   okresného   súdu   uznesenie   č.   k.   II.   ÚS   829/2014-11z 26. novembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie.

Predseda   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   vo   svojom   vyjadreníč. 1 SprV 888/2014 z 8. januára 2015 (doručenom ústavnému súdu 9. januára 2015) uvádzatoto: „Po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti, ako aj napadnutým spisom, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce stanovisko vrátane prehľadu procesných úkonov v danej veci vykonaných:

- návrh o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol sťažovateľkou na tunajšom súde podaný dňa 13. 12. 2007 a pridelený do súdneho oddelenia sudkyne ⬛⬛⬛⬛.

-   dňa   17.   12.   2007   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   na   vypracovanie   uznesenia na odstránenie vád podania s poučením, ako treba toto odstránenie vád vykonať.

- uznesenie bolo sťažovateľke doručené 5. 3. 2008 a sťažovateľka naňho reagovala podaním, doručeným dňa 20. 3. 2008.

- dňa 26. 3. 2008 boli účastníkom zasielané uznesenia a žalovanému bol zaslaný návrh na vyjadrenie v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

- dňa 7. 5. 2008 bolo určené pojednávanie na deň 18. 6. 2008.

-   dňa   26.   5.   2008   požiadala   právna   zástupkyňa   žalovaného   o   odročenie pojednávania   z   rodinných   dôvodov,   i   zároveň   ospravedlnila   aj   neúčasť   žalovaného   na vytýčenom pojednávaní.

- na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 17. 9. 2008. Zo zápisnice   z   pojednávania   z   uvedeného   dňa   vyplýva,   že   pred   začatím   pojednávania požiadali   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu mimosúdnej   dohody.   Na   ich   žiadosť   bolo   pojednávanie   odročené   na   5.   11.   2008. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

- dňa 5. 11. 2008 podal brat sťažovateľky sťažnosť na nevhodné správanie zákonnej sudkyne, v dôsledku čoho zákonná sudkyňa predložila spis dňa 10. 11. 2008 predsedovi súdu s návrhom na svoje vylúčenie z prejednávania predmetnej veci.

- dňa 12. 11. 2008 predložil predseda súdu spis Krajskému súdu v Košiciach v súlade s ust. § 15 ods. 1 veta štvrtá O. s. p.

- z odvolacieho súdu bol spis vrátený nášmu súdu dňa 12. 12. 2008 s rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

- uznesením zo dňa 22. 1. 2009 bol v konaní ustanovený znalec z odboru stavebníctva a boli vyžiadané ďalšie správy.

-   dňa   27.   1.   2009   namietala   sťažovateľka   zaujatosť   zákonnej   sudkyne,   ktorá v dôsledku toho opätovne predložila spis predsedovi súdu a ten opakovane dňa 3. 2. 2009 Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený 5. 3. 2009 s rozhodnutím o vylúčení zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ z konania.

-   dňa   12.   2.   2009   podal   žalovaný   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 11. 3. 2009.

- proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho návrhu, sa žalovaný 31. 3. 2009 odvolal. Súdny poplatok za odvolanie zaplatil na základe výzvy súdu dňa 6. 4. 2009.

- dňa 22. 4. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 14. 5. 2009, kedy bol vrátený s potvrdzujúcim uznesením.

- dňa 16. 9. 2009 bolo určené pojednávanie na deň 26. 10. 2009.

- na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného bolo pojednávanie odročené na deň 3. 12. 2009 a následne na 10. 12. 2009.

-   pojednávanie   dňa   10.   12.   2009   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

- dňa 22. 2. 2010 bol spis odoslaný ustanovenému znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.

-   znalecký   posudok   bol   súdu   doručený   13.   4.   2010   a   16.   4.   2010   doručovaný na vyjadrenie v lehote 10 dní účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov.

- stanoviská účastníkov konania boli súdu doručené 23. 4. 2010 a 5. 5. 2010.

- dňa 10. 5. 2010 predložil žalovaný súdu list, adresovaný sťažovateľke, týkajúci sa návrhu na mimosúdne riešenie sporu, -dňa 4. 6. 2010 bolo rozhodnuté o znalečnom.

- dňa 16. 9. 2010 bolo vytýčené pojednávanie na deň 25. 10. 2010.

-   dňa   12.   10.   2010   požiadala   právna   zástupkyňa   žalovaného   o   odročenie pojednávania, určeného na deň 25. 10. 2010. Zároveň ospravedlnila neúčasť žalovaného, ktorý nesúhlasil so substitučným zastúpením na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 22. 11. 2010.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom písomného vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľky ohľadom finančných prostriedkov patriacich do BSM s uvedením jednotlivých účtov, zostatkov a spôsobov vyporiadania.

- vyjadrenie sťažovateľky bolo súdu doručené dňa 30. 12. 2010.

- v dňoch 13. 1. 2011, 20. 1. 2011 a 3. 3. 2011 doplnil do spisu svoje vyjadrenia žalovaný.

- dňa 14. 3. 2011 bol určený termín pojednávania na deň 11. 4. 2011.

-   na   žiadosť   právnej   zástupkyne   žalovaného   bolo   pojednávanie   odročené na 13. 6. 2011, kedy sa uskutočnilo.

- termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 26. 9. 2011, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na deň 27. 10. 2011 a následne z rodinných dôvodov sudkyne na deň 5. 12. 2011.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 13. 2. 2012.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 16. 4. 2012.

- dňa 17. 9. 2012 bolo vytýčené pojednávanie na deň 12. 11. 2012.

- ďalšie pojednávanie, určené na deň 4. 2. 2013, bolo odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného s odôvodnením, že žalovaný bude dňa 5. 2. 2013 mimo územia Slovenska.

- na základe tejto žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 18. 2. 2013 a po jeho uskutočnení odročené na 22. 4. 2013.

- z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bol termín uvedeného pojednávania zrušený a v júli 2013 bolo určené ďalšie pojednávanie na deň 23. 9. 2013.

-   v   deň   pojednávania   predložila   sťažovateľka   písomnú   námietku   zaujatosti proti zákonnej sudkyni, preto bolo pojednávanie odročené na neurčito.

- dňa 7.10.2013 predložila zákonná sudkyňa spis so vznesenou námietkou zaujatosti Krajskému súdu v Košiciach spolu so svojím vyjadrením k tejto námietke.

- z Krajského súdu v Košiciach bol spis vrátený dňa 25. 11. 2013 s rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

- v januári 2014 bolo určené pojednávanie na deň 7. 4. 2014, ktoré sa uskutočnilo.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. 6. 2014 a bolo odročené na deň 6. 10. 2014.

- termín pojednávania, určeného na 6. 10. 2014, bol zrušený pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a v novembri 2014 bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 1. 2015.

- dňa   24.   11.   2014   požiadala   právna   zástupkyňa   žalovaného   o   odročenie pojednávania,   určeného   na   19.   1.   2015   z   dôvodu   kolízie   termínov   skôr   vytýčených pojednávaní, preto dňa 16. 12. 2014 bolo pojednávanie odročené na deň 16. 2. 2015. Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je možné konštatovať, že dané konanie nevykazovalo v žiadnej svojej fáze dlhodobé obdobia nečinnosti. Pojednávania boli vytyčované v primeraných časových lehotách a ak dochádzalo k ich odročovaniu, dialo sa tak stále z objektívnych dôvodov.

Dĺžka   predmetného   konania   je   ovplyvnená   predovšetkým   tou   skutočnosťou, že účastníci neustále počas celého trvania sporu predkladajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,   čo   vyplýva   z   obsahu   spisu   (napríklad   návrh   sťažovateľky   zo   dňa 24. 9. 2012 na   začatie   vykonania   dokazovania   a   doloženie   nových   zistení,   návrh sťažovateľky zo dňa 12. 3. 2013 na vykonanie kompletného dôkazu vo veci podielových listov TAM, návrh sťažovateľky zo dňa 6. 8. 2014 na vykonanie dokazovania za účelom zistenia čiastky získanej predajom garzónky, ktorá je súčasťou BSM), ako aj opakovaným predkladaním   svojich   vyjadrení,   návrhov   a   listín,   s   ktorými   sa   súd   musí   oboznamovať (celý spisový materiál obsahuje k dnešnému dňu 1080 strán).

Vzhľadom   na   nevyhnutnosť   rozsiahleho   dokazovania   možno   spor   hodnotiť ako skutkovo náročný, pričom mnohé z dôkazov boli navrhované až so značným časovým odstupom po podaní návrhu, preto ich vykonanie nebolo možné v skoršom období trvania sporu.“

Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 829/2014-24 z 9. januára 2015 vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveňjej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. 1 SprV 888/2014 z 8. januára 2015 na vedomiea prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   podaní   doručenomústavnému   súdu   27.   januára   2015   oznámila,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústnehopojednávania,   a   k   vyjadreniu   okresného   súdu   uviedla,   že   nesúhlasí   s   jeho   tvrdením,priebežnom predkladaní ďalších návrhov na doplnenie dokazovania z jej strany, keďžesťažovateľka   v   priebehu   namietaného   konania   svojimi   podaniami   iba   zosumarizovalatie dôkazné prostriedky, ktoré súdom vykonané neboli a na vykonaní ktorých trvá, čo podľajej názoru nemohlo ovplyvniť dĺžku namietaného konania.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ďalej   poukázala   na   to,   že   vec   nie   je   skutkovonáročná, a preto je podľa jej názoru preukázané, že postupom okresného súdu v namietanomkonaní   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedu   okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv,   ústavný   súd   nepovažuje   ústnepojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právnevýchodiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   4   OSP,   podľa   ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať   novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,že predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   vyporiadaní   bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov po rozvode ich manželstva. Obdobné spory tvoria štandardnúsúčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásadeustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažujez právneho   hľadiska   za   zložitú.   V   súvislosti   s   posudzovaním   faktickej   zložitosti   veciústavný   súd   konštatuje,   že   celková   dĺžka   namietaného   konania   je   nezanedbateľneovplyvnená najmä potrebou vykonania dokazovania na zistenie rozsahu vecí patriacichdo zaniknutého BSM účastníkov konania a ustálenia ich hodnoty, ako aj oboznámeníma vysporiadaním sa s priebežne podávanými návrhmi účastníkov konania na jeho doplnenie,resp.   s   ich   podaniami,   ktorými   reagujú   na   vzájomné   skutkové   a   právne   tvrdenia,a s tým súvisiacim   priebežným   prehodnocovaním   možných   meniacich   sa   okolnostírozhodujúcich pre ustálenie skutkového deja. Pre rozhodnutie v merite veci je tiež potrebnévypočuť   svedkov   a   zistiť   skutkové   otázky,   ktoré   vyžadujú   odborné   znalosti,   a   týmaj vykonanie znaleckého dokazovania, čo bezpochyby zvyšuje skutkovú náročnosť veci.Stupeň skutkovej zložitosti veci zvyšuje aj rozsah spisového materiálu, ktorý má viac než1 000   strán.   Napriek   už   uvedenému   tieto   okolnosti   nie   sú   v   okolnostiach   danej   vecispôsobilé vysvetliť celkovú dĺžku namietaného konania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťouveci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčkynamietaného konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom jekaždý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie nasúčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade sozákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právuúčastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jehoprocesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním napokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti,ktoré   by   významne   ovplyvnili   jeho   doterajšiu   dĺžku.   Sťažovateľke   preto   nie   je   možnépričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súduo jej sťažnosti.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol aj na aktívny prístup sťažovateľky,keď predsedovi okresného súdu postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)opakovane   signalizovala   existenciu   zbytočných   prieťahov   v   postupe   okresného   súduv napadnutom   konaní.   Sťažovateľka   tak,   využívajúc   aj   iné   prostriedky   spôsobilé   aspoňčiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mala snahu aj taktoovplyvniť a tým skrátiť celkovú dĺžku namietaného konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z   obsahu   sťažnosti,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vecsa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 41 C 173/2007 ústavný súd zistil,že doterajší   postup   okresného   súdu   v   priebehu   napadnutého   konania   je   poznamenanýniekoľkými   obdobiami   jeho   nečinnosti   (obdobie   január   2011   až   jún   2011,   jún   2011až december   2011,   apríl   2012   až   november   2012,   február   2013   až   september   2013,september 2013 až apríl 2014, jún 2014 až február 2015), ktoré sú v rozpore s ústavnoupožiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchtoobdobiach   nevykonal   žiadny   relevantný   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   stavu   právnejneistoty sťažovateľky.

Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   konanie   na   okresnom   súde   je   ako   celok   poznačenéaj neefektívnosťou a nesústredenosťou, keď okresný súd, s výnimkou už uvedených období,síce nariaďoval pojednávania v primeraných časových obdobiach, ale tieto boli prevažneodročované bez podstatného posunu v zisťovaní skutkového stavu.

Za   súčasť   neefektívneho   postupu   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   aj   jehonedostatočný dôraz na využívanie všetkých procesných nástrojov zabezpečenia procesnejdisciplíny najmä tretích osôb, ktorých účasť na nariadených pojednávaniach považoval zapotrebnú. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že správanie účastníkov konania alebotretích   osôb   nemožno   samo   osebe   pričítať   na   ťarchu   vec   prerokúvajúceho   súdu,   avšakuvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci a dbaťna to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv ostatnýchúčastníkov konania.

Z   pripojeného   súdneho   spisu   okresného   súdu   a   z   vyjadrení   účastníkov   konaniaústavný súd ďalej zistil, že v priebehu namietaného konania právna zástupkyňa odporcuz rôznych dôvodov ospravedlnila svoju a odporcovu neúčasť na nariadených pojednávaniacha zároveň požiadala o odročenie pojednávaní nariadených na 18. jún 2008, 26. október2009, 25. október 2010, 11. apríl 2011, 4. február 2013 a 19. január 2015, v dôsledku čohookresný súd tieto pojednávania odročil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 119ods. 1 OSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov, a hodnotíako neefektívny postup okresného súdu, ktorý bez náležitého posúdenia vyhovel všetkýmžiadostiam   právnej   zástupkyne   odporcu   o   odročenie   pojednávaní,   v dôsledku   čohonepochybne došlo k spomaleniu a predĺženiu doterajšieho priebehu namietaného konania.

Na vrub nesústredenej činnosti okresného súdu možno čiastočne pripísať aj jehopostup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania, keď znalecký posudok mu bol doručenýpo roku a troch mesiacoch od jeho nariadenia.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresnéhosúdu   poznamenaného   neefektívnou   činnosťou   a   viacerými   obdobiami   jeho   dlhodobejnečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jehocelkovú   dĺžku,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   nie   je   ani   po   viac   ako   siedmich   rokochprávoplatne skončené, dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočnýmprieťahom   v   namietanom   konaní,   a   preto   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právosťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aprávo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil,aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušenéa vec   nebola   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne   skončená,   prikázal   mu,aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sasťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohtonálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci   účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súduvzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súdzohľadňoval   predovšetkým   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   prihliadol   na   ničímneodôvodnené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj na charakter jeho neefektívnejčinnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jehovýznam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   3 000   €   sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2013,   ktorábola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Za tretí úkonprávnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd úhradunepriznal,   pretože   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   prispieťk ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutiauvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015