SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 828/2014-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, Ladislava Dérera 2,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konanívedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokátaJUDr. Gabriela Bleha, Ladislava Dérera 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, Ladislava Dérera 2, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012 (ďalej aj „namietanékonanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdomBratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 221/2006 sa sťažovateľ spolus ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „žalobkyňa v 2. rade“),domáha proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a obchodnej spoločnostiAllianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „žalovanáv 2. rade“), vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd.
Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom č. k. 26 C 221/2006-242z 10. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa a žalobkynev 2. rade o ochranu osobnosti a ľudských práv v celom rozsahu zamietol a zaviazal nahradiťžalovanej v 1. rade trovy konania.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ spolu so žalobkyňouv 2. rade odvolanie, ktoré bolo okresným súdom 23. apríla 2012 doručené krajskému súduna jeho prerokovanie a rozhodnutie o ňom.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom krajskéhosúdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnémusúdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňujenajmä tým, že krajský súd je v namietanom konaní v čase od predloženia súdneho spisuokresného súdu sp. zn. 26 C 221/2006 na rozhodnutie o odvolaní nečinný.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, čo odôvodňujenajmä s poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnejneistoty.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012 porušené bolo.
2. Krajskému súdu Bratislava prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti doručilpredsedovi krajského súdu 30. júla 2014 sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnostipísomne vyjadril a zároveň pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v označenomkonaní.
Predseda krajského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia do 5. septembra 2014 z dôvodu čerpaniadovolenky zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛.
Ústavnému súdu bol následne 5. septembra 2014 faxom a 9. septembra 2014 poštoudoručený prípis predsedu krajského súdu č. Spr 3425/14 zo 4. septembra 2014, v ktoromv reakcii na predchádzajúcu výzvu ústavného súdu uvádza:
„... vzhľadom na značný počet skôr napadnutých vecí do senátu 2 Co, nebolo do dnešného dňa vo veci rozhodnuté. Postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom súdneho oddelenia 2 Co (celkom 488 nevybavených vecí ku koncu mesiaca júl 2014) a prednostným vybavovaním starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli. Vzhľadom na predmet konania sa nejedná o súdne konanie, ktoré by malo prebehnúť s osobitnou, resp. výnimočnou rýchlosťou... tak, ako je to stanovené rozhodovacou praxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave. Vo svojom stanovisku ⬛⬛⬛⬛ tiež uviedla, že vo veci bude konať v priebehu prvého štvrťroku 2015.“
Spolu s prípisom predsedu krajského súdu č. Spr 3425/14 zo 4. septembra 2014 bolústavnému súdu zaslaný aj zberný spis krajského súdu sp. zn. 2 Co 116/2012.
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 828/2014-16 z 26. novembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie a v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušeniev sťažnosti označených práv ⬛⬛⬛⬛, ju odmietol ako podanú zjavneneoprávnenou osobou.
Ústavný súd následne doručil predsedovi krajského súdu uznesenieč. k. II. ÚS 828/2014-16 z 26. novembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosťsťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k vecnej stránke sťažnosti a jej doplneniu písomne vyjadrila zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda krajského súdu v prípise č. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015, ktorýmreagoval na prípis č. k. II. ÚS 828/2014-23 z 19. decembra 2014, k meritu veci uvádza: „Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č. k. 26 C 221/2006-242 zo dňa 10. 01. 2012, tak, že návrh navrhovateľov v 1. a v 2. rade zamietol a uložil im povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania..., odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.
Na odvolanie navrhovateľov v 1. a v 2. rade proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 26 C 221/2006-242 zo dňa 10. 01. 2012, bola vec Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu predložená na rozhodnutie o odvolaní dňa 23. 04. 2012 a zostala vedená pod sp. zn. 2 Co 116/2012; vo veci je ⬛⬛⬛⬛ referujúcou sudkyňou a zároveň predsedníčkou senátu.
V tejto súvislosti menovaná predsedníčka senáte 2 Co uviedla, že začala pracovať od 01. 01. 2011 na základe Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2011 v znení dodatku č. 1. k 01. 01. 2011, kedy mal senát 171 nevybavených vecí 2 Co, prevzal 94 nevybavených vecí 7 Co; vybavoval poručenskú agendu. Okrem toho bola členkou senátu 16 CoD vybavujúceho dedičskú agendu. V roku 2010 boli (aj iným senátom občianskoprávneho kolégia) pridelená na vybavenie neskončené veci senátu 8 Co, 12 Co; v roku 2012 boli tomuto senátu (aj iným senátom občianskoprávneho kolégia) pridelené na vybavenie neskončené veci senátu 15 Co a 16 Co. Od roku 0212 senát 2 Co vybavuje všetku občianskoprávnu agendu: Co, CoP, CoD, CoPr, NcC.
V dobe od 15. 12. 2011 do 11. 03. 2012 bola práceneschopná, v roku 2012 absolvovala kúpeľnú liečbu v trvaní jeden mesiac; veci v nezmenenom zložení a množstve do senátu napádali aj v tomto období (okrem dvoch kalendárnych týždňov, kedy bol do tohto senátu nápad zastavený).
Ďalej ⬛⬛⬛⬛ poukázala na to, že senát 2 Co vybavoval a vybavuje veci podľa nápadu, ku každej veci pristupuje s plnou vážnosťou a maximálnou zodpovednosťou. Zdôraznila, že od roku 1990 sa často a podstatne menia nielen hmotnoprávne predpisy, ale aj Občiansky súdny poriadok, osobitne tiež v prechodných ustanoveniach, sú kladené oveľa vyššie nároky na sudcu už len v oblasti prípravy veci na rozhodnutie. A tak, pri zachovaní kvality rozhodovania, tiež vzhľadom na rozsah agendy a v neposlednom rade na vysoký nápad vecí do senátu (aj do všetkých ostatných senátov občianskoprávneho kolégia), nebolo v silách senátu sťažnosťou napadnutú vec rozhodnúť skôr. Výkony členov senátu vždy boli a sú porovnateľné s výkonmi iných senátov občianskoprávneho kolégia.
Všetky tieto objektívne právne skutočnosti viedli predsedníčku senátu 2 Co k záveru, že vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Co 116/2012 sa zákonný senát Krajského súdu v Bratislave nedopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti; že nečinnosť nezakladá prieťah posudzovaný z objektívnej stránky a ani subjektívnej stránky, resp. žeby sa dopustil iného nezákonného zásahu do práv, právom chránených záujmov účastníkov konania, osobitne sťažovateľa.
Vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 116/2012 je na termíne verejného vyhlásenia rozsudku dňa 28. 01. 2015.
Rozhodnutím veci sp. zn. 2 Co 116/2012 v stanovenom termíne Krajský súd v Bratislave zabráni prieťahom v tomto konaní.“
Predseda krajského súdu súčasne oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní vecipred ústavným súdom.
Prípisom č. k. II. ÚS 828/2014-28 z 19. januára 2015 ústavný súd vyzval právnehozástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň muzaslal vyjadrenie krajského súdu č. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015 na vedomie a prípadnézaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu2. februára 2015 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpenísťažovateľa skonštatoval, že „... prieťahy v súdnom konaní na Krajskom súde v Bratislave v jeho prípade, ale aj všeobecne vyplývajú najmä z nedostatkov v organizácii práce, ale aj z nevhodných dlhodobých systémových opatrení v riadení súdnictva v SR vôbec“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavya dohovoru.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súdkonštatuje, že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 2 Co 116/2012 anitvrdenia účastníkov konania nepotvrdzujú faktickú ani právnu zložitosť predmetnej veci.Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou vecinemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovanío tom, či v namietanom konaní pred krajským súdom došlo k porušeniu sťažovateľomoznačeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že v preskúmavanom konaní nezistil také skutočnostina strane sťažovateľa, ktoré by ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu krajského súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 2 Co 116/2012 zistil,že doterajší postup krajského súdu je poznačený jeho dlhodobou nečinnosťou, a to v obdobíod 23. apríla 2012, keď bol krajskému súdu predložený súdny spis okresného súdu sp. zn.26 C 221/2006 na rozhodovanie o sťažovateľom podanom odvolaní proti rozsudkuokresného súdu č. k. 26 C 221/2006-242 z 10. januára 2012, do nariadenia termínuverejného vyhlásenia (28. január 2015), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúcik odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanomsúdnom konaní nachádza.
Ústavný súd neakceptoval argumentáciu krajského súdu uvedenú v prípiseč. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľa, kde vzniknutéprieťahy odôvodnil s poukazom na nadmerné množstvo vybavovaných vecí a personálneproblémy súvisiace s práceneschopnosťou vec vybavujúcej sudkyne. V tejto súvislostiústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03,I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (napr. dlhodobápráceneschopnosť sudcu) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdnekonanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade,ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02,III. ÚS 399/2011).
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiskaskutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu krajského súdupoznamenaného jeho dlhodobou nečinnosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význampredmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupekrajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol,že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovejčasti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu porušenéa vo veci samej bolo v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté (28. januára 2015bol vyhlásený rozsudok), nebol dôvod prikázať mu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodovsa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania krajského súdu, predmet sporu, jehoskutkovú a právnu zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľav posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľoviza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkonprávnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradunepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieťk ďalšiemu objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015