znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 827/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Advokátska   kancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 39618/2014-61/D/316 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2014 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 39618/2014-61/D/316.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   listom   z 1.   júna   2014, doplneným   listami   zo   4.   a   9.   júna   2014,   ministrovi   spravodlivosti   podnet   na   podanie dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos   51/2014   z 15.   mája   2014   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014, ktorým bol vzatý do väzby. Sťažovateľ   namieta,   že   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebol   jeho   podnet preskúmaný a nebolo podané dovolanie. Podľa jeho názoru je ministerstvo spravodlivosti bezdôvodne nečinné a týmto postupom marí aj konanie o jeho sťažnosti vedené ústavným súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   6105/2014,   v dôsledku   čoho „sťažovateľ   nemôže   dosiahnuť rozhodnutia   o zrušení   napadnutých   rozhodnutí   a prepustenia   z nezákonnej   väzby na slobodu“.

Sťažovateľ podal ministerstvu spravodlivosti listom z 19. augusta 2014 aj sťažnosť na   prieťahy   v jeho   postupe   a vybavenie   podnetu   urgoval   aj   prostredníctvom   obhajcu podaním   z 10.   septembra   2014.   Odpoveď   ministerstva   spravodlivosti   na   jeho   sťažnosť v prípise   z 8.   októbra   2014   považuje   za   účelovú.   Konanie   o podnete   presahujúce   dobu piatich mesiacov je podľa sťažovateľa porušením jeho v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ   doplnil   sťažnosť   podaním   doručeným   13.   novembra   2014,   v prílohe ktorého   predložil   prípis   ministerstva   spravodlivosti   z 30.   októbra   2014,   ktorým   bol upovedomený o výsledku preskúmania jeho podnetu a o jeho odložení. Sťažovateľ uviedol, že   sa   so   spôsobom   a výsledkom   vybavenia   podnetu   nestotožňuje,   v nadväznosti na to ale nedoplnil petit svojej sťažnosti.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol:

„1.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   v konaní   č.   39618/2014-61/D-316   porušilo základné práva J. S. zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   v konaní č. 39618/2014-61/D/316 konalo bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,00 eur, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. J.   S.   priznáva   úhradu   trov   konania   v sume   369,58   eur,   ktoré   je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu ide o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03,   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

Sťažovateľ   namieta,   že   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   došlo   prieťahmi   v postupe ministerstva   spravodlivosti   pri   preskúmaní   jeho   podnetu   na   podanie   dovolania   proti rozhodnutiu   o vzatí do   väzby. Následkom   namietaného porušenia   má byť pretrvávajúce pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa nezákonnou väzbou. Z argumentácie v sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   vybavenie   jeho   podnetu   na   podanie   dovolania za podmienku prístupu k ďalšiemu právnemu prostriedku, ktorý má k dispozícii na ochranu svojich práv, ktorou je sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné, a ich vyčerpanie   teda   nie   je   podmienkou   prípustnosti   sťažnosti   (napr.   II.   ÚS   357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods.   1   Trestného   poriadku   nie   je   riadnym   ani   mimoriadnym   opravným   prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené   právne   dôsledky.   Ustanovenie   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).

Sťažovateľovi nevyplývalo z podania podnetu právo na podanie dovolania ministrom spravodlivosti. S podaním podnetu je spojené len právo podávateľa podnetu, aby sa ním minister spravodlivosti zaoberal, resp. aby ho upovedomil podľa § 369 ods. 6 Trestného poriadku o tom, že o podnete konať nebude, pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho podanie.

Ministerstvo   spravodlivosti   preskúmaním   podnetu   sťažovateľa   zistilo,   že   nie   sú splnené   podmienky   na   podanie   dovolania,   o čom   sťažovateľa   upovedomilo,   čím   došlo k naplneniu práva sťažovateľa spojeného s podaním podnetu. Argumentácia sťažovateľa, ktorou poukazuje na nedodržanie lehôt, ktoré sa vzťahujú na súdny prieskum pozbavenia osobnej slobody, je zjavne neaplikovateľná na konanie, ktorého predmetom je preskúmanie opodstatnenosti   podnetu   a jeho   výsledkom   nie   je   rozhodnutie   o osobnej   slobode, ale rozhodnutie podať alebo nepodať návrh na súdne konanie, v ktorom sa bude o tejto otázke rozhodovať.

Podanie   podnetu   ministrovi   spravodlivosti   na   podanie   dovolania   z dôvodu   podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   proti   rozhodnutiu   o väzbe, čoho   si   je sťažovateľ   vedomý   napriek svojmu tvrdeniu v sťažnosti. Dôkazom toho je, že 27. mája 2014 (t. j. ešte pred podaním podnetu ministrovi   spravodlivosti)   podal   sťažnosť ústavnému   súdu,   ktorou   napadol   aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014, ktorým bol vzatý do väzby. Ústavný súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. II. ÚS 419/2014 z 24. júla 2014 tak, že ju odmietol v celom rozsahu.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014