SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 823/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, pre namietané porušenie jeho práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 47/2013 z 26. februára2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietanéporušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.1 Sdo 47/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k.2 S 22/2013-35 z 27. augusta 2013 zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhalodstránenia nečinnosti žalovaného Obvodného pozemkového úradu Prešov v konanívedenom pod č. OPPaLH99/92.
2.1 Podaním z 11. októbra 2013 doručeným najvyššiemu súdu 14. októbra 2013sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako súd dovolací konal a uznesenie krajského súduzrušil ako vecne nesprávne.
2.2 Najvyšší súd s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo vecisamej nemal. Najvyšší súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/2010zo 16. februára 2010, v ktorom ústavný súd akceptoval výklad najvyššieho súdu, podľaktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu podľa V. časti Občianskeho súdnehoporiadku neprípustné, ako výklad súladný so základným právom na súdnu ochranu.
3. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pochybil, keď nepreskúmal uznesenie krajskéhosúdu. Podľa sťažovateľa mal v danom prípade najvyšší súd povinnosť preskúmať, čiuznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z vád podľa § 237 OSP. Sťažovateľv súvislosti s prípustnosťou dovolania odkázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.IV. ÚS 283/07 a sp. zn. III. ÚS 171/06, podľa ktorých ak je občianske súdne konaniepostihnuté vadou podľa § 237 OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciachsprávneho súdnictva.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti, konštatoval porušeniejeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právnehozastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).
III.
7. Bez potreby obsiahleho citovania dogmatiky k označeným ústavným právama bližšieho rozoberania skutkového stavu v sťažovateľovej veci ústavný súd konštatuje, žesťažnosť je zjavne neopodstatnená, keďže niet pochýb o tom, že dovolanie je v správnomsúdnictve neprípustné.
7.1 Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd odkazuje na uznesenie ústavného súdusp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolaniav správnom súdnictve, pričom konštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súduSlovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdupodľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základnýmprávom na súdnu ochranu“.
7.2 Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu prijaté v uvedenom uznesení sp. zn.II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku, podľa ktorých je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovenév tejto časti (§ 246c), pričom prvostupňovým súdom je spravidla krajský súd, niekedynajvyšší súd (§ 246) a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie jeprípustný (§ 246c) s podporou, že podľa tretej hlavy V. časti obnova konania, dovolaniea mimoriadne dovolanie nie sú prípustné (§ 250s), dáva veľmi silný textuálny základ preplauzibilnú, prijateľnú interpretáciu neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.Postavenie lex specialis tejto normy voči norme v záhlaví § 237 OSP je veľmi silneposilnené argumentom systematickým, teda silne autonómnym postavením V. častiObčianskeho súdneho poriadku v rámci kódexu. Z ústavného hľadiska je doterajšíkonštantný výklad najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve plneakceptovateľný.
7.3 Z vecného pohľadu v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súdprostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovaniav súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný odzačiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnostirozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správnesúdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútudovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach byv konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosťkonania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvomdovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve užplní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo súzhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (porov. Ficová, S.,Števček, M. Občiansky súdny poriadok, komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733a nasl.).
7.4 Nota bene ústavný súd dopĺňa, že reformou správneho súdnictva v roku 2004bola zavedená všeobecná dvojstupňovosť a subsidiárne použitie IV. časti Občianskehosúdneho poriadku. Dvojstupňovosťou sa stratila nutnosť osobitnej právnej úpravyopravných prostriedkov vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Túto zmenu realizovalzákonodarca v roku 2007. Dvojstupňovosť správneho súdnictva zároveň stála pri zrodeotázky o prípustnosti dovolania, pretože podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Možno však uviesť, že najvyšší súd rozhodujev tejto veci konštantne, pričom už nepovažuje za nutné jasnú judikatúru o neprípustnostidovolania v správnom súdnictve pripomínať právnymi vetami.
7.5 Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bolna určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súdnálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolaniadôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydanépodľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdubola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237 OSP, podľa ktorého je dovolanieprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemusťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň(prostredníctvom internetu) tým oznamuje aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcnamôžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade,ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.
7.6 Ústavný súd v tomto kontexte konštatuje, že otázka prípustnosti dovolaniav správnom súdnictve mala byť v čase prerokovávania veci sp. zn. II. ÚS 65/2010 pôvodnepredmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu všakvyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 bol jednorazovýmvybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosťdovolania v správnych veciach, a preto nebolo nevyhnutné využiť procedúru zjednocovaniaprávnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v nálezesp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.
8. Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015