znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 823/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. K. a M.   K.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Soňa   Tóthová,   Štefánikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 159/2003   a   jeho   rozsudkom z 28. mája 2010,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 4 Co 371/2010 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom sp. zn. 5 Cdo 296/2012 a jeho uznesením z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 doručená sťažnosť D. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách aj „odporcovia“, „žalovaní“   alebo   „dovolatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Soňa Tóthová,   Štefánikovo   námestie   2,   Bratislava,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 159/2003 a jeho rozsudkom z 28. mája 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   371/2010   a   jeho   rozsudkom   z   20.   júna   2012   a   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 296/2012 a jeho uznesením z 25. februára 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli žalovanými v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 159/2003, v ktorom sa J. B.   (ďalej len   „žalobca“;   v   citáciách   aj   „navrhovateľ“),   proti   nim   domáhal   určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 1/3 k nehnuteľnostiam – stavba (dvojgaráže)   súpisné   č...,   stavba   (dvojgaráže)   súpisné   č....   −   nachádzajúcim   sa v katastrálnom území..., zapísaných na liste vlastníctva... vedenom Správou katastra... (ďalej aj „nehnuteľnosti“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 159/2003-211 z 13. februára 2008 zamietol návrh žalobcu a uložil mu povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy súdneho konania. Na základe odvolania   žalobcu   podaného   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   krajský   súd uznesením č. k. 12 Co 272/2008-234 z 29. mája 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) postupom   podľa   § 221 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) a h) a § 212 ods. 3 OSP odvolaním napadnutý rozsudok okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s tým,   že   mu   zároveň   uložil povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 132 OSP a vyvodené závery dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami podľa § 157 OSP.

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   opätovne   prerokoval,   rozsudkom č. k. 12 C 159/2003-292 z 28. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) určil vlastnícke   právo   žalobcu   k spoluvlastníckemu   podielu   vo   výške   1/3   k nehnuteľnostiam, a tiež   rozhodol   o   trovách   súdneho   konania   tak,   že sťažovateľov   zaviazal   spoločne a nerozdielne nahradiť ich žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   ktorým   namietali, že v konaní   došlo   k   vadám   uvedeným   v   §   221   ods.   1   OSP,   okresný   súd   dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   doteraz   zistený   skutkový   stav   neobstojí,   pretože sú tu ďalšie   skutočnosti   a   nové   dôkazy,   ktoré   doteraz   neboli   uplatnené,   a   odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia okresnému súdu konkrétne vytýkali, že predmetná stavba (dvojgaráž) nie je prístavbou rodinného domu a nikdy nebola postavená   ani   užívaná   ako   prístavba,   ale   bola   postavená   ako   samostatná   stavba. Ďalej poukázali   na   právne   predpisy   platné   v   dobe   výstavby   predmetnej   stavby a argumentovali, prečo táto nemôže byť prístavbou rodinného domu a jeho príslušenstvom. Záver okresného súdu, že predmetná stavba je príslušenstvom rodinného domu, označili za nesprávny,   ktorý   nie   je v   súlade   s ustanoveniami   §   24,   §   27   a   §   130   Občianskeho zákonníka platného a účinného v rozhodujúcom období. K darovacej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a jeho rodičmi uviedli, že v tejto nebol jednoznačne, určito a zrozumiteľne vyjadrený   predmet   darovania,   keď   dvojgaráž   vedená   v   zmluve   nebola   identifikovaná súpisným číslom, resp. popisným číslom, a nebolo v nej presne uvedené, na ktorej parcele sa nachádza a ani to, kto je vlastníkom dvojgaráže a v akom podiele, tak ako to vyžadovali dotknuté   právne   predpisy.   Nesúhlasili   ani   s   právnym   záverom   okresného   súdu, že nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej dvojgaráži z titulu vydržania. Tiež namietali, že   okresný   súd   sa   nezaoberal   s   dôkaznými   prostriedkami,   ktoré   v   konaní   predložili s návrhom na ich vykonanie, konkrétne poukázali aj na projekt, ktorý predložili okresnému súdu. Ďalej uviedli, že okresný súd mal k objasneniu zápisov na dotknutom liste vlastníctva vykonať ďalšie dokazovanie, napr. vyžiadať si písomné vyjadrenie od správy katastra alebo vypočuť   jej   riaditeľa.   Vzhľadom   na   to,   že   ku   dňu   prevodu   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnostiam   R.   L.   na   rodičov   žalobcu   nebola   v   pozemkovej   knihe   zapísaná predmetná stavba, boli toho názoru, že nie je možné zmluvu vykladať tak, že jej predmetom bola dvojgaráž. V tejto súvislosti poukázali na príslušné ustanovenia kúpnej zmluvy, z čoho vyvodili   záver,   že   jej   predmetom   bolo   okrem   iného   aj užívacie   právo   rodičov   žalobcu k dvojgaráži.   Na   podklade   týchto   dôvodov   sa   sťažovatelia   domáhali   zmeny   rozsudku okresného   súdu,   eventuálne   jeho   zrušenia   a   vrátenia   veci   okresnému   súdu   na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 4 Co 371/2010-355 z 20. júna 2012, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, čo v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 OSP.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré právne odôvodili s poukazom na § 237 pís. f) a g) OSP. Sťažovatelia v dovolaní krajskému súdu najmä   vytýkali,   že   jeho   postupom   im   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   tým, že okresný súd ich nevypočul k dôležitým otázkam, ktoré považovali za podstatné k meritu veci, ako aj tým, že nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie ceny prevádzaného podielu na nehnuteľnostiach, ako aj na zistenie, či stavba dvojgaráže je prístavbou rodinného domu, keďže   túto   otázku   považoval   v   konaní   za   rozhodujúcu.   Sťažovatelia   ďalej   namietali, že okresný   súd   nevykonal   dokazovanie   v   takom   rozsahu,   ako   mu   nariadil   krajský   súd vo svojom   zrušujúcom   uznesení,   napriek   tomu   krajský   súd   vo svojom   potvrdzujúcom rozsudku vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že okresný súd vykonal na objasnenie skutkového stavu veci dostatočné dokazovanie. Taktiež namietali, že tak okresný súd, ako aj krajský súd vykladajú dotknuté ustanovenia kúpnej zmluvy nesprávne a v rozpore s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s platnou judikatúrou Slovenskej republiky, s gramatickým, logickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie prejavu vôle, čo spôsobuje nesprávny   záver,   že   predávajúca   chcela   predať   a   predala   kupujúcim   aj   spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/3 na dvojgaráži. Ďalej poukázali na to, že dvojgaráž nie je príslušenstvo rodinného   domu,   ale samostatne   stojaca   nehnuteľnosť,   a že   pôvodná   vlastníčka   kúpnou zmluvou   neprejavila   vôľu   previesť   vlastnícke   právo   k príslušenstvu   k   rodinnému   domu na kupujúcich   (právnych   predchodcov   žalobcu),   ale predmetom   označeného   právneho úkonu bol iba prevod užívacieho práva na právnych predchodcov žalobcu k predmetnej stavbe. Tiež namietali aj nedostatok odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   pokiaľ išlo o jeho závery o predaji spoluvlastníckeho podielu na stavbe dvojgaráže, keď krajský súd neuvádza, akými argumentmi sa zaoberal pri posudzovaní právnej povahy predaja tohto spoluvlastníckeho podielu na kupujúcich. Boli toho názoru, že krajský súd nedostatočne vykonal   dokazovanie   vo   veci   vyžiadaním   si napr. zápisov   na   liste   vlastníctva   č..., katastrálne   územie...   Za   nesprávny   a v   rozpore   s   predpismi,   ktoré   upravujú   evidenciu nehnuteľností,   považovali   aj   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   objasňovanie   zápisov dvojgaráže   v   evidencii   nehnuteľností   nie je podstatné   vo   veci.   Zdôraznili,   že   súdy nevychádzali v tomto konaní zo skutočného stavu v katastri nehnuteľností,   tento nebol zisťovaný   objektívne,   nestranne   a   riadne   a   súdy   pri jeho   zisťovaní   vychádzali   len z listinných dôkazov predložených žalobcom a sťažovateľov o tom ani riadne nevypočul.

Vo   vzťahu   k   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   237   písm.   g)   OSP   v   závere   svojho dovolania sťažovatelia uviedli, že žalobca 7. júna 2012 alebo 8. júna 2012, teda ešte pred vyhlásením rozsudku krajského súdu, na ktorom sa nezúčastnil on ani jeho právny zástupca, vymenil bránu na jednej dvojgaráži, odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom bez toho, aby o   tom   informoval   sťažovateľov.   Z   uvedeného   vyslovili   obavu,   že   žalobca   vedel o výsledku odvolacieho konania a o rozhodnutí krajského súdu skôr, ako toto bolo verejne vyhlásené 20. júna 2012, a preto aj vzniesli námietku zaujatosti senátu krajského súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby dovolací súd rozsudok krajského súd zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania a   trov   právneho   zastúpenia   žalovaných,   eventuálne,   aby   rozsudok   krajského   súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 296/2012-416 z 25. februára 2014 dovolanie sťažovateľov s poukazom na § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu,   rozsudku   krajského   súdu,   uzneseniu   najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu ich vydaniu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   sťažnosť,   ktorú   po   rekapitulácii   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi v súvislosti   s   namietaným   porušením   nimi   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru odôvodňujú tou istou argumentáciou, ktorá bola súčasťou ich argumentácie v odvolacom a dovolacom konaní a ktorá sa koncentruje hlavne na nedostatky odôvodnenia napádaných rozhodnutí, nesprávnosť právneho posúdenia veci a na nedostatky zisťovania skutkového stavu   veci   s   tým,   že   proti   postupu   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu   nad   rámec   tejto argumentácie   namietajú,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „...   dospel   k   nesprávnemu právnemu záveru, že tu nie je daný dovolací dôvod podľa ust. § 238 O. s. p., ani podľa ust. § 237 O. s. p.“, pretože podľa ich názoru v konkrétnych okolnostiach danej veci bol daný „... minimálne dovolací dôvod podľa ust. 237 písm. f) O. s. p.“, keďže namietaným postupom všeobecných súdov im bola odňatá možnosť pred nimi konať. V tejto súvislosti sťažovatelia   uvádzajú,   že   týmto   postupom   im   bola   zo   strany   najvyššieho   súdu   odňatá možnosť, aby sa tento súd „ako súčasť všeobecného súdnictva zaoberal vecnou stránkou, právnym   posúdením   ako   aj   všetkými   námietkami   sťažovateľov   vznesenými   proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa [a] odvolacieho súdu“.

Sťažovatelia taktiež namietajú, že najvyšší súd sa „nedostatočne zaoberal prípadnou zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru, že sťažovatelia nepreukázali   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   existenciu   zaujatosti   predmetného senátu“.

V   súvislosti   so   sťažovateľmi   namietaným   porušením   ich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich   porušenie   sťažovatelia   vnímajú   iba   ako   sekundárny   dôsledok   porušenia   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia   o   porušení označených   základných   práv podľa   čl.   20 ods.   1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy neuviedli žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Základné právo sťažovateľov D. K..., bytom... a M. K..., bytom... vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I spis. zn.   12   C   159/2003-292   zo dňa 28. 05. 2010,   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 371/2010-355 zo dňa 20. 06. 2012 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 296/2012 zo dňa 25. 04. 2014. Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   spis.   zn.   12   C   159/2003-292   zo   dňa 28. 05. 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 371/2010-355 zo dňa 20. 06. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 296/2012 zo dňa 25. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tiež   žiadajú,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť rozsudku   okresného   súdu,   rozsudku   krajského   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu do právoplatného   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   ich   sťažnosti,   čo   odôvodňujú   tým, že s ohľadom   na   skutkový   a   právny   stav   opísaný   v   ich   sťažnosti   možno   predpokladať, že napadnuté   rozhodnutia   budú   zrušené   a   okamžitým   výkonom   týchto   rozhodnutí, t. j. zápisom   žalobcu   do   katastra   nehnuteľností,   by   mohol   nastať   nenávratný   stav, keď by v prípade   zrušenia   napadnutých   rozhodnutí   bolo   vysoko   sťažené   ich   postavenie, keďže by boli nútení sa domáhať určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových   a   následne   na   nich   založených   právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcich porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V   zmysle   ustanovení   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom na znenie „petitu“ sťažnosti (s. 33 a 34 sťažnosti) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu a postupom týchto súdov predchádzajúcim vydaniu ich rozhodnutí.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovatelia   mali k dispozícii   na ochranu svojich   základných   práv podľa   ústavy a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   bol   v   odvolacom   konaní   krajský   súd. Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   na   prerokovanie   sťažnosti   v   časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   ako   neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.

Z   uvedeného   obsahu   sťažnosti   (článok   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstata argumentácie   sťažovateľov,   s   ktorou   spájajú   porušenie   označených   práv   rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje tak na nedostatky jeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu   predchádzajúcemu   jeho   vydaniu,   pričom   sťažovatelia   konkrétne   namietajú nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci − svoju   právnu   argumentáciu   vedú   v   rovine   polemiky   s   výkladom   jednoduchého   práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci, pričom namietajú najmä nevykonanie dôkazných prostriedkov (znalecké skúmanie a ich výsluch   ako   účastníkov   konania),   jednostrannosť   vykonávania   a   hodnotenia   dôkazných prostriedkov   v   ich   neprospech   a   v   tejto   súvislosti   sa   domáhajú   prehodnotenia už hodnotených   dôkazov,   v   rámci   čoho   predkladajú   ústavnému   súdu   vlastnú   skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudok okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia citoval podstatné   časti   rozsudku   okresného   súdu,   argumentáciu   účastníkov   konania   nastolenú v odvolacom konaní, a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnej   pre   toto   konanie   uviedol: „Po   preskúmaní   vecí   dospel (krajský   súd,   pozn.) k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   na   objasnenie   skutkového   stavu   dostatočné dokazovanie,   skutkové   zistenia   súdu   zodpovedajú   výsledkom   dokazovania,   vec   posúdil podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom stanoveným § 157 ods. 2 O. s. p., s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje, pričom námietky odporcov v odvolaní nepovažoval za dôvodné...

Na   podporu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd,   k   dôvodom odvolania odporcov, ktorými namietajú skutkové závery súdu prvého stupňa uvádza, že tieto majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   sú   výsledkom   hodnotenia   dôkazov,   ktoré zodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to i z hľadiska ich pravdivosti, eventuálne hodnovernosti, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátané toho, čo uviedli účastníci konania. V   prejednávanej   veci   navrhovateľ   odvodzoval   svoje   spoluvlastnícke   právo k predmetnej   dvoj   garáži   od   darovacej   zmluvy,   uzavretej   so   svojimi   rodičmi,   ktorou mu previedli 1/3 podiel na tejto nehnuteľnosti, ktorí ho nadobudli v roku 1963 kúpnou zmluvou od R. L.. Na preukázanie vlastníctva okrem darovacej a kúpnej zmluvy predložil súdu   výpis   z   listu   vlastníctva   evidencie   nehnuteľností   katastrálneho   územia...   č... z 08. 04. 1991, v ktorom boli jeho rodičia zapísaní ako spoluvlastníci 2/6-ín nehnuteľností parc.   č...   zastavenej   plochy   o výmere...   a   nehnuteľností   parc. č...   zastavenej   plochy o výmere...   a   výpis   z   listu   vlastníctva   katastra   nehnuteľností   katastrálneho   územia... z 18. 08. 1998, v ktorom bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy o výmere..., nehnuteľnosti parc. č... zastavenej plochy o výmere... a parc. č.... stavby súpisné číslo..., čo bolo vtom čase súpisné číslo spornej dvojgaráže. Skutočnosť, že jednu z garáži v spornej nehnuteľnosti nerušene užíval od roku 1983, po jeho nasťahovaní sa do dolného bytu v dome v novembri 1981, kedy dal nájomcovi garáže výpoveď, preukazoval okrem svojho tvrdenia, zápisom o dohode s odporcami z 06. 04. 1995, 28. 10. 1993 a 06. 06. 1994, ktorými sa dohodli na spôsobe platenia dane za garáže...

Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie o návrhu v danej veci bolo závislé na posúdení platnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   právnymi   predchodcami   účastníkov   konania a nadväzujúcej   darovacej   zmluvy.   So   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   pôvodná vlastníčka dvojgaráže   zmluvou   z   29. 07. 1962   predala   rodičom   navrhovateľov   1/3-inový spoluvlastnícky   podiel   aj   na   predmetnej   dvojgaráži   a   títo   sa   stali   jej   spoluvlastníkmi sa odvolací súd stotožňuje, keďže tento vychádza zo skutkových zistení v konaní a k jeho odôvodneniu nie je treba v zásade nič dodávať.

Odporcami namietaný nedostatok vôle predávajúcej predať aj predmetnú dvojgaráž nebolo pri výklade prejavu vôle predávajúcej, vyjadrenej v predmetnej zmluve, možné zistiť. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Citované   ustanovení   predpokladá,   že   o   obsahu   právneho   úkonu   môže   vzniknúť pochybnosť, a pre ten prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti   odstránil   výkladom,   a   to   najmä   gramatickým,   logickým   a   systematickým. Okrem   toho   súd   posúdi   na   základe   vykonaného   dokazovania,   aká   bola   skutočná   vôľa účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nemôže nahradzovať či meniť prejavy vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho úkonu   vyjadreného   slovami,   ktorý   urobili   účastníci   vo   vzájomnej   dohode,   bol   vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladové pravidla sa uplatnia predovšetkým v situácii, kedy účastníci konania interpretujú obsah zmluvných dojednaní   odlišným   spôsobom.   Súd   pri   úsudku   o   skutočnej   vôli   účastníkov   zmluvy prihliadne najmä k účelu tohto právneho úkonu, k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo, a k následnému správaniu sa účastníkov zmluvy.

Skutočnosť, že predmetná dvojgaráž bola podľa predložených dokladov označovaná ako   prístavba   rodinného   domu   a   preto   nebolo   osobitne   svojimi   identifikačnými   údajmi uvedenými   v   bode   1   tejto   zmluvy,   neznamená,   že   nebola   predmetom   predaja,   pretože už v bode   3   kúpnopredajnej   zmluvy,   v   ktorom   účastníci   upravili   spôsob   užívania predmetných predaných nehnuteľností v budúcnosti vyplýva, že kúpenými nehnuteľnosťami sú dom, záhradka, garáže a besiedka, z ktorých kupujúci, rodičia navrhovateľa, budú užívať dvojizbový byt, garáž bližšie k domu č... a besiedku. Tvrdenia, odporcov, že garáže neboli predmetom   predaja   (resp.   spoluvlastnícky   podiel   na   nich)   spochybňuje   skutočnosť, že predávajúca nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady možnosť užívať jednu časť garáže, najmä, keď druhú časť prenajímala.

Rovnako   záver   súdu   prvého   stupňa,   že   navrhovateľ   spoluvlastnícky   podiel na dvojgaráži   nadobudol   darovacou   zmluvou   z   28. 05. 1991   registrovanou   štátnym notárstvom 05. 06. 1991 zodpovedá zistenému stavu. V darovacej zmluve, bode 1/ účastníci medzi   darované   nehnuteľnosti   dvojgaráž   uviedli   výslovne,   i   keď   bez   súpisného   čísla (súpisné číslo neuviedli ani pri rodinnom dome), čo však nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy, ak jej účastníci poznali skutočný stav veci a navrhovateľ časť dvojgaráže už v dobe prijatia daru užíval (bod 3 zmluvy) a užíval ju bez rušenia odporcami až do 2003. K námietkam odporcov týkajúcich sa objasňovania zápisov dvojgaráže v evidencii a neskôr v katastri nehnuteľností, či už vôbec alebo ako prístavby alebo samostatnej stavby odvolací súd uvádza, že tieto neboli podstatnými vo veci. Uplatneniu nárokov vlastníka stavby na súde nemôže brániť skutočnosť, že táto (zväčšenie pôvodnej stavby o prístavbu tak ako bola v príslušných dokladoch označovaná) nie je v katastri nehnuteľností zapísaná aj s údajmi,   ktorými   má   byť   označená   [§   7   písm.   b)   zák.   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov]. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností, nemožno   síce   bez   vkladu   do   katastra   previesť,   avšak   existencia   tohto   práva   nie je na údajoch katastra závislá. To napokon vyplýva i z ustanovenia § 70 zák. č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra,   a to údaje o právach k nehnuteľnostiam,   parcelné číslo,   geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho   územia,   výmera   poľnohospodárskej   jednotky   alebo   lesnej   hospodárskej jednotky,   alebo   organizačnej   jednotky,   údaje   o   základných   a   podrobných   polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné   a   záväzné,   ak   sa   nepreukáže   opak.   Medzi   údaje   uvádzané   v   §   7   patria aj parcelné čísla nehnuteľností a súpisné čísla stavieb.

Ak by zákon nepredpokladal, že môže byť rozdiel medzi skutočným právnym stavom a jeho   zápisom   v   katastri   nehnuteľností,   stratilo   by   toto   ustanovenie   zmysel.   Podľa súčasného   právneho   stavu   teda   v   prípade   rozporu   medzi   právnym   stavom   evidovaným v katastri   nehnuteľností   a   stavom   skutočným   musí   súd   vychádzať   zo   skutočného   stavu; pritom   je   oprávnený   posudzovať   ako   predbežné   otázky,   či   zmluva,   alebo   zmluvy,   ktoré uvádza osoba domáhajúca sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti je platná, aký je jej obsah, poprípade prihliadať k iným skutočnostiam, ktoré mali za následok nesúlad medzi stavom katastra a skutočným stavom. Rovnako to platilo za predchádzajúcej právnej úpravy platnej v   dobe   uzavretia   zmluvy   právnymi   predchodcami   účastníkov   konania   (v   roku   1963) a navrhovateľa s rodičmi (v roku 1991), keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou bol podmienený   jej   registráciou   štátnym   notárstvom   a   zmeny   sa   zapisovali   v   evidencii nehnuteľností   vedenej   podľa   zák. č. 22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností   v   znení zák. č. 150/1983 Zb. Podľa jeho ustanovenia § 6 boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné pre   plánovanie   a   riadenie   poľnohospodárskej   výroby,   pre   výkazníctvo   a   štatistiku o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady nehnuteľností vedené socialistickými   organizáciami   a   aj   podkladom   pre   spisovanie   zmlúv   a   iných   listín o nehnuteľnostiach.

Návrhu odporcov, aby bolo vo veci pripustené dovolanie (§ 238 ods. 3 O. s. p.) odvolací súd nevyhovel preto, že odporcovia k tomuto neuviedli, aká právna otázka by sa mala v dovolacom konaní vyriešiť.“

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   v   prvom   rade   za   potrebné poukázať na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   môže sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2 OSP ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého rozhodnutie súdu prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 320/2012),   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu   a   v   nadväznosti   na   už   citovanú   judikatúru   považoval   ústavný   súd   za   potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd pri opätovnom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa bol v zmysle § 226 O. s. p. viazaný   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   vysloveného   v   uznesení č. k. 12 Co 272/20008-234 zo dňa 29. 5. 2009 a vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle záverov odvolacieho súdu, pričom sa prejudiciálne zaoberal platnosťou všetkých právnych úkonov týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti v zmysle právnych predpisov platných v čase ich vzniku.

Ako prvú súd posudzoval platnosť kúpnej zmluvy uzavretej rodičmi navrhovateľa... s R.   L...   a   skúmal   skutočnú   vôľu   účastníkov   v   okamihu   uzatvárania   zmluvy. Kúpnopredajnou   zmluvou...   mal   súd   za   preukázané,   že   R.   L.   predala...,   rodičom navrhovateľa,   ideálnu   1/3   svojich   nehnuteľností   zapísaných   v   pozemkovej   knihe   kat. územia...   vo   vložke   č...   za dojednanú   cenu   45.000,-   Kčs.   Kúpnopredajná   zmluva   bola registrovaná Štátnym notárstvom... dňa 30. 5. 1963. Podľa bodu 3, kupujúci s ohľadom na skutočnosť, že kupujú 1/3 uvedených nehnuteľností, dohodli užívanie predmetných kúpených nehnuteľností a to, dvojizbového kompletného bytu so všetkým príslušenstvom na prízemí, záhradku na prízemí pred týmto bytom a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul. a   besiedku   na   parcele   č...   Uzavretiu   tejto   kúpnopredajnej   zmluvy   predchádzal   inzerát predávajúcej   v denníku   Práca,   ročník   XVII   –   číslo   132,   zo   dňa   3.   6.   1962,   ktorým predávajúca   ponúkla   na predaj   tretinu   domu   s   užívaním   dvojizbového   bytu   so   všetkým príslušenstvom,   s   garážou   a   predzáhradkou.   Vykonaným   dokazovaním   mal   súd   za preukázané,   že   garáž   nachádzajúcu   sa   na...   ul.   postavila   R.   L.   na   základe   stavebného povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947, ako prístavbu 2 garáží pre osobné autá na pozemku katastr. mp. č... Užívacie povolenie na používanie prístavby 2 garáží   postavených   v B.   na...,   parcela   č...,   vydal   Ústredný   národný   výbor...   R.   L...   S poukazom na uvedené ako aj s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu..., kedy bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva..., a to § 31 ods. 1 podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedá pravidlám socialistického spolužitia, § 24 podľa ktorého súčasťou veci je všetko, čo   k   nej   podľa   jej povahy   patrí   a   nemôže   byť   oddelené   tak,   aby   sa   tým   vec   alebo   jej oddeliteľná   časť   nepoškodila   alebo   podstatne   neznehodnotila,   §   27   podľa   ktorého príslušenstvo sú vedľajšie veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s touto vecou trvalo užívali, § 130 podľa ktorého kto nadobudne vlastníctvo k veci, nadobudne   aj jej príslušenstvo,   ako   aj   práva   s   jej   vlastníctvom   spojené,   pokiaľ   nie   sú obmedzené na predchodcu, súd dospel k záveru, že 2 garáže postavené R. L. na... v B., na základe stavebného povolenia č..., vydaného Národný výbor v B. dňa 19. 8. 1947 a užívané na základe   užívacieho povolenia   vydaného   Ústredným   národným   výborom...   dňa 25. 8. 1952, pod č..., tvorili prístavbu, príslušenstvo nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej vložke č..., parcela č..., dom... a R. L. ich chcela a aj kúpnopredajnou zmluvou..., predala, ako ideálnu 1/3 nehnuteľnosti J. a A. B. Z dôvodu, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy bola ideálna 1/3 nehnuteľnosti, zmluvné strany si v bode 3 dohodli užívanie nehnuteľnosti tak,   že   manželia   B.   budú   užívať   z   predmetných   kúpených   nehnuteľností   dvojizbový kompletný byt so všetkým príslušenstvom na prízemí, záhradku na prízemí pred týmto bytom a jednu garáž, a to garáž bližšiu k domu č... na... ul. a besiedku na parcele č... To znamená, že rodičia navrhovateľa... kúpnopredajnou zmluvou..., uzavretou s R. L., zaregistrovanou Štátnym   notárstvom...   dňa   30.   5.   1963,   nadobudli   vlastnícke   právo   k   ideálnej   1/3 nehnuteľností   zapísaných   v   pozemkovej   knihe   kat.   územia...   vo   vložke   č...,   čo   mal   súd za preukázané z výpisu z evidencie nehnuteľnosti z LV č..., zo dňa 4. 5. 1986, podľa ktorého rodičia navrhovateľa... boli vlastníkmi nehnuteľností parcela č..., č. s... zastavaná plocha o výmere...,   parcela   č...   záhrada   o výmere...,   parcela   č...   zastavaná   plocha   o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere..., každý v 1/6.

Darovacou zmluvou zo dňa 28. 5. 1991, registrovanou Štátnym notárstvom... dňa 5. 6. 1991,   mal   súd   za   preukázané,   že...   rodičia   navrhovateľa,   darovali   navrhovateľovi ideálnu   1/3   nehnuteľností   v   kat.   území...,   na   parcele   č...,   t. j.   rodinný   dom,   dvojgaráž a pozemok a v celosti nehnuteľnosť na parcele č... (kompletnú besiedku). Vlastnícke právo navrhovateľa k uvedeným nehnuteľnostiam mal súd za preukázané výpisom z LV č... zo dňa 18. 8. 1998, podľa ktorého bol navrhovateľ vlastníkom nehnuteľností parcela č... zastavaná plocha   o výmere...,   parcela   č...   záhrada   o výmere...,   parcela   č...   zastavaná   plocha o výmere..., parcela č... zastavaná plocha o výmere... a stavieb so súpisným č... na parcele č... − dom a stavby so súpisným č... na parcele č... − stavba, titulom Dar. RI 29/91-606/91... Notárskou   zápisnicou   sp.   zn.   N   125/2003,   Nz   43440/2003   zo   dňa   3.   6.   2003, napísanou   na   notárskom   úrade...,   notárkou   JUDr.   M.   Š.,   bolo   spísané   osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v kat. území..., obec..., garáž, súpisné č... na parcele č..., zapísané na LV č..., odporcami dňa 18. 11. 1986. Zákonnou podmienkou   pre   osvedčenie   vyhlásenia   o vydržaní   notárom   v   zmysle   §   63   notárskeho poriadku č. 323/1992 Z. z. je vyhlásenie dotknutého vlastníka a obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady... V danom prípade Notárska zápisnica sp. zn. N 125/2003, Nz 43440/2003 zo dňa 3. 6. 2003, napísaná na notárskom úrade..., notárkou JUDr. M. Š., záznam o vyjadrení navrhovateľa ako osoby zapísanej   na   LV   č...   kat.   územie...,   ako   vlastníka   spornej   nehnuteľnosti,   neobsahovala a preto podľa názoru odvolacie súdu vysloveného v uznesení č. k. 12 Co 272/2008-234 zo dňa 29. 5. 2009 nebola vkladuschopnou listinou a nemôže byť podkladom pre záver súdu, že odporcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti v celosti... Na základe uvedeného súd... dospel k záveru, že vlastnícke právo odporcov na základe osvedčenia o vydržaní... k predmetnej   nehnuteľnosti   vzniknúť   nemohlo...   Predpokladom   nadobudnutia   vlastníctva vydržaním podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka je tzv. oprávnená držba; ak je držiteľ so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   dobromyseľný   v   tom,   že   mu   vec   alebo   právo   patrí, je držiteľom oprávneným. Dobromyseľnosť sa posudzuje so zreteľom na všetky okolnosti držby,   najmä   s   ohľadom   na   existenciu   právneho   titulu   užívania   veci.   Dobromyseľnosť držiteľa   predpokladá   okrem jeho subjektívneho presvedčenia o existencii práva,   aj istú objektívnu situáciu, ktorá dáva dôvod presvedčenia o oprávnenosti jej výkonu. Ide najmä o právny   titul   užívania   veci   ako   vlastnej.   Súd   na   základe   vykonaného   dokazovania s poukazom na právny názor odvolacie súdu vyslovený v uznesení č. k. 12 Co 272/2008-234 zo dňa 29. 5. 2009, dospel k záveru, že u odporcov nebola splnená podmienka oprávnenej držby po celú vydržaciu dobu, bez toho aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto vec,   pretože   sporná   nehnuteľnosť   bola   zaevidovaná   v   katastri   nehnuteľnosti   v   LV   č.... zo dňa 8. 4. 1991 a 18. 8. 1998 a ako jej spoluvlastníci boli vedení rodičia navrhovateľa a v druhom   už   navrhovateľ   a   preto   odporcovia   nemohli   byť   pri   spisovaní   osvedčenia o vydržaní   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   dňa   3.   6.   2003,   dobromyseľní.   Navyše odporcom bolo známe, že od 29. 7. 19962, kedy R. L. predala ideálnu 1/3 nehnuteľnosti na... v B. J. a A. B., sa s nimi zároveň dohodla, o užívaní jednej garáže, bližšej k domu, čo sami   odporcovia   v notárskej   zápisnici   sp.   zn.   N   125/2003,   Nz   43440/2003   zo   dňa 3. 6. 2003,   uviedli.   To znamená,   že   predmetnú   garáž   nemohli   mať   v   držbe   minimálne do 28. 5. 1991, do kedy ju mali v držbe J. a A. B., kedy ju darovacou zmluvou previedli na navrhovateľa.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ je na základe darovacej zmluvy...   vlastníkom   spoluvlastníckeho   podielu   vo   výške   1/3   k   nehnuteľnosti   −   stavby (dvojgaráže), súpisné č..., na parcele č... a stavby (dvojgaráže), súpisné č... na parcele č..., nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom   území...,   zapísaných   na   liste   vlastníctva   č... Katastrálneho úradu..., preto návrhu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa dôvodov, ktorými bolo   vyhovené   žalobe,   vyjadril   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd,   pričom z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP, pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať do právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ak   krajský   súd   nevybočí   z   ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu hmotnoprávnych   ustanovení   dotknutých   právnych   predpisov   upravujúcich   spôsob nadobúdania vlastníckeho práva.

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať, dostatočne   rozviedli   úvahy,   ktoré   ich   viedli   k   meritórnym   zisteniam,   a   primeraným spôsobom objasnili dôvody, pre ktoré neboli sťažovatelia so svojou meritórnou obranou úspešní.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľmi   namietaný   spôsob   hodnotenia   dôkazov   zo   strany všeobecných   súdov,   ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   do   obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03). Do obsahu označených práv nepatrí ani právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu (v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   podstata   právnych   úvah   sťažovateľov   odlišovala od právneho   názoru   všeobecných   súdov,   ktoré   síce   rozhodli   spôsobom,   s   ktorým sťažovatelia nesúhlasia, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   za   situácie, keď sťažovatelia   v   rámci   odvolacej   argumentácie   nastolili   v   zásade   tie   isté   otázky   ako v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostali dostatočné odpovede, prečo ich argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym   záverom   než   súd   prvého   stupňa   a   následne   postupom   podľa   §   219   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   obmedzil   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody   na   to,   aby   ústavný   súd   z   ústavnoprávneho   hľadiska   akokoľvek   spochybňoval, rozhodnutie   vydané   v   rámci   odvolacieho   konania   len   na   základe   toho,   že   krajský   súd v okolnostiach   daného   prípadu   postupoval   podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku.   Je   potrebné   uviesť,   že   za   takýchto   okolností   je   možné   a   vhodné   postupom podľa § 219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   zúžiť   rozsah   odôvodnenia   len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   rozhodnutia   (v   spojení   s   odôvodnením rozsudku   okresného   súdu,   na   ktoré   krajský   súd   odkazuje   a   s   ktorým   sa   stotožňuje) konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu a obsah odvolacích námietok sťažovateľov ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov.   Ústavný   súd   tak   nezistil   žiadne   relevantné   ústavnoprávne   vady   rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľov o porušení ich   základného práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v ich veci   rozhodol   tak,   že   nie   je   reálne   predpokladať,   aby   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľmi označených práv.

Vzhľadom   na   spôsob   ako   sťažovatelia   odôvodňujú   svoju   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný   súd   s   poukazom   na   svoje   predchádzajúce   závery   o   sťažovateľmi   namietanom porušení označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto nie je ani v tomto prípade   reálne predpokladať,   aby po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľmi označených práv.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľov   v   sťažnosti   sa   netýkajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nemôže byť vzhľadom na rozsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy toto základné právo sťažovateľov dotknuté.

Z   už   uvedených   dôvodov   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podstatou   námietok   sťažovateľov   smerujúcich   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho   súdu   je   ich   nesúhlas   s   jeho   postupom   pri   výklade   §   237   písm.   f)   a   g) Občianskeho   súdneho   poriadku   v   ich   veci,   ktorý   vymedzuje   podmienky   prípustnosti dovolania.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľov, uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje,   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci   samej.   V   zmysle § 238 ods.   2 O.   s.   p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Nakoľko   v   prejednávanej   veci   je   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho súdu,   ktoré   nevykazuje   znaky   ani   jedného   z   rozhodnutí,   ktoré   sú   taxatívne   vymedzené v ustanovení § 238 O. s. p., je nepochybné, že prípustnosť dovolania... z ustanovenia § 238 O. s. p. nemožno vyvodiť.“

Najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP skúmal, či dovolanie sťažovateľov nie je prípustné v zmysle § 237 OSP, a v tejto súvislosti uviedol:

«Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) O. s. p. neboli namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. So   zreteľom   na   žalovanými   tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]...

K námietkam žalovaných, že nikde v celom rozsudku nie je uvedené, z čoho predaj podielu garáže vyplýva, akými argumentmi sa súd zaoberal pri posudzovaní právnej povahy predaja   tohto   spoluvlastníckeho  .podielu   na   predávajúcich   a   z   čoho   súd   usudzuje, že vlastnícky podiel rodičov žalobcu k spornej   nehnuteľnosti vznikol   na   základe   kúpnej zmluvy, súd prvého stupňa zrozumiteľne podáva vysvetlenie na str. 7 a 8 rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil správnymi závermi súdu prvého stupňa i s jeho skutkovými zisteniami,   preto   boli   dané   podmienky   pre   postup   v   zmysle   §   219   ods.   1,   2   O.   s.   p. Doplnením dôvodov na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len posilnil argumentačnú stránku rozsudku súdu prvého stupňa v podmienkach prejednávaného prípadu (aj z pohľadu odvolacích námietok uplatnených žalovanými a ich primeraním zodpovedaním), dovolací súd   preto   nemohol   prisvedčiť   dôvodnosti   námietok   dovolateľov   o   nedostatočnom odôvodnení   rozhodnutí   (§   157   ods.   2   O.   s.   p.).   Odpoveďou   na   námietku   žalovaných, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na garáži z titulu darovacej zmluvy, keď o platnosti tejto zmluvy sa nevyjadril, je vyjadrená   na   str.   7,   druhom   odseku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý   nadväzuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, strane. 8, ods. druhý rozsudku.

Pokiaľ žalovaní zotrvávajú na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňujú dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.   s.   p.   (t.   j.   že rozhodnutia   sudov   spočívajú na   nesprávnom   právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie   účastníka   konania   sama   osobe   nie   je   presvedčivou   bázou   pre   tvrdenia o nedostatku   odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí,   ich   nepreskúmateľnosti   (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré považovali žalobu za dôvodne podanú; Týmto zároveň ponúkli dostatočne vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu dovolateľov (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať každú námietku žalovaného z jeho uhla pohľadu)...

K dovolacej námietke dovolateľov, že súdy nedostatočne vykonali dokazovanie v tejto veci vyžiadaním si napr. písomného vyjadrenia alebo výsluchom riaditeľa správy katastra dovolací súd uvádza, že v zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa v civilnom konaní uplatňuje prejednacia zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka   ale   nepatrí,   aby   bol   súdom   vykonaný   každý   dôkaz,   ktorý   účastník   považuje za významný.   Rozhodovanie o tom,   ktoré   z,   navrhnutých dôkazov budú vykonané,   patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5 O. s. p.). Ak súd v priebehu   konania   nevykoná   všetky   navrhované   dôkazy,   nezakladá   tým   vadu   konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); terno jeho postup môže prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosť konať pred súdom...

Pokiaľ ide o námietky žalovaných správne alebo úplne zisteného skutkového stavu veci (dovolací súd tu poukazuje na napr. na tvrdenia žalovaných, že dvojgaráž nebola nikdy postavená ani užívaná ako prístavba k rodinnému domu, ale bola postavená ako samostatná stavba   s   dvoma   predelenými   časťami   určenými   na   parkovanie   motorových   vozidiel) je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne uvedených procesných [§ 241 − ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2   písm.   c)   O.   s.   p.]   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   revízie skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   nimi vykonaného dokazovania.

Námietka žalovaných týkajúca sa právneho záveru odvolacieho súdu, či predávajúca R. L. mala alebo nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady jednu časť garáže, sa týka hodnotenia dôkazov odvolacím súdom. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne   vyhodnotí,   môže   to viesť   prípadne k nesprávnym   skutkovým   zisteniam a v konečnom   dôsledku   aj   k   vecne   nesprávnemu   rozhodnutiu,   nezakladá   to   však   tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

K dovolacej námietke žalovaných, že napriek tomu, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie   v   rozsahu,   ako   mu   odporúčal   odvolací   súd   v   uznesení   z   29,   mája   2009, odvolací súd vyslovil v odôvodnení napadnutého rozsudku z 20. júna 2012, že súd prvého stupňa   vykonal   na   objasnenie   skutkového   stavu   dostatočné   dokazovanie,   dovolací   súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodne právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania. Žalovaní   ďalej   námietkou,   že   súdy   nižších   stupňov   v   rozpore   s   §   35   ods.   2 Občianskeho zákonníka, platnou judikatúrou SR, kúpnopredajnou zmluvou, z 29. júla 1962 (najmä jej bod 1. a 3 ), gramatickým a systematickým hľadiskom a pravidlami interpretácie prejavu vôle, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že v zmysle jej bodu 3 predávajúca chcela   predať   a   aj   predala   kupujúcim   svoj   podiel   1/3   na   dvoj   garáži   namietajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom, právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s.p.]...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.   s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   žalobcov   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval)...»

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa   ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   alebo   nesprávne   právne   posúdenie   veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so   všetkými   dôvodmi   dovolania   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie o prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa § 238 ods. 1 a 2 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov proti predmetnému   rozsudku   nie   je   prípustné.   Ústavný   súd   považuje tento   záver   za logický, vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd ho primerane odôvodnil.

Námietky sťažovateľov v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu a krajského   súdu   pri   prerokúvaní   návrhu   žalobcu,   ktoré   čiastočne   uplatnili   v   priebehu prvostupňového konania, v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd ako dovolací súd sa týmito   námietkami   zaoberal   a   hodnotil,   či   nezakladajú   dôvod   prípustnosti   dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd poukázal na to, že je   v právomoci   súdu   rozhodnúť,   ktoré   z   navrhnutých   dôkazov   vykoná,   pričom nevykonanie navrhnutého dôkazu v zásade nie je porušením procesných práv účastníka konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľov podľa § 237 písm. g) OSP, ktorou sťažovatelia formulujú svoje pochybnosti o nezaujatosti   členov   senátu   odvolacieho   súdu,   čo   vyvodzujú   z   toho,   že   žalobca 7. júna 2012   alebo   8.   júna   2012,   teda   ešte   pred   vyhlásením   rozsudku   krajského   súdu (22. júna 2012),   na ktorom   sa   nezúčastnil   on   ani jeho právny   zástupca,   vymenil   bránu na jednej dvojgaráži a odstránil z nej tabuľu so súpisným číslom.

Najvyšší súd s poukazom tak na vlastnú rozhodovaciu činnosť, ako aj rozhodovaciu činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   tejto   námietke   sťažovateľov   uviedol: „... po preskúmaní   veci   dospel   k záveru,   že   žalovaní   neuviedli   žiadny,   zákonom   uznaný dôvod, na základe ktorého by.sa mohla spochybniť zaujatosť, sudcov senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr. V. K., JUDr. B. J. a JUDr. A. H. Iba na základe ich podozrení o súvislosti   konania   žalobcu   predchádzajúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   s jeho vedomosťou, o konečnom rozhodnutí odvolacieho súdu a zaujatosťou sudcov odvolacieho však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti žalovaných nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa; subjektívnych predstáv žalovaných...“

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   v danom prípade neexistujú právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť nezaujatosť členov odvolacieho senátu, a tiež tvrdenie sťažovateľov, že najvyšší súd sa „nedostatočne zaoberal prípadnou zaujatosťou senátu odvolacieho [súdu], a bez ďalšieho dospel k záveru, že sťažovatelia nepreukázali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu zaujatosti predmetného senátu“, podľa názoru ústavného súdu nemá ústavnoprávny rozmer.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel a   účel   príslušných   procesnoprávnych   ustanovení   (najmä   §   237   a   §   238   OSP),   nie   sú arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľov   z   dôvodu   jeho neprípustnosti,   ako   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 2 ústavy z dôvodu odlišného rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd poukazuje na už prv uvedené závery vzťahujúce sa na napadnutý rozsudok krajského súdu.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   aj   v   časti   smerujúcej   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv a sťažnosť bola z už   uvedených   dôvodov   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí všeobecných   súdov,   nariadenie   dočasného   opatrenia   a   priznanie   náhrady   trov   konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014