znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 822/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Lýdiou Rackovou, Advokátskakancelária, Lichnerova 72, Senec, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo V 2/2013 z 21. novembra2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo V 2/2013 z 21. novembra2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd uznesením sp. zn.1 Tost 2/2010 z 10. februára 2010 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietolsťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 2 Ntok 2/2009 z 10. decembra 2009, ktorým bol podľa § 399 ods. 2 Trestnéhoporiadku zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veciprávoplatne skončenej rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 5/2004 z 12. októbra 2005v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 116/2005 z 10. mája 2006.

2.1 Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2010 z 10. februára 2010 podalsťažovateľ 31. decembra 2012 prostredníctvom obhajcu dovolanie, ktoré krajský súdpredložil 6. februára 2013 súdu dovolaciemu. Sťažovateľ v ňom uplatnil dovolací dôvodpodľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

2.2 Najvyšší súd (ako súd dovolací) podľa účinného Trestného poriadku preskúmalpodané dovolanie a zistil, že síce bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b)Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste,kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať, a v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1a 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011), ale smeruje protirozhodnutiu, proti ktorému v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dovolanie nie jeprípustné. Preto dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného poriadkunapadnutým uznesením odmietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súduviedol:„Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo doplnené do Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z. s cieľom odstrániť rozdielny výklad rozsahu rozhodnutí, proti ktorým možno podať dovolanie. Rešpektujúc platné a účinné znenie Trestného poriadku, ktoré upravuje procesné podmienky podania dovolania, je potrebné v danej trestnej veci konštatovať, že § 368 ods. 2 Tr. por. neumožňuje podať dovolanie proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania. Na tento právny záver, ktorý vychádza z jazykového a logického výkladu ustanovení § 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por., nemá vplyv nález ústavného súdu zo 6. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 284/2011. Ten vychádzal z právneho stavu v čase pred účinnosťou zákona č. 262/2011 Z. z., kedy absentovala explicitná normatívna úprava tejto otázky. Nad rámec toho treba, ale konštatovať, že došlo k porušeniu zákona, ak o sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval senát v rovnakom zložení ako v pôvodnom konaní (v štádiu odvolania). Zmyslom § 397 ods. 2 Tr. por. je zabezpečiť nestrannosť a nezaujatosť sudcov pri rozhodovaní o povolení obnovy konania v súlade s právom obvineného na súdne konanie spravodlivé (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Z rozhodovania o obnove konania sú preto vylúčení aj sudcovia, ktorí rozhodovali na odvolacom súde v pôvodnom konaní.“

3. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd odmietol jeho dovolaním riadne zaoberať.Dovolací súd sa podľa sťažovateľa dôsledne neriadil pravidlom spravodlivého súdnehokonania, čím sťažovateľovi podľa jeho slov znemožnil uplatniť jeho právo na preskúmanieveci v opravnom konaní. Toto právo bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa jemu odopretépráve tým, že sa najvyšší súd odmietol vecne zaoberať jeho dovolaním. Podľa sťažovateľanavyše z napadnutého uznesenia nevyplýva, akým spôsobom sa najvyšší súd vysporiadals tvrdením sťažovateľa, že o obnove konania konal a rozhodol ten istý senát najvyššiehosúdu, ktorý vec prerokoval v pôvodnom konaní.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že právo sťažovateľa na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo napadnutým uznesením najvyššieho súduporušené a aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).

IV.

7. Predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa, v zmysle ktorých najvyšší súdporušil jeho právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže odmietol jeho dovolanienapriek tomu, že podľa mienky sťažovateľa sa mal zaoberať ním namietanými dovolacímidôvodmi bez ohľadu na § 368 ods. 1 Trestného poriadku.

8. Ústavný súd v úvode konštatuje, že právny poriadok explicitne vylučuje podaniemimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. jevylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolaciedôvody, pretože jeho neprípustnosť je danáex legebez ohľadu na prítomnosť dovolacíchdôvodov.

8.1 Ide o situáciu upravenú Trestným poriadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne (v § 368 ods. 2) vypočítava rozhodnutia(ak Trestný poriadok neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie (za splneniapodmienok ustanovených v § 368 ods. 1 v spojení s § 371 Trestného poriadku).A contrarioje teda voči iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákonneustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvodyupravené v§ 371 Trestného poriadku a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bezpreskúmania veci a ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

8.2 Ďalej je nevyhnuté doplniť, že zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým samenia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011), došlo k zásadnej zmeneustanovenia § 368 Trestného poriadku. K dnešnému dňu platné a účinné (a rovnako užv čase podania dovolania sťažovateľom a rozhodovania najvyššieho súdu ako súdudovolacieho) znenie § 368 Trestného poriadku nepripúšťa pochybnosť o otázke prípustnostidovolania voči uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniuprvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

8.3 Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnejmoci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavupríslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohouústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretáciazákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavnéhopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánovverejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniusamotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánuverejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

8.4 Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistenýskutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

8.5 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísanýmprocesným postupom (§ 377 a nasl. Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu plnekorešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdua požiadavkami kladenými čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

8.6 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Trestného poriadku o dovolaní a aj odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzíurčených čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právnenormy Trestného poriadku v súlade s ich znením, obsahom i duchom a závery najvyššiehosúdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je následne potrebné považovať za výrazautonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.

8.7 K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd označil dovolanie za neprípustné, aj keďboli dané dovolacie dôvody a mohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa, ústavnýsúd uvádza, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorých dovolanie proti právoplatnémuuzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu prvostupňového súduo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné, treba považovať(predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v predchádzajúcich bodoch) za súladnés Trestným poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciu Trestného poriadkuzákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákonyúčinným od 1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé. Postupa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú ústavne konformné, nie sú svojvoľné(arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu aplikovanej právnej úpravy.

8.8 Rekapitulujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podaldovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu krajskéhosúdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Voči tomuto rozhodnutiu(uzneseniu) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku dovolanieprípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje odlišne uvedenézávery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku (§ 393 až § 405a)upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, žedovolanie voči uzneseniu najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu krajskéhosúdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné a podané dovolaniebude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku).

8.9 Nota bene ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol oprávnený podať sťažnosťústavnému súdu priamo proti uzneseniu najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti vočiuzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v lehotepredpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

9. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť proti napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnúneopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015