znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 822/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného   advokátom   Mgr.   Miroslavom   Hončárom,   Perličková   26,   Bratislava,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 323/2013 z 31. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   1   CoE   323/2013   z 31. októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením potvrdil uznesenie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný súd“) č. k. 1 Er 968/2008-178 z 1. augusta 2012, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie vedenej proti nemu ako povinnému.

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   riadne odôvodnené, preto je nepreskúmateľné. Argumentuje tým, že všeobecné súdy zamietli jeho návrh   na   zastavenie   exekúcie   s   tým,   že   popri   mzde   má   nehnuteľný   majetok   – spoluvlastnícky podiel k ornej pôde. Konajúce súdy však nijako nezisťovali hodnotu tohto spoluvlastníckeho podielu, preto nemožno zistiť, či nie je naplnená zákonná podmienka na zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   h)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov, t. j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti okrem iného uvádza:„Odvolací   súd   však   v   napádanom   potvrdzujúcom   rozhodnutí,   tak   ako   aj   súd exekučný nedal odpoveď na otázku, ktorá je pre predmet konania rozhodujúca a to, či majetok   povinného   nestačí   ani   na   pokrytie   trov   exekúcie.   Hodnotou   zisteného   majetku povinného sa exekučný ani odvolací súd vôbec nezaoberal len konštatoval, že oprávnený v exekučnom konaní EX 415/08 podal súdnemu exekútorovi návrh na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť zapísanú ako orná pôda na LV č... k. ú... o výmere..., ktorej   spoluvlastníkom   je   povinný   v   podiele   19/58.   Odvolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal námietkami   a   argumentmi   sťažovateľa   o   hodnote   majetku   povinného,   ktoré   uviedol   v odvolaní proti rozhodnutiu exekučného súdu. Samotné konštatovanie súdov, že povinný má majetok, bez zistenia aká je hodnota (cena) tohto majetku v príčinnej súvislosti s výškou (cenou) exekučnej pohľadávky vymáhanej v exekúcii EX 415/08, nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na zamietnutie návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku − že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Takéto   rozhodnutie   súdu   bez   náležitého   určenia   hodnoty   zisteného   majetku   povinného je neurčité a nepreskúmateľné, tým zmätočné a je dôvod na jeho zrušenie. Len samotné zistenie   majetku   povinného   alebo   zistenie   majetku   povinného   nejasnej   a   neurčitej, či nestanovenej hodnoty, nemôže (podľa sťažovateľa) byť dôvodom na vecné rozhodnutie súdu a na zamietnutie návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.“

Sťažovateľ tiež namieta, že [výkon]... práva oprávneného a súdneho exekútora [je] v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nepožíva zákonnú ochranu...“. Sťažovateľ poukazuje na to, že exekučný titul sa stal vykonateľný 19. mája 2007, oprávnený však podal návrh na vykonanie exekúcie až po uplynutí viac ako jedného roka – 26. júna 2008, čím sa zvýšila celková vymáhaná suma. Návrh na zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnosti podal   oprávnený   až   14.   augusta   2008.   Ďalej   uvádza,   že   oprávnený   nežiadal   súdneho exekútora   o   vykonanie   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti,   stále   trvá   len   na   exekúcii zrážkami zo mzdy, ktoré nie sú dostatočné na reálne uspokojenie celkovej dlžnej sumy – istiny, úrokov z omeškania a trov exekúcie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „nedbalým výkonom práva, či skôr účelovým a vypočítavým vyčkávaním podania návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený sám spôsobil nemožnosť uspokojiť svoju pohľadávku včas a v plnej výške v čase, keď sťažovateľ/povinný bol zamestnaný a jeho príjmy zo zamestnania a majetkové pomery oproti výške exekučnej pohľadávky dávali dôvod na záver, že exekučná pohľadávka bude uspokojená v plnej výške. Porušením zásady vigilantibus iura scripta sunt oprávnený poškodil sám seba v očakávaní, že   v   budúcom   období   dosiahne   väčší   prospech   príjmom   z   exekúcie,   čo   treba   podľa sťažovateľa   považovať   za   výkon   práva   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   v   zmysle   §   39 Občianskeho zákonníka, ktorý nepožíva zákonnú ochranu.

Odvolací súd sa s námietkami a argumentmi sťažovateľa o výkone práva v rozpore s dobrými   mravmi,   vznesenými   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   exekučného   súdu v potvrdzujúcom   napádanom   rozhodnutí,   nedostatočne   vysporiadal   a   nedal   na   ne presvedčivú odpoveď. Len samotné konštatovanie, že sťažovateľ (povinný) mal možnosť dobrovoľne   zaplatiť   pohľadávku   oprávneného   priznanú   v   exekučnom   titule   nie   je dostatočnou a presvedčivou odpoveďou na sťažovateľom vznesené námietky výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi.

Zmyslom a cieľom exekučného konanie je uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá je exekučným titulom a nie založiť ďalší príjem pre oprávneného a pre súdneho exekútora. Postup   oprávneného   a   súdneho   exekútora   musí   byť   zákonný   a   nesmie   byť   v   rozpore s dobrými   mravmi   čo   znamená,   že   ich   konanie   (bez   ohľadu   na   vôľu   povinného)   musí v každom   štádiu   exekučného   konania   smerovať   k   cieľu   exekučného   konania, t. j. k uspokojeniu   pohľadávky.   Nemá   smerovať   k   účelovému   navyšovaniu   exekučnej pohľadávky   v   prípade,   ak   sú/boli   v   exekučnom   konaní   vytvorené   podmienky   na   riadne vymoženie exekučnej pohľadávky včas a v plnom rozsahu. Ak oprávnený a súdny exekútor vlastnou   nedbanlivosťou,   nedostatočnou   starostlivosťou   alebo   dokonca   úmyselným nekonaním   a nevyužitím   všetkých   zákonných   prostriedkov   na   riadne   a   plné   vymoženie exekučnej   pohľadávky   zapríčinia   stav,   že   exekučná   pohľadávka   nebola   včas   a   riadne vymožená,   aj   keď   vymožená   byť   mohla,   alebo   sa   exekučná   pohľadávka   ich   zavinením navýšila do takých rozmerov, že majetok povinného už nestačí ani na pokrytie trov takto navýšenej   exekučnej   pohľadávky,   nesú   za   svoje   konanie   plnú   zodpovednosť.   Toto je aj sťažovateľov prípad.

Oprávnený   a   súdny   exekútor   teda   zavinili,   že   exekučná   pohľadávka   sa   zväčšila z pôvodných 2.667 € (ku dňu vykonateľnosti exekučného titulu) na súčasných 5 758 € a stále narastá.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   č. k.   1 CoE/323/203-209   zo   dňa 31. októbra 2013 porušil základné právo P. K... podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   1 CoE/323/2013-209   zo   dňa 31. októbra 2013 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 Er 968/2008-178 zo dňa   01.   08.   2012   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ tiež žiada priznať práva na úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   námietky   sťažovateľa   uplatnené   v   sťažnosti   sú   totožné s odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že krajský súd:

-   nedostatočne   odôvodnil   napadnuté   uznesenie,   pretože   sa   nezaoberal   cenou nehnuteľnosti, a tak nemožno určiť, či je splnená zákonná podmienka podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku,

- nezohľadnil, že exekúcia je vedená spôsobom, ktorý nevedie k znižovaniu celkovej dlžnej sumy, preto výkon exekúcie odporuje dobrým mravom.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:«Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   rozhodnutím   exekučného   súdu,   pričom   v   rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí. Nad   rámec   odôvodnenia   rozhodnutia   exekučného   súdu   odvolací   súd   uvádza,   že   návrh povinného na zastavenie exekúcie v dôsledku nemajetnosti sa s ohľadom na preukázanie skutočnosti vlastníctva majetku povinného vidí ako nedôvodný. V danej veci bolo zistené, že povinný   vlastní   majetok   a   má   aj   príjem   z   pracovnej   činnosti.   Námietku   povinného, že „oprávnený mal možnosť podať ihneď po márnom uplynutí lehoty na splnenie povinnosti uloženej povinnému súdom návrh na vykonanie exekúcie a domôcť sa svojej pohľadávky včas   a   v   celej   výške,“   odvolací   súd   ako   nedôvodnú   odmietol,   nakoľko   povinný   ihneď po právoplatnosti exekučného titulu mal možnosť zaplatiť pohľadávku priznanú exekučný titulom   v   takomto   prípade,   by   nemusel   platiť   trovy   exekúcie   ani   úroky   z   omeškania. Námietka povinného, že „exekučný titul bol nespravodlivé a arbitrárne rozhodnutie súdu, tak   ako   aj   samotný   výkon   exekúcie,   keďže   exekúcia   bola   začatá   voči   non   subjektu a až dodatočne   nezákonnými   zásahmi   súdneho   exekútora   a   súdu   upravená,   taktiež neobstojí. Exekučný súd ako aj odvolací súd sa touto námietkou už zaoberal (rozhodnutie exekučného   súdu   1   Er   986/2008-69   z   26.   2.   2010,   ktoré   bolo   potvrdené   rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica 17 CoE/80/2010-114 zo dňa 28. 5. 2010) a v tejto veci rozhodol   tak,   že exekučný   titul   bol   spôsobilý   na   vykonanie   exekúcie.   Povinnému   sa nepodarilo   ani   podaným   odvolaním   preukázať,   že   exekúcia   je   vedená   bez   právneho dôvodu.»

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   v   spojení s uznesením   okresného   súdu   dostatočne,   zrozumiteľne   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,   zmysel   a účel   aplikovaných   ustanovení   Exekučného poriadku. Konajúce súdy poukázali   na   pravidelný   príjem   sťažovateľa   postihnuteľný   exekúciou.   Pri   vymedzení spoluvlastníckeho   podielu   uviedli   druh   pozemku,   katastrálne   územie,   veľkosť   podielu a celkovú   výmeru   pozemku.   Uvedené   údaje   sú   dostatočné   pre záver,   že   uvedený spoluvlastnícky podiel k ornej pôde nemá nepatrnú hodnotu, preto nie je relevantné, že súdy nevyčíslili   cenu   tohto   majetku.   Ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   posudzovať konkrétny spôsob výkonu exekúcie v predmetnom konaní. V tejto súvislosti však nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   relevantný   ústavnoprávny   rozmer   námietok sťažovateľa   týkajúcich   sa   spôsobu   výkonu   exekúcie.   Možno   súhlasiť   s konštatovaním krajského   súdu,   že   sťažovateľ   mal   dobrovoľne   splniť   prisúdenú   pohľadávku   o   to   viac, že podľa vlastného tvrdenia v čase, keď sa exekučný titul stal vykonateľným, mal vyšší príjem   a   aj   finančnú   hotovosť.   Ústavný   súd   takto   konštatuje,   že námietky   sťažovateľa nemajú ústavnoprávny rozmer, vyjadrujú len odlišný právny názor na skutkový stav zistený v súvislosti s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne mohol   dospieť   k   záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014