znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 822/00-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2000 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. S. C., bytom V. K, zastúpeného   advokátkou   JUDr. E.   Ľ.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho základných   práv upravených   v čl.   30   ods.   1   a 4   a v čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 18613/2000-410 z 3. augusta 2000 o dočasnom zbavení výkonu funkcie sudcu a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú   sťažnosť   JUDr.   S.   C.   vo   veci   porušenia   jeho základných práv upravených v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 11. októbra 2000 doručené podanie JUDr. S. C. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom V. K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., označené ako „návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti podľa ust. § 18 ods. 1 písm. f) zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Z návrhu   vyplynulo,   že   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky rozhodnutím   č.   18613/2000-410   z 3.   augusta   2000   navrhovateľa   dočasne   zbavil výkonu   funkcie   sudcu   Okresného   súdu   vo   Veľkom   Krtíši   až   do   prípadného rozhodnutia o odvolaní z funkcie sudcu podľa § 49 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch.

Podľa   navrhovateľa „súčasťou právomoci ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky a jeho faktickej činnosti teda nemohlo byť dočasné zbavenie výkonu funkcie sudcu   u navrhovateľa;   preto   nemá   oporu   v Ústave   SR   ani   napadnuté   rozhodnutie organizačnej   povahy   odporcu   a keď   medzi   ním   a označeným   právom   a slobodou navrhovateľa (čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy) je príčinná súvislosť, dôvodne žiadame   v tomto   konaní   (čl.   127   Ústava   a   §   49   zák.   č.   38/1993   Z.   z.)   ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť ako neústavné“.

Navrhovateľ žiadal pre prípad, že sťažnosť nebude uznaná ako dôvodná aj jej posúdenie z hľadiska čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako podnetu („podnet na začatie konania podľa § 18 ods. 2 cit. zákona“).

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal vydať nález: „že ústavnej sťažnosti sa vyhovuje, alebo prijme podnet na ďalšie konanie a zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného z 3. 8. 2000, číslo: 18613/2000-410 ako protiústavné“.

II.

Vo svojom podaní navrhovateľ žiadal, aby ho ústavný súd najprv posúdil ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a v prípade jej „nedôvodnosti“ aj ako podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.

Vychádzajúc z toho, že navrhovateľovo podanie smerovalo proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústrednému orgánu štátnej správy a k zrušeniu   tohto   rozhodnutia,   ústavný   súd   ho   posúdil   ako   ústavnú   sťažnosť a nepovažoval za potrebné ho predbežne prerokovať aj ako podnet.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ústavy oprávnený konať o ústavných sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných   orgánov   štátnej   správy,   miestnych   orgánov   štátnej   správy   a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ale len v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jedným z nevyhnutných predpokladov na ďalšie konanie o ústavnej sťažnosti, ktorý   ústavný   súd   preskúmava   pri   predbežnom   prerokovaní,   je   zistenie   príčinnej súvislosti   medzi   právoplatným   rozhodnutím   ústredného   orgánu   štátnej   správy, miestneho   orgánu   štátnej   správy   alebo   orgánu   územnej   samosprávy   s označeným základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta. Neexistencia tejto príčinnej súvislosti znamená, že rozhodnutím orgánu štátnej správy alebo územnej samosprávy sa ani nevytvorila možnosť porušenia základného práva, ktorú by ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti mohol preskúmať a podľa § 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde o nej aj meritórne rozhodnúť (I. ÚS 50/96).

Navrhovateľ   vo   svojej   ústavnej   žiadosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy tým, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky ho dočasne pozbavil výkonu funkcie sudcu.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“.

Pokiaľ ide o základné práva občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s čl. 30 ods. 1 ústavy, toto právo   sa   chápe   ako   právo   spočívajúce   vo   využívaní   nástrojov   priamej   alebo zastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť občana na správe verejných vecí spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na referende (I. ÚS 66/97, II. ÚS 1/98, II. ÚS 37/98). Právo občana zúčastňovať sa na správe   vecí   verejných   prostredníctvom   volených   zástupcov   spočíva   v jeho   práve zúčastniť sa na voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej úrovni   a odovzdať   hlas   „svojmu“   kandidátovi   na   vybraté   miesto   (II.   ÚS   48/97, II. ÚS 1/98).

Právo   zotrvať   v štátnej   (verejnej)   funkcii,   do   ktorej   sa   navrhovateľ   dostal voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky v súlade a podľa ústavy, však nie je súčasťou základného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy (II. ÚS 796/00).

Nakoľko ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   na   jednej   strane   a možnosťou   porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám“.

Podľa názoru ústavného súdu je obsahom základného práva uvedeného v čl. 30 ods.   4   ústavy   iba   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám,   t.   j.   možnosť nediskriminačného   uchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie v týchto funkciách (II. ÚS 796/00).

Základné   právo   navrhovateľa   priznané   v čl.   30   ods.   4   ústavy   na   prístup k funkcii   sudcu   za   rovnakých   podmienok   bolo   teda   naplnené   momentom   jeho vymenovania do tejto funkcie. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o dočasnom zbavení funkcie sudcu v tomto zmysle nemožno považovať za akt odoprenia prístupu k tejto funkcii.

Ústavný   súd   preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   na   jednej   strane   a možnosťou   porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Z tohto dôvodu ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Navrhovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   upraveného v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Článok   12   ods.   1   ústavy   uvádza:   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach. Základné práva slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   namietané   porušenie   ústavnej   zásady neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl.   12   ods.   1   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv a majú   univerzálny   charakter.   Treba   ich   chápať   ako   ústavné   direktívy   adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov bolo preto potrebné   ústavnú   sťažnosť   navrhovateľa   namietajúcu   porušenie   základného   práva uvedeného v čl. 12 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.