znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 821/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   AUTOCENTRUM,   spol.   s   r.   o.,   Komárňanská   cesta   11/A, Nové Zámky,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a jeho záznamom z 30. novembra 2010, ako aj rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AUTOCENTRUM,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTOCENTRUM, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   M Obdo   V 9/2010,   a jeho záznamom z 30. novembra 2010, ako aj rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci, v ktorej je navrhovateľom spoločnosť   GENARO   INVESTMENTS   LIMITED,   podal   sťažovateľ   8.   februára   2010 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-34 Cb 481/96 z 1. októbra 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 4/2009 z 29. októbra 2009.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie, ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011. O veci bolo rozhodnuté, avšak najvyšší súd sťažovateľovi nedoručil   žiadne   rozhodnutie.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   z 20.   februára   2012   podanou predsedovi najvyššieho súdu domáhal doručenia rozhodnutí, pretože v dovolacom konaní nebol   zastúpený   advokátom.   Predseda   najvyššieho   súdu   mu   až   4.   mája   2012   oznámil, že rozhodnutia   mu   neboli   doručené   z   dôvodu,   že   boli   doručené   advokátovi, ktorý ho zastupoval   v   pôvodnom   konaní.   Sťažovateľ   reagoval   na   vybavenie   sťažnosti podaním z 2. júla 2012, v ktorom vyjadril nesúhlas s postupom najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   ani   podaním   opakovanej   sťažnosti   nedosiahol, aby mu bolo doručené mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a rozhodnutie o ňom, podal   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Sťažnosť   bola   odmietnutá   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 120/2013 z 12. marca 2013 ako oneskorene podaná.

Sťažovateľ následne podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   najvyšší   súd prípisom datovaným 5 septembra 2011 mu doručil kópiu záznamu o skončení veci sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 z 30. novembra 2010, rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011   z 24. novembra   2011,   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   4/2009 z 29. októbra   2009   a mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   sp. zn. VI/2 Pz 63/10-12 z 15. júna 2010. Sťažovateľ ich prevzal 17. septembra 2013 a sťažnosť podáva v lehote dvoch mesiacov od tohto doručenia.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza argumentáciu k právnemu posúdeniu veci, ktorej podstata spočíva v posúdení platnosti ručiteľského záväzku sťažovateľa prevzatého podľa § 303 a § 304 ods. 1 Obchodného zákonníka na základe dodatku k zmluve o úvere z 21.   októbra   1992,   ktorým   bol   zabezpečený   záväzok   dlžníka   obchodnej   spoločnosti HANCZKOTRANS   spol. s r. o.,   v prospech   veriteľa   Slovenská   štátna   sporiteľňa, Bratislava.   Na   majetok   dlžníka   bol   neskôr   vyhlásený   konkurz   a pohľadávka   z tohto záväzkového   vzťahu   bola   v konkurznom   konaní   uznaná   voči   úpadcovi   v plnej   výške. Po splnení rozvrhového uznesenia bol konkurz na majetok úpadcu zrušený a spoločnosť bola 31. marca 2007 vymazaná z obchodného registra. Pohľadávka bola medzitým viackrát postúpená a proti sťažovateľovi ju uplatnila v súdnom konaní z titulu ručenia spoločnosť GENARO   INVESTMENTS   LIMITED   so sídlom   na   Cypre.   Sťažovateľ   nesúhlasí s právnym posúdením veci, podľa jeho názoru «... ak dôjde k zmene veriteľa pri úverovej zmluve, dochádza aj k zmene v ručiteľskom záväzku, ktorý bol prijatý v prospech veriteľa úverovej zmluvy... zánikom pohľadávky alebo dlžníka zanikli aj práva zo zabezpečenia. Je nelogické, aby sa zabezpečoval nejestvujúci záväzok, alebo zabezpečovací záväzok ostal, keď hlavný záväzok zanikol...   Znenie   druhej   časti   § 524   ods.   2   OZ,   k pojmu,   čo treba rozumieť pod „všetkými právami s ňou spojené“ možno chápať len tak, že sú to práva spojené   priamo   s pohľadávkou,   teda   napr.   čas   a miesto   plnenia,   splátkový   kalendár, dohodnutá   mena   a pod.,   teda   práva   spojené   s pohľadávkou   a nie   jej   zabezpečením. Postúpením   teda   nemožno   meniť   účastníka   zmluvy   (právny   subjekt)   pretože   dochádza k zmene obsahu zmluvy a ten možno meniť len novou zmluvou alebo dodatkom k pôvodnej zmluve za účasti všetkých účastníkov pôvodnej zmluvy... Aj príslušné ustanovenia, ktoré hovoria   o tom,   že   postupca   má   oznámiť   tomu   kto   pohľadávku   zabezpečoval   postúpenie možno   vyložiť   skôr   tak,   že   ak   s prenesením   svojho   zabezpečovacieho   záväzku   súhlasiť nebude, zanikne aj tento jeho záväzok.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1/ Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, a práva vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd záznamom z 30. 11. 2010 spise NS SR sp. zn. 1 M Obdo   V   9/2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   z 24.   11.   2011   sp.   zn. 1 M Obdo V 11/2011 porušené boli.

2/ Zrušujú   sa   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 1 M Obdo V 11/2011 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 EUR, ktoré mu porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný,

a) ak   sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   M   Obdo   V 9/2010   a jeho   záznamom   z 30.   novembra   2010 a rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011, ktorý žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rovnaký postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľ napadol už sťažnosťou podanou 7. januára 2013, ktorú ústavný súd odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 120/2013 z 12. marca 2013 ako oneskorene podanú.

V označenom uznesení sa ústavný súd zaoberal posúdením právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a uviedol:

„Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   najvyšší   súd   doručil   rozhodnutie   sp.   zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 advokátskej kancelárii JUDr. Martina Kanása už   18.   januára   2012,   ktorý   bol   právnym   zástupcom   odporcu   v   druhom   rade   ešte   pred podaním mimoriadneho dovolania v konaní pred všeobecnými súdmi. V okolnostiach danej veci   je tiež nepochybné,   že najvyšší   súd   toto rozhodnutie,   ktorým   zamietol   mimoriadne dovolanie, doručil aj právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Martinovi Bukovinskému (20.   januára   2012)   a doručil   ho   aj generálnej prokuratúre 8. februára 2012,   čím jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ ako konateľ odporcu po doručení vyjadrenia najvyššieho súdu si teda mohol   toto   rozhodnutie   vyžiadať   predovšetkým   od   svojho   právneho   zástupcu,   navyše ak v konaní pred ústavným súdom riadne nepreukázal, že by nejakým zákonným spôsobom bolo skončené jeho právne zastupovanie ako odporcu v druhom rade týmto advokátom v konaní pred všeobecnými súdmi.“

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že „najvyšší   súd   správne   postupoval,   ak   doručil rozhodnutie tomu právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval sťažovateľa v tejto veci ešte pred podaním   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie...   Ako   zo   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ už od 11. mája 2012 vedel, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo doručené jeho právnemu zástupcovi v pôvodnom konaní a tiež generálnej prokuratúre, a keďže sa so sťažnosťou obrátil na ústavný súd až 7. januára 2013 (medzitým nevyužil ani možnosť požiadať tohto právneho   zástupcu   o   zaslanie   rozsudku   alebo   nahliadnuť   do   spisu   najvyššieho   súdu), ústavný súd neakceptujúc jeho námietky dospel k záveru, že jeho sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu v namietanom konaní bola podaná oneskorene.“.

Jednou z podmienok konania o sťažnosti je aj dodržanie zákonom ustanovenej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03). Oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky v konaní pred ústavným súdom (IV. ÚS 36/03).

Uznesením sp. zn. III. ÚS 120/2013 z 12. marca 2013 bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá   pre   nedostatok   podmienok   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť.   Následné doručenie   kópií   napadnutého   záznamu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 111/2013 nemá vplyv na právoplatnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ich doručením sa nespája ani nové plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Rozhodnutie   o odmietnutí   sťažnosti   pre   oneskorenosť   v okolnostiach   danej   veci nemožno   považovať   za   rozhodnutie   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   by   bolo   možné dodatočne splniť (ako to je napr. pri nesplnení zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné ju odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014