znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 821/00-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra   2000   predbežne   prerokoval   podnet   N.   B.,   bytom   USA,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Prešove vo veci sp. zn. 15 C 186/97 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 2 Co 535/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet N. B. vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   základného   práva podľa čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 30. júna 2000 doručené podanie N. B. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom Spojené štáty americké, New York 11 378, 73 – 11 52 Drive Maspetch, zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom“ vo veci porušenia jej základných práv ustanovených v čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu   podnetu   a priložených   listinných   dôkazov   ústavný   súd   zistil,   že bývalý   manžel   navrhovateľky   I.   B.   24.   novembra   1997   podal   na   Okresnom   súde v Prešove   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po rozvode   manželstva.   Bývalý   manžel   navrhovateľky   pred   začatím   pojednávania 5. marca   1999   (prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   8.   marca   1999,   ale bez prejednania veci) zobral žalobu späť. Uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. 15 C 186/97 zo 6. októbra 1999 bolo v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania zo strany žalobcu konanie zastavené.

Navrhovateľka so späťvzatím návrhu žalobcu nesúhlasila, a preto podala proti označenému uzneseniu Okresného súdu v Prešove odvolanie. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací svojím uznesením sp. zn. 2 Co 535/99 z 18. novembra 1999 potvrdil uznesenie   Okresného   súdu   v Prešove   vo   výroku   o zastavení   konania   a zmenil uznesenie vo výroku o trovách konania.

Proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Prešove navrhovateľka podala 27.   januára   2000   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 37/2000 odmietol.

Navrhovateľka videla porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods.   1   ústavy   v tom,   že   „procesné   súdy   nepostupovali   v konaní   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v súlade   s platnou   hmotno-právnou úpravou“.

Podľa navrhovateľky každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so   zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   alebo   inú   právnu ochranu.

Manželstvo   navrhovateľky   bolo   rozvedené   17.   marca   1995   rozsudkom Okresného   súdu   v Prešove   č.   k.   11   C   118/93-36.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť 8. augusta 1995. Podľa tvrdenia navrhovateľky „návrh na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   bol   podaný   procesnému   súdu   dňa 24. 11. 1997 a tento návrh dňa 5. 3. 1999, teda po uplynutí 3-ročnej lehoty, zobral navrhovateľ späť“.

Súd bol podľa jej názoru povinný nielen riadne zvážiť pripustenie späťvzatia návrhu, ale aj účastníkov poučiť o význame a dôsledkoch vyplývajúcich z ustanovenia §   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka,   aby   bolo   zrejmé,   že   obaja   účastníci   sú uzrozumení   s dôsledkami,   ktoré   nastanú   vo   vzťahu   k   ich   zaniknutému bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov. Navrhovateľka tvrdila, že napriek tomu, že nedala súhlas na zastavenie konania, súd konanie zastavil, čím v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty uvedenej v ustanovení § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka stratila možnosť   domáhať   sa   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   z dôvodu prekážky   litispendencie.   V   tomto   konaní   všeobecných   súdov   navrhovateľka   vidí ohrozenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej podnet na konanie a aby takto rozhodol:   „Pripustením   späťvzatia   žaloby   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   podľa   §   96   ods.   1,   3   Občianskeho   súdneho   poriadku uznesením   Okresného   súdu   v Prešove   sp.   zn.   15   C   186/97   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 535/99 po uplynutí lehoty stanovenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka došlo k porušeniu ústavného práva podnecovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   je   ústavný   súd   oprávnený   konať   o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd (ako sú uvedené v druhej hlave ústavy), pokiaľ o nich nerozhoduje iný orgán. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či podnet spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj to, či nejde o podnet, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   zjavnú   neopodstatnenosť možno vysloviť v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96,   I.   ÚS   72/96,   I. ÚS 75/96, I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99).

Článok   46   ods.   1   ústavy   uvádza:   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Účelom   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu (II. ÚS 26/96).   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať a rozhodnúť. K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa v zmysle čl. 51 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, teda v medziach Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka.

Článkom   46   ods.   1   ústavy   sa   zaručuje   právo   stať   sa   účastníkom   súdneho konania   z vlastnej   iniciatívy.   Od   tohto   práva   treba   odlíšiť   právo   byť   účastníkom súdneho   konania,   ak   zákon   dovoľuje   súdu   rozhodovať   o práve   osoby.   Právo   byť účastníkom konania pred súdom konajúcim v jeho veci sa zaručuje prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy (PL. ÚS 15/98).

V danom prípade sa svojho práva nedomáhala navrhovateľka, ale jej bývalý manžel, ktorý v rámci svojho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy podal   na   príslušnom   všeobecnom   súde   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva v lehote do troch rokov od zániku manželstva. Skutočnosť, že bývalý manžel vzal svoj návrh späť po uplynutí troch rokov od zániku manželstva, vôbec nie je   spôsobilá   vyvolať   možnosť   porušenia   práva   navrhovateľky   na   súdnu   ochranu, pretože trojročná lehota je viazaná len na uplatnenie návrhu na všeobecnom súde, a nie aj na rozhodnutie o tomto návrhu v rámci tejto lehoty.

Podľa právneho názoru ústavného súdu preto legitímny procesný úkon jedného účastníka   v spojitosti   s   postupom   súdu,   ktorý   aplikuje   ustanovenia   zákona (Občianskeho   súdneho   poriadku)   a v dôsledku   ktorého   nastali   určité   nezvratné hmotnoprávne   účinky   pre   druhého   účastníka,   nezakladá   ani   možnosť   porušenia základného práva druhého účastníka na súdnu ochranu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postup súdu v zmysle čl. 2 ods. 2   ústavy vychádzajúci   z   procesnoprávnych   a   hmotnoprávnych   predpisov upravujúcich   konanie   v občianskoprávnej   veci   (rozhodovanie   súdu   o návrhu navrhovateľa na späťvzatie návrhu v zmysle § 96 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku) v sebe nezahŕňa žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 66/98). Súhlas s argumentáciou navrhovateľa by, naopak, viedol k absurdnému   záveru,   a to   že   rešpektovaniu   základného práva   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou ich konania a rozhodovania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné podnet namietajúci porušenie práva navrhovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Článok   12   ods.   1   ústavy   uvádza:   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   namietané   porušenie   ústavnej   zásady neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl.   12   ods.   1   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv a zároveň   majú   univerzálny   charakter.   Treba   ich   chápať   ako   ústavné   direktívy adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých stupňov.   Vzhľadom   na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov bolo preto potrebné podnet navrhovateľky namietajúci porušenie základného práva uvedeného v čl. 12 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.