znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 82/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 41/2010 z 24. novembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Sp 38/2008 z 24. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011   doručená   sťažnosť   P.   D.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 8 Sp 38/2008 z 24. novembra 2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 41/2010 z 24. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva: „Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. novembra 2009, č.k. 8Sp/38/2008-25 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo 222-1845/2008 z 27. marca 2008, ktorým   rozhodla,   že   navrhovateľ   nemá   nárok   na   úrazovú   rentu   podľa   §   88   zákona č. 461/2003 Z.z.,   pretože v   dôsledku pracovného úrazu,   ktorý   utrpel   dňa 19.   decembra 2000, nemá viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca. Krajský   súd   v   Bratislave   sa   stotožnil   s   názorom   Sociálnej   poisťovne,   ústredie a poukázal na to, že zo žiadnych lekárskych nálezov, zdravotnej dokumentácie a vyšetrení nevyplýva, že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo v dôsledku pracovného úrazu, ktoré by mu neumožňovalo vykonávať pôvodné zamestnanie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave navrhovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie s tým, že namietal, že Sociálna poisťovňa, ústredie, ani krajský súd riadne nezistil skutkový   stav,   nakoľko   k   zhoršeniu   zdravotného   stavu   navrhovateľa   došlo   v   dôsledku a v priamej   súvislosti   s   pracovným   úrazom   z   19.   decembra   2000   a   tieto   následky   mu pretrvávajú dodnes.

Sociálna poisťovňa, ústredie vo svojom vyjadrení uviedla, že síce od 1.januára 2004 do 12. júla 2004 vyplácala navrhovateľovi stratu na zárobku, ale podľa nej išlo len o stratu na zárobku počasí trvania práceneschopnosti. Toto tvrdenie je možné považovať za účelové a nepravdivé, lebo navrhovateľ je nepretržite práceneschopný od 13.októbra 2003 až do teraz. Dňom kedy mu bolo ukončené vyplácanie straty na zárobku, t.j. 12.júla 2004 bol navrhovateľ   uznaný   za   invalidného   s   50%-nou   mierou   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   odvolací   súd   sa   tak   isto   nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav veci.

Navrhovateľ je doposiaľ zamestnaný v D. B., a.s.. Ako revízor, a pri výkone tejto činnosti utrpel dňa 19.decembra 2000 pracovný úraz, keď ho kontorlovaný cestujúci bez cestovného lístka v snahe utiecť pri úteku z vozidla ho stiahol so sebou na zastávku. V priebehu celého konania nikto neskúmal, či opätovná práceneschopnosť, ktorá nastala dňa 13.októbra 2003 a trvá až po dnes. Je nespochybnitelné, že práceneschopnost vznikla   ako   následok   pracovného   úrazu.   Pre   posúdenie   nároku   na   úrazovú   rentu   je podstatné to, či navrhovateľ má v dôsledku pracovného úrazu viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť kontrolóra. Pričom jeho súčastný zdravotný stav neumožňuje, aby vykonával svoju pôvodnú profesiu a to kontrolóra.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo P. D. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 9So/41/2010 porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Bratislave bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a   to   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   11.   2010,   č.k. 9So/41/2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   24.   11.   2009,   č.k. 8Sp/38/2008.

3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   a   to   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2010, č.k. 9So/41/2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2009, č.k. 8Sp/38/2008.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.11.2010,   č.k. 9So/41/2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2009, č.k. 8Sp/38/2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. P. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške, ktorú stanoví Ústavný súd Slovenskej republiky na základe svojej úvahy, ktoré vyplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

6. P. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc.,, B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu ochranu“.

A. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé súdne konanie,   k   porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   rozhodnutím   krajského   súdu,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania rozsudku   krajského   súdu   z   24.   novembra   2009   využitím   opravného   prostriedku,   a   to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie už v konaní najvyšším súdom.   Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   tak   už   došlo   k   naplneniu   účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti konaním na najvyššom súde.

Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského   súdu, odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   tiež   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania a kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv „na súdnu a inú ochranu“, a z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:„V danej veci bola spornou otázka, či pracovný úraz zanechal následky, v akom rozsahu a či v ich dôsledku má navrhovateľ viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca.

Z odborných   lekárskych   vyšetrení   vyplýva,   že   po   úraze   u   navrhovateľa   došlo k parciálnej lézii dolnej časti plexus braxiaiis vpravo, pričom stav je zlepšený. Na základe predložených   lekárskych   nálezov   posudkoví   lekári   sociálneho   poistenia   zhodne konštatovali, že pracovný úraz nezanechal také následky na zdraví navrhovateľa, ktoré by mu bránili vykonávať doterajšie zamestnanie; je schopný vykonávať doterajšie zamestnanie revízora bez dvíhania a nosenia, ťažkých bremien v pravej ruke a jeho zdravotné ťažkosti môžu byť spôsobené inými ochoreniami, ktoré s pracovným úrazom nesúvisia, predovšetkým Bechterevovou choTobou ako primárnym invalidizujúcim ochorením.

K   námietke   navrhovateľa,   že   správny   orgán   i   krajský   súd   opomenuli,   že   ide o poškodenie   zdravia   pri   výkone   povolania   a   že   neboli   vyvodené   závery   z   toho,   že k poškodeniu jeho zdravia došlo v dôsledku násilného skutku inej osoby a správny orgán si nevyžiadal   informácie   od   zamestnávateľa   a   ani   ako   pokračuje   trestné   stíhanie kontrolovanej osoby, odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že navrhovateľ utrpel pracovný úraz. nebola sporná. Podstatné pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je to, či v dôsledku   pracovného   úrazu   navrhovate ľa   má   viac ako   40%-ný   pokles   schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nieje dôležitý priebeh   pracovného   úrazu   ani   trestné   stíhanie osoby,   ktorá   ho zavinila,   ale   zdravotné následky pracovného úrazu.

Krajský   súd   nepochybil,   keď   si   nepripojil   spisový   materiál   týkajúci   sa   konania o invalidný   dôchodok   navrhovateľa,   v   priebehu   ktorého   bolo   vykonané   znalecké dokazovanie ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, keďže posudzovanie zdravotného stavu pre nárok na invalidný dôchodok a pre nárok na úrazovú rentuje rozdielne.

Pre posúdenie nároku na invalidný dôchodok je v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona   rozhodujúce,   že   poistenec   má   pre   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   pokles schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentuje podstatné to, či navrhovateľ má v dôsledku   pracovného úrazu   viac   ako   40%-ný   pokles schopnosti   vykonávať   doterajšiu činnosť kontrolóra. Z uvedeného vyplýva, že pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nie je možné   vychádzať   z   posúdenia   zdravotného   stavu   navrhovateľa   pre   nárok   na   invalidný dôchodok. Invalidizujúcim ochorením je pritom ochorenie (Bechterevova choroba), ktoré nesúvisí s utrpeným pracovným úrazom.

Z odborných lekárskych vyšetrení jednoznačne vyplýva, že pracovný úraz nezanechal u navrhovateľa také následky na zdraví, ktoré by mu bránili vykonávať doterajšiu činnosť kontrolóra.   Súvislosť   invalidizujúceho   ochorenia   s utrpeným pracovným   úrazom   nebola preukázaná.   Skutočnosť,   že   u   navrhovateľa   je   prítomná   lézia   plexus   brachialis   hornej končatiny vpravo,, odporkyňa ani. jej posudkoví lekári nespochybňovali. Ide o minimálny zostatkový neurologický nález na pravej hornej končatine v zmysle obmedzenia pohyblivosti malíčka pravej ruky ľahkého stupňa. U navrhovateľa sa nerozvinuli súvisiace komplikácie v zmysle   ťažkých   svalových   atrofií,   areflexie   šľachovokosticovej   zložky,   poruchy   cievnej cirkulácie alebo motorického poškodenia všetkých svalov pravej hornej končatiny, prípadne obmy,   ktoré   by   mohli   viesť   k   podstatnému,   viac   ako   40%-nému   poklesu   schopnosti navrhovateľa vykonávať doterajšie zamestnanie.

Okolnosť, že navrhovateľovi bola od 13. októbra 2003 do 31. decembra 2003 a od 1. januára 2004 do 12. júla 2004 vyplácaná náhrada, za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti z vyššie uvedených dôvodov, nie je relevantná pre posúdenie nároku na úrazovú rentu.

Aj odvolací súd mal za preukázané, že pokles pracovnej schopnosti navrhovateľa na účely   priznania úrazovej   renty   nie   je viac   ako 40%,   a že nárok   na   úrazovú   rentu   mu nevznikol. Nepochybil preto krajský súd, keď rozhodnutie odporkyne ako správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   a   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   skutkových   a   omylov   a   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011