znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 82/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpenej advokátom Mgr. B. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 1356/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť I. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   a práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   na   prejednanie   svojej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 1356/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „(…) Na   Okresnom súde Bratislava I bolo vedené   konanie   pod   sp.   zn.   24   C/1356/1998   v právnej   veci   navrhovateľa   D.,   akciová spoločnosť(...) proti odporcovi I. R.(...) o zaplatenie 23,24 € s príslušenstvom.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 24C/1356/1998, zo dňa 03. 12. 1998, právoplatným a vykonateľným dňa 28. 12. 1998, rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 23,24 € (700,- Sk) s prísl. a trovy súdneho konania vo výške 33,53 € (1.010,- Sk).

Navrhovateľ ako oprávnený poslal dňa 28. 04. 2008 návrh na vykonanie exekúcie JUDr. P. H., súdnemu exekútorovi. Predmetný návrh bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 02. 05. 2008, čím začalo exekučné konanie, ktorého exekučným titulom je práve vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I(...)

Dňa 24. 11. 2009 sa sťažovateľka(...) počas návštevy V., a. s. náhodne dozvedela, že je voči nej ako povinnej vedené exekučné konanie vo veci oprávneného D.(...), v rámci ktorého   bol   súdnym   exekútorom(...),   vydaný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Do návštevy vyššie uvedenej banky dňa 24. 11. 2009 nemala sťažovateľka   žiadnu   vedomosť   o   tom,   že   je   voči   nej   vedené   nejaké   exekučné   konanie, nakoľko jej nebola na adresu jej trvalého bydliska, ktorou je od roku 1995 – N. 16, B., doručená žiadna písomnosť, ktorá by sa predmetného exekučného konania týkala.

[Exekútor aj napriek tomu, že sa mu upovedomenie o začatí exekúcie nepodarilo povinnej   doručiť   v   súlade   s   exekučným   poriadkom   (do   vlastných   rúk   bez   možnosti náhradného doručenia), keďže doručoval na adresu bývalého trvalého bydliska povinnej, na   ktorej   už   viac   ako   14   rokov   nebýva   a   z   toho   dôvodu   sa   mu   zásielka   vrátila   ako nedoručená, vydal príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.] Sťažovateľka nemala vedomosť nie len o prebiehajúcom exekučnom konaní ale ani o napadnutom   súdnom   konaní,   ktoré   prebehlo   na   Okresnom   súde   Bratislava   I,   sp.   zn. 24 C 1356/98 bez jej vedomia. O tom že takéto konanie bolo v roku 1998 voči sťažovateľke vedené a dokonca skončené rozsudkom zo dňa 03. 12. 1998, sa sťažovateľka počas viac ako desať rokov nedozvedela, nakoľko jej ohľadne napadnutého súdneho konania nebola na adresu trvalého bydliska doručená žiadna písomnosť.

Zmena   adresy   trvalého   bydliska,   ku   ktorej   došlo   ešte   počas   roka   1995,   bola(...) ohlásená v súlade s vtom čase platným a účinným zákonom č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov. Tým, že(...) neboli v napadnutom súdnom konaní doručované písomnosti,   a   z   toho   dôvodu   sa   o   predmetnom   súdnom   konaní   vedenom   voči   nej   ako odporcovi ani nedozvedela, jej bolo postupom Okresného súdu Bratislava I znemožnené realizovať procesné práva,   ktoré jej ako účastníčke konania priznáva Občiansky súdny poriadok.

Okresný súd Bratislava I tak prejednal vec(...) v neprítomnosti sťažovateľky, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod, a rovnako ani neboli splnené zákonné podmienky na to, aby jej bol ustanovený opatrovník. (...)“

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   pred   ustanovením   opatrovníka   z dôvodu údajného neznámeho pobytu nevyčerpal všetky možnosti zistenia, či jej pobyt je skutočne neznámy. Z tohto dôvodu: „Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. 12. 1998, sp. zn. 24C 1356/98, nebol do dnešného dňa(...) doručený, nemala možnosť sa voči nemu brániť   a   prostredníctvom   riadneho   opravného   prostriedku   -   odvolania   namietať   jeho nezákonnosť!

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. 12. 1998, č. k. 24C 1356/98, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 28. 12. 1998, je zmätočný, vydaný v rozpore so zákonom,   nakoľko(...)   bola   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní,   sp.   zn. 24C 1356/98, odňatá možnosť konať pred súdom.“

1.2   Prílohu   sťažnosti   tvorí   aj   podanie   označené   ako   námietky   proti   exekúcii   zo 4. decembra   2009   adresované   JUDr.   P.   H.–súdnemu   exekútorovi. Sťažovateľka   v ňom namieta postup súdneho exekútora, ktorý aj napriek tomu, že sa mu upovedomenie o začatí exekúcie   nepodarilo   sťažovateľke   doručiť   do   vlastných   rúk,   pretože   ho   doručoval sťažovateľke na adresu „bývalého trvalého bydliska povinnej, na ktorej už viac ako 14 rokov nebýva“, vydal príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. V námietkach na podporu svojich tvrdení predostrela obdobnú argumentáciu ako v prípade podanej sťažnosti a zároveň navrhla zastaviť exekučné konanie z dôvodu neprípustnosti exekúcie   podľa   §   58   ods.   1   písm.   g)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

1.3   V závere   sťažnosti   je   vyjadrený   návrh,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky I. Š., rod. R. na prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24C/1356/1998 bolo porušené.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 24C 1356/1998 z 03. decembra 1998 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

I. Š., rod. R. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom jedentisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť I. Š., rod. R. trovy právneho zastúpenia v sume 250,29 € (slovom dvestopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. B. R.(...), do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V článku 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   1356/98   došlo   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu jej práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka súčasne podala aj námietky proti súvisiacej exekúcii, pričom v námietkach proti exekúcii navrhla zastaviť exekučné konanie z dôvodu neprípustnosti exekúcie podľa § 58 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. O tom, či už v exekučnom konaní o týchto podaných námietkach bolo všeobecným súdom rozhodnuté, sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti nezmienila.

V exekučnom   konaní podľa   Exekučného poriadku   má povinný viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patria   aj   tvrdenia   sťažovateľky obsiahnuté v jej námietkach proti exekúcii, napr. že zaniklo právo oprávneného vyplývajúce z exekučného titulu v dôsledku splnenia dlhu alebo že sú tu iné dôvody na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť (m. m. IV. ÚS 40/02).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia (resp. jej vykonávanie) aj odložiť.

Námietky   povinného   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   sú   podľa   §   50 Exekučného poriadku iba jedným z prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní. Námietky povinného nepredstavujú zároveň ani najúčinnejší prostriedok ochrany jeho práv, pretože nevyhovenie námietkam nie je možné napádať riadnym opravným prostriedkom. Efektívnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie). Uvedený prostriedok môže povinný podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Exekučný poriadok (§ 57) pripúšťa taktiež podať návrh na zastavenie exekúcie samostatne, pričom tento návrh nie je závislý na tom, či povinný podal námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu   k   ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa.

Odvolanie   je   vždy   prípustné   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   v   návrhu   na   zastavenie exekúcie tvrdí, že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno   vykonať,   napr.   pre   nezákonnosť   vydaného   exekučné   titulu   a nezákonného poverenia [§ 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku].

Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

V danom   prípade   sťažovateľka   námietky   proti   exekúcii   obsahujúce   aj návrh   na zastavenie exekúcie podala súdnemu exekútorovi 4. decembra 2009 (doručené súdnemu exekútorovi   8.   decembra   2009).   Všeobecný   súd   má   povinnosť   o týchto   námietkach rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia, pričom táto lehota dosiaľ neuplynula a sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, či o týchto námietkach a o návrhu na zastavenie exekúcie všeobecný súd už rozhodol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka   napadla   postup a rozhodnutie   okresného   súdu,   ako   aj   postup   súdneho   exekútora,   pričom   tieto   súčasne napadla   aj   v exekučnom   konaní.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, však ústavný súd nemá právomoc tieto preskúmavať, navyše,   pokiaľ   o nich   nebolo   rozhodnuté   v riadnom   inštančnom   postupe   v exekučnom konaní.

S poukazom na už uvedené ústavný súd nepovažoval za účelné a dôvodné zaoberať sa (preskúmavať) postupom súdov pri doručovaní ich rozhodnutí sťažovateľke, resp. pri ustanovovaní jej opatrovníka, pretože táto problematika je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010