znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 82/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo 147/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 147/2007 potvrdením rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cb 528/2000-166 zo 16. októbra 2006 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania p o r u š i l   právo Ing. J. S. na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Obo   147/2007-202 zo 16. októbra 2008   z r u š u j e   v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach   č.   k.   10   Cb   528/2000-166   zo   16.   októbra   2006   vo   výroku   o náhrade   trov prvostupňového konania, ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania, a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Ing.   J.   S. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   245,70   eur (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. V. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 82/09-10 z 12. februára 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Obo 147/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. apríla 2009 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 15. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca požadoval   od   A.   D. (ďalej len „žalovaná“)   zaplatenie   sumy   200   000   Sk   z titulu   zadosťučinenia   z dôvodu   konania žalovanej, ktoré malo charakter nekalej súťaže. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Cb 528/2000-166 zo 16. októbra 2006 bola žalovaná zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľovi   100   000   Sk   istiny,   pričom   žaloba   vo   zvyšku   bola zamietnutá. Žiadnemu účastníkovi nebola priznaná náhrada trov konania. Sťažovateľ podal proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie   tak   vo   veci   samej   (v   súvislosti   s nepriznaním zvyšných 100 000 Sk), ako aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. Nepriznanie náhrady trov konania   považoval   za   neakceptovateľné   preto,   že   výška   požadovaného   primeraného finančného zadosťučinenia bola vecou úvahy súdu, a nie exaktného zisťovania ujmy, ktorú mal sťažovateľ konaním žalovanej utrpieť. Vzhľadom na to, že výška plnenia závisela od úvahy   súdu,   mal   krajský   súd   správne   rozhodovať   o náhrade   trov   konania   s použitím ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, čo sa však nestalo, lebo krajský súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov účastníkom konania na tom základe, že každý z nich bol   v spore   iba   čiastočne   úspešný,   a to   v rovnakom   pomere.   Odvolanie   proti   rozsudku krajského súdu podala aj žalovaná, ktorá nesúhlasila so záverom, že porušila zákon, a preto nebola ochotná zaplatiť prisúdenú čiastku 100 000 Sk. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 147/2007 zo 16. októbra 2008 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Sťažovateľ bol   zaviazaný   zaplatiť žalovanej   náhradu   trov   odvolacieho   konania v   sume 16   743   Sk a žalovaná bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 12 710 Sk, a to v oboch prípadoch na účty právnych zástupcov účastníkov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol o náhrade trov prvostupňového, ale aj   odvolacieho   konania   v rozpore   s ustanovením   §   142   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku,   čím   došlo   zároveň   aj   k porušeniu   označeného   článku   dohovoru.   Výška primeraného   finančného   zadosťučinenia,   priznania   ktorej   sa   vo   veci   samej   sťažovateľ domáhal,   bola   vecou   zvažovania   všeobecných   súdov,   pri   ktorom   tieto   brali   v úvahu zisťované skutočnosti a následne ich dôkladne vyhodnotili. Tak potom   vlastnou úvahou dospeli   k výške   zadosťučinenia,   ktorá   predstavovala   polovicu   sumy   požadovanej sťažovateľom.   Napriek   tomu   ani   krajský   súd,   ale   ani   najvyšší   súd   neaplikovali   pri rozhodovaní o náhrade trov ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ale ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd odôvodnil právnu kvalifikáciu náhrady trov konania iba tak, že rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od „špeciálnej“ úvahy súdu, pričom nijako nevysvetlil, čo myslel pod pojmom „špeciálnej“ úvahy, hoci táto nie je nikde v zákone definovaná. Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania použil najvyšší súd ustanovenie § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom priznal náhradu trov sťažovateľovi v sume 12 710 Sk a žalovanej v sume 16 743 Sk. Prakticky to znamená, že po vzájomnom započítaní oboch povinností by mal sťažovateľ zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 4 033 Sk, hoci aj najvyšší súd dospel v merite veci k záveru, že žalovaná porušila zákon.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Obo 147/2007 s tým, aby   bol   rozsudok   zo   16.   októbra   2008   zrušený   vo   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov prvostupňového konania sťažovateľovi, ako aj vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 16 743 Sk.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 8/09-19 zo 7. apríla 2009 doručeného   ústavnému   súdu   15.   apríla   2009   vyplýva,   že   predmetom   sťažnosti   je interpretácia   procesných   ustanovení,   ktorá   je predovšetkým   úlohou   všeobecných   súdov. V predmetnej   veci   to   platí   o to   viac,   že   ide   o procesné   ustanovenie,   v ktorom   sa   hneď dvakrát   prejavuje   právna   úprava,   ktorá   nedáva   súdu   jednoznačný   a presne   definovaný príkaz, ako má rozhodnúť, ale dáva mu pomerne široký priestor na úvahu o tom, akým spôsobom premietne do rozhodnutia o trovách konania nielen výsledok rozhodnutia vo veci samej, ale aj ostatné okolnosti,   ktoré predchádzali a viedli k rozhodnutiu   (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlil, prečo považuje rozsudok krajského súdu vo výroku o trovách konania za vecne správny, a odôvodnil aj vlastné rozhodnutie o trovách odvolacieho   konania. Treba pripustiť určitú diskutabilnosť jeho argumentácie, ako aj spôsob formulovania výroku o trovách konania. V konečnom   dôsledku   je   však   jeho   výsledkom   rozhodnutie,   ktoré   sa   nie   veľmi   líši   od štandardného rozhodovania o trovách v obdobných procesných situáciách (nepriznanie trov účastníkom v konaní, kde mali len čiastočný úspech). Aplikácia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku tam, kde rozhodnutie závisí od úvahy súdu, má svoje limity. Inak by sa pri   uplatňovaní práva   na   plnenie,   ktorého   výška   závisí   od   úvahy   súdu,   do   rozhodnutia o trovách konania nemohol premietnuť ani výrazný neúspech žalobcu majúci pôvod v tom, že   žalobca   uplatňoval   plnenie   v neprimeranej   a zjavne   nadsadenej   výške.   Napriek   tejto výhrade   nemožno   kvalifikovať   závery   najvyššieho   súdu   za   zjavne   neodôvodnené   ani arbitrárne.   Postupom   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto prichádza do úvahy sťažnosť zamietnuť.

Sťažovateľ podaním z 20. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2009 uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v celkovej sume 245,70 eur.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ďalšie písomné podania sťažovateľa a najvyššieho súdu aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Žalovaná túto možnosť nevyužila a vyjadrenie nepodala.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 147/2007 zo 16. októbra 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 528/2000-166 zo 16. októbra 2006, pričom   sťažovateľ   bol   zaviazaný   zaplatiť   žalovanej   náhradu   trov   odvolacieho   konania v sume   16   743   Sk   a žalovaná   bola   zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov odvolacieho   konania   v sume   12   710   Sk.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   odvolania sťažovateľa   a žalovanej   nie   sú   dôvodné.   V súvislosti   s priznanou   výškou   primeraného zadosťučinenia, proti ktorej sa odvolali obaja účastníci, je potrebné uviesť, že nárok na primerané   zadosťučinenie   je   nárokom   objektívnym,   ktorý   nie   je   viazaný   na   naplnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok, a je kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý   utrpel.   Je vyrovnaním ujmy a určitou   sankciou   za konanie majúce   charakter nekalej hospodárskej súťaže. Primeranosť v peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani   nemožno)   preukazovať   tak,   ako   výšku   škody   alebo   bezdôvodného   obohatenia. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy. V prerokúvanej veci zásah do   nemateriálnej sféry   mal u sťažovateľa dôsledky   v jeho majetkovej sfére,   pretože bol nútený upustiť od organizovania zamýšľanej akcie. Vzhľadom na už uvedené kritériá treba považovať   výšku   primeraného   zadosťučinenia   stanovenú   krajským   súdom   za   správnu. Pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania, sťažovateľ sa neuspokojil s rozsudkom krajského   súdu,   ktorý   vzhľadom   na   výsledok   sporu   náhradu   trov   konania   žiadnemu z účastníkov nepriznal. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Sťažovateľ bol úspešný v 50 % sporu (uplatnil si nárok   na   zaplatenie   200   000   Sk   a krajský   súd   žalobe   vyhovel   v sume   100   000   Sk). Neúspech sťažovateľa predstavuje presne polovicu, nie je nepatrný, a keďže rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku ani od špeciálnej úvahy súdu, krajský súd postupoval správne, keď aplikoval ustanovenie § 142 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku   a žiadnemu   účastníkovi   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Odvolanie   podali   tak sťažovateľ, ako aj žalovaná. Keďže najvyšší súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, účastníci neboli v odvolacom konaní úspešní, a preto je každý z nich povinný nahradiť úspešnému účastníkovi trovy odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Účastníci uplatnený nárok na náhradu   trov   odvolacieho   konania   správne   vyčíslili   vo   svojich   písomných   podaniach, pričom sťažovateľ požadoval celkom 12 710 Sk a žalovaná sumu 16 743 Sk.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov prvostupňového   konania   postupoval   v rozpore   so   zákonom,   keď   aplikoval   namiesto ustanovenia   §   142   ods.   3   ustanovenie   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. V súvislosti   s náhradou   trov   odvolacieho   konania   použil   ustanovenie   §   142   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a na   náhradu   trov   odvolacieho   konania   zaviazal   tak sťažovateľa,   ako   aj   žalovanú,   hoci   v merite   veci   dospel   k záveru,   že   žalovaná   porušila zákon.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sú   síce   argumenty   odôvodnenia   rozsudku diskutabilné, rovnako ako aj formulácia výroku o trovách konania, no v konečnom dôsledku sa rozhodnutie veľmi nelíši od štandardného rozhodovania o trovách v prípadoch čiastočne úspešných účastníkov konania.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   konštatovať,   že   zo   skutkového hľadiska sa javí medzi účastníkmi konania ako nesporné, že v prvostupňovom konaní bol sťažovateľ úspešný v polovičnom pomere, keďže z uplatnených 200 000 Sk mu krajský súd prisúdil 100 000 Sk. Vo zvyšnej časti jeho žalobu zamietol, teda v polovičnom pomere bol neúspešný. To isté sa vzťahuje z hľadiska vzájomného pomeru úspešnosti a neúspešnosti aj na žalovanú.

Všeobecným   zákonným   pravidlom   (lex   generalis)   upravujúcim   náhradu   trov občianskeho súdneho konania v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný,   je   ustanovenie   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   tohto ustanovenia všeobecný súd náhradu trov alebo pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

Ustanovenie § 142 ods. 3 treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku považovať za lex specialis, pričom vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí   všeobecné   pravidlo,   podľa   ktorého špeciálna úprava   má prednosť   pred všeobecnou úpravou (lex specialis derogat legi generali).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v danom   prípade   výška   plnenia   závisela   od   úvahy   súdu. Z rozsudku najvyššieho súdu naproti tomu vyplýva, že podľa jeho názoru výška plnenia nezávisela „od   špeciálnej úvahy“ súdu. Najvyšší súd zároveň   v rozsudku   konštatuje, že primeranosť v peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku škody alebo bezdôvodného obohatenia. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľom   uplatňovaný   nárok   vo   veci   samej v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   je   takej   povahy,   že   posúdenie   jeho   výšky   záviselo jednoznačne od úvahy súdu. Prichodí totiž súhlasiť s najvyšším súdom v tom, že netreba a ani nie je možné výšku takéhoto nároku exaktne preukazovať. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe utrpenej ujmy, čo je (pri absencii exaktnejších kritérií) vecou posúdenia všeobecného súdu.

Pokiaľ za uvedenej situácie posúdil najvyšší súd otázku náhrady trov prvostupňového konania   v zmysle   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   postupoval   v rozpore so zákonom,   pretože   správne   mal   túto   otázku   posudzovať   v zmysle   §   142   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku. Tým sa natoľko odchýlil od znenia dotknutých ustanovení, že   zásadne   poprel   ich   účel   a význam. Jeho   rozhodnutie   o náhrade   trov   prvostupňového konania je teda arbitrárne. Zároveň to znamená, že v otázke náhrady trov prvostupňového konania došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Už   len   na   doplnenie   argumentácie   možno   uviesť,   že   najvyšším   súdom   použitá formulácia, podľa ktorej výška plnenia nezávisela od „špeciálnej úvahy“ súdu, nemá oporu v zákone, pričom najvyšší súd sa ani nepokúsil bližšie vysvetliť, čo má „špeciálna úvaha“ znamenať.

Odlišná   je   situácia,   čo   sa   týka   tej   časti   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorou   boli sťažovateľ a žalovaná zaviazaní vzájomne si nahradiť vzniknuté trovy odvolacieho konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľa to nie je správne, keďže žalovaná podľa záverov v merite veci porušila zákon.

V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zo   skutkového   hľadiska konštatovať,   že   v odvolacom   konaní boli   tak sťažovateľ,   ako   aj žalovaná v merite   veci v plnej miere neúspešní. Najvyšší súd totiž nevyhovel ani sťažovateľovi, ktorý požadoval prisúdiť   zvyšných   100   000 Sk, ale ani žalovanej, ktorá   nechcela   zaplatiť ani krajským súdom prisúdených 100 000 Sk. Keďže obaja boli v odvolacom konaní neúspešní, najvyšší súd právom posúdil otázku náhrady trov podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie totiž vyjadruje všeobecné pravidlo rozhodovania o náhrade trov konania vo   vzájomnom   vzťahu   medzi   plne úspešným   a plne   neúspešným   účastníkom.   Za   danej situácie   nebolo   možné   posudzovať   náhradu   trov   odvolacieho   konania   podľa   špeciálnej úpravy § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže jednou z podmienok aplikácie tohto ustanovenia je aj to, že účastník mal vo veci úspech čiastočný. Táto podmienka nebola v odvolacom konaní naplnená ani u sťažovateľa, ale ani u žalovanej.

Možno urobiť záver, že nedošlo k porušeniu označeného práva sťažovateľa podľa dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 147/2007-202 zo 16. októbra 2008 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 528/2000-166 zo 16. októbra 2006 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu v rozsahu   zrušenia   vrátil   na   ďalšie   konanie   (bod 2   výroku   nálezu).   V ďalšom   bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Treba   poznamenať,   že   ústavný   súd   musel   zrušiť   popri   výroku   o náhrade   trov prvostupňového   konania   aj   výrok   rozsudku   najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   náhrady   trov odvolacieho   konania,   a to   na   vzdor   tomu,   že   týmto   výrokom   nedošlo   k porušeniu označeného   práva,   ale aj napriek tomu,   že sťažovateľ žiadal   zrušiť iba   tú   časť výroku o náhrade trov odvolacieho konania, ktorou bol on sám zaviazaný zaplatiť žalovanej sumu 16 743 Sk. O trovách odvolacieho konania možno totiž rozhodovať iba v záverečnej fáze odvolacieho konania, teda až potom, ako najvyšší súd rozhodne o trovách prvostupňového konania.   Navyše   sa   nedá   vylúčiť,   že   sa   rozsah   trov   odvolacieho   konania   zmení   (napr. podaním   písomného   vyjadrenia   niektorým   z účastníkov   v ďalšom   priebehu   odvolacieho konania).   Ide   teda   o výrok,   ktorý   je   v naznačenom   zmysle   závislý   od   ukončenia prvostupňového konania.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   ešte   dodáva,   že   po   zrušení   označených   výrokov rozsudku najvyššieho súdu vrátil vec v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie aj napriek tomu, že sťažovateľ o to nežiadal, keďže z citovaného ustanovenia § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vyplýva takáto jeho právomoc.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia v sume 245,70 eur.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi celú požadovanú sumu 245,70 eur, a to za dva úkony   právnych   služieb   v roku   2009   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   sťažnosť)   po 115,90 eur, ako aj režijný paušál dvakrát po 6,95 eur (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009