znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 82/06-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2006 v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Auxta   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti J. P., bytom Š., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 95/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 95/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Nc 95/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120 000 Sk   (slovom jednostodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   J.   P.   v   sume   10 238 Sk   (slovom   desaťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. H., K., v lehote do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   10 238 Sk   (slovom   desaťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 82/06-42   z   27. apríla 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 95/92.

Okresný   súd   sa   na   základe   výziev   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3342/2006 z 22. júna 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   konaním   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn.: 6 Nc 95/92 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to minimálne v tom, že od podania návrhu na začatie konania do konca mája 2003 čo je viac ako 11 rokov, bol konajúci súd v uvedenej právnej veci absolútne nečinný.

Zo   spisu   6 Nc 95/92   som   zistil,   že   dňa   26. 2. 1992   bol   sťažovateľom   doručený neúplný návrh na začatie konania označený ako sťažnosť na Ministerstvo národnej obrany. Úpravou   zákonnej sudkyne   zo   dňa 10. 3. 1992   bol sťažovateľ   kvalifikovaným spôsobom vyzvaný na odstránenie vád svojho neúplného podania. Na uvedenú výzvu sťažovateľ vôbec nereagoval. Dňa 22. 5. 2003 bol opätovne vyzvaný zákonnou sudkyňou na odstránenie vád podania, na čo sťažovateľ reagoval svojím podaním doručeným na súd dňa 19. 6. 2003. Dňa   8. 1. 2004   doručil   do   spisu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   a   dňa   22. 6. 2004   súd uznesením odmietol   jeho   podanie z dôvodu,   že   toto nedoplnil.   Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené dňa 28. 6. 2004, dňa 8. 7. 2004 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o odmietnutí podania a dňa 13. 7. 2004 bol vyzvaný na odstránenie vád svojho odvolania.   Dňa   17. 8. 2004   súdu   doručil   doplnenie   odvolania   a   upresnenie   návrhu. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   možno   konštatovať,   že   nie   je   pravdou   tvrdenie sťažovateľa, že to bol súd, ktorý spôsoboval prieťahy v konaní po dobu viac ako 11 rokov a to   od   26. 2. 1992   do   konca   mája   2003.   Je   nesporné   zo   spisu,   že   návrh   ktorý   podal sťažovateľ dňa 26. 2. 1992 bol neúplným návrhom, na základe ktorého nebolo možné konať vo   veci.   Okamžite   po   doručení   tohto   návrhu   súd   vyzval   navrhovateľa   dňa   10. 3. 1992 na odstránenie vád a na túto výzvu sťažovateľ vôbec nereagoval. Opätovne bol vyzvaný na odstránenie   vád   dňa   22. 5. 2003   a   až   na   túto   výzvu   sťažovateľ   reagoval,   keď   dňa 19. 6. 2003   svojím   podaním   údajne   návrh   doplnil,   avšak   ani   na   základe   tohto   podania nebolo   možné   konať   vo   veci   samej,   preto   súd   uznesením   zo   dňa   22. 6. 2004   podanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ meritórne odstránil vady podania dňa 14. 8. 2004 v rámci odvolacieho konania voči uzneseniu o odmietnutí podania.

Podľa môjho názoru nečinnosť sťažovateľa pri odstraňovaní vád podania napriek tomu,   že   bol   sťažovateľ   riadne   vyzvaný   na   ich   odstránenie   nemožno   kvalifikovať   ako prieťahy spôsobené súdom. (...)“

K veci sa vyjadrila aj zákonná sudkyňa JUDr. V. M., ktorá okrem iného uviedla:„Podaním zo dňa 26. 2. 1992 sa J. P. sťažoval na Ministerstvo národnej obrany a Správu vojenských súdov, ktoré neakceptovali jeho finančné požiadavky na odškodnenie. Vzhľadom na skutočnosť, že podanie bolo zmätočné a neúplné, bol prípisom zo dňa 10. 3. 1992   vyzvaný   sudkyňou   JUDr.   M.   B.   na   odstránenie   vád   podania,   ktoré   nemalo náležitosti návrhu na začatie konania. Podanie doplnené nebolo a hoci konanie mohlo byť v zmysle príslušných zákonných ustanovení zastavené, bol J. P. mnou ako vtedy zákonnou sudkyňou   vyzvaný   na   opakované   doplnenie   návrhu   pod následkom   zastavenia   konania, zrejme aby mal ešte jednu možnosť sa svojho nároku domôcť po doplnení podania. Výzvu prevzal   dňa   10. 6. 2004,   z   výzvy   nie   je   možné   zistiť,   kedy   bola   vypracovaná,   nakoľko absentuje na nej dátum vypracovania.

S odstupom času si nepamätám, kedy mi bola predmetná vec pridelená na vybavenie, kde sa spis nachádzal, ani kedy bola vypracovaná výzva na odstránenie vád podania. Od   r.   1992,   kedy   som   nastúpila   na   OS III   až   do   roku   2003   sa   pohyboval   stav v oddelení cca 500 až 700 vecí, občianskoprávnu agendu sme dlhú dobu vybavovali iba dve sudkyne   a   zároveň   sme   vybavovali   aj   množstvo   obchodných   vecí.   O   neúnosnom   počte pridelených   vecí   nielen   v mojom   oddelení,   ale   na   celom   občianskoprávnom   úseku   boli informované kompetentné osoby, pričom sa stav z roka na rok zhoršoval a bol problém riadne a včas vybaviť veci v odd. C, čím trpelo odd. Nc. Prieťahy v konaní sa podľa prijatej právnej   úpravy   posudzujú   retrospektívne,   čo   je   na   ujmu,   nakoľko   si   sudca   podstatné skutočnosti, ktoré spôsobili skutočné prieťahy v konaní nemôže pamätať. Doba, v ktorej podanie J. P. nebolo vybavené sa javí dlhá, nebola však v žiadnom prípade spôsobená subjektívnymi prieťahmi z mojej strany a hoci zaťaženosť sudcu a súdu nie je akceptovaným argumentom   zo   strany   Ústavného   súdu   SR,   je   skutočným   dôvodom   prieťahov   v konaní v rozhodujúcom období. Z pôvodného spisového obalu je zrejmé, že vec bola označená ako sťažnosť a bola evidovaná ako vec Nc. J. P. po predmetnom podaní sa o vec nezaujímal, neinformoval sa na jej stav a nereagoval ani na výzvy súdu na doplnenie podania, preto bolo podanie uznesením zo dňa 22. 6. 2004 odmietnuté, proti čomu podal odvolanie. Vo veci som bola zákonnou sudkyňou do 31. augusta 2004.

V   predmetnej   veci   poukazujem   aj   na   skutočnosť,   že   J.   P.   doručil   súdu   neúplné podanie, neposkytol súdu žiadnu súčinnosť a až s odstupom niekoľkých rokov po doručení rozhodnutia o odmietnutí podania pre opätovné nedoplnenie prejavil aktivitu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 11. júla 2006, v ktorom okrem iného uviedla:

«Dňa 06. 07. 2006 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie o prijatí sťažnosti   sťažovateľa   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   vyjadrenie   porušovateľa   ako   aj   zákonnej   sudkyne   k   predmetnej   sťažnosti, ku ktorému sťažovateľ využíva svoje právo a prostredníctvom právnej zástupkyne podáva nasledovné stanovisko:

K   predmetnému   vyjadreniu   porušovateľa   ako   aj   zákonnej   sudkyne   k   ústavnej sťažnosti uvádzame, že ide o neopodstatnené vyjadrenie nakoľko porušovateľ opätovne len stroho konštatuje stav, ktorý bol už popísaný a vysvetlený v sťažnosti ako aj v doplnení sťažnosti proti porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušovateľ vo svojom vyjadrení konštatuje, že „je nesporné, že návrh, ktorý podal sťažovateľ   dňa   26. 02. 1992   bol   neúplným   návrhom,   na   základe   ktorého   nebolo   možné konať vo veci“ a rovnako aj zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení konštatuje, „že podanie sťažovateľa bolo zmätočné a neúplné.“ Z uvedeného dôvodu bol sťažovateľ, porušovateľom vyzvaný dňa 10. 03. 1992 na odstránenie vád podania,   ktoré nemalo náležitosti návrhu na začatie   konania   v   zmysle   procesného   práva.   Ako   sa   ďalej   uvádza   a   bolo   aj   skôr vysvetlené   na   predmetnú   výzvu   porušovateľa,   sťažovateľ   nereagoval,   avšak   nie   celkom z pochopiteľných dôvodov bol sťažovateľ na odstránenie vád podania opätovne vyzvaný porušovateľom   až   po   uplynutí   11 rokoch   nečinnosti   súdu   a   niekoľkých   urgenciách sťažovateľa.

V zmysle ust. § 103 O. s. p. v platnom znení „kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).“ Z dikcie zákona priamo vyplýva, že súd je povinný dbať na to, aby súdne konanie prebiehalo   podľa   presne   stanovených   pravidiel,   ktorých   dodržiavanie   je   predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Ide o tzv. procesné podmienky konania, ktoré rozlišujeme na odstrániteľné a neodstrániteľné.

V konkrétnom prípade išlo podľa vyjadrení porušovateľa o „zmätočné a neúplné“ podanie   zo   strany   sťažovateľa   a   teda   jednoznačne   o   odstrániteľný   nedostatok   konania. Odstrániteľný nedostatok konania, musí súd sa pokúsiť v súčinnosti s účastníkmi konania odstrániť a až následne zvážiť, či ide o také nedostatky, ktoré bránia ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu,   alebo   či   i   pri   týchto   nedostatkoch   nemôže   vo   veci   konať   a   prípadne i rozhodnúť.

Vychádzajúc z platnej judikatúry ak, navrhovateľ v návrhu označí ako účastníka konania štátny orgán, ale iný ako ten, ktorého sa prejednávaná vec v skutočnosti týka, ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť a o jeho odstránenie je súd povinný sa postarať. O tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka, je súd súčasne povinný navrhovateľa poučiť. (RNS C 352/2001)

Na základe uvedeného máme za to, že porušovateľ svoje základné povinnosti uložené zákonom, tým že po dobu 11 rokov pasivity v danej veci urobil spolu dva procesné úkony v podobe výziev na odstránenie vád podania nesplnil.

V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že nedostatok podmienok konania a vada návrhu   (žaloby)   sú   navzájom   nezameniteľnými   pojmami   procesného   práva,   samostatne upravenými, ktoré majú odlišné dôsledky a s ktorými je spojený aj rozdielny postup súdu. Nedostatok podmienok konania nie je vadou návrhu z hľadiska jej správnosti či úplnosti a vada návrhu naopak nepredstavuje nedostatok podmienok konania.

Pokiaľ   ide   o   prieťahy,   ktoré   podľa   názoru   porušovateľa   spôsobil   sťažovateľ uvádzame, že sťažovateľ si nie je vedomý jeho nedostatočnej súčinnosti či dokonca pasivity v danej súdnej veci, práve naopak sťažovateľ poskytoval všetku potrebnú súčinnosť. Okrem toho sa sťažovateľ viackrát domáhal aktívneho konania vo veci zo strany porušovateľa a zároveň skorého rozhodnutia vo veci. Dôkazom o uvedených tvrdeniach je aj samotná sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní (doložená v spise), ktorú sťažovateľ podal   predsedovi   Okresného   súdu   Bratislava   III   tak   aj   predsedovi   Krajského   súdu v Bratislave.»

Zároveň   na základe   tohto   vyjadrenia   žiada   priznanie trov   konania spolu   v   sume 10 238 Sk za tri úkony právnej služby a režijný paušál.

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 6 Nc 95/92.

Navyše zistil, že od januára 2006, keď bol spis vrátený z ústavného súdu, okresný súd neurobil žiadny meritórny úkon smerujúci k predloženiu spisu v dôsledku podaného odvolania sťažovateľa na odvolací súd a riešil len otázku pridelenia veci na prejednanie a rozhodnutie zákonnému sudcovi.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétne posudzovanom prípade považovať také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v   súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03,   IV. ÚS 82/04   a   IV. ÚS 246/05).   Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z   vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže okresný súd vo veci samej neurobil žiaden úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, o súdnu ochranu ktorej požiadal všeobecný súd. Po podaní návrhu okresný súd urobil síce výzvu   na   odstránenie   nedostatkov   tohto   podania   10. marca 1992,   ale   v dôsledku   toho, že sťažovateľ na jeho výzvu nereagoval, konanie nezastavil, a bez toho, že by jeho ďalšiemu procesnému   postupu   bránila   iná   zákonná   prekážka,   výzvu   opakoval   až   po   viac   ako 11 rokoch   (22. mája 2003).   Dňa   22. júna 2004   vydal   síce   rozhodnutie,   ktorým   návrh odmietol, a hoci proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie ešte v júli 2004, okresný súd do dňa rozhodnutia veci ústavným súdom nepredložil spisový materiál Krajskému súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o tomto odvolaní.

Je   pravdou,   že   sťažovateľ   podal   nejasný   a   neúplný   návrh   na   začatie   konania a nereagoval na prvú výzvu okresného súdu z 10. marca 1992, ako aj nedostatočne upresnil svoj   návrh   na   základe   ďalšej   výzvy   okresného   súdu,   ale   tieto   okolnosti   vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ale predovšetkým je to okresný súd, ktorý počas viac ako 14 ročného obdobia nedokázal organizovať procesný postup plynulo a efektívne tak, aby vo veci uplatnil aj procesné sankcie, napríklad zastavil konanie podľa § 43 OSP v znení platnom v čase podania návrhu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať ani vyjadrenie okresného súdu, že „... nie je pravdou tvrdenie sťažovateľa, že to bol súd, ktorý spôsoboval prieťahy v konaní po dobu viac ako 11 rokov a to od 26. 2. 1992 do konca mája 2003“.

Obranu   okresného   súdu   (zákonnej   sudkyne),   že   skutočným   dôvodom   prieťahov v konaní   v rozhodujúcom   období   (od   roku   1992   až   do   roku   2003)   bolo   množstvo občianskoprávnych a obchodných vecí, ktoré vybavovala, ústavný súd tiež neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02).   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc   z   týchto   skutkových   poznatkov   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 95/92 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   6 Nc 95/92   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie ním označeného práva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa   čl. 41 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistenú nečinnosť a doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu (správanie sťažovateľa) ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa a po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 238 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   § 148   ods. 1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2005,   ktorá   bola 16 381 Sk a priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za tri úkony právnej služby   uskutočnené   v   roku   2006   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti a vyjadrenie z 10. júla 2006) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov celkovú   sumu   10 238 Sk   (t. j. za   každý   úkon   2 730 Sk   a   k tomu   19   %   DPH   v sume 1 556,10 Sk a 3 x 164 Sk režijný paušál).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006