znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 82/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Anny Baníkovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Anny Baníkovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2005 doručená sťažnosť Anny Baníkovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92.

Sťažovateľka sa opakovane (v nadväznosti na nález ústavného súdu z 21. mája 2003, ktorým rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v označenom   konaní   porušené   bolo)   obrátila   na ústavný súd so sťažnosťou, ktorej obsahom je namietanie porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napriek nálezu ústavného súdu je postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi v konaní, čo dokumentuje postupom súdu od 11. mája 2001 do 19. októbra 2004.

Od 11. mája 2001 do rozhodnutia ústavného súdu 21. mája 2003, t. j. od rozhodnutia okresného   súdu   vypracovať   kontrolný   znalecký   posudok   inštitúciou,   okresný   súd rozhodoval   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   o zložení   trov   na   znalecké dokazovanie,   pričom   v obidvoch   prípadoch   sťažovateľka   využila   podanie   odvolania. V tomto období bolo taktiež potrebné postúpiť vec na rozhodnutie o vylúčení konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na to, že vyslovila vo veci svoju zaujatosť.

Čo   sa   týka   postupu   okresného   súdu   po   21.   máji   2003   v označenom   konaní, sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodoval   o predpojatosti   konajúcej   sudkyne   vo   veci   tak,   že   ju   z prejednávania a rozhodovania veci uznesením z 23. októbra 2003 nevylúčil. Na výzvu okresného súdu z 8. decembra   2003   sťažovateľka   21.   decembra   2003   oznámila,   že   trvá   na   kontrolnom znaleckom dokazovaní. Uznesením z 5. januára 2004, t. j. po viac ako 5 mesiacoch od uznesenia   krajského   súdu   z 1. augusta   2003   okresný   súd   rozhodol,   že   jej   nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov, proti čomu sa sťažovateľka 20. januára 2004 odvolala. O odvolaní rozhodol krajský súd 20. februára 2004 tak, že priznal sťažovateľke oslobodenie od   súdnych   poplatkov   v rozsahu   80   %;   toto   rozhodnutie   bolo   sťažovateľke   doručené 14. apríla   2004   a sťažovateľka   20.   apríla   2004   zaplatila   preddavok   na   znalecké dokazovanie.

Okresný súd uznesením z 12. mája 2004, t. j. po troch rokoch od podania návrhu sťažovateľky,   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie   a na   jeho   vykonanie   ustanovil znalca. Ustanovený znalec 26. júla 2004 oznámil súdu, že sa cíti byť vo veci vypracovania kontrolného znaleckého posudku zaujatý. Uznesením z 2. augusta 2004 rozhodol okresný súd o tom, že ustanovený súdny znalec nie je vylúčený.

Medzitým sťažovateľka 30. júna 2004 navrhla, aby okresný súd vydal predbežné opatrenie týkajúce sa predmetnej nehnuteľnosti, ktoré okresný súd uznesením z 2. augusta 2004 zamietol, argumentujúc nesplnením hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok na jeho vydanie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka taktiež odvolala. V nadväznosti na obsah podania právneho zástupcu sťažovateľky v predmetnom odvolaní voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia konajúca sudkyňa vyslovila svoju zaujatosť ďalej vo veci konať a rozhodovať; o vylúčení sudkyne rozhodol krajský   súd   tak,   že   nie   je   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vylúčená.   Uvedené rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 19. októbra 2004.

Na základe uvedeného postupu okresného súdu sťažovateľka dospela k záveru, že postupom okresného súdu je porušované jej základné právo na prerokovanie sťažnosti bez zbytočných   prieťahov   v označenom   konaní.   Argumentuje   tým,   že   „v   dôsledku nepriaznivých vzťahov sťažovateľky so žalovaným, je značným spôsobom obmedzené jej právo   užívať   a nakladať   s predmetom   vlastníctva. Dĺžka   konania   bez   konečného rozhodnutia vo veci (konanie je na súde vedené už viac ako 13 rokov) má za následok aj výrazné   znehodnocovanie   nehnuteľnosti,   ktorá   je   predmetom   spoluvlastníckeho   práva sťažovateľky.   Dňa   13.   3.   2003   bolo   mestom   Poprad   vydané   rozhodnutie,   ktorým   bola spoluvlastníkom nehnuteľnosti, t. j. sťažovateľke a žalovanému, uložená povinnosť vykonať na predmetnej nehnuteľnosti neodkladné zabezpečovacie práce. V dôsledku už spomínaných pretrvávajúcich   nepriaznivých   vzťahov   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným   (čo   bolo   aj základným   dôvodom   podania   žaloby   zo   strany   sťažovateľky)   medzi   nimi   k dohode o vykonaní   neodkladných   zabezpečovacích   prác   nedošlo   a rozhodnutie   o nariadení neodkladných   zabezpečovacích   prác   sa   stalo   exekučným   titulom   exekučného   konania prebiehajúceho na exekučnom úrade Mgr. Marcely Zummerovej v Michalovciach pod č. k.: Ex 623/2003.“.

Od ústavného súdu sťažovateľka žiada, aby prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo Anny Baníkovej, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   zaručené   podľa   ustanovenia   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11 C 49/92, porušené bolo.

2. Okresnému súdu Poprad prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Anne   Baníkovej   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3 000 000, Sk,   ktoré   jej   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   Poprad   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Poprad   je   povinný   nahradiť   Anne   Baníkovej   trovy   právneho zastúpenia vo výške 5 280,-Sk do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“.

Sumu primeraného finančného   zadosťučinenia sťažovateľka zdôvodňuje vysokou mierou   právnej   neistoty   a vzhľadom   na   dĺžku   súdneho   konania   hrozbou   značného znehodnotenia stavby.

Úhradu   trov   konania   požaduje   sťažovateľka   v súlade   s vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátom za poskytovanie právnych služieb za dva úkony právnej pomoci (po 2 501 Sk) a dvakrát režijný paušál (136 Sk) spolu v sume 5 280 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka sa dožaduje vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/92 bez toho, že by v petite návrhu na rozhodnutie zohľadnila skutočnosť, že ústavný súd už vo veci rozhodoval. Súc viazaný návrhom na začatie   konania   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   posudzoval   ústavný   súd namietané porušenie základných práv sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa dvoch časových období

a) od podania návrhu na začatie konania okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 235/02 z 21. mája 2003;

b) od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 235/02 z 21. mája 2003.

a) Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá sa týka jej žiadosti o vyslovenie zbytočných prieťahov v namietanom   konaní v období od podania návrhu na začatie konania okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 235/02 z 21. mája 2003, podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná, pretože ústavný súd už v rovnakej veci meritórne rozhodol. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti.

b)   Pri   posudzovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   obdobia   od   rozhodnutia ústavného súdu   sp. zn. II. ÚS 235/02 z 21. mája 2003, ústavný súd skúmal, či by bola možnosť   vysloviť porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky   po   prijatí   tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a zistil, že tomu tak nie je.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2005 síce neuviedla žiadne skutočnosti o postupe okresného súdu po 19. októbri 2004, ústavný súd však na základe informácie od predsedu okresného súdu zistil, že po vrátení veci okresnému súdu krajským súdom vyzval okresný súd 20. októbra 2004 súdneho znalca na doplnenie a opravu   svojho   podania   voči   uzneseniu   z 2.   augusta   2004,   ktorým   ho   nevylúčil z vykonávania úkonov kontrolného znaleckého dokazovania. Podaním z 15. novembra 2004 okresný   súd   požiadal   Poštu   Žilina   o oznámenie   dátumu   prevzatia   doporučenej   súdnej zásielky znalcovi. Dňa 23. novembra 2004 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu, ktorým rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.   Uznesením   z 27. decembra   2004   krajský   súd   zmenil   uznesenie   súdu   prvého stupňa   tak,   že   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vyhovel.   Spis   bol   vrátený okresnému   súdu   20.   januára   2005.   Od   1.   januára   2005   z dôvodu   dočasného   pridelenia zákonného   sudcu   na   krajský   súd   bola   vec   pridelená   na   ďalšie   konanie   zastupujúcemu sudcovi. Tento po oboznámení sa s obsahom spisu opätovne vyzval znalca na vyjadrenie sa k vznesenej   námietke   zaujatosti   znalca   a následne   listom   z 22.   februára   2005   požiadal Katastrálny úrad, Správu katastra Poprad o predloženie aktuálneho výpisu z LV č. 567 k. ú. Poprad.   Po   vyjadrení   ustanoveného   znalca   súd   rozhodne   o prípadnej   zmene   znalca vzhľadom na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že okresný súd v tomto období nebol nečinný, ale sa zaoberal predovšetkým rozhodovaním o procesných otázkach, v zásade na návrh   sťažovateľky,   o   ktorých   sa   z dôvodu   využitia   práva   sťažovateľky   na   podanie opravných prostriedkov rozhodovalo vždy v dvoch stupňoch, čo malo objektívny vplyv na dĺžku rozhodovania o jednotlivých návrhoch.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   účastníkovi   konania   (ani   sťažovateľke) vyčítať to, že robí procesné úkony, na ktoré je oprávnený podľa Občianskeho súdneho poriadku.   to   sa   vzťahuje   na   podávanie   odvolaní,   žiadostí   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov, námietok zaujatosti, návrhov na nariadenie predbežného opatrenia a podobne. Na druhej strane využívanie týchto oprávnení účastníka konania vyžaduje rozhodovanie o týchto   úkonoch,   žiadostiach,   návrhoch   a opravných   prostriedkoch.   Čas   potrebný   na rozhodnutie,   v akých   prípadoch   však   nemožno   považovať   za   zbytočný   prieťah   za predpokladu, že rozhodovanie o úkonoch, žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch účastníka   nepresiahne   rozumnú   dobu.   K tomu   však   po   prvom   náleze   ústavného   súdu nedošlo.   Na   tomto   mieste   treba   uviesť,   že   tento   záver   platí   predovšetkým   v sporovom konaní.   V takom   druhu   civilného   procesu   účastník   musí   nielen   vyvíjať   svoju   procesnú aktivitu takým smerom, aby sa v jej dôsledku nepredĺžilo konanie, ale aj robiť svoje úkony tak, aby nedal zákonnému sudcovi dôvod na jeho rozhodnutie vyhlásiť vlastnú zaujatosť vo veci smej, tak ako sa to stalo v prípade niektorých podaní sťažovateľky.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   171/03),   že námietka zaujatosti sudcu je právom a súčasne povinnosťou procesnej povahy, ktoré sú spojené s oznamovacou povinnosťou sudcu voči predsedovi súdu. Takýto úkon zákonného sudcu   je   spojený   aj   s konaním   a rozhodovaním   o ňom   zo   strany   nadriadeného   súdu. Obdobie   potrebné   na   rozhodovanie   o uplatnených   právach   sudcov   sa   z tohto   dôvodu nepovažuje za obdobie, v ktorom vznikajú zbytočné prieťahy v konaní pred podriadeným súdom, ak rozhodovanie neprekročilo taktiež únosnú mieru. Podľa názoru ústavného súdu táto hranica časovej únosnosti rozhodovania nadriadeného súdu podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku prekročená nebola.

Vychádzajúc z uvedených záverov, z obsahu nálezu sp. zn. II. ÚS 235/02 a postupu okresného súdu (aj Krajského súdu v Prešove, ktorý rozhodoval o procesných požiadavkách sťažovateľky)   ústavný   súd   nezistil   reálnu   možnosť   vyslovenia   porušenia   sťažovateľkou označeného   základného   práva   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   sťažnosť napádajúcu zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom od doručenia nálezu sp. zn. II.   ÚS   235/é2   až   do   rozhodovania   ústavného   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2005