znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 82/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., bytom P. B., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P. B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci sp. zn. M Obdo V 4/2001 z 25. septembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2004   doručené   podanie   Ing.   J.   H.,   P.   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   P.,   P.   B., označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   proti   rozsudku   zo   dňa   25.   9.   2003,   sp.   zn.   M   Obdo V 4/2001-193“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Obdo V 4/2001 z 26. septembra 2003 (doručenému 29. decembra 2003), ktorým tento súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora   proti   rozsudku   Krajského súdu   v Trenčíne   z 8.   decembra 1998 č. k. 7 Cb 53/98-111 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu z 2. februára 2000 sp. zn. 2 Obo 110/99 vo veci žalobcu Ing. J. H. o zaplatenie 2 035 010 Sk ako náhrady škody, ktorá mu vznikla ako akcionárovi žalovanej akciovej spoločnosti.

Proti   rozsudkom   všeobecných   súdov,   ktoré   zamietli   žalobu   sťažovateľa,   pretože podľa nich tento v konaní nepreukázal, že mu škoda skutočne vznikla, podal generálny prokurátor   mimoriadne   dovolanie   (na   podnet   sťažovateľa   z 27.   februára   2002). V mimoriadnom dovolaní žiadal, aby dovolací súd zrušil označené rozsudky súdov oboch stupňov a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho dovolania   generálny   prokurátor   uviedol,   že   všeobecné   súdy   nevenovali   dostatočnú pozornosť skutočnostiam, ktoré by umožnili komplexne posúdiť príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou, nevykonali dostatočné dokazovanie a nesprávne posúdili zodpovednosť žalovaného za prípadnú škodu, čím podľa neho porušili zákon.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho základné právo disponovať s vlastným majetkom garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Sťažovateľ navrhuje, aby senát ústavného súdu   po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vyniesol tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25. 9. 2003, sp. zn. M Obdo V 4/2001,   ktorým   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   SR,   porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 9. 2003 sp. zn. M Obdo V 4/2001 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,– Sk, ktoré je povinný Najvyšší súd zaplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 33.712,– Sk na účet advokáta JUDr. O. P., Advokátska kancelária P. B., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Podľa uvedeného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   veci   podanej   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia označených základných práv rozhodnutím dovolacieho súdu, nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   V zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   právomoc ústavného súdu daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd, teda jeho právomoc je v týchto prípadoch subsidiárna.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu č. k. M Obdo V 4/2001-193   z 25.   septembra   2003,   ktorým   tento   súd   zamietol   mimoriadne   dovolanie generálneho   prokurátora   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Keďže ústavný súd sa riadi princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, zistil, že na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel na základe skutočnosti, že sťažovateľ ochranu svojho   práva   vlastniť   majetok   uplatnil   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   O nároku sťažovateľa   rozhodli   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z uvedeného   a so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004