znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 819/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 46   ods.   1 a   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 123/2010 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 100/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 123/2010 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 100/2013.

Z obsahu sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom   doručeným okresnému súdu   6.   mája 2010 domáhal povolenia   obnovy   konania vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 16 C 177/2006.

Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 123/2010 z 24. marca 2011 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 16 C 177/2006, čo právne odôvodnil s poukazom na nesplnenie zákonných podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 228 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 53/2011 z 5. marca 2012 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo odôvodnil tým, že okresný súd neprerokoval návrh sťažovateľa na verejnom pojednávaní.

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   opätovne   prerokoval,   uznesením č. k. 14 C 123/2010-205 zo 6. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 16 C 177/2006 zamietol. Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   okresnému   súdu vytýkal,   že   sa   nedostatočným   spôsobom   vysporiadal   s   ním   uvedenými   novými skutočnosťami,   a   preto   žiadal   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   a   vec   vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne uznesenie okresného súdu zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 100/2013-575 z 26. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým uznesenie okresného súdu s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom poukázal na správnosť dôvodov uznesenia okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, a na zvýraznenie ich správnosti ich ešte doplnil o ďalšie dôvody. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že právo na ich náhradu nepriznal žiadnemu účastníkovi.

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom všeobecných súdov v konaniach, v ktorých tieto súdy   vydali   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia,   a   svoju   sťažnosť   odôvodňuje   takto: „... odvolací súd [sa] právne vysporiadal len s dvoma novými... skutočnosťami uvedenými na   str.   5   ods.   2   napadaného   uznesenia,   (pričom   sťažovateľ   už   nenamieta,   že   išlo o skutočnosti,   ktoré   sú zjavne nespôsobilé   k tomu,   aby   súd návrhu na obnovu konania povolil) pričom na str.   3 posledný odsek a str.   4 v ods.   1 až 3 napadaného uznesenia odvolací   súd   uvádza   len   tri   zo   šiestich   nových   dôkazov   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 6. 3. 2013.

Sťažovateľ trvá na tom, že ostatné štyri nové dôkazy – skutočnosti boli spôsobilé k tomu, aby súd (prvého stupňa a odvolací) mal povoliť obnovu konania. S týmito štyrmi novými dôkazmi – skutočnosťami sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu vôbec právne nevysporiadal.

Sťažovateľ je toho názoru, že ak by odvolací súd (a predtým aj súd prvého stupňa) aj so   štyrmi   novými   dôkazmi   –   skutočnosťami)   právne   vysporiadal,   v   zmysle   zákona by povolil obnovu pôvodného konania 16 C/177/2006.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   základných   ľudských   práv   a   slobôd   v   konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 14 C/123/2010 a následne v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8 Co/100/2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 14 C/123/2010-205 zo dňa 6. marca 2013 a uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co/100/2013-575 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, písomné vyhotovenie ktorého predložil ústavnému súdu spolu so svojou sťažnosťou. Z obsahu pripojeného dovolania vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým namieta, že   všeobecné   súdy   sa   nedostatočným   spôsobom   vysporiadali   s   ním   uplatnenými skutočnosťami, ktorými odôvodňoval opodstatnenosť svojho návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 177/2006.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy v označených konaniach porušili ním označené práva tým, že sa v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom nevysporiadali so všetkými ním uplatnenými skutočnosťami.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 123/2010

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ   mal k   dispozícii   na ochranu   svojich   základných   práv podľa   ústavy a práva podľa dohovoru proti postupu a uzneseniu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa,   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdom   na   poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 100/2013

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovateľ podal 25. septembra 2013 proti uzneseniu krajského súdu   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ešte   nebolo rozhodnuté.

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Sťažovateľom uvádzaná a ústavným súdom overená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje možnosť ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach   porušenia označených   základných práv podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

V   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   možno sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv postupom krajského súdu, a zároveň proti tomu istému postupu krajského súdu smeruje aj podané dovolanie, pričom tak sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolanie   podľa   §   236   a   nasl.   OSP   smerujú   k   rovnakému   cieľu,   a to   k   zrušeniu napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   a   uznesenia   krajského   súdu,   a keďže   v   čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady ratio   temporis ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   a   sťažnosť bola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014