znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 818/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislav Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 13352/2014,Rvp 13354/2014, Rvp 13355/2014, Rvp 13886/2014, Rvp 14149/2014, Rvp 14620/2014,Rvp 14876/2014, Rvp 14882/2014, Rvp 14883/2014, Rvp 14875/2014, Rvp 15211/2014,Rvp 15212/2014, Rvp 16264/2014, Rvp 16265/2014, Rvp 16266/2014, Rvp 17368/2014,Rvp 17369/2014, Rvp 17370/2014, Rvp 17422/2014, Rvp 17423/2014, Rvp 17424/2014a Rvp 17430/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniamiOkresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 Er 2230/2012 zo 6. septembra 2013(Rvp 13352/2014), sp. zn. 2 Er 1952/2009 zo 6. mája 2011 (Rvp 15211/2014), postupoma uzneseniami Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 Er 1572/2008 z 11. decembra 2013(Rvp 13354/2014), sp. zn. 6 Er 1783/2008 z 3. marca 2014 (Rvp 13355/2014), sp. zn.6 Er 219/2011 zo 4. februára 2014 (Rvp 14882/2014), sp. zn. 3 Er 3149/2008z 12. septembra 2013 (Rvp 14883/2014), sp. zn. 6 Er 8/2009 z 30. mája 2013(Rvp 17370/2014),postupoma uzneseniamiOkresnéhosúduLučenecsp.zn.13 Er 141/2004 z 5. decembra 2013 (Rvp 13886/2014, Rvp 14149/2014), sp. zn.13 Er 132/2004 z 2. mája 2014 (Rvp 14620/2014), sp. zn. 13 Er 107/2004 z 3. apríla 2014(Rvp 14875/2014), sp. zn. 22 Er 695/2006 z 9. januára 2014 (Rvp 15212/2014), sp. zn.19 Er 825/2003 zo 4. apríla 2014 (Rvp 16265/2014), sp. zn. 19 Er 918/2003 z 13. februára2014 (Rvp 16266/2014), sp. zn. 8 Er 11/2009 z 20. marca 2012 (Rvp 17423/2014), sp. zn.21 Er 943/2007 z 27. februára 2012 (Rvp 17424/2014), postupom a uzneseniami Okresnéhosúdu Rimavská Sobota sp. zn. 12 Er 154/2008 zo 6. marca 2014 (Rvp14876/2014), sp. zn.1 Er 2544/2010 z 5. marca 2012 (Rvp 17368/2014), sp. zn. 5 Er 83/2008 z 11. októbra 2013(Rvp 17369/2014), sp. zn. 1 Er 1130/2010 z 10. apríla 2012 (Rvp 17422/2014), postupoma uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 9 Er 181/2005 z 8. apríla 2013(Rvp 16264/2014), postupom a uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn.1 Er 31/2011 z 21. júna 2012 (Rvp 17430/2014) a postupom a uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 101/2014 z 30. júla 2014 (Rvp 13352/2014), sp. zn.43 CoE 176/2014 z 19. júna 2014 (Rvp 13354/2014), sp. zn. 41 CoE 205/2014 z 18. augusta2014 (Rvp 13355/2014), sp. zn. 41 CoE 164/2014 z 24. júla 2014 (Rvp 13886/2014,Rvp 14149/2014), sp. zn. 2 CoE 121/2014 z 24. júla 2014 (Rvp 14620/2014), sp. zn.41 CoE 192/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 14875/2014), sp. zn. 43 CoE 263/2014 z 31. júla2014 (Rvp 14876/2014), sp. zn. 43 CoE 175/2014 z 31. júla 2014 (Rvp 14882/2014), sp. zn.6 CoE 43/2014 zo 7. augusta 2014 (Rvp 14883/2014), sp. zn. 6 CoE 38/2014 z 19. júna2014 (Rvp 15211/2014), sp. zn. 1 CoE 90/2014 z 19. augusta 2014 (Rvp 15212/2014),sp. zn. 13 CoE 24/2014 z 19. augusta 2014 (Rvp 16264/2014), sp. zn. 43 CoE 208/2014z 28. augusta 2014 (Rvp 16265/2014), sp. zn. 43 CoE 313/2014 z 28. augusta 2014(Rvp 16266/2014), sp. zn. 2 CoE 179/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 17368/2014), sp. zn.2 CoE 157/2014 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17369/2014), sp. zn. 1 CoE 149/2014z 19. augusta 2014 (Rvp 17370/2014), sp. zn. 43 CoE 272/2014 z 30. septembra 2014(Rvp 17422/2014), sp. zn. 2 CoE 193/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 17423/2014), sp. zn.6 CoE 109/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 17424/2014) a sp. zn. 2 CoE 170/2014zo 16. septembra 2014 (Rvp 17430/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 13352/2014, Rvp 13354/2014, Rvp 13355/2014, Rvp 13886/2014,Rvp 14149/2014, Rvp 14620/2014, Rvp 14876/2014, Rvp 14882/2014, Rvp 14883/2014,Rvp 14875/2014, Rvp 15211/2014, Rvp 15212/2014, Rvp 16264/2014, Rvp 16265/2014,Rvp 16266/2014, Rvp 17368/2014, Rvp 17369/2014, Rvp 17370/2014, Rvp 17422/2014,Rvp 17423/2014, Rvp 17424/2014 a Rvp 17430/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13352/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli10. októbra 2014, 24. októbra 2014, 27. októbra 2014, 6. novembra 2014, 11. novembra2014, 14. novembra 2014, 3. decembra 2014, 11. decembra 2014 a 12. decembra 2014doručenésťažnostiobchodnejspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s. r. o.(ďalejlen„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupoma uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Revúca, Okresného súduRimavská Sobota, Okresného súdu Brezno a Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len„okresné súdy“) označenými v záhlaví rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uzneseniaokresného súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalejlen „krajský súd“) označenými v záhlaví rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uzneseniakrajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty, práva podľa dohovoru, dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov akosúdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že totorozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a torozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedenépochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že tieto súdy veci nesprávneprávne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovýmipravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľasťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovaliza neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu„nekalá zmluvná podmienka“v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatovalex offonekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdovv napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutýchkonaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdova napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveňjej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupoma napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdyzamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásiliexekúcie za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorýchbol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislostis napadnutými uzneseniami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovaťdo štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta,že krajský súd nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučnépodľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly(potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovina vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravilani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov(rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľasťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súda tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podaniavýkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnuotázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd,ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im toukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012 a sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013, II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučnýmtitulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 79/2013zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. IV. ÚS 52/2013z 31. januára 2013, I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučnýmtitulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v častiúrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom),nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov,z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniamokresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniuokresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti presťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresných súdov (a vecnenadväzne na neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiamsťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentácioutýkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súdpreto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015