znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 818/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   8   Aarhuského   dohovoru rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. septembra 2013   telefaxom   (16.   septembra   2013   doplnená   predložením   originálu) doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a práva „... ako   člena   verejnosti,   na   účinnú   účasť   na   príprave vykonávacích   predpisov   a iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   pripomienky   k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, ktorý bol zverejnený vyhláškou Krajského úradu   životného   prostredia   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   úrad“)   10.   februára   2010 č. 2010/00351-3/Dur.   Krajský   úrad   pripomienky   neprerokoval,   a preto   sa   sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline domáhal, aby mu bola táto povinnosť uložená súdnym   rozhodnutím.   Krajský   súd   v Žiline   uložil   krajskému   úradu   konať   o podaní sťažovateľa   s tým,   že   je   potrebné   vysporiadať   sa   s otázkou,   či   je   sťažovateľ   vecne legitimovaný na podanie pripomienok, a v závislosti od toho prerokovať jeho pripomienky a vydať o nich rozhodnutie. Krajský úrad rozhodnutím č. 2010/00781-3/Dur zo 6. júla 2010 nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania s odvolaním sa na § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane   prírody   a   krajiny“).   Ministerstvo   pôdohospodárstva,   životného   prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v odvolacom konaní rozhodnutím   č.   8867/2010-2.1.2   zo   16.   septembra   2010   potvrdilo   rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie sťažovateľa zamietlo.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   ministerstva   žalobu,   ktorú   Krajský   súd v Bratislave rozsudkom (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 345/10 z 25. septembra 2012 zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ   odvolal.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, uzavrel, že verejnosť uplatňuje pripomienky k návrhu   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   v pripomienkovom   konaní   podľa legislatívnych   pravidiel   vlády   SR.   Skonštatoval   ďalej,   že   aj   pred   Krajským   úradom životného   prostredia   v Žiline   bolo   akceptované   podávanie   pripomienok   verejnosťou... súd prvého   stupňa   na   jednej   strane   žalobu   zamietol,   na   druhej   strane   poukázal   na   to, že pripomienky sťažovateľa boli údajne spolu s pripomienkami iných osôb vyhodnotené. S takéhoto   posúdenia   súdom   však   nevyplýva,   ako   vyriešil   otázku   účasti   sťažovateľa v konaní... Ani záver súdu prvého stupňa o tom, že právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe vykonávacích   predpisov   je   dostatočne   zabezpečené   možnosťou   pripomienkovať   návrh nariadenia   vlády,   ktorým   sa   vyhlasujú   zóny   TANAPU,   nezodpovedá   obsahu   článku   8 Aarhuského dohovoru. Z uvedeného článku totiž vyplýva, že podmienkou sine qua non na to, aby mohla byť účasť verejnosti považovaná za účinnú, je takáto účasť v štádiu, pokým sú ešte   možnosti   otvorené,   a zároveň   výsledky   účasti   verejnosti   sa   majú   zohľadniť v najvyššej možnej miere... Je nesporné, že fáze prípravy zodpovedá podstatne viac fáza pripomienkovania   zámeru,   ktorý   práve   po   zohľadnení   týchto   pripomienok   môže   byť základom na tvorbu nariadenia Vlády SR...

Najvyšší súd poukázal rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa na ustanovenie § 250ja ods. 7 O. s. p. a v celom rozsahu sa odvolal na text odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp/10/2012 zo dňa 13. 11. 2012, v ktorom Najvyšší súd rozhodoval o obdobnej veci iného žalobcu.

Najvyšší súd SR dospel k právnemu názoru, ktorého základom je na jednej strane skutočnosť, že vyhlasovanie zón chránených území je dvojfázovým konaním, kde oznámenie o   zámere   je   prvou   fázou   a   príprava   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   v rámci schvaľovania   ktorého   má   verejnosť   právo   pripomienkovať   takýto   návrh   v   súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády SR je druhou fázou.

Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo   znamená,   že   má   takmer   rovnaké   postavenie   ako   majú   pripomienkujúce   orgány.“ Na druhej   strane   Najvyšší   súd   SR   považoval   za   významné   aj   to,   že   KÚŽP   v Žiline „akceptoval   aj   podávanie   pripomienok   verejnosti,   ktorej   pripomienky   boli   prerokované písomne,   a to   zverejnením   oznámenia   o vyhodnotení   jej   pripomienok   na   úradných tabuliach“...   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   verejnosti   teda   bola   daná   možnosť pripomienkovania Zámeru a preto ani sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a tento postup považoval za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...».

Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   s jeho   argumentáciou   uvedenou v odvolaní.   Poukazuje   tiež   na   iné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v skutkovo   a právne podobnej veci (sp. zn. 5 Sžp 15/2012 z 31. januára 2013). Najvyšší súd vyjadril v tomto rozhodnutí právny názor, ktorý sa zhoduje s argumentáciou sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa...

- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 Ústavy SR

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3 Sžp/39/2012   dňa   16.   5. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sžp/39/2012 zo dňa 16. 5. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu Š. H. podal na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali,   aby zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   t.   j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie z prerokúvania   a rozhodovania   veci   sťažovateľa,   na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b)   mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c)   verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V   nadväznosti   na   uvedené   z   hľadiska   limitov   ústavnej   kontroly   rozhodnutí všeobecných   súdov   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu   verejnej   správy,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)],   teda   preskúmať   to,   či kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych otázok v konkrétnom   druhu   správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že sa najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho právny záver je arbitrárny.

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,   ktorým   nebolo   sťažovateľovi   priznané   postavenie   účastníka   v   konaní o pripomienkach k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zverejneného vyhláškou   krajského   úradu   č.   2010/00351-3/Dur   z 10.   februára   2010.   Najvyšší   súd rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bola   žaloba sťažovateľa zamietnutá podľa § 250j ods. 1 OSP. V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukázal na rozhodnutie v obdobnej veci sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 a citoval text jeho odôvodnenia, ktoré sa tak stalo odôvodnením napadnutého rozsudku. V časti týkajúcej sa aktívnej legitimácie na podanie pripomienok   k zámeru   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku   najvyšší   súd po citácii ustanovení Aarhuského dohovoru a zákona o ochrane prírody a krajiny uviedol:„Vyhlasovanie   jednotlivých   zón   a podzón   chránených   území   vrátane   stupňov ochrany,   podrobnosti   o ich   územnej   ochrane   a vymedzení   hraníc   ustanovuje   všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z. z.

Podľa   §   19   ods.   1   uvedeného   zákona   národný   park   vyhlasuje   vláda   Slovenskej republiky   nariadením.   Samotný   proces   vyhlasovania   národného   parku   alebo   zón   má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. má vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od doručenia   oznámenia   zámeru   alebo   jeho   verejného   oznámenia   podať   k nemu   písomné pripomienky   orgánu   ochrany   prírody.   V tomto   ustanovení   je   taxatívne   stanovený   okruh aktívne   legitimovaných   osôb   oprávnených   pripomienkovať   predmetný   zámer.   Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť   vo   svojom   územnom   obvode   a umožniť   nahliadnuť   doň   na   obvyklom   mieste. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená. Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo   podávať   pripomienky   k zámeru   a zo   i z dôvodu,   že   tento   je   svojou   povahou   len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej   republiky.   Verejnosť   teda   uplatňuje   pripomienky   k   návrhu   tohto   všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci   pripomienkového   konania,   vychádzajúc   pritom   z   čl.   21   v   spojení   s čl.   9   a   10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase. Pripomienku   verejnosti   je   následne   predkladateľ   návrhu   povinný   vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Zavedeného   je   zrejmé,   že   verejnosť   má   možnosť   uplatniť   svoje   pripomienky   k   návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd posúdil podstatnú odvolaciu   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   okruhu   osôb   oprávnených   na   podanie pripomienok ústavne akceptovateľným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať   právne   závery   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   účasti   verejnosti   vo   fáze pripomienkového   konania   k zámeru   na   vyhlásenie   zón   chráneného   územia   podľa   §   50 zákona o ochrane prírody a krajiny za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, teda také, ktoré by nemali oporu v aplikovaných právnych predpisoch, najmä § 50 zákona o ochrane prírody a krajiny, resp. by interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia popierala jeho účel a zmysel   a nezohľadňovala   by   rozsah   čl.   8   Aarhuského   dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   odkazuje na svoj   právny názor vyslovený   v uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   162/2013 z 13. marca   2013,   ktorým   rozhodol   o sťažnosti   iného   sťažovateľa   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sžp   10/2012   z 13.   novembra   2012,   ktorého   právne   závery sú napadnuté   aj   sťažnosťou   sťažovateľa   (najvyšší   súd   naň   podľa   §   250ja   ods.   7   OSP poukázal a citoval ho).

Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje sťažovateľovi zrozumiteľné a logické odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných a ústavne súladne   interpretovaných   právnych   normách.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny názor,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Právo   na   súdnu   ochranu   nemožno   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Najvyšší   súd   považoval   za   relevantný   dôvod   na   zamietnutie   žaloby   aj   zistenie, že krajský úrad akceptoval podávanie pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného   parku   zo   strany   verejnosti,   pripomienky   vyhodnotil   a oznámil,   kde   možno nahliadnuť do ich vyhodnotenia. V zozname boli zahrnuté pripomienky Lesoochranárskeho zoskupenia   VLK   a ďalších   fyzických   a právnických   osôb,   z ktorých   11 je   konkrétne označených   s tým,   že   k 29.   marcu   2010   podalo   obsahovo   totožné   podania   ďalších   842 fyzických osôb. Sťažovateľ podal pripomienky podaním z 2. marca 2010. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných tabuliach.

Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru bolo   možné   nahliadnuť   na   Krajskom   úrade   životného   prostredia   v   Prešove   a v Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c) Aarhuského dohovoru.

Krajský   úrad   životného   prostredia   v   Žiline   v   procese   pripomienkovania   Zámeru akceptoval   podávanie   pripomienok   verejnosti.   Ako   vyplýva   z   obsahu   administratívneho spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu, že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli aj prerokované,   a   preto   žalobca   postupom   správnych   orgánov   oboch   stupňov   nebol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.“

Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a poukazuje na to, že uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 48/2010-39 z 1. júna 2010 bolo uložené krajskému úradu vo veci jeho pripomienok konať a po posúdení aktívnej vecnej legitimácie na ich podanie o nich rozhodnúť.

Podľa názoru ústavného súdu závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie sú v rozpore s uznesením Krajského súdu v Žiline z 1. júna 2010, pretože najvyšší súd potvrdil právny názor správneho orgánu, že sťažovateľ nie je oprávneným subjektom na podávanie pripomienok   k zámeru   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku.   Konštatovanie najvyššieho súdu, že krajský úrad vyhodnotil pripomienky sťažovateľa v rámci pripomienok verejnosti, ktorých hodnotenie oznámil 23. apríla 2010 (t. j. pred rozhodnutím Krajského súdu v Žiline z 1. júna 2010), preto nemohlo zasiahnuť do možnosti sťažovateľa domáhať sa (samostatného) rozhodnutia o ním podaných pripomienkach.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   procesne   nesprávne   rozhodnutie   najvyššieho súdu,   ktorým   podľa   §   220   a   §   250ja   ods.   3   OSP   zmenil   rozsudok   krajského   súdu tak, že žalobu zamietol. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 345/10-49 z 25. septembra 2012 žalobu   rovnako   zamietol.   Napadnutým   rozsudkom   tak   nebolo   rozhodnutie   zmenené, ale potvrdené.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   skutočnosť   nemá   vplyv   na   účinky napadnutého rozhodnutia a uvedené pochybenie nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   a zrušenie napadnutého   rozhodnutia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom a jeho úlohou nie je odstraňovať pochybenia všeobecných súdov, ktoré nemajú vplyv na právne postavenie sťažovateľov a nezasahujú do ich práv v ústavne neprípustnej miere.

Sťažovateľ   tiež   argumentuje   iným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu (sp. zn. 5 Sžp 15/2012 z 31. januára 2013), v ktorom najvyšší súd vyslovil odlišný právny názor   v skutkovo   a právne   podobnej   veci,   čo   je   podľa   neho   dôvodom   na   zrušenie napadnutého rozhodnutia a priklonenie sa ku skôr vyslovenému právnemu názoru. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho poslaním zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07). Sťažovateľ poukazuje na jedno odlišné rozhodnutie, jeho argumentácia teda nepreukazuje nerešpektovanie   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu.   Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nereprezentuje ojedinelý právny názor, o čom svedčí nielen odkaz na iné rozhodnutie v napadnutom rozsudku, ale aj neskoršia judikatúra najvyššieho súdu, napr. rozsudok sp. zn. 2 Sžp 9/2013 z 18. júna 2014.

Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet príčinnej súvislosti medzi právnymi závermi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   44   ústavy   a práva   podľa   čl.   8 Aarhuského dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014