znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 817/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26. novembra 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 19, čl. 35   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžo 42/2012 z 29. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená   sťažnosť   Š.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 42/2012 z 29. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   prevzal   15.   februára   2011 „Potvrdenie o skončení služobného pomeru“ vystavené Krajským riaditeľstvom Hasičského a záchranného zboru v K., ktorým   mu bolo oznámené, že jeho služobný pomer skončil podľa § 63 ods. 1 písm. c) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o hasičskom   a záchrannom   zbore“) 15. februára 2011, keď bol služobnému úradu doručený právoplatný rozsudok Okresného súdu Trebišov č. k. 5 T 120/2010-76 zo 7. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ odsúdený za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona. V potvrdení je uvedené, že sťažovateľ si nesplnil povinnosť oznámiť služobnému úradu,   že bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin   proti   slobode   a   ľudskej   dôstojnosti, a preto služobný úrad nemal vedomosť o zákonnom dôvode skončenia služobného pomeru.

Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   a zrušenia   potvrdenia   o skončení   služobného pomeru. Krajský súd najskôr konanie zastavil a po zrušení tohto rozhodnutia uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo   2/2012   z 29.   februára   2012   rozhodol   rozsudkom č. k. 7 S 36/2011-87   z 25.   apríla   2012,   ktorým   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 42/2012, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   považuje   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza: „Z rozsudku nie je jasné ako sa súd   vysporiadal   s dátumom   ukončenia   môjho   služobného   pomeru.   Potvrdzujúcim rozhodnutím   prvostupňového súdu   som sa   stal   asi jediný   občan,   ktorý má   dva   dátumy ukončenia tohto istého služobného pomeru. Na súd som sa svojim návrhom obrátil preto, aby   bolo   rozhodnuté,   kedy   sa   tento   vlastne   v skutočnosti   skončil   7.   10.   2010   alebo 15. 2. 2011 a rozhodol o dôvode ukončenia služobného pomeru... Súd nemôže zamietnutím mojej žaloby potvrdiť protiprávny stav a potvrdiť už zo zákona skončený služobný pomer v novom termíne... Jadrom problému je nesprávny výklad §-63 ods. 1 písm. c/, §-u 17 ods. 2 v náväznosti   na   moje   odsúdenie   za   úmyselný   trestný   čin....   §   17   ods.   2   v spojení s §-om 63 ods. 1 písm. c./ nie je možné brať v celom znení, ale len podporne pri ustálení trestných   činov,   keďže   sú   taxatívne   vymedzené   bez   ohľadu   na   jeho   zahladenie. Diskriminácia   tohto   ustanovenia   a jeho   výkladu   je,   že   v služobnom   pomere   nie   sú si príslušníci   zboru   rovnocenní.   Napriek   mojej   žiadosti,   aby   súd   začal   konanie   o súlad právnych   predpisov   vzhľadom   na   hore   poukázaný   problém,   NS   nepovažoval   načrtnutý problém za podstatný a nezdôvodnil prečo čím porušil moje právo na súdnu ochranu a inú právnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   SR... Najvyšší súd sa nevyjadril ako sa vysporiadal s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1 písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou začal konanie o súlad právnych predpisov alebo jej výklad.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že Okresný súd Trebišov upustil od jeho potrestania podľa § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a teda podľa § 40 ods. 2 Trestného zákona sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V nadväznosti na uvedené namieta: „V mojom prípade skončením služobného pomeru by som bol potrestaný ešte viac, ako to má na mysli trestný zákon. Bolo by mi upierané ústavné právo na prácu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012 z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012 z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012 z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného   života   a rodinného   života   čl.   19   Ústavy   SR   s prihliadnutím   na   čl.   8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012 z 29. apríla 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 254,88 € na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   Márii   Kozákovej,   Advokátska   kancelária,   Odborárska   č.   7 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť, že   v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách formuloval   proti   nim   osobné   invektívy,   členovia   IV.   senátu   oznámili   tieto skutočnosti v zmysle   §   27   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať   ich   vylúčenie   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   sťažovateľa,   na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší   súd   postupoval   v napadnutom   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorá   v   §   247   a nasl.   upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Predmetom súdneho prieskumu nebola zákonnosť rozhodnutia vo veci služobného pomeru podľa § 150 a § 150a zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ale zákonnosť potvrdenia služobného úradu   deklarujúceho   skončenie   služobného   pomeru   sťažovateľa   na   základe   skutočnosti predpokladanej § 63 ods. 1 písm. c) zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci nezistil žiaden dôvod odchýliť sa   od   logických   argumentov   a právnych   záverov   obsiahnutých   v odôvodnení   rozsudku krajského súdu, právne posúdenie veci krajským súdom považoval za správne a stotožnil sa s ním v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za dôvodné poukázať na relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorej   po   citácii   na   vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom zbore [§ 17 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. c)] uviedol:

„Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalobcu zo dňa 01. 03. 2011, ktorým sa obrátil na plk. Ing. J. F. riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v K., kde žalobca opisuje svoje konanie ako aj výsledok trestného konania. Stotožňuje sa aj s tým, že dosah, ktorý znáša žalobca v tomto konaní, je oveľa represívnejší, než ako keby bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin podľa druhej hlavy Trestného zákona. Súčasne poukazuje aj   na   výrok   rozsudku   5 T/120/2010-76   zo   dňa   07. 10. 2010,   v   ktorom   sa   konštatuje spáchanie   prečinu   porušovania   domovej   slobody   podľa   §   194   ods.1,   2   písm.   a/,   b/ Trestného zákona.

Na   jednej   strane   podľa   §   40   ods.   1 písm.   a/   Trestného   zákona   sa   upustilo od potrestania obžalovaného, v tomto prípade žalobcu a na druhej strane zákon o HaZZ je v rozsahu   pracovno-právnych   vzťahov   prísnejší   ako   samotný   trestný   zákon.   Zákon o HaZZ   nerozlišuje   právne   následky   po   právoplatnom   odsúdení   páchateľov   vo všeobecnosti, pričom dosah v pracovno-právnej oblasti je oveľa väčší (strata zamestnania). V tomto konaní nie je v právomoci správneho súdnictva sa vyjadrovať k samotnému trestnému   skutku,   teda   k ustanoveniu   §   194   ods.   1   až   3   Trestného   zákona,   avšak   súd poukazuje na to, že až novelou zákona č. 315/2001 Z. z. bol do ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ vsunutý § 17 ods. 2 zákona o HaZZ, teda všetky trestné činy od § 179 až po § 203. Prečin porušovania domovej slobody je úmyselným trestným činom, preto striktné predpisy zákona   o HaZZ   nedovoľujú,   aby   príslušník   HaZZ   s právoplatným   odsúdením   zotrval v služobnom pomere podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o HaZZ.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   v odôvodnení   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR č. III.   ÚS 115/03 č. 313/2003)...

Na záver súd dodáva, že žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru preto, že neoznámil,   že   bolo   proti   nemu   vznesené   obvinenie   pre   podozrenie   zo   spáchania úmyselného trestného činu, ale preto,   že bol právoplatne odsúdený podľa druhej hlavy trestného zákona.

Podľa ustanovenia § 158 ods. 1 zákona o HaZZ právoplatné rozhodnutie vo veciach služobného   pomeru   podľa   tohto   zákona   je   preskúmateľné   súdom.   Uvedené   ustanovenie nerozlišuje   medzi   rozhodnutiami,   ktoré   prebehli   odvolacím   konaním,   ani   medzi rozhodnutiami,   ktoré   sú   rozhodnutiami,   ktoré   zasahujú   do   práv   a záujmov   fyzickej či právnickej   osoby.   Z uvedeného   dôvodu   je   preto   preskúmanie   rozhodnutia   tak deklaratórneho ako aj odvolacieho rozhodnutia súdom stanovené v príslušných právnych predpisoch, v tomto prípade v ustanovení § 158 ods. 2, prípadne to ako uviedol Najvyšší súd SR v ustanovení § 250b ods. 1 O. s. p. V tomto prípade sa súd riadil právnym záverom Najvyššieho súdu SR...

Podľa   ustanovenia   §   250j   ods.   1   O.   s.   p.   ak   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia a postupu   správneho   orgánu   v rozsahu   a z dôvodov   uvedených   v žalobe   (ďalej   len v medziach žaloby) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vyslovil rozsudok, že sa žaloba zamieta.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014).

Podľa § 63 ods. 1 písm. c ) zákona o hasičskom a záchrannom zbore služobný pomer príslušníka sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol príslušník odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin   uvedený   v   §   17   ods.   2   alebo   za   trestný   čin na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   alebo   dňom   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore príslušníkom môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada, ak je bezúhonný a nebol prepustený zo štátnej služby podľa § 77 písm. c) až e) alebo uplynuli tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prepustení podľa § 77 písm. c) až e)...

Podľa   §   17   ods.   2   zákona   o hasičskom   a   záchrannom   zbore   za   bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje občan, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný   čin   proti   životu   a   zdraviu,   za   úmyselný   trestný   čin   proti   slobode   a   ľudskej dôstojnosti, za úmyselný trestný čin proti republike, za úmyselný trestný čin proti poriadku vo   verejných   veciach   alebo   ktorý   nebol   právoplatne   odsúdený   na   nepodmienečný   trest odňatia   slobody.   Na   právoplatné   odsúdenie   sa   prihliada,   aj   keď   bolo   zahladené   podľa osobitného predpisu, alebo ak sa podľa osobitného predpisu na občana hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace.

Podľa   §   17   ods.   5   zákona   o hasičskom   a záchrannom zbore   podmienku   štátneho občianstva Slovenskej republiky a podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) až d) a g) musí príslušník spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru.

Argumentácia   sťažovateľa   v sťažnosti   je   sústredená   na   námietku   nesprávnej interpretácie § 63 ods. 1 písm. c) v spojení s § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Sťažovateľ však v skutočnosti namieta proti samotnému zneniu týchto ustanovení, ktoré   považuje   za   nespravodlivé   s poukazom   na   skutočnosť,   že   v trestnom   konaní   bol odsúdený,   bolo   však   upustené   od   jeho   potrestania,   a preto   sa   na   neho   vzťahuje   fikcia neodsúdenia   podľa   §   40   ods.   2   Trestného   zákona   (hľadí   sa   na   neho,   ako   keby   nebol odsúdený).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy; III. ÚS 331/04).

S poukazom   na   citované   ustanovenia   zákona   o hasičskom   a záchrannom   zbore a odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa nemôžu nič zmeniť na skutočnosti, že bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, ktorý je podľa § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore dôvodom skončenia služobného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.   c)   zákona   o   hasičskom   a záchrannom   zbore.   Sťažovateľom   namietaná   fikcia neodsúdenia podľa Trestného zákona je v tomto prípade prelomená definíciou bezúhonnosti podľa   §   17   ods.   2   zákona   o hasičskom   a záchrannom zbore   (lex   specialis   derogat   legi generali), ktorá je jednou z podmienok nielen prijatia do štátnej služby [§ 17 ods. 1 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore], ale aj jej trvania (§ 17 ods. 5 zákona o hasičskom a záchrannom   zbore).   Nedostatok   tejto   podmienky   je   dôvodom   skončenia   služobného pomeru, ako sa to stalo aj v prípade sťažovateľa.

Sťažovateľ poukazuje aj na pre neho nejasné určenie dátumu, ku ktorému skončil jeho   služobný   pomer.   Najvyšší   súd   k tejto   námietke   uviedol,   že „uvedené   už   ustálil vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Sžo/2/2012 z 29. februára 2012 na deň 15. februára 2011“. Najvyšší   súd   dospel   k tomuto   záveru   na   základe   zistenia,   že   hoci   služobný   pomer sťažovateľa skončil zo zákona právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odsúdený za trestný čin   proti   slobode   a ľudskej   dôstojnosti,   vzhľadom   na   neoznámenie   tejto   skutočnosti služobnému úradu de facto služobný pomer trval do okamihu, keď sa služobný úrad o tejto skutočnosti dozvedel, t. j. do 15. februára 2011. Sťažovateľ teda sám zavinil daný stav tým, že si nesplnil povinnosť podľa § 69 ods. 3 písm. i) zákona o hasičskom a záchrannom zbore a neoznámil, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 zákona o hasičskom   a záchrannom   zbore.   Potvrdenie   neskoršieho   dátumu   skončenia   služobného pomeru však nie je v neprospech sťažovateľa. Z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé, ako mohol byť týmto spôsobom ukrátený na svojich právach, keď daný dôvod je v podstate neodstrániteľnou   prekážkou   vzniku   a   trvania   služobného   pomeru,   ktorá   existuje od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Trebišov.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho   dôvodu   spochybňovať   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   dostatočne odôvodnené.   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   závery   (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci, keď príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   ústavne   akceptovateľným spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne konformné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu   je   aj   náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu   za legitímny   a   vylučujúci   možné   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv, a preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 443/2013).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd „sa   nevyjadril   ako   sa   vysporiadal s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1 písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou rozhodovacou   činnosťou   začal   konanie   o súlad   právnych   predpisov   alebo   jej   výklad“, ústavný súd uvádza, že z citovanej formulácie nie je jasné, akého konania sa sťažovateľ domáhal a na aký jeho návrh mal najvyšší súd reagovať. Sťažovateľ mal zrejme na mysli konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Všeobecný súd je oprávnený   iniciovať   toto   konanie   v prípade,   ak   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou dospeje k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou. V takom prípade preruší konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Podanie návrhu ústavnému súdu teda závisí na posúdení konajúceho súdu, nie na návrhu účastníka konania. Táto námietka preto tiež nie je relevantná vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   19 a čl. 35   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   8   dohovoru   ústavný   súd   pripomína   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až čl.   48   ústavy.   O prípadnom   porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, neprichádza do úvahy ani posudzovať namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 a čl. 35 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   v závere   dodáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   formulovaná   pomerne nezrozumiteľne a jej odôvodnenie je chaotické, opakujúce na viacerých miestach tie isté námietky, ktoré sú navyše v rozpore so samotným znením ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom   zbore,   na   ktoré   sťažovateľ   poukazuje.   Takéto   odôvodnenie   je   zmätočné a chýba mu ústavnoprávna relevantná argumentácia. Kvalifikované odôvodnenie sťažnosti je pritom   jednou   zo   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti   (§   20   ods.   1   zákona o ústavnom   súde),   ktorej   nedostatok   je   v prípade   podania   sťažnosti   prostredníctvom právneho zástupcu dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (napr. III. ÚS 262/2014 a tam uvedené rozhodnutia).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014