znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 816/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   decembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   tiež   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 8/2007 a jeho uznesením z 30. mája 2012,

- ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Er 8/2007 a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   rozhodcovskej   doložky   začala   rozhodcovské   konanie   pred zmluvnými stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého rozhodcovský rozsudok sa tak   stal   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   sťažovateľka   iniciovala   začatie exekučného konania.

Potom,   ako   v začatom   exekučnom   konaní   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napadnutým   uznesením okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená, resp. vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   na   základe   jej   odvolania   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd napadnutým uznesením z 31. januára 2013 uznesenie okresného súdu z 30. mája 2012 potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie   ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali   s   tým,   prečo   dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve považovali   za   neprijateľnú   podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd konal v rozpore s právom Európskej únie,   ak vylúčil   možnosť   aplikovateľnosti   možnej   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa v rámci   zásady   kontradiktórnosti   a   zásady   rovnosti   zbraní   informovali   sťažovateľku a umožnili jej vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2013, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší, vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 30. mája 2012, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zo   zistení   ústavného   súdu   a zo   skutočností   uvedených   v sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 30. mája 2012 odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do štyroch   základných   východiskových   rovín.   Sťažovateľka   v   prvom   rade   namieta,   že krajský   súd   nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   ako   súd   exekučný   podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Okrem   tohto   sťažovateľka namieta,   že   krajský súd nenapravil   ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali, neprerušili exekučné   konanie   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady   a nepredložili Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej   ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

Sťažovateľka   v prvom   rade   namieta   skutočnosť,   že   krajský   súd   na   základe   ňou podaného riadneho opravného prostriedku potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a o jej   zastavení.   Z prílohy   sťažnosti,   ktorú   tvorilo aj sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 11 CoE 117/2012-49 z 31. januára 2013,   však   vyplýva,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 8 Er 8/2007-17 z 30. mája 2012 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnosť sťažovateľky je preto v naznačenom rozsahu zjavne neopodstatnená, a to pre obsahový rozpor odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu so   skutočným   znením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Inak   povedané,   sťažnosť sťažovateľky nekorešponduje s napádaným uznesením krajského súdu ako druhostupňového súdu, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k. II. ÚS 634/2013-18 z 13. novembra 2013.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015