znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 816/2014-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 32/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2011 a postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 664/2010 a jeho uznesením zo 14. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s., Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   Daniela Blyšťana, ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   148/2012   a   jeho   uznesením   z   28.   júna   2012, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20   CoE 32/2011   a jeho uznesením   z 27.   septembra   2011 a postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 664/2010 a jeho uznesením zo 14. marca 2011.

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   uzavretou   rozhodcovskou   doložkou   obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 308/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku   nezaplatila,   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením sp. zn. 4 Er 664/2010 zo 14. marca 2011 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) žiadosť súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   napadnutým uznesením tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu podala sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením z 28. júna 2012 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   o   jej   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonal samostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu   (okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základných   konaniach,   čo   viedlo   k   faktickému zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu   sťažovateľky.   Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka   poukazuje   na   v   súčasnosti   už   zrušený   §   253   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie   slúžilo   exekučným   súdom   ako   procesný   podklad   pre   nenariadenie pojednávania.   Súčasné   znenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   a Exekučného   poriadku takéto   ustanovenie   neobsahuje.   Exekučný   súd   je   preto   povinný   podľa   sťažovateľky na vykonanie   dokazovania   nariadiť   pojednávanie,   pričom   tento   postup   je   v   súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods. 2 OSP, ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo bez nariadenia pojednávania.   V   zmysle   §   251   ods.   4   OSP   sa   na   exekučné   konanie   podľa   osobitného predpisu   (ktorým   je   Exekučný   poriadok)   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.   Okolnosť,   že   exekučný   súd   rozhodne   vždy   uznesením,   však   nemôže podľa sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka tvrdí,   že najvyšší súd   jej neposkytol   súdnu   ochranu v požadovanej kvalite,   pričom   porušil   aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   základné   právo na zákonného   sudcu.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojich uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/2004 v spojení s nálezom sp. zn. III. ÚS 192/06, pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom.   Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenia najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné...“.

Popri   procesno-právnych   pochybeniach   namieta   sťažovateľka   aj   právny   názor vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúci   sa   neplatnosti,   resp.   neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky.   Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   použitie   rozhodcovskej   doložky v spotrebiteľských   zmluvách   nie   je   zakázané,   a   preto   nie   každú   rozhodcovskú   doložku možno   automaticky   považovať   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku.   Záver   o   nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však   exekučný   súd   podľa sťažovateľky dostatočne nezistil všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala. Sťažovateľka navyše uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní,   pričom   tretí   subjekt   nezávislý   od   sťažovateľky   (tzv.   viazaný   finančný   agent) je povinný   pred   uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať   spotrebiteľa o podstatných   okolnostiach   poistného   vzťahu.   Preto   súhlas   povinnej   s   rozhodcovskou doložkou   mal   podľa   sťažovateľky   povahu   informovaného   súhlasu.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukazuje   na to,   že   v   dôsledku   nedôsledne   a   nesprávne   vykonávaného dokazovania sa vo veci konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť. Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov konania   a   bez   nariadenia   pojednávania,   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   zároveň   v   doplneniach   sťažnosti   doručených   ústavnému   súdu 7. februára 2013, 19. augusta 2013, 4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 poukazuje na samotnú   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu,   predovšetkým   na   nález   sp.   zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci.

Vychádzajúc z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010, sťažovateľka poukazuje na to, že porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   aj „prílišný   formalistický   postup“ pri   výklade   a   aplikácii relevantných   právnych   predpisov.   V prerokúvanom   prípade   došlo   podľa   sťažovateľky „k jednostrannému   a   neproporcionálnemu   prikloneniu   sa   k   princípu   zvýšenej   ochrany spotrebiteľa úplne na úkor princípu právnej istoty a na úkor princípu poskytnutia súdnej ochrany vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu.

Prepäto formalistický prístup súdov je v tom, že často krát vo svojich rozhodnutiach označujú poistnú zmluvu sťažovateľa nepravdivo ako napríklad úverovú zmluvu, či zmluvu o spotrebiteľskom úvere a toto dokonca považujú iba za formálnu chybu.

Ak   teda   všeobecné   súdy   aplikovali   vnútroštátne   normy   zamerané   na   ochranu spotrebiteľa,   ktorých   východiskom   je   Smernica   93/13/EHS,   boli   povinné   interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer smernice obsiahnutý v jej 19 odôvodnení, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka.“.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodňuje aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté   právo „argumentovať   a   dokazovať   špecifikum   jeho   prípadu   opierajúce sa o 19. odôvodnenie   Smernice   č.   93/13/EHS   z   5.   4.   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách...,   ktoré   stanovuje   výnimku,   pokiaľ   ide   o poistné   zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá do Občianskeho   zákonníka,   avšak   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   veciach   na   ňu   mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením Smernice, ktoré spod   vecného   rozsahu   Smernice   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Sťažovateľ   predkladá   odborný   výklad   Národnej   banky   Slovenska   opierajúci sa o viacero   prekladov   devätnásteho   odôvodnenia   Smernice   93/13/EHS   z   5.   4.   1993... Podľa Smernice sú poistné zmluvy, ktoré uzatvára aj sťažovateľ, spomedzi spotrebiteľských zmlúv   výnimočné   v   tom,   že   niektoré   zmluvné   podmienky   dohodnuté   medzi   poisťovňou a spotrebiteľom   ovplyvňujú   kalkuláciu   poistného   plateného   spotrebiteľom.   Takéto ustanovenia, medzi ktoré patrí aj dohoda o rozhodcovskom konaní, sú potom spod predmetu Smernice vylúčené.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tiež uvádza:„Ak   je   predmetnom   sporu   občiansko-právna   zmluva,   civilný   súd   v   intenciách Smernice 93/13/EHS musí vyhodnotiť:

1 – či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, 2 – či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu... 3 – či   skúmaná   podmienka   v   poistnej   zmluve   spadá   pod   výnimku   stanovenú smernicou a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo

4 – ak   podmienka   výnimke   podľa   smernice   nevyhovuje,   či   nejde   o   individuálne dojednanú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 O. z. a

5 – ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou podmienkou   spôsobená   nerovnováha   v   neprospech   spotrebiteľa   a   ak   áno,   či   ide o nerovnováhu značnú a v čom.

Porušenie   takto   vymedzeného   logického   postupu   navyše   za   porušenia   pravidiel spravodlivého procesu, je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom Smernice 93/13/EHS.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa § 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka tiež uvádza, že v predmetnej veci rozhodoval na krajskom súde ako člen senátu sudca, ktorý bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, predsedovi súdu (§ 15 ods. 1 OSP). Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Rozhodovanie   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu Bardejov... bolo pridelené senátu Krajského súdu v Prešove 20 Co..., ktorého členmi podľa v danom čase platného rozvrhu práce bol JUDr. P. S. a JUDr. A. K. a predsedom JUDr. M. B. Predbežnou právnou otázkou v predmetnom exekučnom konaní bola súdna kontrola všeobecných   poistných   podmienok   sťažovateľa   z   21.   5.   2007   a   najmä   rozhodcovskej doložky, ktorá v nich bola obsiahnutá.

Vo   vzťahu   k   poistným   podmienkam   z   21.   5.   2007,   ktoré   boli,   resp.   sú   právne významné   pre   uvedené   exekučné   konanie,   vyjadril   JUDr.   P.   S.   na   verejnom   zasadnutí Komisie MS SR pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách dňa 20. 04. 2009 ešte ako úradník Ministerstva spravodlivosti SR svoj právny názor, že ide o neprijateľné podmienky,   ktoré   sú   neplatné.   Konštatoval,   že   každé   jedno   ustanovenie   poistných podmienok je neprijateľné, sú neprijateľné a neplatné ako celok, teda včítane rozhodcovskej doložky v nich obsiahnutej.

Z obsahu predloženej zápisnice zo dňa 20. 04. 2009 vyplýva, že JUDr. P. S. zaujal k dotknutým   poistným   podmienkam   sťažovateľa   kategorický   právny   názor   ešte   predtým, ako v roku 2011 napadol exekučný prípad sťažovateľa do senátu JUDr. S.

Ako   vyplýva   z   priloženej   kópie   článku   týždenníka   Trend   zo   dňa   10.   11.   2009, JUDr. P.   S.   zaujal   k   všeobecným   poistným   podmienkam   verejný   právny   postoj   nie len na zasadaní komisie ministerstva spravodlivosti, ale aj pre médiá. Z kontextu priloženého článku   vyplýva,   že   niektoré   časti   poistných   podmienok,   najmä   rozhodcovskú   doložku, považoval za neplatnú.

... Právny názor JUDr. P. S. ako sudcu konajúceho vo veci sa teda preukázateľne v žiadnom prípade netvoril ako výsledok postupu pred odvolacím súdom, ale bol vytvorený už predtým, ako k súdnemu konaniu vôbec došlo, a to na základe iných skutočností pred súdom neprejedaných.

Napokon, najpriamejším dôkazom o tom, že JUDr. P. S. bol v prípadoch sťažovateľa vylúčeným   sudcom   je   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   1   Nc   61/2012   zo dňa 18. 12. 2012,   ktoré   sťažovateľ   obdržal   až   nedávno,   a   teda   ho   nemohol   predložiť   skôr, ktoré potvrdilo vylúčenie JUDr. P. S. v prípade sťažovateľa vedenom v senáte JUDr. S. pod sp.   zn.   20   CoE/114/2012,   keď   sa   najvyšší   súd   stotožnil   so stanoviskom   predsedníčky Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorá   Úradným   záznamom   zo dňa   3.   9.   2012   konštatovala, že v súlade s § 15 ods. 1 O. s. p. súhlasí s vylúčením JUDr. P. S. zo súdneho konania sťažovateľa, z čoho plynie, že ak bol JUDr. P. S. zaujatý v jednom z prípadov sťažovateľa, musel byť zaujatý aj v ostatných obdobných prípadoch sťažovateľa založených na tom istom právnom základe...

Vzhľadom na skutočnosť, že prípady 20 CoE/114/2012 a prípad 20 CoE/32/2011 sú obdobné a založené na tom istom právnom základe, JUDr. P. S. nemohol byť a ani nebol nestranný ani v prípade sp. zn. 20 CoE/32/2011.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 32/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2011, ako aj   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Er 664/2010   a   jeho uznesením zo 14. marca 2011 boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského súdu   a   okresného   súdu   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu.   Sťažovateľka sa tiež domáha úhrady trov konania.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách formuloval   proti   nim   osobné   invektívy,   členovia   IV.   senátu   oznámili   tieto skutočnosti v zmysle   § 27   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým uznesením   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa v sťažnosti minimálne venuje výhradám proti skutkovým a právnym záverom   krajského   súdu   vyjadreným   v   jeho   napadnutom   uznesení,   ktorým   potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť jeho odôvodnenia, nevysporiadanie sa s jej odvolacími dôvodmi a neodstránenie pochybení okresného súdu.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase právnym názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v   jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia vykonával   dokazovanie   listinami,   ale   napriek   tomu   v   predmetnej   veci   nenariadil pojednávanie,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konania   neoboznámil   s   vykonanými   dôkazmi a neumožnil   jej   vyjadriť   sa   k   nim,   pričom   krajský   súd   takýto   postup   okresného   súdu potvrdzujúcim   uznesením   „odobril“.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny)   a   jeho   porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 dohovoru možno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti (m. m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu   argumentácie sťažovateľky   tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov   okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania o jej dovolaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že v jej veci konajúce všeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických   sťažností   sťažovateľky,   v   ktorých   táto   s   odkazom   na   nález   sp. zn. II. ÚS 499/2012   z   10.   júla   2013   v   jej   identickej   veci   poukazovala   na   právny   záver vyslovený   ústavným   súdom   v   označenom   rozhodnutí   týkajúci   sa   zabezpečenia   záruk kontradiktórnosti   konania   pri   preskúmavaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po   vydaní   nálezu   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012   z   10.   júla   2013   odmietol III.   senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I.   senát   v   uznesení   sp. zn.   I. ÚS 641/2013   z   30. októbra   2013   identické   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s rozhodovaním   o vydaní   poverenia súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že z pohľadu   „materiálneho“   uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci, teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

V   konkrétnych   okolnostiach   veci   sťažovateľky   bola   podľa   názoru   IV.   senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce   v   tom,   že   nedal   sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   svojim   skutkovým zisteniam a z nich   vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v   rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v   ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o   dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa § 237   písm.   f)   OSP   uviedol,   že   dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených procesných   predpokladov   na   udelenie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie sú v rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín a príloh. Dovolací súd tiež uviedol:

„Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok   konania   a   tiež   predpokladov,   za   ktorých   možno   vyhovieť   žiadosti   súdneho exekútora   o   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.“

Najvyšší   súd   preskúmal   existenciu   vady   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   aj   z   toho hľadiska,   či   zamietnutím   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nedošlo k odopretiu   práva   oprávnenej   (sťažovateľky)   na   výkon   vykonateľného   rozhodnutia. Poukázal na   to,   že   v   predmetnej   veci   boli splnené zákonné   podmienky   na   zamietnutie žiadosti   o   udelenie   poverenia,   preto   postup   krajského   súdu   a   okresného   súdu   nemal za následok odňatie možnosti oprávnenej (sťažovateľky) pred súdom konať [§ 237 písm. f) OSP]. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu boli riadne odôvodnené.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   obsah   tvoria   dve   relatívne   samostatné   práva   (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a   právo   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom.   Formulácia   uvedeného   odseku   naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   (uskutočnenie)   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka, aby bola vec prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   námietku   sťažovateľky,   že   v   jej   veci   konajúce všeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo nariadenia   pojednávania   a   neumožnili   jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe postačuje pre   záver   o   porušení   jej označených   práv   v   prvom   rade   zdôrazňuje, že   je   to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady Európskych   spoločenstiev   č. 93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   v   rámci   preskúmania   ex   offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   teda   dodržiavať   zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať   sa s dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdu   a   vyjadrovať   sa   k   nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne   rozhodnutie   vychádza   zo   skutkových   okolností   alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľka   mala   z   pohľadu „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresného   súdu   a   z   nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedal   sťažovateľke   možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchu   najvyššieho   súdu,   keďže   tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ani   jeho   postup,   ktorý predchádzal   vydaniu   napadnutého   uznesenia,   za   taký,   ktorý   by   nerešpektoval sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uviedla,   že   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   vyjadrenie obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom dotknutý.   Oprávnený   má   totiž   záujem   na   pokračovaní   exekúcie   a   pokiaľ   sa   súd   chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

V   súvislosti   s   „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o   nekalých   podmienkach sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom podľa   sťažovateľky   cieľom   citovanej   smernice   podľa   jej   „devätnásteho   odôvodnenia“ je, že dohoda   o   rozhodcovskom   konaní   nemôže   byť   neprijateľnou   podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, z ktorého „keďže na účely... smernice   sa   hodnotenie   nekalého   charakteru   netýka   podmienok,   ktoré   popisujú   hlavný predmet   zmluvy   ani   vzťah kvalita/cena tovaru   alebo dodávaných služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti   ostatných   podmienok...“ vyplýva,   že   len   hlavný   predmet   zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci hlavným predmetom poistnej zmluvy je poistné krytie poskytnuté   dodávateľom,   pozn.)   a   vzťah   ceny   a kvality   tovaru   alebo dodávanej   služby sú vyňaté   z   posúdenia   neprijateľnosti   zmluvných   podmienok.   Zároveň   však   platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy, pozn.). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Ústavný súd považuje za ústavne udržateľný právny záver najvyššieho súdu o tom, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú riadne odôvodnené, nepovažuje ho za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení. Ústavný preto po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl.   48   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci rozhodoval   vyšší   súdny   úradník,   a   nie   sudca.   Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   tohto základného práva došlo aj tým, že o jej odvolaní rozhodoval ako člen senátu sudca, ktorý bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti,   pre ktoré je vylúčený, predsedovi   krajského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, ani   v   jednom   z   týchto   opravných   prostriedkov   neuplatnila.   Rovnako   tak   námietku, že členom senátu na krajskom súde, ktorý rozhodoval o jej odvolaní, bol sudca, ktorý mal byť   vylúčený,   neuplatnila   v   dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu.   Formálne   preto využila   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   ustanovených   zákonom,   avšak z materiálneho   hľadiska   uvedené   námietky   v   nich   neuplatnila.   Zároveň   sťažovateľka v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukazovala), že k nesplneniu podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jej   prípade   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Za   daných   okolností   neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu   a   postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je   lehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   bola   vo   vzťahu   k   tejto   časti sťažnosti námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie krajského súdu   je   založené   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   odvolacieho   súdu a zároveň je nedostatočné odôvodnené.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 20 CoE 32/2011 z 27. septembra 2011 stotožnil s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   a   uviedol   nad   jeho   rámec skutočnosti,   pre   ktoré   ho   považuje   za   vecne   správne,   pričom   zároveň   reagoval aj na odvolacie   dôvody   sťažovateľky.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v zmysle § 45 ods. 1, 2 ZRK je exekučný súd   plne   oprávnený   vykonávať   formálne,   ako   aj   materiálne   preskúmavanie   exekučného titulu   a podrobiť   tento   titul   skúmaniu,   či   neprichádza do úvahy   zastavenie   exekučného konania   z   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   v   §   45   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní, t. j. najmä   či   rozhodcovský   rozsudok   nezaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom. Taktiež v zmysle § 45 ods. 2 ZRK, je zakotvené oprávnenie exekučného súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatku podľa ods. 1 písm. b/alebo c/.

Materiálne preskúmavanie exekučného titulu má v sebe aj oprávnenie preskúmavať jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorú účastníci medzi sebou uzavreli a v tomto zmysle súd prvého   stupňa   správne   konštatoval,   že   ide   o   zmluvu   spotrebiteľskú,   ktorej   ustanovenia spotrebiteľ   nemohol   osobitne   dojednať,   pričom   exekučným   titulom   je rozhodnutie Rozhodcovský rozsudok Arbitrážny súd Košice.

Postup prvostupňového súdu bol totiž založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 ZRK). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany   spotrebiteľa   pred   neprijateľnými   podmienkami,   a   to   aj   keď   spotrebiteľ v rozhodcovskom   konaní   nenamietal   rozhodcovskú   doložku   (rozsudok   Súdneho   dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 ZRK, na ktoré v konečnom dôsledku súd prvého stupňa aj poukázal (vec ASTURCOM).

V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   nevidel   dôvod   na   odklon   od   stanoviska   zo spoločného rokovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove   zo dňa   27.   septembra   2010,   podľa   ktorého   zmluvná   podmienka   v   štandardnej formulárovej   zmluve   uzavretej   po   31.   12.   2007   alebo   vo   všeobecných   obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná   a ktorá   vyžaduje   od   spotrebiteľa,   aby   spory   s   dodávateľom   riešil   výlučne   v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi   rozhodcovským   a   štátnym   súdom,   ale   ak   by   podľa   takejto   doložky   začalo rozhodcovské   konanie   na   návrh   dodávateľa,   spotrebiteľ   by   bol   nútený   podrobiť   sa rozhodcovskému   konaniu   alebo   podať   návrh   na   štátnom   súde,   ak   by   chcel   zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.

Správne   konštatuje   súd   prvého   stupňa,   že   po   preskúmaní   zmluvy,   ktorá   bola podkladom   pre   predmetný   exekučný   titul,   t.   j.   Rozhodcovský   rozsudok   Slovenského arbitrážneho súdu je možné konštatovať, že táto zmluvu obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v podobe rozhodcovskej doložky.

Občiansky zákonník síce až od 1. 1. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil   aj   dojednanie   vyžadujúce   v   rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. OZ účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby   na   rozhodcovskom   súde.   Občiansky   zákonník   s   takýmito   neprijateľnými podmienkami   spôsobujúcimi   značnú   nerovnováhu   v   právach   a povinnostiach   zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ   nikdy   nebolo   zaradené   medzi   prípady   relatívnej   neplatnosti   (§   40a   OZ),   išlo o neplatnosť   absolútnu,   pôsobiacu   bez   ďalšieho   priamo   zo zákona,   na   ktorú   musel   súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Vo vzťahu k námietke ohľadom individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky odvolací súd poznamenáva,   že táto   odvolacia   námietka   oprávneného   je   nedôvodná.   Zo spisu   vyplýva,   že   rozhodcovská   doložka   je   zakotvená   vo   Všeobecných   poistných podmienkach,   a to   v   ich   XV.   časti   −   Rozhodcovské   konanie.   Hneď   za   Všeobecnými poistnými podmienkami nasleduje Ďalšie zmluvné dojednanie týkajúce sa prejavenia vôle zo strany účastníkov zmluvy riešiť spory v rozhodcovskom konaní.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných   podmienok   len   kvôli   nadpisu,   ktorý   ani   nekorešponduje   s   presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia“.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa.   Ide   o   podmienku,   ktorú   odvolací   súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ účinného ku dňu 22. 1. 2007, považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu   je   pre   jeho   neprijateľnosť   neplatné,   pre   vykonanie   exekúcie   chýba   základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust.   §   3   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   uzatvorená   platná   rozhodcovská   zmluva   o   tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom   vzťahu,   sa   rozhodnú   v   rozhodcovskom   konaní   pred   jediným   rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   oprávneného,   že   exekučný   súd   mal   vo   veci   vykonávať dokazovanie   a   nariadiť   pojednávanie,   odvolací   súd   uvádza,   že   oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo   v   prípade,   ak   nejde   o   obligatórne   nariadenie   pojednávania,   môže   súd   rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola žiadosť o udelenie poverenia   zamietnutá.   V   tejto   súvislosti   je   nedôvodná   námietka   oprávneného, že ak exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav, lebo   vykonal   dokazovanie   niektorými   z   listín   relevantných   pre   poistný   vzťah   bez   toho, aby nariadil   pojednávanie   a   umožnil   oprávnenému   preukázať,   že   povinný   mal   možnosť ovplyvniť   dojednanie   o   rozhodcovskej   doložke.“   Súd   prvého   stupňa   sa   totiž   s   istotou a najmä   presvedčivým   spôsobom   vysporiadal   s   otázkou   rozhodcovskej   doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil.»

Vychádzajúc   z   citovaného,   ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   nedostatočne   odôvodnené   a   nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   právnych   záverov   krajského   súdu   dospel   k   záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorou poukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať   právomoc,   ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o jej ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014