znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 815/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Jurovatý   &   Partners,   s.   r.   o.,Námestie   SNP   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokátaJUDr. Eduarda Jurovatého, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla2014, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právona spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   15   Ncb   6/2014z 15. júla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   15   Ncb   6/2014   z   15.   júla   2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právnejzástupkyne   Advokátskej   kancelárie   Jurovatý   &   Partners,   s.   r.   o.,   Námestie   SNP   14,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Jurovatý & Partners, s. r. o., NámestieSNP   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   EduardaJurovatého, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavenívedľajšieho   účastníka   konania   na   strane   navrhovateľa   v konaní   o   zaplatenie   sumy207 267,05 € s príslušenstvom vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 27 Cb 106/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 09. 06. 2014 som požiadal ako vedľajší účastník konania vo vyššie uvedenej právnej veci   o právne zastúpenie   advokátsku kanceláriu

. ⬛⬛⬛⬛ moje právne zastúpenie na krátkom úvodnom stretnutí prevzal a podal žiadosť o odročenie pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 10. 06. 2014, a ktorého sa vzhľadom na nedostatok času na prípravu nemal možnosť zúčastniť. ⬛⬛⬛⬛ sa o tom, že vo veci rozhoduje Sudkyňa, jeho bývalá manželka, dozvedel až nasledujúci deň 10. 06.   2014.   Ja   som   túto   vedomosť   nemal,   keďže   príbuzenský   vzťah   Sudkyne a ⬛⬛⬛⬛ nič nenaznačovalo.

Dňa   10.   06.   2014   sa   však   napriek   mojej   žiadosti   o   odročenie   pojednávania predmetné pojednávanie konalo. Sudkyňa súčasne počas pojednávania oznámila,   že sa necíti byť zaujatá a navrhla Žalovaným, aby si sami vybrali termín, v ktorom chcú mať ďalšie pojednávanie, pričom pojednávania v iných veciach v nimi želanom termíne odročí. Následne som prostredníctvom ⬛⬛⬛⬛ podal Námietku zaujatosti zo dňa 23. 06. 2014 (ďalej len „Námietka“), ktorej odôvodnenie uvádzam v kapitole č. 2 tejto sťažnosti.

Námietku zaujatosti rovnako podal Žalobca prostredníctvom svojej likvidátorky, a to dňa 17. 06. 2014, pričom sa následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k svojmu podaniu   vyjadril   aj   podaním   „Vyjadrenie   k   vyjadreniu   sudkyne   a   žalovaných   vo   veci námietky zaujatosti“ zo dňa 15. 07. 2014...

Sudkyňa vo Vyjadrení k Námietke prezentovala nasledujúci názor, citujem: „Vo veci sa necítim zaujatá Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania, ani ich právnym   zástupcom....   Ako   som   sa   už   vyjadrila   dňa   10.   06.   2014   pri   odročovaní pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania ani ich právnym zástupcom.“

V závere Vyjadrenia k Námietke však Sudkyňa paradoxne preukazovala a dopĺňala dôvody svojej zaujatosti, keď uviedla, citujem: Naše manželstvo bolo rozvedené rozsudkom OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. 6 C/142/2009-119, právoplatným dňa 26. 03. 2010. Na spoločnej   adrese ⬛⬛⬛⬛,   sa   nezdržiavam   asi   5   rokov.   S ⬛⬛⬛⬛ neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt. Nemám k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola ⬛⬛⬛⬛ uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase maloletú/ dcéru.   Nakoľko   si   zákonnú   povinnosť   dobrovoľne   neplnil,   oznámila   som   túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní“.»

Krajský   súd   o   vznesených   námietkach   zaujatosti   rozhodol   napadnutýmuznesením tak,   že   zákonnú   sudkyňu   okresného   súdu   (ďalej   aj   „konajúca   sudkyňa“,v citáciách   aj „sudkyňa“)   nevylúčil   z   prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenejpod sp. zn. 27 Cb 106/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «dikcia § 14 ods. 1 OSP, a teda stav, kedy je možné   mať   pochybnosti   o   nezaujatosti   Sudkyne   so   zreteľom   na   jej   pomer k ⬛⬛⬛⬛, bola naplnená nasledujúcimi dôvodmi, ktorých pravdivosť potvrdila a o   nové   fakty   doplnila   vo   Vyjadrení   k   Námietke   priamo   Sudkyňa,   v   dôsledku   čoho považujem tieto skutočnosti za nesporné:

I. Sudkyňa a ⬛⬛⬛⬛ boli dlhoročnými manželmi,

II. Sudkyňa a ⬛⬛⬛⬛ majú   spoločnú   dcéru,   sú   teda rodinnými príbuznými aj po rozvode ich manželstva,

III. Sudkyňa a ⬛⬛⬛⬛ sa v dôsledku závažných nezhôd, ktoré sa objavili počas ich spolužitia, rozviedli dňa 26. 03. 2010, t. j. len pred štyrmi rokmi,

IV.   Sudkyňa   a ⬛⬛⬛⬛ majú   po   rozvode   naďalej   mimoriadne   negatívne vzťahy, ktoré sa prejavujú predovšetkým v snahe Sudkyne spôsobovať v živote rôzne prekážky a komplikácie (napr. neodôvodnené podávanie trestných oznámení či šírenie informácií o nepreberaní poštových zásielok),

V. Sudkyňa spolu s ⬛⬛⬛⬛ majú trvalý pobyt na spoločnej adrese na ⬛⬛⬛⬛, kde majú naďalej odložené spoločné veci,

VI. Sudkyňa nemá s ⬛⬛⬛⬛ vyporiadané právo spoločného nájmu k bytu, VII.   Sudkyňa   podala   na ⬛⬛⬛⬛ neodôvodnené   trestné   oznámenie a „poštvala“ na môjho právneho zástupcu príslušníkov Policajného zboru SR.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho „právo na zákonného   sudcu,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   spočívajúce   v   práve na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na zákonné rozhodnutie v súlade s právnym poriadkom SR“.

K porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľa tým, žekrajský súd založil svoj záver o nezaujatosti sudkyne len na jej subjektívnom vyjadrení,pričom ale mal rozhodnúť „v súlade so zákonnou úpravou, či je možné mať pochybnosti o nezaujatosti Sudkyne. V nadväznosti na dôvody uvedené v kapitole č. 2 tejto sťažnosti mám za to, že Sudkyňa nie je mojou zákonnou Sudkyňou, keďže sa prinajmenšom javí byť zaujatá.“.

Vo   vzťahu   k   porušeniu   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konaniesťažovateľ uvádza: „Mám za to, že Sudkyňa nie je vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah s ⬛⬛⬛⬛ v spojení s ďalšími dôvodmi uvedenými v Námietke a vo Vyjadrení k Námietke spôsobilá postupovať ako sudkyňa nestranného súdu nezaujato a neutrálne, a teda že mi Uznesením, ktorým Sudkyňa nebola vylúčená z konania vo veci samej, bolo upreté ústavné právo na spravodlivý súdny proces spočívajúce v práve na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 36 ods. 1 Listiny.“

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   nedostatočné,neodôvodnené, nepreskúmateľné a neúplné, porušujúce jeho právo na riadne a presvedčivéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom ďalej argumentuje, že krajský súd „nezohľadnil relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ale ani Najvyššieho súdu SR, pričom nevysvetlil, z akého sa dôvodu v tak závažnej otázke, akou je posúdenie zákonného sudcu, odklonil od doterajšej stabilnej judikatúry...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že „... Krajský súd v Nitre nevykonal objektívny test zaujatosti a vo veci rozhodol svojvoľne a arbitrárne výhradne na základe subjektívneho vyjadrenia Sudkyne. Takéto konanie Krajského súdu v Nitre je v rozpore s rozhodovacou   praxou   Ústavného   súdu   SR,   v   dôsledku   čoho   uvedený   súd   rozhodol arbitrárne a právne neudržateľne, čím porušil moje ústavné právo na zákonné rozhodnutie, t. j. právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, článkom 36 ods. 1 Listiny.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa   článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   15.   07.   2014, sp. zn. 15 Ncb/6/2014-1355 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 07. 2014, sp. zn. 15 Ncb/6/2014- 1355 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uznesením č. k. II. ÚS 815/2014-18 z 25. novembra 2014 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla2014. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súduna vyjadrenie k sťažnosti, zaslanie spisu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a zároveň ho vyzval, abyoznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagoval   podpredseda   krajského   súdu   v   prípisesp. zn. Spr 1627/14 z 13. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Pri interpretácii ustanovenia § 14 ods. 1 OSP sa príslušný senát riadil ústavným právom   účastníka   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   a   zásadami   prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol pritom však na ďalšiu ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonného sudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci,   ak   povaha   okolností,   z   ktorých   vyvodzuje   možnosť   vzniku   pochybností   o   jeho nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam nestrannosti súdneho rozhodovania... Súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo skutočnosti, že sudca musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Miera schopnosti   sudcu   zachovať   nadhľad   a   potrebnú   dávku   odstupu   od   veci,   od účastníkov konania a od všetkého čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Takáto povinnosť sudcu napokon vyplýva z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z.

Z   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   Krajský   súd   v   Nitre   skúmal   námietku účastníka tak z hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, tak ako to už viackrát judikoval Európsky súd pre ľudské práva. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava   z   nedostatku   nestrannosti   zakladala   na   objektívnych   konkrétnych   a   dostatočne závažných skutočnostiach, to znamená, že nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

To či súd dostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti, ponechávam na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   zaslal   označené   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie   a   prípadnézaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila,či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. V stanovisku právnejzástupkyne sťažovateľa z 2. februára 2015 sa uvádza, že netrvá na ústnom pojednávaníústavného súdu a nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k stanovisku podpredsedu krajskéhosúdu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a podpredsedu krajskéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, žeprávne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Ústavný   súd   sa   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   zaoberalsťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou garantovaných právv   súvislosti   s   rozhodovaním   všeobecných   súdov   o   námietkach   zaujatosti   vznesenýchsťažovateľmi   ako   účastníkmi   súdneho   konania   proti   zákonnému   sudcovi,   pričom   jehojudikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila najmä na týchto východiskách:

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem iného zaručiťprístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiadao ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených   právnym   poriadkom,   ktoré   štát   zverildo právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručujepredovšetkým   prístup   k   súdu,   pretože   len   v   takom   prípade   sa   vytvárajú   podmienkyna domáhanie   sa   práva   na   súdnu   ochranu   oprávnenou   osobou.   Súd   musí   mať   ústavouvýslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdnehokonania   na   nestranný   súd,   ktorému   zodpovedá   ústavná   povinnosť   súdov   prerokovaťa rozhodnúť   každú   vec   tak,   aby   voči   účastníkom   postupovali   nezaujato   a   neutrálne,žiadnemu   z   nich   nenadŕžali   a   objektívne   posúdili   všetky   skutočnosti   závažnépre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaképríležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ máprávomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahompráva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieťnávrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prerokovávaniaa rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   vecinestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   jev občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcuz   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   veci   pre   zaujatosť.   Z   uvedenéhodôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základenávrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravujeObčiansky súdny poriadok v § 14 až § 17.

Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti)a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorúnadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   posudzovanie   nestrannosti   podľasubjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správaniakonkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvekoprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatýmohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byťjeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôznefunkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranámkonania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží anina tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necítibyť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti(m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,podľa   ktorej   nestačí,   že   sudca   je   subjektívne   nestranný,   ale   musí   sa   ako   taký   javiť   ajobjektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale samusí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. 1.1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke jedôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavneu účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, aleboobdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nálezústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiťnámietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy,čl.   36   ods.   1   a   čl.   38   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   kontexte   s doterajšoujudikatúrou ústavného súdu, ako aj ESĽP aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Podstatou námietok uplatnených v sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa,   že v konaní,v ktorom má postavenie vedľajšieho účastníka, rozhoduje sudkyňa, ktorá sa „objektívne nemôže... javiť ako nezaujatá“, a preto v tomto konaní nemožno hovoriť o prerokovaní vecinezávislým a nestranným súdom. Taktiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutéhouznesenia, ako aj jeho neúplnosť a nepreskúmateľnosť.

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa elektronickým podaním z 25. júna 2014,písomne doplneným 27. júna 2014, vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkynis odôvodnením,   že   právne   zastúpenie   prevzal 9.   júna   2014,   pričom   o   tejto   skutočnostibezodkladne informoval súd prvého stupňa a súčasne požiadal o odročenie pojednávanianariadeného na 10. jún 2014. Súd prvého stupňa žiadosť právneho zástupcu sťažovateľao odročenie   pojednávania   neakceptoval,   preto   podal   námietku   zaujatosti voči   konajúcejsudkyni, ktorá je jeho bývalá manželka, až následne písomne. V odôvodnení námietkyuviedol, že so sudkyňou sa pred časom rozviedol, avšak do dnešného dňa bývajú v bytena spoločnej   adrese   – ⬛⬛⬛⬛,   pretože   nemajú   vysporiadané   právospoločného nájmu k bytu a v byte majú ešte spoločné veci. Sudkyňa podala na neho predpár týždňami trestné oznámenie. Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že si nevie predstaviť,ako by prebiehalo „objektívne“ pojednávanie a ako by sudkyňa „objektívne“ v tejto vecirozhodla, pretože ide   o osobný vzťah   takej intenzity, ktorý   vyvoláva pochybnosti o jejnezaujatosti,   čo   môže   negatívne   ovplyvniť   jej   rozhodovanie   vo   vzťahu   k vedľajšiemuúčastníkovi konania, ako aj   k navrhovateľovi. Preto   žiada,   aby   konajúca   sudkyňa   bolavylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti potvrdila,že právny zástupca vedľajšieho účastníka konania (sťažovateľa) je jej bývalým manželom,a ďalej okrem iného uviedla: „Ako som sa už vyjadrila dňa 10. 06. 2014 pri odročovaní pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom   konania   ani   ich   právnym   zástupcom...   Naše   manželstvo   bolo   rozvedené rozsudkom OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. 6 C/142/2009-119, právoplatným dňa 26. 03. 2010. Na spoločnej adrese ⬛⬛⬛⬛, sa nezdržiavam asi 5 rokov. S ⬛⬛⬛⬛ neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt. Nemám k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola ⬛⬛⬛⬛ uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase maloletú/ dcéru. Nakoľko si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, oznámila som túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.“

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014, ktorý si ústavný súd pre účelyobjektívneho posúdenia veci vyžiadal, vyplýva, že krajský súd si k rozhodnutiu o námietkezaujatosti vznesenej sťažovateľom nevyžiadal od súdu prvého stupňa žiadne iné podkladya ani   sám   nevykonal   vo   veci   žiadne   dokazovanie,   t.   j.   pri   rozhodovaní   vychádzal   lenzo sťažovateľovho podania a vyjadrenia zákonnej sudkyne.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd po stručnomuvedení sťažovateľovho podania, ktorým vzniesol námietku zaujatosti, vyjadrenia zákonnejsudkyne k nemu a po všeobecnej interpretácii príslušných ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc   z   argumentácie   podaných   námietok   zaujatosti   v   súvislosti   s existenciou bývalého manželského vzťahu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka konania a   konajúcej   sudkyne,   nedoriešených   majetko-právnych   vzťahov   ako   aj   vyživovacej povinnosti   k   maloletej   dcére   nemožno   bez   ďalšieho   a   to   preukázania,   aktívneho   alebo pasívneho,   negatívneho   postoja   konajúcej   sudkyne   k   právnemu   zástupcovi   vedľajšieho účastníka, ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prejednávanej veci dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno považovať   za   bežný   v   porozvodovom   období,   pričom   z   jej   vyjadrenia   nevyplýva antagonistický vzťah voči právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka konania vzbudzujúci pochybnosti o možnosti ďalšieho konania vo veci nezaujato a zákonne rozhodnúť.

V   ďalšom   taktiež   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   čase   prevzatia   právneho zastúpenia JUDr. Jurovatým vedľajšieho účastníka konania dňom 09.06.2014 tento musel mať vedomosť, kto je zákonným sudcom v prejednávanej veci a v prípade jeho pocitu pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v predmetnej vecipri rozhodovaní uspokojil s vyjadrením zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, čovýslovne vyjadril aj v odôvodnení napadnutého uznesenia. Vyjadrenie zákonnej sudkyne jesíce dôležité z hľadiska posudzovania subjektívnej stránky jej nestrannosti, ale nie je (ajvzhľadom na jeho obsah) postačujúce na to, aby len na jeho základe mohol krajský súdformulovať   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   meritórny   záver   k   objektívnej   stránkenestrannosti zákonnej sudkyne.

Sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na skutočnosť, ktorá by mohla signalizovaťspochybnenie jej nestrannosti z hľadiska vonkajších, teda objektívnych okolností. Tvrdenieprávneho zástupcu sťažovateľa, že zákonná sudkyňa môže byť vo veci zaujatá vzhľadomna ukončenie   ich   manželského   spolužitia,   totiž   môže   podľa   názoru   ústavného   súduza určitých   okolností   vyvolať   objektívnu   obavu   o   spochybnení   jej   nestrannosti   nielenu sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka konania, ale aj u navrhovateľa, na ktorého procesnejstrane sťažovateľ vystupuje v predmetnej veci. Krajský súd nepovažoval za potrebné overiťsi charakter a intenzitu vzájomných vzťahov medzi bývalými manželmi, a tým prispieť kodstráneniu pochybností o nezaujatosti sudkyne aj z objektívneho hľadiska.

Ústavný   súd   aj   vo   veci   sťažovateľa   rešpektuje   svoju   stabilizovanú   judikatúru,v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní   pred   všeobecným   súdom   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácies ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02 atď.).

Zároveň ale ústavný súd vychádza vo svojej ustálenej judikatúre z právneho záveru,podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   nemusí   daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia(III. ÚS 209/04, m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Obdobne aj ESĽP v rámci svojejjudikatúry   zdôrazňuje,   že   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zahŕňa   aj   právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každýargument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniťrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje,aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, abyreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutiapovažovaný   za   rozhodujúci   (rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z 9. 12.1994,Annuaire, č. 303-B).

V posudzovanom prípade krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nedalpodľa   názoru   ústavného   súdu   uspokojivú   odpoveď   na   kľúčovú   otázku   nastolenúsťažovateľom   v ním   vznesenej   námietke   zaujatosti,   či   medzi   právnym   zástupcomsťažovateľa   a   zákonnou   sudkyňou   existuje   taký   vzťah,   ktorý   by   objektívne   moholspochybňovať   jej   nezaujatosť   (nestrannosť).   Odpoveď   na   túto   otázku   môže   ústavneakceptovateľným   spôsobom   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   sformulovať   ažpo doplnení dokazovania.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením   krajský   súdporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako ajjeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil základnéprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jeho právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, tak podľa čl. 127 ods. 2 ústavy rozhodol aj o zrušení uznesenia krajskéhosúdu sp. zn. 15 NcC 6/2014 z 15. júla 2014 a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľatiež o vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovnéhoprerokovania veci doplniť dokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavuvo veci rozhodnúť tak, aby v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boliuvedené relevantné dôvody na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súduvyslovenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd jetiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jehodoručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavya čl. 38   ods.   1   listiny   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).Vychádzal   pritom   z   princípu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomocivšeobecného   súdu,   rozhodnutie   ktorého   je   v   konaní   o   tejto   sťažnosti   preskúmavané(IV. ÚS 303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Zrušením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdua vrátením veci na ďalšie konanie sa totiž otvára možnosť, aby krajský súd po doplnenídokazovania a novým rozhodnutím vo veci odstránil pochybnosti o porušení označenýchpráv sťažovateľa. Navyše, záver o porušení základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sa javí v okolnostiach preskúmavanej veci akopredčasný. O jeho prípadnom porušení by bolo možné totiž uvažovať len v prípade, ak by voveci právoplatne rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť z ústavne akceptovateľných dôvodov zprerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčená.

IV.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovanímAdvokátskou   kanceláriou   Jurovatý   &   Partners,   s.   r.   o.   Ústavný   súd   vychádzalpri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobenév roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súdpriznal   sťažovateľovi   úhradu   po   134   €,   t.   j.   spolu   268   €,   režijný   paušál   (§   16   ods.   3vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH(právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015