SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 814/2014-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) o sťažnostiach obchodnej spoločnosti United Industries a. s.,Šafárikovo námestie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD.,Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súduBratislava I sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014, za účasti Krajského súdu v Bratislavea Okresného súdu Bratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné práva obchodnej spoločnosti United Industries a. s., podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súdu BratislavaI sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konaniav sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Krajský súdv Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. RóbertaMadeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konaniav sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Okresný súdBratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. RóbertaMadeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
I.1 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 4666/2014
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti United Industries a. s., Šafárikovo námestie 4,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. RóbertomMadejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 11. februára 2013 (ďalej len „uzneseniez 11. februára 2013“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa – obchodná spoločnosť LABASTREXSERVICES LIMITED, 4th Floor Lawford House, Albert Place, London [právnapredchodkyňa obchodnej spoločnosti MIRACOM LLC, 910 VT RT, 14N E Montpelier,Vermont, Spojené štáty Americké (ďalej len „obchodná spoločnosť MIRACOM“ alebo„povinná“)], sa žalobou doručenou okresnému súdu 28. februára 2008 domáhalaod sťažovateľky zaplatenia sumy 530 146,72 € s príslušenstvom. Dňa 12. apríla 2010okresný súd uznesením pripustil, aby do konania vedeného pod sp. zn. 33 Cb 215/2008na miesto doterajšej žalobkyne vstúpila obchodná spoločnosť MIRACOM. Okresný súdrozsudkom č. k. 33 Cb 215/2008-297 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu z 20. januára 2011“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť obchodnej spoločnosti MIRACOMsumu 530 146,72 € s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresnéhosúdu z 20. januára 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 343/2011-455z 29. mája 2012 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu zamietol v celomrozsahu, pričom obchodnú spoločnosť MIRACOM zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovykonania v sume 59 349 € (ďalej aj „exekučný titul“). Sťažovateľka sa následne 18. júla 2012obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd o žiadostisúdneho exekútora z 26. júla 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodoluznesením z 11. februára 2013 tak, že ju zamietol. O odvolaní sťažovateľky protioznačenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením,ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky „Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tým, že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky, čím nie daná ani právomoc slovenských súdov. S takýmto záverom a odôvodnením napadnutých uznesení sa sťažovateľ v žiadnom prípade nestotožňuje a považuje ich za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti)....
V predmetnej veci sa nemôžu na oprávneného prenášať oprávnenia a povinnosti, ktorými disponuje výlučne súdny exekútor až po vydaní poverenia. V možnostiach oprávneného predsa nie je zisťovať, či povinný má alebo nemá na území Slovenskej republiky majetok. Zákonné oprávnenie na toto zistenie má práve poverený súdny exekútor, ktorý tieto oprávnenia získava až po vydaní poverenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu je však nepochybné, že povinný je na území Slovenskej republiky činný, tým, že súdy odmietli udeliť poverenie na vykonanie exekúcie de facto znemožnili súdnemu exekútorovi zistiť majetok povinného nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti poukazujeme na arbitrárny a svojvoľný postup prvostupňového a odvolacieho súdu. Rešpektujeme, že príslušnosť exekučného súdu je daná v zmysle ust. § 45 ods. 2 Exekučného poriadku. Výklad a aplikácia uvedeného ustanovenia však musí byť vykonaná ústavne konformným spôsobom, rešpektujúcim základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a právo na ochranu jeho majetku...
V napadnutých rozhodnutiach súdy nezohľadnili, že povinný v prvostupňovom konaní vo veci samej vedenej na Okresnom súde Bratislava I (č. k. 33 Cb/215/2008) zaplatil súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 31 768,50 EUR a následne zaplatil súdny poplatok za podanie dovolania vo výške 63 537,- EUR. Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že povinný disponuje majetkom, ktorého časť mal minimálne v čase poplatkovej povinnosti umiestený v obvode Okresného súdu Bratislava I, ktoré sa v tom čase stalo platobným miestom. Odvolací súd na predmetné skutočnosti nijakým spôsobom neprihliadol a to aj napriek tomu, že sťažovateľ na ne vo svojich podaniach poukazoval. Ekonomickú aktivitu povinného v Slovenskej republike preukazuje ďalej aj samotný exekučný titul vrátane jeho odôvodnenia.
Prenášanie ďalšieho dôkazného bremena na oprávneného vo veci, v ktorej sú jeho možnosti obmedzené, považuje sťažovateľ za výrazný zásah do práva na súdnu ochranu. Je to práve súdny exekútor, ktorý po vydaní poverenia ako orgán verejnej moci disponuje oprávneniami na zistenie majetku povinného podliehajúcom exekúcii. Súdny exekútor v rámci svojich oprávnení môže napr. dopytom príslušných bankových inštitúcií zistiť, v ktorej banke povinný disponuje bankovými účtami na území Slovenskej republiky (z ktorých platil súdne poplatky). Súdy, ktoré žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietli, nevzali do úvahy, že majetok povinného v podobe peňažných prostriedkov na bankových účtoch je možné zabezpečiť až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a prehliadli zrejmý dôkaz o majetku v podobe zaplatených súdnych poplatkov v nemalej výške. Sme presvedčení, že ústavne konformný výklad právomoci slovenských súdov by nemohol sťažovateľovi odňať možnosť viesť exekučné konanie na území Slovenskej republiky len z toho dôvodu, že sťažovateľ nemá presnú možnosť získať informácie o majetku povinného na území Slovenskej republiky. Je neprípustné, aby na jednej strane slovenský súd v konaní vo veci samej priznal sťažovateľovi právo v podobe právoplatného a vykonateľného rozsudku a na strane druhej ho sťažovateľ nemohol vykonať v jeho druhej fáze (vo vykonávacom/exekučnom konaní) z dôvodu, ktorý je ústavne neakceptovateľný.“.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu sťažovateľka uvádza, že «pod pojem „majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd subsumovať aj „budúci majetok“, na ktorého získanie existuje legitímna nádej, nepochybne teda aj právoplatne judikovanú pohľadávku na zaplatenie trov súdneho konania. Zmarením legitímnej nádeje tak dochádza k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Legitímnosť nádeje odôvodňujeme judikovanou pohľadávkou, ktorú by bolo možné uspokojiť v prípade, pokiaľ by súdy poskytli sťažovateľovi právnu ochranu majetku vo forme vydania poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia pohľadávky na zaplatenie trov konania.».
Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy odôvodňuje sťažovateľka tým, že «Na jednej strane sporu vystupuje povinný, ktorému ako „schránkovej firme“ založenej v Spojených štátoch amerických nič nebránilo v tom, aby viedol šikanózne konanie o zaplatenie finančnej sumy veľkého rozsahu na území Slovenskej republiky. Povinný bol v súdnom konaní pred slovenskými súdmi neúspešný a bol zaviazaný zaplatiť trovy konania; túto povinnosť si však nesplnil. Napriek tejto skutočnosti sa oprávnenému (sťažovateľovi) upiera možnosť domôcť sa svojich právoplatne priznaných nárokov na súde.
Považujeme to za vážny zásah do práva na súdnu ochranu a práva na rovnosť účastníkov v konaní. Porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní vyplýva aj z tej skutočnosti, že povinný pri používaní takéhoto výkladu od počiatku civilného procesu de facto neniesol žiadne riziko z neúspechu v spore, pričom uplatňoval svoj nárok prostredníctvom „schránkovej“ spoločnosti, na ktorú boli zmluvou o postúpení pohľadávky prevedené nároky značného rozsahu ním neúspešne uplatňované v súdnom konaní. Napadnutým rozhodnutím súd zašiel až tak ďaleko, že povinnému v skutočnosti priznal exekučnú imunitu na území Slovenskej republiky. Bez ohľadu na to v koľkých sporoch bude povinný neúspešný, plniť svoje povinnosti na náhradu trov z týchto súdnych konaní nebude musieť.
Máme za to, že ide o nedôvodné zvýhodnenie jedného z účastníkov civilného procesu a odopretie možnosti oprávneného konať pred súdom; zvlášť ak uvážime, že povinný môže disponovať značným množstvom finančných prostriedkov na účtoch aj v Slovenskej republike. Oprávnenému nebolo napadnutým rozhodnutím ani len umožnené, aby súdny exekútor zistil, v ktorej banke bankové účty povinného existujú.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv a do princípu rovnosti účastníkov konania, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE/123/2013-41 zo dňa 22. 1. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-33 zo dňa 11. 2. 2013 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE/123/2013-41 zo dňa 22. 1. 2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-33 zo dňa 11. 2. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 814/2014 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosťsťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 na ďalšiekonanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcusťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby savyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 3528/2014z 23. decembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že predsedníčka senátu 22 CoE krajskéhosúdu zotrváva na stanovisku k sťažnosti sťažovateľky obsiahnutom v prípise krajského súdusp. zn. Spr 3528/2014 zo 17. októbra 2014. V označenom prípise zákonný sudcav predmetnej veci uviedol, že považuje sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú, keďže tým, ženebola daná príslušnosť okresného súdu v súlade s § 45 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu15. januára 2015 oznámil, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti.
I.2 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 10441/2014
Ústavnému súdu bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť sťažovateľky vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu uznesenímokresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“; spolu len „sťažnosť z 25. augusta 2014“).
Okresný súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenúpod sp. zn. 2 Er 1612/2012 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak jeuznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhuzastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Sťažovateľka na odôvodnenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru, ako ajdodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu používa argumentáciutotožnú s tou, ktorá je obsiahnutá v sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniukrajského súdu, a na jej základe navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti z 25. augusta2014 na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-44 zo dňa 23. 7. 2014 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-44 zo dňa 23. 7. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 723/2014 z 3. decembra 2014 sťažnosťsťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkovéhoprotokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 prijal na ďalšiekonanie.
Po prijatí sťažnosti z 25. augusta 2014 na ďalšie konanie ústavný súd vyzvalprávneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajúna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavnýsúd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľkya predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisomsp. zn. Spr 3646/2014 zo 7. januára 2015, ku ktorému pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyneJUDr. Gabriely Buľubášovej, obsahom ktorého bol prehľad úkonov vykonaných v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012.
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu17. marca 2015 oznámil, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v sťažnostiz 25. augusta 2014.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka oboma sťažnosťami napadla porušenie týchistých práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v tom istom exekučnomkonaní, v rámci ktorého vystupuje ako oprávnená, ústavný súd uznesenímsp. zn. PLs. ÚS 6/2014 zo 17. decembra 2014 veci sťažovateľky vedenépod sp. zn. II. ÚS 814/2014 a sp. zn. I. ÚS 723/2014 spojil na spoločné konanie, ktoré jevedené ďalej pod sp. zn. II. ÚS 814/2014.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu,ako aj predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od nehonebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo ako vecne správnepotvrdené uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý na tomtozáklade exekúciu vedenú týmto súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 zastavil a súdnemuexekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu
Nosnou námietkou sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd v napadnutom konaní,v rámci ktorého žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciezamietol z dôvodu nedostatku právomoci všeobecného súdu, preniesol na sťažovateľku akooprávnenú oprávnenia a povinnosti, ktorými disponuje len súdny exekútor po vydanípoverenia na vykonanie exekúcie, keďže v možnostiach oprávneného nie je zisťovať, čipovinný má alebo nemá majetok na území Slovenskej republiky. Podľa sťažovateľky krajskýsúd tým, že aplikoval ústavne nekonformný výklad § 45 ods. 2 Exekučného poriadku apostupoval arbitrárne, resp. svojvoľne, čím zároveň došlo k denegatio iustitiae –odmietnutiu spravodlivosti. Obdobnou argumentáciou odôvodňuje sťažovateľka porušeniesvojich ústavou garantovaných práv aj napadnutým uznesením okresného súdu.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súduz 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie, vyplýva, že súd prvého stupňa s poukazom na § 37 zákonač. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskoršíchpredpisov [ďalej len „zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“ (podľaktorého ak nie je ustanovené inak právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, protiktorej smeruje návrh, resp. žaloba, má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídloa ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok)] dospel k záveru o nedostatku právomocivšeobecných súdov v Slovenskej republike, keďže „Je nepochybné, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo“, a oprávnená, ktorá žiada vykonať exekúciu, nijakonepreukázala, že povinná na území Slovenskej republiky majetok má.
Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 2 Er 1612/2012 vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) doručila súdnemuexekútorovi JUDr. Bohumilovi Kubátovi (ďalej len „súdny exekútor“) 19. júla 2012 návrhna vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bola obchodná spoločnosťMIRACOM zaviazaná zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 59 349 €. Súdny exekútor26. júla 2012 požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podkladeexekučného titulu. Okresný súd podaním z 27. júla 2012 vyzval súdneho exekútora, abyv súlade s § 40 Exekučného poriadku vyžiadal od oprávnenej (sťažovateľky, pozn.)doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým by (okrem iného) preukázala právnusubjektivitu povinnej a predložila doklad preukazujúci, že povinná je vlastníčkouhnuteľného alebo nehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústavev Slovenskej republike v okrese Bratislava I, prípadne iné doklady, na základe ktorýchmožno predpokladať, že povinná má v Slovenskej republike v okrese Bratislava I majetokpodliehajúci exekúcii. Oprávnená na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu23. augusta 2012, v ktorom namietla, že právna subjektivita povinnej bola vyriešenáv základnom konaní, výsledkom ktorého je rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom,a zároveň uviedla, že nedisponuje oprávnením na zistenie majetku povinnej. S odkazomna konanie vo veci samej sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že povinná zaplatila akožalobkyňa súdny poplatok za podanie žalobného návrhu v sume 31 768, 50 €, čo by malopreukazovať, že povinná mala v obvode okresného súdu umiestnený majetok. Okresný súdnásledne s odkazom na § 40 Exekučného poriadku a § 37 zákona o medzinárodnom právesúkromnom a procesnom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,„nakoľko oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“ (citované z uznesenia okresného súdu z 11. februára 2013,pozn.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vychádzal pri ústavnom prieskume veci sťažovateľky zo svojejkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutiavšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnenýa povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušenézákladné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu (vrátanerozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postupzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanoveníústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súda právom na spravodlivé prejednanie veci). Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, žedohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväznévýkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentovpráva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovaniajednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01,I. ÚS 230/03).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúchahodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd,čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravujeústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomocinezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti preporušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebosvojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy,ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávisloma nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak byrozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výkladea aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konaniaalebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garanciíuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie aleboochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánomverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovaniaa ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavnépožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konanípredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, konázásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkovna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahyorgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzenézákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale ajv tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04,III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutejveci aj krajský súd a okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ichskutočne všeobecné súdy rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnéhohľadiska akceptovateľná a udržateľná.
Podľa § 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom účelom tohtozákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne obchodné,rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právnepostavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úpravetýchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.
V súlade s § 2 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanoveniatohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou jeSlovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
V súlade s § 37 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ak ďalejnie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje,návrh má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo, a ak ide o majetkové práva,ak tu má majetok.
Podľa § 45 ods. 2 Exekučného poriadku miestne príslušný súd je všeobecný súdpovinného. Ak povinný nemá všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný je súd,v ktorého obvode má povinný majetok; ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje súd,ktorému bola žiadosť doručená ako prvému.
Podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor vyzve toho, kto podal návrh navykonanie exekúcie, aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebodoplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Poučí ho aj o tom, akotreba opravu alebo doplnenie urobiť.
Podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený napriek výzve exekútorav určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnomkonaní pokračovať, alebo ak nepriloží exekučný titul, súd exekučné konanie na návrhexekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.
Vzťah Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a Exekučného poriadku akolex generalis a lex specialis vyplýva z textu § 251 ods. 4 OSP, v zmysle ktorého sana exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je Exekučný poriadok, použijúustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitnýpredpis neustanovuje inak.
Práve tento vzťah dvoch kódexov sa pri preskúmavaní právomoci súdov Slovenskejrepubliky v exekučnej veci konať prejaví nevyhnutnosťou prihliadať na právnu úpravupodmienok konania vyplývajúcu z § 103 a § 104 OSP.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnenépodmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožnoodstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak mápredchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konaniapríslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajúpritom zachované.
Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možnoodstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatokpodmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Právomoc všeobecného súdu je podmienkou konania (vrátane exekučného konania),ktorú je povinný všeobecný súd skúmať ex offo a ktorej nedostatok predstavujeneodstrániteľnú prekážku, pre ktorú súd konanie zastaví. Preskúmanie podmienky konania –právomoci všeobecného súdu vo veci konať musí predchádzať preskúmaniu vecneja miestnej príslušnosti všeobecného súdu konať vo veci (v podmienkach prerokúvanej veci §45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Pokiaľ všeobecný súd zaťažil oprávnenú zisťovaníminformácií o majetku povinnej ako skutočnosti determinujúcej založenie právomocivšeobecného súdu v Slovenskej republike, ktorú je všeobecný súd povinný skúmať ex offo,zaťažil ju neprimeraným bremenom, ktoré ju v konečnom dôsledku zbavilo možnostidomáhať sa svojho práva na exekučnom súde.
V súlade s § 40 Exekučného poriadku môže súdny exekútor vyzvať oprávneného, abynesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil. S prihliadnutím na §39 ods. 1 Exekučného poriadku neúplným, nesprávnym alebo nezrozumiteľným návrhom navykonanie exekúcie je návrh, z ktorého nie je zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto horobí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, nie je podpísaný a datovaný, neobsahuje meno,priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, akje účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo,pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné označenie exekučnéhotitulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnenýdovoláva.
K podstatným náležitostiam návrhu na vykonanie exekúcie však nepatria údajeo majetku povinného (preukazujúce, že povinný je vlastníkom hnuteľného alebonehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave v Slovenskej republike,alebo na základe ktorých možno predpokladať, že povinný má v Slovenskej republikemajetok podliehajúci exekúcii), a to aj z dôvodu nedostatku právnych nástrojovoprávneného na získanie (zistenie) uvedených údajov. Z uvedených dôvodov preto ústavnýsúd hodnotí ako ústavne neudržateľný záver okresného súdu prezentovaný v jeho uzneseníz 11. februára 2013, s ktorým vyslovil súhlas krajský súd vo svojom napadnutom uznesení,podľa ktorého s odkazom na § 40 Exekučného poriadku „oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“.
V súlade s § 34 v spojení s § 35 Exekučného poriadku takýmto oprávnenímzisťovania majetku povinného pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedisponujeani súdny exekútor, keďže ten môže požiadať o súčinnosť tretie osoby podľa § 34 lenpo preukázaní svojho poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44) a len v súvislostis vykonávaním tejto exekúcie.
Zásada rovnosti strán sa v konaní pred všeobecným súdom prejavuje vytváranímrovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorýchprávach a povinnostiach rozhoduje všeobecný súd (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Keďže v prerokúvanej veci exekučný súd preniesol bremeno zisťovania majetkupovinnej na oprávnenú, hoci bolo výlučnou povinnosťou exekučného súdu skúmaťpredovšetkým a v prvom rade, či má právomoc konať v napadnutom exekučnom konaní a naten účel sám zistiť, či povinná má na území Slovenskej republiky majetok, nepriamo svojímprocesným excesom zároveň zvýhodnil povinnú a porušil tým aj základné právosťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní.
Ústavný súd, posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľky, ako aj dotknutejčasti spisovej dokumentácie vzťahujúcej sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.2 Er 1612/2012 a odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, dospel k záveru, žekrajský súd napadnutým uznesením porušil tak základné právo sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.47 ods. 3 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku tohto nálezu).
Totožnou argumentáciou sťažovateľka odôvodnila aj namietané porušenie svojichpráv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Právnym podkladomnapadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým exekúciu vedenú pod sp. zn.2 Er 1612/2012 zastavil, bolo v súlade s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku napadnutéuznesenie krajského súdu, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd vyslovil porušenie právsťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Za týchto okolností ústavný súd v záujmeposkytnutia účinnej ochrany právam sťažovateľky v rámci materiálnej ochrany ústavnostidospel k záveru, že je potrebné vysloviť aj porušenie základných práv sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pochybeniekrajského súdu vyústilo do napadnutého uznesenia, ktoré vytvorilo podklad pre vydanienapadnutého uznesenia okresného súdu, čo sa musí nevyhnutne prejaviť aj v ústavnej(ne)udržateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, s výnimkouprípadov, kedy dôjde k jeho následnej procesnoprávnej konvalidácii. K takejto konvalidáciivšak v prerokúvanej veci nedošlo, keďže okresný súd napadnutým uznesením exekúciuzastavil.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručenéhočl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, žev nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušeniu napadnutého uzneseniakrajského súdu sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a napadnutého uzneseniaokresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 (bod 2 výroku tohto nálezu) sav súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvárapriestor na to, aby sa krajský súd a následne prípadne aj okresný súd samy vyrovnalis ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľkynevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnychhmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 5výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnomsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súdtaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd uznesenímsp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a okresný súd uznesenímsp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 porušili ústavou a dohovorom garantované právasťažovateľky, zrušil napadnuté uznesenia krajského súdu a okresného súdu a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konanívo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohtonálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátomJUDr. Róbertom Madejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava. Sťažovateľka si prostredníctvomprávneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich výšku v každejzo sťažností vyčíslila na sumu 340,90 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 € (za 4 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za štyri úkony právnej službyvykonané (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
V sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súdpriznal sťažovateľke úhradu za dva úkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €,režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolupo zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavujesumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu). V sťažnosti z 25. augusta 2014 smerujúcej protinapadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dvaúkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH(právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 4výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd, ako aj okresný súd povinné zaplatiťna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015