znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 814/2014-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) o sťažnostiach obchodnej spoločnosti United Industries a. s.,Šafárikovo námestie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD.,Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súduBratislava I sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014, za účasti Krajského súdu v Bratislavea Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti United Industries a. s., podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn. 22 CoE 123/2013   z 22.   januára   2014   a uznesením   Okresného   súdu   BratislavaI sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára2014   a uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   2   Er   1612/2012   z 23.   júla   2014z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konaniav sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Krajský súdv Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. RóbertaMadeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konaniav sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Okresný súdBratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. RóbertaMadeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.1 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 4666/2014

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti United Industries a. s., Šafárikovo námestie 4,Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   RóbertomMadejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 11. februára 2013 (ďalej len „uzneseniez 11. februára 2013“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobkyňa   –   obchodná   spoločnosť   LABASTREXSERVICES   LIMITED,   4th   Floor   Lawford   House,   Albert   Place,   London   [právnapredchodkyňa obchodnej spoločnosti MIRACOM LLC, 910 VT RT, 14N E Montpelier,Vermont, Spojené   štáty Americké (ďalej   len „obchodná   spoločnosť   MIRACOM“   alebo„povinná“)],   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   28.   februára   2008   domáhalaod sťažovateľky   zaplatenia   sumy   530   146,72   €   s   príslušenstvom.   Dňa   12.   apríla   2010okresný súd uznesením pripustil, aby do konania vedeného pod sp. zn. 33 Cb 215/2008na miesto   doterajšej žalobkyne vstúpila obchodná spoločnosť MIRACOM. Okresný súdrozsudkom č. k. 33 Cb 215/2008-297 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu z 20. januára 2011“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť obchodnej spoločnosti MIRACOMsumu 530 146,72 € s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresnéhosúdu   z   20.   januára   2011   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   343/2011-455z 29. mája 2012 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu zamietol v celomrozsahu,   pričom   obchodnú   spoločnosť   MIRACOM   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   trovykonania v sume 59 349 € (ďalej aj „exekučný titul“). Sťažovateľka sa následne 18. júla 2012obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd o žiadostisúdneho exekútora z 26. júla 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodoluznesením   z 11.   februára   2013   tak,   že   ju   zamietol.   O   odvolaní   sťažovateľky   protioznačenému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením,ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Prvostupňový   aj   odvolací   súd   odôvodnili   svoje rozhodnutie zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tým, že nebolo   nijakým spôsobom preukázané,   že povinný má majetok na území Slovenskej republiky,   čím   nie   daná   ani   právomoc   slovenských   súdov.   S   takýmto   záverom a odôvodnením   napadnutých   uznesení   sa   sťažovateľ   v   žiadnom   prípade   nestotožňuje a považuje ich za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti)....

V predmetnej veci sa nemôžu na oprávneného prenášať oprávnenia a povinnosti, ktorými   disponuje   výlučne   súdny   exekútor   až   po   vydaní   poverenia.   V   možnostiach oprávneného   predsa   nie   je   zisťovať,   či   povinný   má   alebo   nemá   na   území   Slovenskej republiky majetok. Zákonné oprávnenie na toto zistenie má práve poverený súdny exekútor, ktorý tieto oprávnenia získava až po vydaní poverenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu je však nepochybné, že povinný je na území Slovenskej republiky činný, tým, že súdy odmietli udeliť   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   de facto   znemožnili   súdnemu   exekútorovi   zistiť majetok povinného nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti poukazujeme na arbitrárny a svojvoľný postup prvostupňového a odvolacieho súdu. Rešpektujeme, že príslušnosť exekučného súdu je daná v zmysle ust. § 45 ods. 2 Exekučného poriadku. Výklad a aplikácia uvedeného ustanovenia však musí byť vykonaná   ústavne   konformným   spôsobom,   rešpektujúcim   základné   právo   sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a právo na ochranu jeho majetku...

V   napadnutých   rozhodnutiach   súdy   nezohľadnili,   že   povinný   v   prvostupňovom konaní vo veci samej vedenej na Okresnom súde Bratislava I (č. k. 33 Cb/215/2008) zaplatil súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 31 768,50 EUR a následne zaplatil súdny poplatok za podanie dovolania vo výške 63 537,- EUR. Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že povinný disponuje majetkom, ktorého časť mal minimálne v čase poplatkovej povinnosti umiestený v obvode Okresného súdu Bratislava I, ktoré sa v tom čase stalo platobným miestom. Odvolací súd na predmetné skutočnosti nijakým spôsobom neprihliadol a to aj napriek tomu, že sťažovateľ na ne vo svojich podaniach poukazoval. Ekonomickú aktivitu   povinného   v   Slovenskej   republike   preukazuje   ďalej   aj   samotný   exekučný   titul vrátane jeho odôvodnenia.

Prenášanie ďalšieho dôkazného bremena na oprávneného vo veci, v ktorej sú jeho možnosti obmedzené, považuje sťažovateľ za výrazný zásah do práva na súdnu ochranu. Je to práve súdny exekútor, ktorý po vydaní poverenia ako orgán verejnej moci disponuje oprávneniami   na   zistenie   majetku   povinného   podliehajúcom   exekúcii.   Súdny   exekútor v rámci   svojich   oprávnení   môže   napr.   dopytom   príslušných   bankových   inštitúcií   zistiť, v ktorej   banke   povinný   disponuje   bankovými   účtami   na   území   Slovenskej   republiky (z ktorých platil súdne poplatky). Súdy, ktoré žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietli, nevzali do úvahy, že majetok povinného v podobe peňažných prostriedkov na bankových účtoch je možné zabezpečiť až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a prehliadli zrejmý dôkaz o majetku v podobe zaplatených súdnych poplatkov v nemalej výške. Sme presvedčení, že ústavne konformný výklad právomoci slovenských súdov by nemohol sťažovateľovi odňať možnosť viesť exekučné konanie na území Slovenskej republiky len   z   toho   dôvodu,   že   sťažovateľ   nemá   presnú   možnosť   získať   informácie   o majetku povinného na území Slovenskej republiky. Je neprípustné, aby na jednej strane slovenský súd   v   konaní   vo   veci   samej   priznal   sťažovateľovi   právo   v   podobe   právoplatného a vykonateľného rozsudku a na strane druhej ho sťažovateľ nemohol vykonať v jeho druhej fáze (vo vykonávacom/exekučnom konaní) z dôvodu, ktorý je ústavne neakceptovateľný.“.

K namietanému porušeniu práv podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu sťažovateľka uvádza, že «pod pojem „majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd subsumovať aj „budúci majetok“, na ktorého získanie existuje legitímna nádej, nepochybne teda aj právoplatne judikovanú pohľadávku na zaplatenie trov súdneho konania. Zmarením legitímnej nádeje tak dochádza k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Legitímnosť nádeje odôvodňujeme judikovanou pohľadávkou, ktorú by bolo možné uspokojiť v prípade, pokiaľ by súdy poskytli sťažovateľovi právnu ochranu majetku vo forme vydania poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia pohľadávky na zaplatenie trov konania.».

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy   odôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že «Na   jednej   strane   sporu   vystupuje   povinný, ktorému ako „schránkovej firme“ založenej v Spojených štátoch amerických nič nebránilo v tom, aby viedol šikanózne konanie o zaplatenie finančnej sumy veľkého rozsahu na území Slovenskej republiky. Povinný bol v súdnom konaní pred slovenskými súdmi neúspešný a bol   zaviazaný   zaplatiť   trovy   konania;   túto   povinnosť   si   však   nesplnil.   Napriek   tejto skutočnosti sa oprávnenému (sťažovateľovi) upiera možnosť domôcť sa svojich právoplatne priznaných nárokov na súde.

Považujeme to za vážny zásah do práva na súdnu ochranu a práva na rovnosť účastníkov   v   konaní.   Porušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   v   konaní   vyplýva   aj   z   tej skutočnosti,   že   povinný   pri   používaní   takéhoto   výkladu   od   počiatku   civilného   procesu de facto   neniesol   žiadne   riziko   z   neúspechu   v   spore,   pričom   uplatňoval   svoj   nárok prostredníctvom „schránkovej“ spoločnosti, na ktorú boli zmluvou o postúpení pohľadávky prevedené nároky značného rozsahu ním neúspešne uplatňované v súdnom konaní. Napadnutým   rozhodnutím   súd   zašiel   až   tak   ďaleko,   že   povinnému   v   skutočnosti priznal   exekučnú   imunitu   na   území   Slovenskej   republiky.   Bez   ohľadu   na   to   v   koľkých sporoch bude povinný neúspešný, plniť svoje povinnosti na náhradu trov z týchto súdnych konaní nebude musieť.

Máme za to, že ide o nedôvodné zvýhodnenie jedného z účastníkov civilného procesu a odopretie možnosti oprávneného konať pred súdom; zvlášť ak uvážime, že povinný môže disponovať   značným   množstvom   finančných   prostriedkov   na   účtoch   aj   v Slovenskej republike. Oprávnenému nebolo napadnutým rozhodnutím ani len umožnené, aby súdny exekútor zistil, v ktorej banke bankové účty povinného existujú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv a do   princípu   rovnosti   účastníkov   konania,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE/123/2013-41 zo dňa 22. 1. 2014 v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   2   Er/1612/2012-33   zo   dňa   11.   2.   2013 porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   22   CoE/123/2013-41   zo   dňa 22. 1. 2014   a   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   2   Er/1612/2012-33   zo   dňa 11. 2. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   spoločnosti   United   Industries   a.   s.   sa   priznáva   náhrada   trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 814/2014 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosťsťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 na ďalšiekonanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby savyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 3528/2014z 23. decembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že predsedníčka senátu 22 CoE krajskéhosúdu zotrváva na stanovisku k sťažnosti sťažovateľky obsiahnutom v prípise krajského súdusp.   zn.   Spr   3528/2014   zo   17.   októbra   2014.   V označenom   prípise   zákonný   sudcav predmetnej veci uviedol, že považuje sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú, keďže tým, ženebola   daná   príslušnosť   okresného   súdu   v súlade   s   §   45   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu15. januára 2015 oznámil, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti.

I.2 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 10441/2014

Ústavnému   súdu   bola   25.   augusta   2014   doručená   sťažnosť   sťažovateľky   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu uznesenímokresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“; spolu len „sťažnosť z 25. augusta 2014“).

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   zastavil   exekúciu   vedenúpod sp. zn. 2 Er 1612/2012 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak jeuznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhuzastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka na odôvodnenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru, ako ajdodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   používa   argumentáciutotožnú   s tou,   ktorá   je   obsiahnutá   v sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniukrajského súdu, a na jej základe navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti z 25. augusta2014 na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-44 zo dňa 23. 7. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012-44 zo dňa 23. 7. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   spoločnosti   United   Industries   a.   s.   sa   priznáva   náhrada   trov právneho   zastúpenia   v   sume   340,90   EUR,   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   723/2014   z 3.   decembra   2014   sťažnosťsťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkovéhoprotokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 prijal na ďalšiekonanie.

Po   prijatí   sťažnosti   z 25.   augusta   2014   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzvalprávneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajúna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavnýsúd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľkya predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   prípisomsp. zn. Spr 3646/2014 zo 7. januára 2015, ku ktorému pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyneJUDr. Gabriely Buľubášovej, obsahom ktorého bol prehľad úkonov vykonaných v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu17. marca   2015   oznámil,   že   zotrváva   na   svojej   argumentácii   uvedenej   v sťažnostiz 25. augusta 2014.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka oboma sťažnosťami napadla porušenie týchistých   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   tom   istom   exekučnomkonaní,   v rámci   ktorého   vystupuje   ako   oprávnená,   ústavný   súd   uznesenímsp. zn. PLs. ÚS 6/2014   zo   17.   decembra   2014   veci   sťažovateľky   vedenépod sp. zn. II. ÚS 814/2014 a sp. zn. I. ÚS 723/2014 spojil na spoločné konanie, ktoré jevedené ďalej pod sp. zn. II. ÚS 814/2014.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu,ako aj predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od nehonebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   ako   vecne   správnepotvrdené uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý na tomtozáklade exekúciu vedenú týmto súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 zastavil a súdnemuexekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu

Nosnou námietkou sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd v napadnutom konaní,v rámci ktorého žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciezamietol z dôvodu nedostatku právomoci všeobecného súdu, preniesol na sťažovateľku akooprávnenú   oprávnenia   a povinnosti,   ktorými   disponuje   len   súdny   exekútor   po   vydanípoverenia na vykonanie exekúcie, keďže v možnostiach oprávneného nie je zisťovať, čipovinný má alebo nemá majetok na území Slovenskej republiky. Podľa sťažovateľky krajskýsúd tým, že aplikoval ústavne nekonformný výklad § 45 ods. 2 Exekučného poriadku apostupoval   arbitrárne,   resp. svojvoľne,   čím   zároveň   došlo   k denegatio   iustitiae   –odmietnutiu spravodlivosti. Obdobnou argumentáciou odôvodňuje sťažovateľka porušeniesvojich ústavou garantovaných práv aj napadnutým uznesením okresného súdu.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súduz 11.   februára   2013   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   povereniana vykonanie   exekúcie,   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   s poukazom   na   §   37   zákonač. 97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom   a   procesnom   v znení   neskoršíchpredpisov   [ďalej   len   „zákon   o medzinárodnom   práve   súkromnom   a   procesnom“   (podľaktorého ak nie je ustanovené inak právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, protiktorej smeruje návrh, resp. žaloba, má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídloa ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok)] dospel k záveru o nedostatku právomocivšeobecných   súdov   v Slovenskej   republike,   keďže „Je   nepochybné,   že   povinný   nemá na území Slovenskej republiky sídlo“, a oprávnená, ktorá žiada vykonať exekúciu, nijakonepreukázala, že povinná na území Slovenskej republiky majetok má.

Zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené   okresným   súdompod sp. zn. 2 Er 1612/2012 vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) doručila súdnemuexekútorovi JUDr. Bohumilovi Kubátovi (ďalej len „súdny exekútor“) 19. júla 2012 návrhna vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bola obchodná spoločnosťMIRACOM zaviazaná zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 59 349 €. Súdny exekútor26. júla 2012 požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podkladeexekučného titulu. Okresný súd podaním z 27. júla 2012 vyzval súdneho exekútora, abyv súlade   s   §   40   Exekučného   poriadku   vyžiadal   od   oprávnenej   (sťažovateľky,   pozn.)doplnenie   návrhu na vykonanie   exekúcie,   ktorým   by (okrem iného) preukázala   právnusubjektivitu   povinnej   a predložila   doklad   preukazujúci,   že   povinná   je   vlastníčkouhnuteľného   alebo   nehnuteľného   majetku,   prípadne   má   vedený   účet   v peňažnom   ústavev Slovenskej republike v okrese Bratislava I, prípadne iné doklady, na základe ktorýchmožno predpokladať, že povinná má v Slovenskej republike v okrese Bratislava I majetokpodliehajúci exekúcii. Oprávnená na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu23.   augusta   2012,   v ktorom   namietla,   že   právna   subjektivita   povinnej   bola   vyriešenáv základnom   konaní,   výsledkom   ktorého   je   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom,a zároveň uviedla, že nedisponuje oprávnením na zistenie majetku povinnej. S odkazomna konanie vo veci samej sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že povinná zaplatila akožalobkyňa súdny poplatok za podanie žalobného návrhu v sume 31 768, 50 €, čo by malopreukazovať, že povinná mala v obvode okresného súdu umiestnený majetok. Okresný súdnásledne s odkazom na § 40 Exekučného poriadku a § 37 zákona o medzinárodnom právesúkromnom a procesnom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,„nakoľko   oprávnený   ani   súdny   exekútor   súdu   nepreukázali,   že   povinný   má   majetok na území Slovenskej republiky“ (citované z uznesenia okresného súdu z 11. februára 2013,pozn.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   ústavnom   prieskume   veci   sťažovateľky   zo   svojejkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkovtakejto   interpretácie   a aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávisléhosúdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   však   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutiavšeobecných   súdov   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnenýa povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušenézákladné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).

Ústavný   súd   k   tomu   ďalej   uvádza,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (vrátanerozhodnutia   všeobecného   súdu   v   exekučnej   veci)   musí   predchádzať   jeho   postupzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanoveníústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súda právom na spravodlivé prejednanie veci). Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, žedohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväznévýkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentovpráva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovaniajednotlivých   aspektov   „práva   na   spravodlivé   súdne   konanie“   (m.   m.   I.   ÚS   49/01,I. ÚS 230/03).

Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúchahodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti.Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a   ústavný súd,čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravujeústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo).   Pri   uplatňovaní   svojej   právomocinezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preporušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne   alebosvojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy,ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávisloma nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I.   ÚS   35/98),   ale   tiež   v   prípade,   ak   byrozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výkladea aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konaniaalebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garanciíuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie aleboochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánomverejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovaniaa ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavnépožiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konanípredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, konázásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkovna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahyorgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzenézákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale ajv   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlades procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04,III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutejveci aj krajský súd a okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ichskutočne všeobecné súdy rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnéhohľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Podľa § 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom účelom tohtozákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne obchodné,rodinné,   pracovné   a   iné   podobné   vzťahy   s   medzinárodným   prvkom,   upraviť   právnepostavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úpravetýchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.

V súlade s § 2 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanoveniatohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou jeSlovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

V súlade s § 37 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ak ďalejnie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje,návrh má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo, a ak ide o majetkové práva,ak tu má majetok.

Podľa § 45 ods. 2 Exekučného poriadku miestne príslušný súd je všeobecný súdpovinného. Ak povinný nemá všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný je súd,v ktorého obvode má povinný majetok; ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje súd,ktorému bola žiadosť doručená ako prvému.

Podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor vyzve toho, kto podal návrh navykonanie exekúcie, aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebodoplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Poučí ho aj o tom, akotreba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený napriek výzve exekútorav určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnomkonaní   pokračovať,   alebo   ak   nepriloží   exekučný   titul,   súd   exekučné   konanie   na   návrhexekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.

Vzťah Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a Exekučného poriadku akolex   generalis   a lex   specialis vyplýva   z   textu   §   251   ods.   4   OSP,   v zmysle   ktorého   sana exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je Exekučný poriadok, použijúustanovenia   predchádzajúcich   častí   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   tento   osobitnýpredpis neustanovuje inak.

Práve tento vzťah dvoch kódexov sa pri preskúmavaní právomoci súdov Slovenskejrepubliky   v   exekučnej   veci   konať   prejaví   nevyhnutnosťou   prihliadať   na   právnu   úpravupodmienok konania vyplývajúcu z § 103 a § 104 OSP.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnenépodmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožnoodstrániť,   súd   konanie   zastaví.   Ak   vec   nespadá   do   právomoci   súdov   alebo   ak   mápredchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konaniapríslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajúpritom zachované.

Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možnoodstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatokpodmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Právomoc všeobecného súdu je podmienkou konania (vrátane exekučného konania),ktorú   je   povinný   všeobecný   súd   skúmať ex   offo a   ktorej   nedostatok   predstavujeneodstrániteľnú prekážku, pre ktorú súd konanie zastaví. Preskúmanie podmienky konania –právomoci   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   musí   predchádzať   preskúmaniu   vecneja miestnej príslušnosti všeobecného súdu konať vo veci (v podmienkach prerokúvanej veci §45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Pokiaľ všeobecný súd zaťažil oprávnenú zisťovaníminformácií   o majetku   povinnej   ako   skutočnosti   determinujúcej   založenie   právomocivšeobecného súdu v Slovenskej republike, ktorú je všeobecný súd povinný skúmať ex offo,zaťažil   ju   neprimeraným   bremenom,   ktoré   ju   v   konečnom   dôsledku   zbavilo   možnostidomáhať sa svojho práva na exekučnom súde.

V súlade s § 40 Exekučného poriadku môže súdny exekútor vyzvať oprávneného, abynesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil. S prihliadnutím na §39 ods. 1 Exekučného poriadku neúplným, nesprávnym alebo nezrozumiteľným návrhom navykonanie exekúcie je návrh, z ktorého nie je zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto horobí,   ktorej   veci   sa   týka,   čo   sleduje,   nie   je   podpísaný   a datovaný,   neobsahuje   meno,priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, akje   účastníkom   fyzická   osoba,   názov   alebo   obchodné   meno,   sídlo   a identifikačné   číslo,pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné označenie exekučnéhotitulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnenýdovoláva.

K podstatným   náležitostiam   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   však   nepatria   údajeo majetku   povinného   (preukazujúce,   že   povinný   je   vlastníkom   hnuteľného   alebonehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave v Slovenskej republike,alebo   na   základe   ktorých   možno   predpokladať,   že   povinný   má   v Slovenskej   republikemajetok   podliehajúci   exekúcii),   a to   aj   z dôvodu   nedostatku   právnych   nástrojovoprávneného na získanie (zistenie) uvedených údajov. Z uvedených dôvodov preto ústavnýsúd hodnotí ako ústavne neudržateľný záver okresného súdu prezentovaný v jeho uzneseníz 11. februára 2013, s ktorým vyslovil súhlas krajský súd vo svojom napadnutom uznesení,podľa ktorého s odkazom na § 40 Exekučného poriadku „oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“.

V súlade   s   §   34   v spojení   s   §   35   Exekučného   poriadku   takýmto   oprávnenímzisťovania majetku povinného pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedisponujeani súdny exekútor, keďže ten môže požiadať o súčinnosť tretie osoby podľa § 34 lenpo preukázaní   svojho   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§   44)   a   len   v   súvislostis vykonávaním tejto exekúcie.

Zásada rovnosti strán sa v konaní pred všeobecným súdom prejavuje vytváranímrovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorýchprávach a povinnostiach rozhoduje všeobecný súd (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Keďže   v prerokúvanej   veci   exekučný   súd   preniesol   bremeno   zisťovania   majetkupovinnej   na   oprávnenú,   hoci   bolo   výlučnou   povinnosťou   exekučného   súdu   skúmaťpredovšetkým a v prvom rade, či má právomoc konať v napadnutom exekučnom konaní a naten účel sám zistiť, či povinná má na území Slovenskej republiky majetok, nepriamo svojímprocesným   excesom   zároveň   zvýhodnil   povinnú   a   porušil   tým   aj   základné   právosťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní.

Ústavný súd, posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľky, ako aj dotknutejčasti spisovej dokumentácie vzťahujúcej sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.2 Er 1612/2012 a odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, dospel k záveru, žekrajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   tak   základné   právo   sťažovateľky   na súdnuochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.47 ods. 3 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku tohto nálezu).

Totožnou argumentáciou sťažovateľka odôvodnila aj namietané porušenie svojichpráv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Právnym podkladomnapadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   exekúciu   vedenú   pod sp.   zn.2 Er 1612/2012   zastavil,   bolo   v   súlade   s   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku   napadnutéuznesenie   krajského   súdu,   vo   vzťahu   ku   ktorému   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   právsťažovateľky   podľa   ústavy   a dohovoru.   Za   týchto   okolností   ústavný   súd   v záujmeposkytnutia účinnej ochrany právam sťažovateľky v rámci materiálnej ochrany ústavnostidospel k záveru, že je potrebné vysloviť aj porušenie základných práv sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pochybeniekrajského súdu vyústilo do napadnutého uznesenia, ktoré vytvorilo podklad pre vydanienapadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   čo   sa   musí   nevyhnutne   prejaviť   aj   v ústavnej(ne)udržateľnosti   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   s výnimkouprípadov, kedy dôjde k jeho následnej procesnoprávnej konvalidácii. K takejto konvalidáciivšak v prerokúvanej veci nedošlo, keďže okresný súd napadnutým uznesením exekúciuzastavil.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručenéhočl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, žev nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušeniu napadnutého uzneseniakrajského   súdu   sp.   zn.   22   CoE   123/2013   z   22.   januára   2014   a napadnutého   uzneseniaokresného súdu sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 (bod 2 výroku tohto nálezu) sav súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvárapriestor na   to,   aby   sa   krajský   súd   a následne   prípadne   aj   okresný   súd   samy   vyrovnalis ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľkynevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnychhmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 5výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnomsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súdtaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   uznesenímsp. zn. 22   CoE   123/2013   z 22.   januára   2014   a okresný   súd   uznesenímsp. zn. 2 Er 1612/2012   z 23. júla   2014   porušili   ústavou   a dohovorom   garantované   právasťažovateľky,   zrušil   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a okresného   súdu   a   vec   vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konanívo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohtonálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátomJUDr. Róbertom Madejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava. Sťažovateľka si prostredníctvomprávneho   zástupcu   uplatnila   nárok   na   úhradu   trov   konania,   pričom   ich   výšku   v každejzo sťažností vyčíslila na sumu 340,90 €.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 € (za 4 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za štyri úkony právnej službyvykonané (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

V sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súdpriznal sťažovateľke úhradu za dva úkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €,režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolupo zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavujesumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu). V sťažnosti z 25. augusta 2014 smerujúcej protinapadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dvaúkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH(právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 4výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd, ako aj okresný súd povinné zaplatiťna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015