znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 812/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiRapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátomJUDr. Gabrielom   Gulbišom,   Boženy   Němcovej   22,   Košice,   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 45/2013a jeho uznesením z 29. apríla 2014, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 6 CoE 54/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2013 a postupom Okresnéhosúdu Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   1108/2010   a   jeho   uznesenímz 12. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenejadvokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   Boženy   Němcovej   22,   Košice,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenompod sp.   zn.   3   Oboer   45/2013   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu“)   a   jehouznesením   z   29.   apríla   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“),postupom Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 CoE 54/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesenímz   30.   marca   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a   postupomOkresného súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Er 1108/2010   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného   súdu“)   a   jeho   uznesenímz 12. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a   povinnou   sa   táto   zaviazala   platiťdohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 989/2009z   8.   marca   2010   zaviazal   povinnú   na   zaplatenie   dlžného   poistného   v sume   18,29   €s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku   nezaplatila,   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 1108/2010 z 12. septembra 2011 zamietoljeho žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky protinapadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE54/2012 z 30. marca 2013 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správnepotvrdil.   Následne najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Oboer 45/2013 z 29. apríla 2014odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 CoE 54/2012 z 30. marca 2013ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vspojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažovateľka   uvádza,   že   tak   v   konaní   pred   krajským   súdom,   ako   aj   v   konanípred najvyšším súdom namietala zaujatosť sudcu krajského súdu, pričomzdôrazňuje, že „pokiaľ v odvolacom konaní rozhodoval v zložení senátu odvolacieho súdu sudca, ktorý mal byť vylúčený pre svoju zaujatosť ku sťažovateľovi ako účastníkovi sporu tým,   že   verejne   prezentoval   vopred   svoj   právny   názor   na   posudzovanie   všeobecných poistných podmienok sťažovateľa ako neprijateľných zmluvných podmienok, je daný dôvod porušenia práva sťažovateľa na zákonného a nestranného sudcu, a teda tým postupom krajského i dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva na konanie pred nestranným, a teda zákonným   súdom,   čo   viedlo   následne   k   rozhodnutiu   v   neprospech   sťažovateľa,   ktoré nemožno   zvrátiť   inak,   než   podaním   tejto   ústavnej   sťažnosti   ako   účinného   prostriedku nápravy.“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   o   jej   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonalsamostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu   (okresný   súd   nevychádzal   podľasťažovateľky   z   obsahu   rozhodcovského   spisu,   ale   nanovo   konštruoval   skutkový   stavprostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospelk opačným   právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v označenom   konaní,   čo   viedlok faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulusťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu– rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal exekučný titul z hľadísk,na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014a II. ÚS 499/2012).

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „Napriek   uvedeným ústavnoprocesným   pochybeniam   okresného   a   krajského   súdu,   napriek   arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, Najvyšší súd SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu   zakladá   prípustnosť   dovolania   vždy.“. Sťažovateľka   považuje   za   nesprávny   závernajvyššieho   súdu   vyjadrený   v napadnutom   uznesení,   podľa   ktorého   nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b), a nievadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu vo   veciach   exekučných   konaní   začatých   z   jej   strany „nález   ústavného   súdu č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2   ECdo   248/2013   z 28.   novembra   2013,   v ktorom   tento „v   obsahovo   identickej   veci sťažovateľky zrušil rozhodnutie tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu z dôvodu nepreskúmateľnosti   a   arbitrárnosti   a   uzatvára,   že   pokiaľ   najvyšší   súd   v   napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnych otázok“.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie aaby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnutým   uznesením,   ako   aj postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesenímZ   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu   v   predmetných   veciach   nenariadil   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   resp.čl. 36 listiny)   a   jeho   porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje   pre   záver   o   porušení   ňou   označených   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľky   jenapadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   zjavne   nepreskúmateľné   a   postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických   sťažností sťažovateľky, v   ktorých   táto s odkazom na   nález   ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený   v   označenom   rozhodnutí   týkajúci   sa   zabezpečenia   záruk   kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie.   Podľa   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v označenom   náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a v dôsledku   toho   o   jej neplatnosti.   Týmto   postupom   v   podstate   znemožnili   sťažovateľke   uplatniť   svoje   právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne   priznaného   nároku.   Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať   sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila   s   dôkazmi,   ktoré   okresný   súd   vykonal,   a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje   konanie   pojednávania,   vyžaduje   však   písomné   alebo   ústne   vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2   ústavy.».Na tomto   základe   ústavný   súd   v   označenom   náleze   rozhodol,   že   najvyšší   súd   porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky   nápravy   pochybení,   ktorých   sa   dopustili   v   predmetnej   veci   konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I.   senát   v   uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   641/2013   z   30.   októbra   2013   odmietli   identickésťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014-bod 38,I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie   žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu   rozdielne,   viedlo   IV.   senát   ústavného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: «Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna   ústavného súdu“).»

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senátústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k   dovolaciemu   dôvodu   uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu,   v   ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozporeso zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávnenéhov návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   sadokazovanie   v zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnostidostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo   spisu   vrátane   do   neho   založenýchlistín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s   obsahom listín,   ktoré   jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vecprerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite   zamerať   svoju   procesnú   aktivitu.   Preto   je   možné   právo   na   prerokovanie   veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadenímpojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladaťv tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval ex   offo nekalú   povahu   zmluvnejpodmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   čispotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená.Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámcipreskúmania ex   offo konštatoval   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka   konania   oboznamovať   sa   s   dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že jev rozpore   so   základnými   právnymi   zásadami,   pokiaľ   súdne   rozhodnutie   vychádzazo skutkových   okolností   alebo   dokumentov,   s   ktorými   sa   účastníci   konania   nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanoviskopléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresného   súdua z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvodna zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014-bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   z napadnutého   uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto   aj   keď   okresný   súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedalsťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   listinným   dôkazom,   jeho   preskúmaniu   ani   k   nemuuskutočnenému   právnemu   posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchunajvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.

Vzhľadom na už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolovýsledkom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   (predmetom   ktorého   bolozjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10.   júla   2013   a   okrem   iných   v   rozhodnutiach   sp.   zn.   III.   ÚS   433/2013z 10. septembra 2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   455/2013   z   26.   septembra   2013   a   sp.   zn.III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavnýsúd   nepovažoval   za   potrebné   osobitne   sa   ďalej   zaoberať   námietkou   sťažovateľky,podľa ktorej jediným a ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nálezsp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.

Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra2013,   ktorým   najvyšší   súd   v   jej   identickej   veci   uznesenie   prvostupňového,   ako   ajdruhostupňového súdu a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie,súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní postupovalnajvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto „porušil princíp právnej istoty“. Ústavnýsúd   nerozporuje   tvrdenie   sťažovateľky   o odlišnom   právnom   názore   týkajúcom   sazabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútorao   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vyslovenom   v uznesení   najvyššieho   súdusp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia tejto sťažnosti je všakpostup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie z hľadiska ichkonformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu,ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde viazaný. Navyše, najvyššísúd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, teda pred tým, akoplénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo (7. mája 2014, pozn.). Najvyšší súdteda za daných okolností musel postupovať (a aj postupoval) v súlade s právnymi závermivyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012. Vzhľadom na uvedené jezjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca sa porušenia princípu právnejistoty zo strany najvyššieho súdu.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského   súdu   je   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   je   nedostatočne   odôvodnené.Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje zaústavne   udržateľný   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   prípadný   nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru („právana konanie   pred   nestranným,   a teda   zákonným   súdom“)   postupom   najvyššieho   súduv napadnutom konaní, ako aj jeho napadnutým uznesením spočíva podľa sťažovateľky ajv nesprávnom posúdení jej námietky najvyšším súdom, podľa ktorej v odvolacom konanírozhodoval   sudca,   ktorý   mal   byť   vylúčený   pre   svoju   zaujatosť   k sťažovateľke,   keďžeprezentoval vopred svoj právny názor na posudzovanie všeobecných poistných podmienoksťažovateľky.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   po   citáciáchrelevantných   častí   rozhodnutí   ústavného   súdu,   ako   aj   rozhodnutí   Európskeho   súdupre ľudské práva k právu na spravodlivý proces, integrálnou súčasťou ktorého je aj zárukatoho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, predovšetkýmuviedol:

«V prvom rade vzhľadom na tvrdenú zaujatosť vo veci konajúceho sudcu tunajší súd preskúmal námietku zo subjektívnej stránky, pričom dospel k záveru, že zo subjektívnej stránky sa jeho zaujatosť nepreukázala. Nadriadený súd vychádzal z jeho vyjadrenia o tom, že procesné strany nepozná a zo skutočnosti, že niet dôkazov, ktoré by svedčili o opaku. Najvyšší súd tak pristúpil k preskúmaniu nestrannosti namietaného sudcu i z objektívneho hľadiska, pri ktorom sa zameral na dôvody uvedené žalovaným v jeho dovolaní. Žalovaný zaujatosť sudcu vyvodzuje zo skutočnosti, že ešte pred rozhodovaním v predmetnej veci pôsobil   vo   funkcii   predsedu   Komisie   pre   posudzovanie   podmienok   spotrebiteľských zmlúv a táto komisia a samotný vyhodnotili na verejnom zasadnutí dňa 22. 04. 2009 všeobecné poistné podmienky oprávneného z 21. 05. 2007 vrátane všetkých ich dodatkov   za   neprijateľné,   a   to   v   celom   ich   rozsahu.   Z   prepisu   záznamu   z   verejného zasadnutia   komisie   z   22.   04.   2009,   ktorý   predložil   súdu   oprávnený   nie   je   zrejmé, či vyjadril názor o neprijateľnosti všetkých dojednaní nachádzajúcich sa   vo   všeobecných   poistných   podmienkach   oprávneného   z   21.   05.   2007   vrátane rozhodcovskej   doložky   alebo   sa   toto   vyjadrenie   týkalo   len   všetkých   dojednaní prerokovávaných   na   komisiou   na   predmetnom   zasadnutí.   Podľa na predmetnom zasadnutí dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej doložky rozoberané neboli. Keďže oprávnený ani na výzvu súdu nepredložil originál zápisnice z verejného zasadnutia komisie   z   22.   04.   2009,   prípadne   zvukový   záznam,   z   ktorého   bol   uvedený   záznam vyhotovený dovolací súd dospel k záveru,   že oprávnený skutočnosť,   že by

vyslovil názor o neprijateľnosti jeho všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007 na verejnom zasadnutí komisie dňa 22. 04. 2009 nepreukázal. Vyjadrenie, ktoré bolo súčasťou článku „Poisťovňa Rapid Life čelí spŕške súdnych sporov“ bolo len všeobecným poukázaním na európske právo bez akýchkoľvek záverov k rozhodcovským doložkám   uzatváraným   oprávneným   a   ako   také   nie   je   spôsobilé   spochybniť   jeho nestrannosť.   Jednou   zo   základných   povinností   Komisie   na   posudzovanie   podmienok   v spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „komisia“)   zriadenej   na   základe   §   26   zákona   č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa je posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Výsledkom   rokovania   komisie   môže   byť   záver   o   súlade   podmienok   v   zmluvách predávajúceho zo zákonom alebo záver o porušení zákona, t. j. neprijateľnosti podmienok. V prípade, ak komisia dospeje k záveru o neprijateľnosti podmienok vyplýva jej z ust. § 26 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa oprávnenie podať podnet príslušným štátnym orgánom a obrátiť sa na združenie s podnetom na uplatnenie práv na príslušnom štátnom orgáne. Závery komisie nie sú všeobecne záväzné a výsledky prerokovania majú len odporúčací charakter. pri prerokovaní   zmluvných   podmienok   oprávneného   len vykonával kompetencie vyplývajúce zo zákona ako člen komisie. Výsledok jeho činnosti, resp. činnosti komisie nemá povahu ani individuálneho správneho aktu (pozri aj uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 14.   02.   2011   sp.   zn.   7   Nc/9/2011).   Dôvody uvádzané oprávneným teda nesvedčia o existencii vzťahu (subjektívnej alebo objektívnej povahy) relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. Relevantnou je len taká obava z nedostatku   nestrannosti,   ktorá   sa   zakladá   na objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Vzhľadom na uvedené nemožno dospieť k záveru, že v predmetnej veci by rozhodoval vylúčený sudca.»

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o nedostatočnom sa vysporiadaní najvyššiehosúdu   s jej   námietkou,   podľa   ktorej   mal   byť   sudca   krajského   súdu   vylúčený   pre   jehozaujatosť,   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   primeranýmspôsobom odôvodnil tak objektívnu, ako aj subjektívnu stránku nestrannosti zákonnéhosudcu   krajského   súdu,   pričom   z   jeho   rozhodnutia   nevyplývajednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedenéskutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možnékvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenýmičlánkami ústavy, listiny a dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených v rozporeso zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uzneseniakrajským súdom.

Krajský   súd   sa   v   uznesení   sp.   zn.   6   CoE   54/2012   z 30.   marca   2012   v   rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného súdu   sp.   zn.   5   Er   1108/2010   z   12.   septembra   2011,   ktorým   zamietol   žiadosť   súdneho exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   a   doplnil,   že «Rozhodcovská doložka   v   rámci   Osobitných   zmluvných   dojednaniach   č.   01/2007   k   poistnej   zmluve vyžaduje, aby spory vzniknuté zo zmluvy o úvere boli riešené pred rozhodcovským súdom v zmysle   XV. časti   všeobecných   obchodných   podmienok   (čl.   29).   Aj   osobitné   zmluvné dojednania   č. 01/2007   majú   charakter   formulárovej   zmluvy.   Obsahom   čl.   2   týchto osobitných   dojednaní   tvoriacich   rozhodcovskú   doložku   je   priamo   odkaz   na   všeobecné obchodné   podmienky   čl. XV,   ktoré   upravuje   rozhodcovské   konanie.   Takto   formulovaná rozhodcovská doložka nespĺňa kritéria osobitne vyjednanej zmluvnej podmienky. V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka   je   zakotvená   vo   Všeobecných   poistných   podmienkach,   a   to   v   ich   XV.   časti   - „Rozhodcovské konanie“.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ   si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej   kontroly   tzv.   neprijateľných   zmluvných   podmienok.   Takýto   postup   dodávateľa predstavuje   nekalú   obchodnú   praktiku   (porov.   §   8   ods.   4   neskôr   prijatého   zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie. Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti ust. § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak   chce   docieliť   arbitrážny   proces   pre   prípad   sporu   so   spotrebiteľom   (pred   ponukou rozhodcovskej   zmluvy   banka   vysvetlí   a   poučí   spotrebiteľa   o   význame   rozhodcovského inštitútu) a keď tomu tak rozumie, tak akceptuje prípadný návrh arbitrážneho konania. Inštitút   individuálne   dohodnutej   podmienky   je   treba   vykladať   v   súlade   s   cieľom smernice,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne   dohodnutú,   ak   bola navrhnutá   vopred   a   spotrebiteľ   preto   nebol   schopný   ovplyvniť   podstatu   podmienky v súvislosti   s   predbežne   formulovanou   štandardnou   zmluvou   (čl.   3   ods.   2   smernice). Spotrebiteľ, ak si niečo želá, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce nejaký vzťah individuálne vyjednať. Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide zjavne o sofistikované   docielenie   stavu,   ktorý   má   formálne   indikovať   vyňatie   rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly. Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú   obchodnú   praktiku   v   zmysle   cieľov   Smernice   2005/29   „o   nekalých   obchodných praktikách“, čl. 5 a nasl. Len sotva by odvolací súd uveril, že dodávateľ poistnej služby už vopred   predvídal,   že   spotrebiteľ   si   bude   vyžadovať   rozhodcovské   konanie,   a   preto rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok. Odvolací súd   považoval   za   nevierohodnú   odvolaciu   námietku   o   individuálnom   vyjednávaní (vyžadovaní, podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemá ani tušenia. Oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EÚ Charty základných práv Európskej, únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života   a   ochrany   hospodárskych   záujmov   spotrebiteľov   (čl.   169   Zmluvy   o   fungovaní Európskej   únie).   V predmetnej   veci   napr.   trovy   rozhodcu   prevyšujú   vymáhanú   istinu pohľadávky (pohľadávka 18,29 Eur, trovy spojené s rozhodcom 230 Eur). Už len táto skutočnosť   indikuje   neprimeranosť   spochybneného   arbitrážneho   procesu.   O   tom,   že spotrebiteľ   je   slabšou   zmluvnou   stranou,   či   už   z   dôvodu   informovanosti   alebo   slabšej vyjednávacej   pozície   judikoval   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   Súdny   dvor   (porov. rozsudok   súdneho   dvora   MOSTAZA   CLARO,   bod.   25).   Na   spotrebiteľa   pri   typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C- 243/08   Pannon).   Je   treba   zdôrazniť,   že   Európska   únia   vzhľadom   na   význam   ochrany spotrebiteľa   a v záujme vyššej kvality   života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 Oceano Grupo Editorial). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   riešiť   otázku,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu   rozhodcovskej   zmluvy   a   označenie   osôb,   ktoré   ju   dohodli   (§   4   ods.   2   zákona č. 244/2002 Z. z.). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor   prejednať   rozhodcovský   súd   a   v   takom   prípade   ani   nemohol   vydať   rozhodcovský rozsudok.   Keby   exekučný   súd   akceptoval   rozhodcovský   rozsudok,   pre   vydanie   ktorého nebola   daná   právomoc   rozhodcovského   súdu,   akceptoval   by   vykonateľnosť   rozhodnutia vydaného   tým,   kto   na   to   nemal   právomoc.   Išlo   by   o   akceptáciu   Rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp, zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 2. 2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. 11. 2011.».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   za   neodôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok   právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov   a   z   týchto   aspektov   ich   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, žev posudzovanej   veci   sa   odvolací   súd   nedopustil   takých   výkladových   omylov   či   inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinapadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým   uznesením a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ajz čl.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho uznesením, ako ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014