SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 812/2014-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiRapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátomJUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 45/2013a jeho uznesením z 29. apríla 2014, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 6 CoE 54/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2013 a postupom Okresnéhosúdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1108/2010 a jeho uznesenímz 12. septembra 2011, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenejadvokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 3 Oboer 45/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jehouznesením z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“),postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 6 CoE 54/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesenímz 30. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupomOkresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.5 Er 1108/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesenímz 12. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala platiťdohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 989/2009z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného v sume 18,29 €s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 1108/2010 z 12. septembra 2011 zamietoljeho žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky protinapadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE54/2012 z 30. marca 2013 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správnepotvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Oboer 45/2013 z 29. apríla 2014odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 CoE 54/2012 z 30. marca 2013ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vspojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v konanípred najvyšším súdom namietala zaujatosť sudcu krajského súdu, pričomzdôrazňuje, že „pokiaľ v odvolacom konaní rozhodoval v zložení senátu odvolacieho súdu sudca, ktorý mal byť vylúčený pre svoju zaujatosť ku sťažovateľovi ako účastníkovi sporu tým, že verejne prezentoval vopred svoj právny názor na posudzovanie všeobecných poistných podmienok sťažovateľa ako neprijateľných zmluvných podmienok, je daný dôvod porušenia práva sťažovateľa na zákonného a nestranného sudcu, a teda tým postupom krajského i dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva na konanie pred nestranným, a teda zákonným súdom, čo viedlo následne k rozhodnutiu v neprospech sťažovateľa, ktoré nemožno zvrátiť inak, než podaním tejto ústavnej sťažnosti ako účinného prostriedku nápravy.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonalsamostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľasťažovateľky z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stavprostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospelk opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlok faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulusťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu– rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal exekučný titul z hľadísk,na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací „Napriek uvedeným ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, Najvyšší súd SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu zakladá prípustnosť dovolania vždy.“. Sťažovateľka považuje za nesprávny závernajvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b), a nievadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, v ktorom tento „v obsahovo identickej veci sťažovateľky zrušil rozhodnutie tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu z dôvodu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a uzatvára, že pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnych otázok“.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie aaby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesenímZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky jenapadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identickésťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého:
«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014-bod 38,I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: «Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senátústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozporeso zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenéhov návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sadokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnostidostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založenýchlistín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladaťv tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnejpodmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, čispotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená.Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámcipreskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že jev rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádzazo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresného súdua z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvodna zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014-bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedalsťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemuuskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchunajvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.
Vzhľadom na už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolovýsledkom konania vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 (predmetom ktorého bolozjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn.III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavnýsúd nepovažoval za potrebné osobitne sa ďalej zaoberať námietkou sťažovateľky,podľa ktorej jediným a ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nálezsp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.
Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra2013, ktorým najvyšší súd v jej identickej veci uznesenie prvostupňového, ako ajdruhostupňového súdu a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie,súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní postupovalnajvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto „porušil princíp právnej istoty“. Ústavnýsúd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názore týkajúcom sazabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyslovenom v uznesení najvyššieho súdusp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia tejto sťažnosti je všakpostup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie z hľadiska ichkonformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu,ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde viazaný. Navyše, najvyššísúd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, teda pred tým, akoplénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo (7. mája 2014, pozn.). Najvyšší súdteda za daných okolností musel postupovať (a aj postupoval) v súlade s právnymi závermivyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012. Vzhľadom na uvedené jezjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca sa porušenia princípu právnejistoty zo strany najvyššieho súdu.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje zaústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru („právana konanie pred nestranným, a teda zákonným súdom“) postupom najvyššieho súduv napadnutom konaní, ako aj jeho napadnutým uznesením spočíva podľa sťažovateľky ajv nesprávnom posúdení jej námietky najvyšším súdom, podľa ktorej v odvolacom konanírozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený pre svoju zaujatosť k sťažovateľke, keďžeprezentoval vopred svoj právny názor na posudzovanie všeobecných poistných podmienoksťažovateľky.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento po citáciáchrelevantných častí rozhodnutí ústavného súdu, ako aj rozhodnutí Európskeho súdupre ľudské práva k právu na spravodlivý proces, integrálnou súčasťou ktorého je aj zárukatoho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, predovšetkýmuviedol:
«V prvom rade vzhľadom na tvrdenú zaujatosť vo veci konajúceho sudcu tunajší súd preskúmal námietku zo subjektívnej stránky, pričom dospel k záveru, že zo subjektívnej stránky sa jeho zaujatosť nepreukázala. Nadriadený súd vychádzal z jeho vyjadrenia o tom, že procesné strany nepozná a zo skutočnosti, že niet dôkazov, ktoré by svedčili o opaku. Najvyšší súd tak pristúpil k preskúmaniu nestrannosti namietaného sudcu i z objektívneho hľadiska, pri ktorom sa zameral na dôvody uvedené žalovaným v jeho dovolaní. Žalovaný zaujatosť sudcu vyvodzuje zo skutočnosti, že ešte pred rozhodovaním v predmetnej veci pôsobil vo funkcii predsedu Komisie pre posudzovanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a táto komisia a samotný vyhodnotili na verejnom zasadnutí dňa 22. 04. 2009 všeobecné poistné podmienky oprávneného z 21. 05. 2007 vrátane všetkých ich dodatkov za neprijateľné, a to v celom ich rozsahu. Z prepisu záznamu z verejného zasadnutia komisie z 22. 04. 2009, ktorý predložil súdu oprávnený nie je zrejmé, či vyjadril názor o neprijateľnosti všetkých dojednaní nachádzajúcich sa vo všeobecných poistných podmienkach oprávneného z 21. 05. 2007 vrátane rozhodcovskej doložky alebo sa toto vyjadrenie týkalo len všetkých dojednaní prerokovávaných na komisiou na predmetnom zasadnutí. Podľa na predmetnom zasadnutí dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej doložky rozoberané neboli. Keďže oprávnený ani na výzvu súdu nepredložil originál zápisnice z verejného zasadnutia komisie z 22. 04. 2009, prípadne zvukový záznam, z ktorého bol uvedený záznam vyhotovený dovolací súd dospel k záveru, že oprávnený skutočnosť, že by
vyslovil názor o neprijateľnosti jeho všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007 na verejnom zasadnutí komisie dňa 22. 04. 2009 nepreukázal. Vyjadrenie, ktoré bolo súčasťou článku „Poisťovňa Rapid Life čelí spŕške súdnych sporov“ bolo len všeobecným poukázaním na európske právo bez akýchkoľvek záverov k rozhodcovským doložkám uzatváraným oprávneným a ako také nie je spôsobilé spochybniť jeho nestrannosť. Jednou zo základných povinností Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „komisia“) zriadenej na základe § 26 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa je posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Výsledkom rokovania komisie môže byť záver o súlade podmienok v zmluvách predávajúceho zo zákonom alebo záver o porušení zákona, t. j. neprijateľnosti podmienok. V prípade, ak komisia dospeje k záveru o neprijateľnosti podmienok vyplýva jej z ust. § 26 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa oprávnenie podať podnet príslušným štátnym orgánom a obrátiť sa na združenie s podnetom na uplatnenie práv na príslušnom štátnom orgáne. Závery komisie nie sú všeobecne záväzné a výsledky prerokovania majú len odporúčací charakter. pri prerokovaní zmluvných podmienok oprávneného len vykonával kompetencie vyplývajúce zo zákona ako člen komisie. Výsledok jeho činnosti, resp. činnosti komisie nemá povahu ani individuálneho správneho aktu (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. 02. 2011 sp. zn. 7 Nc/9/2011). Dôvody uvádzané oprávneným teda nesvedčia o existencii vzťahu (subjektívnej alebo objektívnej povahy) relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Vzhľadom na uvedené nemožno dospieť k záveru, že v predmetnej veci by rozhodoval vylúčený sudca.»
V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o nedostatočnom sa vysporiadaní najvyššiehosúdu s jej námietkou, podľa ktorej mal byť sudca krajského súdu vylúčený pre jehozaujatosť, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení primeranýmspôsobom odôvodnil tak objektívnu, ako aj subjektívnu stránku nestrannosti zákonnéhosudcu krajského súdu, pričom z jeho rozhodnutia nevyplývajednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedenéskutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možnékvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenýmičlánkami ústavy, listiny a dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených v rozporeso zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uzneseniakrajským súdom.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 6 CoE 54/2012 z 30. marca 2012 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného súdu sp. zn. 5 Er 1108/2010 z 12. septembra 2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a doplnil, že «Rozhodcovská doložka v rámci Osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007 k poistnej zmluve vyžaduje, aby spory vzniknuté zo zmluvy o úvere boli riešené pred rozhodcovským súdom v zmysle XV. časti všeobecných obchodných podmienok (čl. 29). Aj osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 majú charakter formulárovej zmluvy. Obsahom čl. 2 týchto osobitných dojednaní tvoriacich rozhodcovskú doložku je priamo odkaz na všeobecné obchodné podmienky čl. XV, ktoré upravuje rozhodcovské konanie. Takto formulovaná rozhodcovská doložka nespĺňa kritéria osobitne vyjednanej zmluvnej podmienky. V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti - „Rozhodcovské konanie“.
Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv. neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú obchodnú praktiku (porov. § 8 ods. 4 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie. Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti ust. § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak chce docieliť arbitrážny proces pre prípad sporu so spotrebiteľom (pred ponukou rozhodcovskej zmluvy banka vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského inštitútu) a keď tomu tak rozumie, tak akceptuje prípadný návrh arbitrážneho konania. Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Spotrebiteľ, ak si niečo želá, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce nejaký vzťah individuálne vyjednať. Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide zjavne o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly. Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „o nekalých obchodných praktikách“, čl. 5 a nasl. Len sotva by odvolací súd uveril, že dodávateľ poistnej služby už vopred predvídal, že spotrebiteľ si bude vyžadovať rozhodcovské konanie, a preto rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok. Odvolací súd považoval za nevierohodnú odvolaciu námietku o individuálnom vyjednávaní (vyžadovaní, podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemá ani tušenia. Oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EÚ Charty základných práv Európskej, únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky (pohľadávka 18,29 Eur, trovy spojené s rozhodcom 230 Eur). Už len táto skutočnosť indikuje neprimeranosť spochybneného arbitrážneho procesu. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach Súdny dvor (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25). Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C- 243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 Oceano Grupo Editorial). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu Rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp, zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 2. 2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. 11. 2011.».
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, žev posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ajz čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho uznesením, ako ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014