znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 812/00

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. novembra 2000 vo veci ústavnej sťažnosti E. K., bytom M. – L., a P. Ž., bytom P. H.,   P.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.   B.,   proti   uzneseniu   Mestského zastupiteľstva   v H.   č.   10/2000   z   28.   februára   2000,   ktorým   sa   schválil   Rokovací poriadok Mestského zastupiteľstva v H., a proti uzneseniu Mestského zastupiteľstva v H. zo 14. marca 2000, ktorým sa schválila neverejná časť rokovania Mestského zastupiteľstva v H., za účasti mesta H., takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť E. K. a P. Ž.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

E.   K.,   bytom   M.   –   L.,   a P.   Ž.,   bytom   P.   H.,   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), v ústavnej   sťažnosti   z   15. mája   2000,   ktorá   došla   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   dňa   17.   mája   2000,   namietajú,   že   uznesením Mestského zastupiteľstva v H. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) zo dňa 14. marca 2000,   ktorým   sa   rozhodlo   o neverejnosti   časti   zasadania   mestského   zastupiteľstva, došlo k porušeniu ich práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 12 ods. 1 druhej vety v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 1 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), teda k porušeniu práva na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie.

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojich práv vyplývajúcich z citovaných ustanovení ústavy a Dohovoru aj uznesením č. 10/2000 zo dňa 28. februára 2000, ktorým mestské zastupiteľstvo schválilo Rokovací poriadok Mestského zastupiteľstva v H.

V podaní,   ktoré   došlo   ústavnému   súdu   17.   mája   2000,   bolo   označené   za účastníka konania Mestské zastupiteľstvo v H. Podaním, ktoré došlo ústavnému súdu 22.   mája   2000,   sťažovatelia   označili   za   účastníka   konania   namiesto   Mestského zastupiteľstva v H. mesto H., zastúpené primátorom mesta. Mestské zastupiteľstvo už za   účastníka   konania   sťažovatelia   nepovažovali   so   zreteľom   na   to,   že   toto zastupiteľstvo podľa § 24 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov nemá právnu subjektivitu.

Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd „o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov   územnej   samosprávy,   ktorými   boli   porušené   základné   práva   a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

V zmysle   §   49   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavnú sťažnosť podať „fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu uvedeného v čl. 127 ústavy sa porušili jej základné práva alebo slobody občanov, a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa § 51 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán štátnej správy alebo samosprávy, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Z citovaných článkov ústavy a ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavná sťažnosť musí smerovať proti orgánu štátnej správy alebo samosprávy, proti rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje. Orgánmi obce (mesta), t. j. orgánmi územnej samosprávy sú starosta (primátor), obecná rada a obecné (mestské) zastupiteľstvo.

Sťažovatelia pôvodne podali ústavnú sťažnosť proti mestskému zastupiteľstvu, ale neskorším podaním z dôvodu, že mestské zastupiteľstvo nemá právnu subjektivitu, označili za druhého účastníka podľa § 24 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov mesto H.

Mesto H. však podľa čl. 127 ústavy a § 51 zákona o ústavnom súde nemôže byť druhým účastníkom v konaní o ústavných sťažnostiach, pretože mesto je právnickou osobou nielen podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ale aj podľa § 18 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka. Preto mesto nemožno   považovať   za   orgán   samosprávy,   proti   ktorému   môže   ústavná   sťažnosť smerovať.   To potvrdzuje aj stabilizovaná judikatúra   ústavného súdu   (I.   ÚS 50/96, I. ÚS 94/97).

Ak   ústavná   sťažnosť   smeruje   proti   účastníkovi,   ktorý   nie   je   pasívne   vecne legitimovaný podľa čl. 127 ústavy v spojení so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení   v znení   neskorších   predpisov,   nemožno   jeho   sťažnosť   prijať   na   ďalšie konanie, pretože táto sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť v tomto prípade treba vidieť nielen v tom, že druhý účastník je subjekt, ktorý ním nemôže byť podľa čl. 127 ústavy a § 49 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ale aj v tom, že iný subjekt, proti ktorému by ústavná sťažnosť smerovala, nebol označený. Preto ústavný súd nemá v tomto konaní ani možnosť vysloviť, akým konaním došlo k porušeniu základných práv a slobôd (§ 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde),   a okrem   toho   nie   je   určený   orgán,   ktorý   by   bol   v ďalšom   konaní   viazaný právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   57   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Týmto orgánom nemôže byť mesto ako jednotka územnej samosprávy.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.