SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 811/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 195/2015, Rvp 196/2015, Rvp 197/2015, Rvp 669/2015, Rvp 961/2015, Rvp 962/2015,Rvp 963/2015, Rvp 2551/2015, Rvp 2552/2015, Rvp 3914/2015, Rvp 3915/2015,Rvp 3916/2015, Rvp 3917/2015 a Rvp 3918/2015 vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3 Er 421/2004 zo 4. decembra 2013(Rvp 195/2015), sp. zn. 3 Er 683/2008 z 1. apríla 2014 (Rvp 196/2015), sp. zn.3 Er 757/2008 zo 14. apríla 2014 (Rvp 197/2015), sp. zn. 3 Er 784/2009 z 8. apríla 2014(Rvp 669/2015), sp. zn. 3 Er 100/2004 zo 4. decembra 2013 (Rvp 961/2015), sp. zn.3 Er 313/2006 z 20. marca 2014 (Rvp 962/2015), sp. zn. 3 Er 141/2007 z 8. apríla 2014(Rvp 963/2015), sp. zn. 3 Er 217/2004 z 19. marca 2014 (Rvp 2551/2015), sp. zn.3 Er 621/2009 z 8. apríla 2014 (Rvp 2552/2015), sp. zn. 3 Er 434/2009 zo 7. apríla 2014(Rvp 3914/2015), sp. zn. 3 Er 767/2008 zo 16. apríla 2014 (Rvp 3915/2015), sp. zn.3 Er 15/2009 zo 7. apríla 2014 (Rvp 3916/2015), sp. zn. 3 Er 22/2009 zo 4. apríla 2014(Rvp 3917/2015) a sp. zn. 3 Er 711/2009 z 1. apríla 2014 (Rvp 3918/2015) a postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 45/2014z 21. augusta 2014 (Rvp 195/2015), sp. zn. 26 CoE 56/2014 zo 14. októbra 2014(Rvp 196/2015), sp. zn. 3 CoE 77/2014 z 10. septembra 2014 (Rvp 197/2015), sp. zn.7 CoE 95/2014 z 29. septembra 2014 (Rvp 669/2015), sp. zn. 12 CoE 46/2014 z 21. októbra2014 (Rvp 961/2015), sp. zn. 14 CoE 52/2014 z 13. novembra 2014 (Rvp 962/2015), sp. zn.5 CoE 81/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 963/2015), sp. zn. 2 CoE 78/2014 z 28. augusta2014 (Rvp 2551/2015), sp. zn. 24 CoE 47/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 2552/2015), sp. zn.18 CoE 78/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3914/2015), sp. zn. 7 CoE 89/2014 z 21. augusta2014 (Rvp 3915/2015), sp. zn. 2 CoE 81/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3916/2015), sp. zn.18 CoE 81/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3917/2015) a sp. zn. 9 CoE 54/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 3918/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 195/2015, Rvp 196/2015, Rvp 197/2015, Rvp 669/2015, Rvp 961/2015,Rvp 962/2015, Rvp 963/2015, Rvp 2551/2015, Rvp 2552/2015, Rvp 3914/2015,Rvp 3915/2015, Rvp 3916/2015, Rvp 3917/2015 a Rvp 3918/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 195/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 23. februára 2015 a 19. marca 2015 doručenésťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súduKežmarok (ďalej len „okresný súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako ajporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniamiKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci si svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverovýchzmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti nauvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskejzápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatieexekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jejpodklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovskýmsúdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podkladektorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, boli exekúcie napadnutýmiuzneseniami okresného súdu ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu argumentuje, ženapadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzalich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, charty, práva podľadohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým,že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonaniektorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniuprávomoci okresného súdu ako súdu exekučného. Podľa sťažovateľky totiž exekučný súdnie je oprávnený na vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľasťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastaveníexekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k vecivyjadriť, pričom tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilojej právne postavenie. Sťažovateľky totiž v predmetných veciach disponuje exekučnýmtitulom (rozhodcovským rozsudkom alebo notárskou zápisnicou), avšak tento jenevykonateľný. Uvedené pochybenia okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil anikrajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že oba súdy veci nesprávneprávne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovýmipravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“); podľa sťažovateľkysa totiž okresný súd a krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečodojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocneniadlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhupovažovali za neprijateľnú podmienku, pričom zároveň nerešpektovali ani jej návrh naprerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskejúnie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však podľa sťažovateľkyvo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania exoffo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorunapadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, akoaj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnutéuznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšiekonanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich ústavou garantovaných právnapadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu;okresný súd napadnutými uzneseniami zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverenína vykonanie exekúcií, resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnenýa aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniachsťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu možnosumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajskýsúd nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa jej názoru konalnad rámec svojich kompetencií, keď vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako užtieto exekučné tituly boli preskúmané pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanieexekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybeniaokresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudkya notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa jej názoru nie je prameňompráva. Ďalšia námietka sťažovateľka smeruje proti tomu, že krajský súd a pred ním okresnýsúd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smerniceRady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, ktorej podstatou bybola odpoveď na otázku, či sa ustanovenia smernice Rady majú vykladať a aplikovať tak, že„...za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo na otázku,prečo treba splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiuosobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, považovať zaneprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako anipred ním okresný súd nenariadili v jej veciach pojednávanie, hoci im to ukladá § 57 ods. 5Exekučného poriadku, pričom nenariadením pojednávaní jej mali odňať právo konať predsúdom.

Po preskúmaní uvedených námietok ústavný súd konštatuje, že ide o námietky, ktoréuplatnila sťažovateľka v celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, pričom ústavný súdsa nimi zaoberal a dospel k záveru, že sú z ústavného hľadiska nedôvodné a nesignalizujú,že namietanými uzneseniami či postupmi všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniusťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažnosti preskúmavané v tomto konaní sú založené na v zásade identickejargumentácii ako predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd, aplikujúc zásaduhospodárnosti svojho postupu, nepovažuje za potrebné opakovať svoju argumentáciu, nazáklade ktorej predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné a odmietolich v časti smerujúcej proti rozhodnutiam odvolacích súdov ako zjavne neopodstatnené.Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svojimi novými sťažnosťami zbytočne zahlcujerozhodovaciu agendu ústavného súdu, hoci dôvody, pre ktoré ústavný súd odmieta jejidentické sťažnosti, sú jej známe, ústavný súd považuje za dostatočné poukázať nauznesenia, v ktorých je obsiahnutá jeho argumentácia, na základe ktorej dospel k záveruo neodôvodnenosti sťažností sťažovateľky [ide napr. o uznesenia sp. zn. I. ÚS 382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a II. ÚS 562/2013z 30. októbra 2013 (tieto sa týkali prípadov, keď bol exekučným titulom rozhodcovskýrozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn.IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013a I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (ide o prípady, keď bola exekučným titulom notárskazápisnica, pozn.)] a konštatuje, že táto argumentácia sa v plnom rozsahu vzťahuje aj nasťažnosti predbežne prerokúvané v tomto konaní.

Osobitne považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k tej časti argumentáciesťažovateľky, v ktorej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012. Označeným uznesením Krajský súd v Bratislavezrušil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutážiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istinya v časti úrokov z omeškania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že Krajský súdv Bratislave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v predmetnej veci z dôvodunepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, nie však z dôvodov, ktoré súrelevantné pre posudzovanie napadnutých uznesení krajského súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné zaujať výslovne svoj postoj aj k argumentáciisťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušenia jej práv na účinný prostriedok nápravya na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnostikonania. K porušeniu zásady kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že krajský súdv napadnutých veciach pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskejdoložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom(sťažovateľka túto povinnosť krajského súdu odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veciBanif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.). Ústavný súdvo vzťahu k tejto argumentácii uvádza, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sas dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzanýchdôvodov už z napadnutých uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručenínapadnutých uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanieproti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadochvylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a formuloval právne názory, nazáklade ktorých dospel k záveru, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresného súdu súvecne správne.

V prospech ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd pripomína, že preústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na obochstupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedenázásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásadeprisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadnéprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospelk záveru, že napadnutým postupom krajského súdu bol v daných veciach princípkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný. Za týchto okolností nič nesignalizuje, ženapadnutým postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniupráv, ktoré označila sťažovateľka.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostisťažovateľky v častiach, ktoré smerovali proti napadnutým uzneseniam krajského súdua postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sas ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015