znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 811/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUHÁSZ   &   Partners,s. r. o., Law Office, Palackého 2, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr.   Jána   Juhásza,   ktorou   namieta   porušenie   bližšie   neoznačených   základných   práva slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o odložení opakovanéhopodnetu na podanie mimoriadneho dovolania č. k. VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUHÁSZ   &   Partners,   s.   r.   o.,Law Office,   Palackého 2,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   bližšie   neoznačenýchzákladných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len„generálna   prokuratúra“)   o   odložení   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadnehodovolania č. k. VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014 (ďalej len „prípis“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Podnetom zo dňa 24. marca 2014 (ďalej len   „podnet“),   adresovaným   Generálnemu   prokurátorovi   SR   v   Bratislave   sa sťažovateľ domáhal podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm/2/2013-147 z 27. septembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. novembra 2013.   Týmto   rozhodnutím   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   č. k.   30 CbZm/18/2010-11 z 30. januára 2013, ktorým súd zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Košice I č. k. 31 Zm/18/2010-11 z 10. marca 2011 na zaplatenie 200 000,- EUR s prísl. ponechal v platnosti.

Podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v   mene   generálneho prokurátora   preskúmala   Mgr.   Mária   Kundrátová,   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry Košice a listom zo dňa 23. 05. 2014 č. j. Kc 92/14/8800-10 sťažovateľovi oznámila, že s poukazom na všetky uvedené skutočnosti nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladá...

Sťažovateľ   nesúhlasil   s   odmietnutím   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania,   a   preto   požiadal   generálneho   prokurátora   dňa   18.   06.   2014   o   prešetrenie rozhodnutia Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 23. 5. 2014 č. j. Kc 92/14/8800-10. V   mene   generálneho   prokurátora   opakovaný   podnet   sťažovateľa   preskúmala prokurátorka   generálnej   prokuratúry   JUDr.   Eleonóra   Milková   a   listom pod č. j. VI/3 190/14/1000-7   zo   dňa   16.   júla   2014   doručený   sťažovateľovi   22.   7.   2014 a oznámila sťažovateľovi, že vec odkladá bez prijatia opatrenia prokurátora.»

Podľa   názoru   sťažovateľa   podnet „zo   dňa   20.   marca   2014   generálnemu prokurátorovi   spĺňal   všetky   zákonom   predpísané   podmienky   na   podanie   mimoriadneho dovolania...“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   argumentáciu   v podstate   totožnú   s argumentáciou,ktorú uviedol v opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania, a zastáva názor,že jeho podnet bol „neodôvodnene odložený“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na „ústavne nesúladné (porušujúce jeho   základné   práva)   rozhodnutia   Krajskej   prokuratúry   Košice   zo   dňa   23.   05.   2014 č. j. Kc 92/14/8800-10   a   generálnej   prokuratúry   zo   dňa   16.   júla   2014 č. j. VI/3 190/14/1000-7   v   mene   generálneho   prokurátora   o   odložení   jeho   podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania“ a vyslovuje   presvedčenie,   že „rozhodnutím generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o   odložení   podnetu   sťažovateľa   bolo porušené základné právo sťažovateľa na ochranu jeho práv a zákonom chránených záujmov garantovaných mu v č1. 149 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛...   Rozhodnutím   generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania pod č. j. VI/3 190/14/1000-7 zo dňa 16. júla 2014, porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   o   odložení   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania pod č. j. VI/3 190/14/1000-7 zo dňa 16. júla 2014 zrušuje a ukladá Generálnej prokuratúre podnet znovu prešetriť.

3. Sťažovateľovi: ⬛⬛⬛⬛... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v   sume   10   000,-   €   (slovom   desaťtisíc   eur),   ktoré   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky je povinná mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažovateľovi: ⬛⬛⬛⬛...   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume 340,89 €, pozostávajúcu z odmeny za dva právne úkony po 134,00 € (prevzatie a príprava zastúpenia,   sťažnosť),   paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   v   sume   16,08   €   (2x8,04) a 20 % DPH, ktoré je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra Košice II..., na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   prvom   rade   konštatuje,že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlades § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnenézákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovenénáležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV.ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednakvšeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitostiuvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrhna rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Z   hľadiska   predbežného   prerokovania   sťažnosti   je   podstatný   najmä   §   20   ods.   3zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vspojení   s   požiadavkami   vyplývajúcimi   z   §   56   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveňvymedzí   rozsah   predmetu   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   tvrdenia   o   porušení   inýchustanovení   ústavy,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľav predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súdmohol   konať   a   rozhodnúť.   Jej   nedostatky   sa   vzťahujú   predovšetkým   na   sťažovateľomformulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcimz § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené základné práva alebo slobody,ktoré mali byť prípisom generálnej prokuratúry porušené.

Sťažovateľ sa mimo petitu sťažnosti domáha vyslovenia porušenia „základných práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že obsahom čl. 149ústavy,   ktorý   je zaradený   v prvom oddiele   ôsmej   hlavy   ústavy nazvanom „ProkuratúraSlovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkovzákonom   predpísaných   náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinnýodstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosťsťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavkykvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50v spojení   s   §   56   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutiepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Bez   ohľadu   na   už   uvedené   možno   z   obsahu   sťažnosti   (nie   jej   petitu)   vyvodiť,že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavyprípisom   generálnej   prokuratúry   o   odložení   opakovaného   podnetu   na   podaniemimoriadneho dovolania č. k.VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014.

2. K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243ea nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení   zjavne   vyplýva,   že   ideo mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučnegenerálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb aleboprávnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a tedagenerálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahegenerálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadnehodovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana(I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry,   ústavný   súd   konštatuje,   ženapadnutým prípisom, ktorým generálna prokuratúra odložila opakovaný podnet sťažovateľana podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 CoZm 2/2013-147 z 27. septembra 2013, ktorým bol potvrdenýrozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 30 CbZm 6/2011-111 z 30. januára 2013, nemohlo dôjsť k porušeniu základného právasťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže   platná   zákonná   úprava   nezakladá   právo(právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnymprokurátorom.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktoréhonevyužitím   oprávnenia   generálneho   prokurátora   podať   proti   označenému   rozsudkukrajského súdu, ktorým bol potvrdený označený rozsudok okresného súdu, mimoriadnedovolanie, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy, sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol aj podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014