SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 811/2014-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ & Partners,s. r. o., Law Office, Palackého 2, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Jána Juhásza, ktorou namieta porušenie bližšie neoznačených základných práva slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o odložení opakovanéhopodnetu na podanie mimoriadneho dovolania č. k. VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ & Partners, s. r. o.,Law Office, Palackého 2, Košice, ktorou namieta porušenie bližšie neoznačenýchzákladných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len„generálna prokuratúra“) o odložení opakovaného podnetu na podanie mimoriadnehodovolania č. k. VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014 (ďalej len „prípis“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Podnetom zo dňa 24. marca 2014 (ďalej len „podnet“), adresovaným Generálnemu prokurátorovi SR v Bratislave sa sťažovateľ domáhal podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm/2/2013-147 z 27. septembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. novembra 2013. Týmto rozhodnutím bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 30 CbZm/18/2010-11 z 30. januára 2013, ktorým súd zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Košice I č. k. 31 Zm/18/2010-11 z 10. marca 2011 na zaplatenie 200 000,- EUR s prísl. ponechal v platnosti.
Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v mene generálneho prokurátora preskúmala Mgr. Mária Kundrátová, prokurátorka Krajskej prokuratúry Košice a listom zo dňa 23. 05. 2014 č. j. Kc 92/14/8800-10 sťažovateľovi oznámila, že s poukazom na všetky uvedené skutočnosti nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladá...
Sťažovateľ nesúhlasil s odmietnutím jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, a preto požiadal generálneho prokurátora dňa 18. 06. 2014 o prešetrenie rozhodnutia Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 23. 5. 2014 č. j. Kc 92/14/8800-10. V mene generálneho prokurátora opakovaný podnet sťažovateľa preskúmala prokurátorka generálnej prokuratúry JUDr. Eleonóra Milková a listom pod č. j. VI/3 190/14/1000-7 zo dňa 16. júla 2014 doručený sťažovateľovi 22. 7. 2014 a oznámila sťažovateľovi, že vec odkladá bez prijatia opatrenia prokurátora.»
Podľa názoru sťažovateľa podnet „zo dňa 20. marca 2014 generálnemu prokurátorovi spĺňal všetky zákonom predpísané podmienky na podanie mimoriadneho dovolania...“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumentáciu v podstate totožnú s argumentáciou,ktorú uviedol v opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania, a zastáva názor,že jeho podnet bol „neodôvodnene odložený“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na „ústavne nesúladné (porušujúce jeho základné práva) rozhodnutia Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 23. 05. 2014 č. j. Kc 92/14/8800-10 a generálnej prokuratúry zo dňa 16. júla 2014 č. j. VI/3 190/14/1000-7 v mene generálneho prokurátora o odložení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania“ a vyslovuje presvedčenie, že „rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej republiky o odložení podnetu sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na ochranu jeho práv a zákonom chránených záujmov garantovaných mu v č1. 149 Ústavy Slovenskej republiky“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛... Rozhodnutím generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania pod č. j. VI/3 190/14/1000-7 zo dňa 16. júla 2014, porušené bolo.
2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania pod č. j. VI/3 190/14/1000-7 zo dňa 16. júla 2014 zrušuje a ukladá Generálnej prokuratúre podnet znovu prešetriť.
3. Sťažovateľovi: ⬛⬛⬛⬛... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom desaťtisíc eur), ktoré Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi: ⬛⬛⬛⬛... priznáva náhradu trov konania v sume 340,89 €, pozostávajúcu z odmeny za dva právne úkony po 134,00 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť), paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 16,08 € (2x8,04) a 20 % DPH, ktoré je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra Košice II..., na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje,že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlades § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnenézákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovenénáležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV.ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednakvšeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitostiuvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrhna rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vspojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveňvymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení inýchustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľav predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súdmohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľomformulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcimz § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené základné práva alebo slobody,ktoré mali byť prípisom generálnej prokuratúry porušené.
Sťažovateľ sa mimo petitu sťažnosti domáha vyslovenia porušenia „základných práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že obsahom čl. 149ústavy, ktorý je zaradený v prvom oddiele ôsmej hlavy ústavy nazvanom „ProkuratúraSlovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkovzákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosťsťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavkykvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutiepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Bez ohľadu na už uvedené možno z obsahu sťažnosti (nie jej petitu) vyvodiť,že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyprípisom generálnej prokuratúry o odložení opakovaného podnetu na podaniemimoriadneho dovolania č. k.VI/3 Pz 190/14/1000-7 zo 16. júla 2014.
2. K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243ea nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení zjavne vyplýva, že ideo mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučnegenerálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb aleboprávnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a tedagenerálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahegenerálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadnehodovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana(I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, ústavný súd konštatuje, ženapadnutým prípisom, ktorým generálna prokuratúra odložila opakovaný podnet sťažovateľana podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 CoZm 2/2013-147 z 27. septembra 2013, ktorým bol potvrdenýrozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 30 CbZm 6/2011-111 z 30. januára 2013, nemohlo dôjsť k porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže platná zákonná úprava nezakladá právo(právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnymprokurátorom.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že dospel k záveru, v zmysle ktoréhonevyužitím oprávnenia generálneho prokurátora podať proti označenému rozsudkukrajského súdu, ktorým bol potvrdený označený rozsudok okresného súdu, mimoriadnedovolanie, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy, sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol aj podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014