znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 811/00

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 7. februára 2001 prerokoval podnet J. S., bytom H. T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorým   namietal   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 52/99 z 9. februára 2000 a uznesením Krajského súdu v N. sp. zn. 5 Co 95/99 z 26. februára 1999, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v N., a takto

r o z h o d o l:

Základné   právo   J.   S.   na   súdnu   ochranu   uvedené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Cdo 52/99 z 9. februára 2000 a uznesením Krajského súdu v N. sp. zn. 5 Co 95/99 z 26. februára 1999   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   ústavný   súd)   podal   dňa 8. júna 2000 podnet J. S., bytom H. T. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namietal porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Cdo 52/99   z   9.   februára   2000   a uznesením Krajského súdu v N. sp. zn. 5 Co 95/99 z 26. februára 1999, ktorými sa odmietli riadny a mimoriadny opravný prostriedok.

Navrhovateľ tvrdil, že Krajský súd v N. tým, že odmietol jeho odvolanie proti uzneseniu   Okresného   súdu   v L.,   ktorým   tento   súd   potvrdil   výrok   ním   vydaného platobného rozkazu o náhrade trov konania, a Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že odmietol dovolanie proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v N., porušili jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podnet   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 811/00-12 z 22. novembra 2000.

II.

Z príloh, ktoré boli pripojené k podnetu na začatie konania, ako aj z ostatných listinných dôkazov ústavný súd zistil tieto právne významné skutočnosti.

Okresný   súd   v L.   v   rozkaznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ro   1855/98 potvrdil na základe odvolania navrhovateľa ako odporcu v tomto konaní uznesením sp. zn.   9 C 294/98   výrok   o   náhrade   trov   konania,   ktorý   bol   súčasťou   výroku platobného rozkazu zo dňa 20. mája 1998.

Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v N. sp. zn. 5 Co 95/99 odmietnuté ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie už nemožno podať.

Navrhovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   Krajského   súdu   v N.   dovolanie, ktorým   namietol   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   toto   dovolanie   odmietol   ako   podané   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému dovolanie nie je prípustné, a súčasne konštatoval, že krajský súd ako odvolací súd navrhovateľovi neodňal možnosť konať pred súdom.

III.

Právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak súd koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (I. ÚS 6/97). Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Základné právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní upravenom v OSP efektívne garantuje iba vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane opravných konaní. K procesným podmienkam v odvolacom občianskoprávnom konaní patrí aj to, že sa odvolanie   nepodáva   proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   rozhodlo   o   riadnom   opravnom prostriedku. V dovolacom konaní je takou procesnou podmienkou to, že sa dovolaním napáda   rozhodnutie,   ktoré   spôsobilo   zmätočnosť   konania   (odňatie   možnosti   konať pred   súdom),   a   aj   so   zreteľom   na   ďalšie   procesné   podmienky   je   proti   takému rozhodnutiu prípustné dovolanie.

Z týchto aspektov, ktoré majú ústavný význam, ústavný súd preskúmal konania pred občianskoprávnymi súdmi, ktoré rozhodovali v právnej veci navrhovateľa.

Okresný   súd   v L.   vydal   proti   navrhovateľovi   platobný   rozkaz,   ktorý navrhovateľ napadol odvolaním len v časti o náhrade trov rozkazného konania.

Podľa § 174 ods. 2 OSP opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz.   Z   toho   vyplýva,   že   odvolanie   v   tomto   prípade   má   síce   odkladný   účinok (odkladá sa právoplatnosť výroku o náhrade trov konania), ale nenastáva devolutívny účinok   odvolania,   ktorý   v   iných   prípadoch   znamená,   že   príslušnosť   rozhodnúť o odvolaní prechádza na funkčne vyšší súd. Zámerom takejto procesnej úpravy bolo zjednodušenie a zrýchlenie (zefektívnenie) rozkazného konania, v ktorom sa uplatňujú výlučne   peňažné   pohľadávky,   ktoré   vyplývajú   zo   skutočností   uvedených navrhovateľom (§ 172 ods. 1 OSP), a kde aj rozhodovanie o náhrade trov konania je podstatne jednoduchšie, než je to v iných sporových konaniach.

O   tomto   odvolaní   bol   teda   podľa   §   174   ods.   2   OSP   oprávnený   a   povinný rozhodnúť   ako   funkčne   príslušný   Okresný   súd   v   L.   Jeho   rozhodnutie   o   tomto opravnom prostriedku je podľa platnej procesnej úpravy rozhodnutím opravného súdu. Potvrdzuje to predovšetkým označenie tohto opravného prostriedku ako odvolania. Bez zmeny platnej právnej úpravy, t. j. § 174 ods. 2 OSP, už nie je možné v ďalšom procesnom   postupe   napádať   toto   rozhodnutie   o   odvolaní   ako   prvostupňové rozhodnutie. O jednom a tom istom odvolaní nemožno rozhodovať dvakrát, a to ani prostredníctvom   pripustenia   riadneho   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu, ktorým sa už rozhodlo o odvolaní.

V tejto spojitosti treba uviesť, že nakoľko odvolanie proti výroku o náhrade trov v platobnom rozkaze nemá devolutívny účinok, rozhodovanie opravného súdu, t. j. súdu, ktorý vydal platobný rozkaz, nie je autoremedúra, ktorá dovoľuje rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku, ale iba v prípade, ak sa odvolaniu v celom rozsahu vyhovelo   (§   210a   OSP).   Inak   trvá   devolutívny   účinok,   ktorý   nastal   podaním odvolania, a vec sa musí predložiť vyššiemu, opravnému súdu. Treba dodať, že aj proti rozhodnutiu v rámci autoremedúry je možné podať odvolanie, ak je odvolateľ toho názoru, že prvostupňový súd mu nevyhovel úplne. To však nezodpovedá procesným predpokladom   uvedeným   v   §   174   ods.   2   OSP   a   situácia   predpokladaná   týmto ustanovením je diametrálne odlišná od predpokladov použitia autoremedúry.

IV.

Z   týchto   dôvodov   ak   Krajský   súd   v N.   rozhodol   -   opierajúc   sa   o   to,   že rozhodnutie Okresného súdu v L. o odvolaní navrhovateľa proti výroku o náhrade trov v platobnom rozkaze je už rozhodnutím opravného súdu - tak, že odmietol odvolanie proti tomuto uzneseniu, konal v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup odvolacieho súdu (§ 201 a § 218 OSP).

V súlade s normami občianskeho súdneho konania postupoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v N. ako   neprípustné   a   také,   ktorým   sa   neodňala   navrhovateľovi   možnosť   konať   pred súdom (§ 237 písm. f), § 239 ods. 3 OSP). Takýto spôsob rozhodovania dovolacieho súdu   výslovne   umožňuje   OSP   a   použitý   spôsob   v   tomto   konkrétnom   prípade neznamenal odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektovali platný OSP, neporušili ani nemohli porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Medzi procesnými rozhodnutiami Krajského súdu v N. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky niet takej príčinnej súvislosti, z ktorej by sa dalo vyvodiť porušenie základného práva na súdnu ochranu, pretože toto porušenie sa nedá   vyvodiť   iba   z   určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98).

V.

Navrhovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   inak   hodnotil   závery,   ku   ktorým dospeli Krajský súd v N. a Najvyšší súd Slovenskej republiky pri výklade a používaní § 174 ods. 2 OSP v spojitosti s procesnými podmienkami odvolacieho a dovolacieho občianskoprávneho konania. Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený.

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   súdy   dospeli   na   základe dovoleného výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Z tohto záveru, ako aj z východísk uvedených v častiach III a IV ústavný súd dospel k názoru, že podnetu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto nálezu.