SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 810/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 193/2015, Rvp 194/2015, Rvp 668/2015, Rvp 960/2015, Rvp 1666/2015,Rvp 3911/2015, Rvp 3912/2015, Rvp 3913/2015 a Rvp 4032/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Humenné sp. zn. 17 Er 137/2004zo 4. februára 2013 (Rvp 193/2015), sp. zn. 12 Er 618/2009 z 30. apríla 2013(Rvp 194/2015), sp. zn. 10 Er 61/2005 z 19. februára 2013 (Rvp 668/2015), sp. zn.12 Er 626/2008 zo 4. mája 2012 (Rvp 960/2015), sp. zn. 21 Er 12/2009 zo 6. augusta 2012(Rvp 1666/2015), sp. zn. 10 Er 1070/2008 z 19. júla 2012 (Rvp 3911/2015), sp. zn.10 Er 185/2007 zo 4. marca 2013 (Rvp 3912/2015), sp. zn. 10 Er 100/2004 zo 14. marca2012 (Rvp 3913/2015), sp. zn. 11 Er 857/2006 zo 16. februára 2012 (Rvp 4032/2015)a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.5 CoE 32/2014 z 15. apríla 2014 (Rvp 193/2015), sp. zn. 17 CoE 174/2013 z 27. decembra2013 (Rvp 194/2015), sp. zn. 12 CoE 100/2013 z 30. januára 2014 (Rvp 668/2015), sp. zn.4 CoE 85/2014 zo 17. septembra 2014 (Rvp 960/2015), sp. zn. 20 CoE 84/2014z 30. septembra 2014 (Rvp 1666/2015), sp. zn. 23 CoE 175/2013 z 21. marca 2014(Rvp 3911/2015), sp. zn. 25 CoE 99/2013 z 19. februára 2014 (Rvp 3912/2015), sp. zn.23 CoE 176/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 3913/2015), sp. zn. 7 CoE 116/2012z 20. augusta 2012 (Rvp 4032/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 193/2015, Rvp 194/2015, Rvp 668/2015, Rvp 960/2015, Rvp 1666/2015,Rvp 3911/2015, Rvp 3912/2015, Rvp 3913/2015 a Rvp 4032/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 193/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 12. februára 2015, 19. marca 2015 a 27. marca2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoruuzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) uvedenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1dodatkového protokolu uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“)a tiež postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade iniciovalazačatie rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom,ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorýchsťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené. Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania,o ktorých rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami krajský súd tak, že odvolanímnapadnuté rozhodnutia potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu na základe rozsiahlejargumentácie namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené základné právapodľa ústavy, charty, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu. K ich porušeniu malodôjsť predovšetkým tým, že súdy zastavili už prebiehajúce exekučné konania, na vykonaniektorých už predtým udelili súdnemu exekútorovi poverenia. Sťažovateľka tvrdí, že okresnýsúd v jej veciach prekročil svoje právomoci ako exekučného súdu, keďže do právomociokresného súdu ako exekučného súdu nepatrí vecné preskúmavanie exekučného titulu.Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhurozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom,pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnomdôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Sťažovateľka v tejtosúvislosti poukazuje na skutočnosť, že má síce v jednotlivých prípadoch k dispozíciiexekučný titul (rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu), avšak tento jenevykonateľný. Namietané pochybenia okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil anikrajský súd.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu tiež namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v jej veciach pojednávania aj napriek tomu, že im toukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd jej veci nesprávneprávne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovýmipravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa jejtvrdenia sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskejdoložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovejzmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnúpodmienku, pričom v tejto súvislosti nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní naúčely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdnydvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte sťažovateľkounamietaných vecí.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorunapadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, akoaj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vrátina ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu,ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené právgarantované ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich práv napadnutými uzneseniamiokresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; okresný súd napadnutýmiuzneseniami zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií,resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniami krajského súdu možnosumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajskýsúd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa jej názoru nadrámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresného súdu,ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva.Ďalšia námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že krajský súd a pred ním tiež okresnýsúd neprerušili (hoci prerušiť mali) exekučné konania na účely podania výkladu označenejsmernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či samajú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenieudelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhuv notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnúpodmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresnýsúd nenariadili v jej veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
Pri preskúmavaní uvedených námietok sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, žejej v sťažnostiach použitá argumentácia je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, ktorými sa ústavný súdv uplynulom období už zaoberal, pričom námietky sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnéa na tomto základe všetky predchádzajúce sťažnosti odmietol v častiach smerujúcich protirozhodnutiu odvolacieho súdu ako zjavne neopodstatnené [pozri napr. uznesenia sp. zn.I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013a II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (išlo o prípady, keď bol exekučným titulomrozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013a I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárskazápisnica, pozn.)].
Vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke musia byť známe dôvody, prektoré ústavný súd odmietol jej predchádzajúce sťažnosti, ktoré sa týkali obdobnýchprípadov, aké sú preskúmavané v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd,uplatňujúc zásadu hospodárnosti svojho postupu, považuje za dostatočné poukázať na svojuargumentáciu obsiahnutú v už uvedených uzneseniach a konštatovať, že aj v tomto konanípreskúmavané sťažnosti sú nedôvodné.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa uznesenia Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým bolo zrušené uznesenieprvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný súduvádza, že Krajský súd v Bratislave takto rozhodol v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu ustanovenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nie všakz dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných vecí takým spôsobom,ako to bolo v napadnutých uzneseniach krajského súdu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráva na účinný prostriedok nápravy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorej porušeniu malo dôjsťtým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky(rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sak týmto dôvodom (sťažovateľka tento záver odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veciBanif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.), ústavný súdpoukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastaveniaexekučného konania a neprípustnosti exekúcie z uvádzaných dôvodov už z napadnutýchuznesení okresného súdu, proti ktorým podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodomvyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkoupostavenie spotrebiteľov, mali po doručení napadnutých uznesení prvostupňového súdumožnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tomzmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnejpodmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutýchuzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, ženapadnuté uznesenia okresného súdu sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutých uznesení a postupu, ktorý predchádzal ichvydaniu, je žiaduce, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že nakaždom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľanázoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačnéhoorgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastnýmpostupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajskéhosúdu a jeho uzneseniami bol v posudzovaných veciach princíp kontradiktórnosti súdnehokonania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovorua čl. 47 charty, dodržaný. V dôsledku toho neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá bysignalizovala možnosť vysloviť porušenie v petite sťažností označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosti sťažovateľky v častiach smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajskéhosúdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015