znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 810/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne prerokoval   sťažnosť E.   V.,   zastúpenej Fridrich   Paľko,   s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   advokáta a konateľa   doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tdo   18/2013   z   5.   decembra   2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014 doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací   súd“)   sp.   zn.   6 Tdo 18/2013   z   5.   decembra   2013   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 145/2011 zo 4. júna 2012 bola sťažovateľka (spolu s ďalšími obžalovanými)   uznaná   za   vinnú   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) Trestného zákona spáchaného s poukazom na § 137 písm. b) a i) Trestného zákona, za čo jej bol   uložený   aj   za   použitia   zmierňujúceho   ustanovenia   §   39   ods.   1   a   ods.   3   písm.   c) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad v trvaní jeden rok.

V označenom rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Obžalovaný   R.   B.   bol   vypočutý   na   hlavnom   pojednávaní   k   účasti   ostatných spoluobžalovaných   na   žalovanej   trestnej   činnosti,   pričom   obžalovaný   B.   využil   svoje zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať. Preto bola v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por. na návrh prokurátorky prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.

V prípravnom konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným J. V. vyrábali pervitín, bol to jeho nápad, zistil spôsob výroby pervitínu z tabletiek Nurofen. Potrebné nástroje k výrobe mal z vysokej školy poľnohospodárskej z chémie. Toto náradie dal obžalovanému J. V.,   ktorý   pervitín   vyrábal.   Tiež   zabezpečil   z   Brna   červený   fosfor.   Nurofén   zháňal v lekárňach na rôznych miestach väčšinou sám, niekedy mu pomáhal obžalovaný P. M. Dokázal zohnať viac kusov balení naraz aj 12 krabičiek. Peniaze na nákup Nurofenu mu dával   obžalovaný   B.,   obžalovaný   P.   M.   vedel   na   aký   účel   tabletky   nakupuje.   Najprv financoval   látky   potrebné   na   výrobu   pervitínu   obžalovaný   B.,   keď   už   nemal   peniaze, financoval všetko obžalovaný J. V.   To   bola asi posledného rok a pol dozadu (výpoveď obžalovaného je zo dňa 02. 04. 2011). Zakúpené tablety Nurofenu posielal obžalovaný B. obžalovanému   J.   V.   takým   spôsobom,   že   mu   ich   vozil   autom,   alebo   mu   ich   dával pri stretnutiach osobne. Vyrobený pervitín prepravovali medzi sebou aj prostredníctvom kuriéra UPS a autobusu. Obžalovaný J. V. mu za dodanie Nurofenu dával Pervitín, ktorý obžalovaný B. predával. Dostával od neho 10, 15 alebo 20 kubíkov mesačne. Obžalovaný pervitín následne predával obžalovanému J. Ch. za 35 až 40 eur za jeden kubík. Občas pervitín   predával   aj   obžalovanému   P.   M.   Obžalovaný   Ch.   a   obžalovaný   P. M.   pervtín používali pre svoju potrebu a aj aby ho predávali ďalej, aby B. dali peniaze z predaja. Vo vzťahu k osobám Ľ. P. a J. J. sa obžalovaný B. vo svojej výpovedi z prípravného konania vyjadril   tak,   že   dostal   ponuku   na   predaj   väčšieho   množstva   pervitínu   a   to   30   kubíkov za cenu   50   eur   za   kubík.   Uskutočnilo   sa   stretnutie   dňa   04. 03. 2011   a peniaze   utržené za predaj sčasti poslal obžalovanému J. V. a zvyšok si nechal. Výrobu potrebného pervitínu zabezpečil J. V., bolo tam spolu 90 kubíkov, ktoré mal predať za cenu 40 až 45 eur za kubík, vychádzalo to na asi 4000 eur, z toho chcel dať J. V. asi 2500 až 3000 eur a zvyšok pre seba. J. V. vedel, že obžalovaný B. ide predávať takéto množstvo, vedel aj za akú cenu približne, tiež vedel koľko za to dostane on. Obžalovaný B. mu pomáhal radami pri výrobe pervitínu.

Obžalovaný   B.   vypovedal,   že   nemal   iný   zdroj   príjmov   okrem   predaja   pervitínu. Osobu M. M. nepozná.

Obžalovaný J. V. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pervitín najskôr vyrábal obžalovaný B., potom mu dal náradie potrebné na jeho výrobu a začal to vyrábať on sám. Návod   na   výrobu   pervitínu   mu   dal   B.   Chemikálie   potrebné   na výrobu   zabezpečoval obžalovaný B. Nurofen mu dával B., ale aj on sám si ho zháňal. Niečo mu kupovala aj manželka obžalovaná E. V. Peniaze na nákup Nurofenu dával on. On dával pervitín B., pár krát manželke a jeden krát alebo viac krát v malom množstve dal pervitín obžalovanému M. M. Namietal, že by sa jednalo o nejakú organizovanú činnosť, s nikým si nedelil peniaze, obžalovanému B. chcel pomôcť ako kamarátovi. Ten mu tvrdil, že posledných 100 kubíkov pervitínu potrebuje predať, ak sa mu to podarí, odíde do zahraničia, B. mu povedal, že ak sa mu to podarí predať, dá mu nejaké peniaze. Obžalovaný nevedel, že obžalovaný B. predáva drogy, myslel si, že je to len pre neho. Nikdy neprijímal objednávky na výrobu drogy.   Žiadne   drogy   neposielal   prostredníctvom   kuriéra   ako   zásielky   UPS,   keď   niečo posielal takýmto spôsobom jednalo sa o iné veci nesúvisiace s drogami. Jeho manželku pár krát požiadal, aby mu zakúpila Nurofen, ale nepovedal jej na čo to potrebuje, nikdy ju do toho nezasväcoval. Možno mala nejaké podozrenie, vtedy mu odmietala tabletky kupovať. Obžalovaného Ch. a P. M. nepozná.

Obžalovaný M. M. na hlavnom pojednávaní uviedol, že nepozná obžalovaného B., P. M. ani Ch. Obžalovanú E. V. pozná ako manželku obžalovaného J. V., ktorý mu pomáhal s opravami áut, kupoval od obžalovaného J. V. farby a riedidlá na vozidlá. Nemá poznatky, že by obžalovaný J. V. vyrábal drogy. Asi 2 alebo 3 krát mu dal drogu pervitín, čo sám skonzumoval,   nič   mu   za   to   neplatil.   Pervitín   požíval   asi   od   novembra   2010   do   jeho zadržania celkom tri až štyri krát celkom, pokiaľ v prípravnom konaní uviedol, že dva až tri krát týždenne to nie je pravda, bol v strese. Tiež nie je pravda čo vypovedal v prípravnom konaní, že kupoval od obžalovaného J. V. pervitín za sumu 20 eur, možno dva krát sa stalo, že   kúpil   pervitín   za   50   eur.   Vždy   to   kupoval   tak,   že   mu   to   poskytol   J. V.   v   injekčnej striekačke,   kde   bola   mierka,   teda   za   0,2 kubíka   platil   20   eur.   Kontaktoval   sa   s   J. V. cez telefón, alebo išiel rovno k nemu. Pervitín použil len pre seba, nepredával ho ďalej. Obžalovaný P. M. poprel, že by bol členom nejakej organizovanej skupiny, nevyrábal ani nepredával drogy. Obžalovaných J. V., M., a E. V. nepozná. V januári r. 2010 sa vrátil z výkonu trestu. Bol kamarát s obžalovaným B., pre ktorého kupoval v malom množstve lieky Nurofen. Lieky kupoval len v jednej lekárni v Bánovciach, kde poznal lekárničku. Pokiaľ   v   prípravnom   konaní   uvádzal,   že   sem   tam   pomohol   predať   obžalovanému   B. pervitín, pričom z predaja mu doniesol peniaze a on mu dal z každého predaja asi 10 eur, a tiež že predával pervitín za 40 alebo 50 eur pričom túto cenu určil B. tak to nie je pravda, bol dopletený. K osobe J. Ch. uviedol v prípravnom konaní, že to bol jeho sused, moc sa nekamarátili, vie že isto mali ohľadne pervitínu nejaké kšefty obžalovaný B. a obžalovaný Ch., ale sa o to nezaujímal.

Obžalovaný J. Ch. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že z obžalovaných pozná len obžalovaného   B.,   od   ktorého   si   kupoval   pervitín,   lebo   je   závislý   na drogách.   Keď   bol vo výkone   trestu   zoznámil   ho   jeho   dealer,   ktorý   mal   drogy   od obžalovaného   B. s obžalovaným B. Bolo to koncom roka 2009. B. požičal 500 eur, ktoré mu B. vrátil formou dodania pervitínu. U B. sa po čase tak zadĺžil, že si musel zobrať pôžičku. Neskôr ho žiadal B., aby mu pervitín aj začal predávať ďalším osobám, čo urobil. B. najskôr pervitín vyrábal sám v garáži, neskôr v Poprade. B. mu povedal, že naučil niekoho variť pervitín v Poprade. Sám   obžalovaný   si   bol   asi   4   krát   pre   pervitín   v   Poprade,   pričom   sa   tam   stretal s obžalovaným B. Iného z obžalovaných nepozná. O B. vie, že tento nakupoval lieky Nurofen na výrobu pervitínu, viac krát mu navrhoval, aby pre neho tieto lieky kupoval, ale on nemal na to čas. Raz na naliehanie B. kúpil asi 4 krabičky Nurofenu v lekárni v Bánovciach, vedel že je to na výrobu pervitínu. Vie od obžalovaného B., že tento predával drogy aj iným osobám.

Obžalovaná E. V. na hlavnom pojednávaní vypovedala,   že ju manžel žiadal, aby nakupovala v lekárňach Nurofen stopgrip, niekedy ho nakupovala sama, niekedy bol s ňou aj manžel. Najprv si myslela, že tabletky manžel potrebuje keď je chorý, neskôr zistila, že chcel tabletky kúpiť aj keď bol zdravý. Od lekárničky sa dozvedela, že sa z tohto lieku dajú vyrobiť drogy. Keď povedala manželovi, že vie na čo mu to je, nevyvracal jej to, nič na to nehovoril. Nevedela, že jej manžel drogy vyrába. Z ostatných obžalovaných nepozná vôbec P. M. ani J. Ch., z videnia pozná M. M., chodil za manželom kvôli opravám aut.

Ona sama užívala pervitín, tento jej dával manžel, užívala ho keď prestala dcérku kojiť,   niekedy   ho   brala   každý   deň,   niekedy   jeden   krát   za   týždeň,   podľa   toho   aká   bola unavená. Pomáhala vyberať manželovi tabletky Nurofenu z obalov, keď ju o to požiadal. Svedkyňa E. M., ktorá prevádzkuje lekáreň v Bánovciach nad Bebravou asi 5 rokov, vypovedala na hlavnom pojednávaní, že do tejto lekárne chodil nejaký blonďák kupovať Nurofen,   jedná   sa   o   obžalovaného   P.   P.   Predala   mu   asi   celkom   100   ks   balení,   išlo o 12 alebo 24 ks balenia. Tento počet nemusí byť presný. Chodil k nim do lekárne dlhšiu dobu, do lekárne aj telefonoval, najviac chodil do lekárne na jeseň r. 2010.“

V ďalšej časti označeného rozsudku okresný súd popísal obsah výpovedí svedkov takto: „Svedok M. H. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že mu jeden krát telefonoval obžalovaný B. a chcel, aby s ním išiel do Brna asi začiatkom roka 2010, lebo má pokazené auto.   Potreboval   kúpiť   niečo   proti   škodcom,   pričom   bolo   potrebné   na kúpu   predložiť živnostenský list, ktorý svedok mal.

Z výpovede svedka M. H. mal súd za preukázané, že bol spoločne s obžalovaným B. v Brne na nákup fosforu – látky, ktorá je potrebná k výrobe pervitínu, čo vyplýva jednak z jeho výpovede v spojitosti s výpoveďou obžalovaného B.

Svedok   M.   N.,   splnomocnený   zástupca   spoločnosti   UPS   Slovakia   na hlavnom pojednávaní uviedol, že ich spoločnosť sa zaoberá prepravou zásielok. Podľa dokladov zisťuje,   že   bola   vykonaná   preprava   zásielky   o   váhe   0,08   kg   dňa   06.   12.   2010   medzi odosielateľom J. V. a príjemcom B., dňa 12. 01. 2011 bola preprava zásielky o hmotnosti 0,14 kg medzi odosielateľom R. B. a príjemcom R. B., dňa 22. 02. 2011 bola uskutočnená preprava zásielky o váhe 0,66 kg. Medzi odosielateľkou E. V. a príjemcom J. V., toho istého dňa bola uskutočnená preprava zásielky o váhe 0,06 kg od J. V. a B. a zároveň od J. V. a E. V. o hmotnosti zásielky 0,08 kg, dňa 03. 03. 2011 bola uskutočnená preprava zásielky o hmotnosti 0,1 kg od J. V. a B., dňa 28. 03. 2011 zásielka o váhe 0,1 kg od J. V. a B.. Svedok nevedel uviesť o aký obsah zásielky sa jednalo.

Z   výpovede   svedka   M.   Ň.   v   spojitosti   s   vyhodnotenými   odposluchmi   ako aj výpoveďami obžalovaného B. a obžalovaného J. V. mal súd preukázané, že vyrobená droga prípadne látky potrebné k jej výrobe sa prepravovali medzi obžalovaným B. a obžalovaným J. V.,   ako aj medzi   obžalovaným   J. V.   a obžalovanou   E. V.   prostredníctvom   prepravnej služby spoločnosťou UPC Slovakia.

Svedok   D.   J.   na   hlavnom   pojednávaní   potvrdil,   že   od   obžalovaného   B.   kupoval drogy, a že z telefonických hovorov vyplýva, že sa rozprávali o cene a kvalite drogy. Z výpovede svedka R. H. vyplýva, že vedel o drogovej činnosti obžalovaného B. a to od roku 2009, v tomto období obžalovaný B. vyrábal pervitín v Bánovciach nad Bebravou v garáži,   v   nejakej   chatke   pri   Bánovciach   a túto   drogu   predával   ďalším   osobám. Spolupracovalo s ním väčšie množstvo ľudí. S obžalovaným sa stále pohyboval obžalovaný P.   M..   Sám   svedok   kúpil   pervitín   viac   krát   od   obidvoch   obžalovaných,   vedel   aj   o obžalovanom J. Ch., že vie zohnať pervitín alebo iné drogy, od neho však drogy nikdy nenakupoval. Z výkonu trestu sa svedok vrátil 19. 12. 2010.

Z výpovede utajeného svedka číslo 1 vyplýva, že tento vedel podrobné informácie týkajúce   sa   výroby,   predaja   a   distribúcie   pervitínu   medzi   rôznymi   osobami   v   oblasti Bánovského kraja, vedel o podrobnostiach akými sa dostal k tejto činnosti obžalovaný B. ktorý začal drogy sa vyrábať vo veľkom potom ako sa dostala do výkonu trestu osoba pod prezývkou   Delon,   ktorá   bola   dovtedy   považovaná   v   Bánovciach   za   hlavného distributora a výrobcu drog. Opísal skutočnosti, ktoré jednak boli všeobecne známe medzi osobami, ktoré sa v tejto oblasti pohybovali a zároveň uviedol aj skutočnosti, ktoré sám zažil.   Podľa   jeho   výpovede   okrem   toho,   že   vyrábal   drogu   obžalovaný   B.   sa   na výrobe podieľal obžalovaný P. M., túto skutočnosť vedel len z počutia, obžalovaný Ch. sa podieľal na predaji drog a zároveň chodil aj na východné Slovensko pre drogy, pretože obžalovaný B. tam mal spolužiaka, ktorý tiež drogy vyrábal. Tieto drogy vozil do trenčianskeho kraja a zaoberal   sa   ich   predajom.   Osobne   sa   ho   pýtal   obžalovaný   Ch.,   obžalovaný   P.   M. a obžalovaný   B.,   či   by   svedok   nevedel   predať   nejaké   množstvo   drogy.   Obžalovaný   Ch. drogy balil do plastových striekačiek v takom množstve ako bolo potrebné podľa záujmu. Obžalovaní   mu   sami   povedali   podrobnosti   z   ich   trestnej   činnosti.   Viackrát   bol   svedok pritom   ako   obžalovaný   Ch.   odpredáva   pervitín   ďalším   osobám,   ako   aj   pritom   ako obžalovaný B. dával drogy obžalovanému Ch. Sám obžalovaný P. M. sa mu pochválil, že tiež varí spoločne s B., že sa má pri B. dobre a že drogy aj spoločne s ním predáva. Analýzou výpovedí všetkých obžalovaných v spojitosti so svedeckými výpoveďami jednotlivo   a   v   ich   súhrne   je   možné   konštatovať,   že   obžalovaní   sa   vzájomne   usvedčujú zo spáchania drogovej trestnej činnosti v inkriminovanom období a spôsobom popísaným v skutkovej vete rozsudku. Súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti týchto svedeckých výpovedí.“

V označenom rozsudku okresného súdu sa ďalšej uvádza: „Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí formou telemostu dvaja agenti a to Ľ. P. a J. J., ktorý podrobne popísali objednávku a dodanie príslušného množstva drogy pervitínu obžalovaným B. dňa 04. marca 2011 a 01. apríla 2011 pri použití inštitútu predstieraného prevodu podľa § 112 Trestného poriadku. Vydanie drogy pri policajnej akcii bolo v oboch prípadoch fotograficky zadokumentované a následne bolo vykonané znalecké dokazovanie Kriminalisticko-expertíznym   ústavom   PZ,   odborom   prírodovedného   skúmania a kriminalistický   analýz   Bratislava   pod   spisovou   značkou   ČVS:   PPZ-KEU-BA-EXP- 2011/3236   z   15.   marca   2011.   Zo   záveru   znaleckého posudku   vyplýva,   že 2   predložené zatavené   plastové   jedinečné   striekačky   s bielymi   piestami zaistené   04. marca 2011 a obsahovali metamfetamín s prímesou efedrínu s celkovou hmotnosťou 21415 miligramu a s priemernou   koncentráciou   účinnej   Látky   73,9   %   hmotnostných   obsahujúca 15826 miligramov   absolútneho   metamfetamínu   zodpovedá   396   -   1583   obvykle jednorazovým dávkam drogy.

Kriminalisticko-expertíznym   ústavom   PZ,   odborom   prírodovedného   skúmania a kriminalistických   analýz   Bratislava   pod   spisovou   značkou   ČVS:   PPZ-KEU-SL-EXP- 2011/13 71 zo 17. júna 2011 bol vyhotovený znalecký posudok, zo záverov ktorého vyplýva, že   5   kusov   predložených   injekčných   striekačiek,   ktoré   boli   zaistené   01.   apríla   2011 obsahovalo metamfetamín s celkovou hmotnosťou 67,116 gramov s koncentráciou účinnej látky v priemere od 61,1 % do 72,3 %, čo predstavuje 1092 - 4367 obvykle jednorazových dávok drogy.

Vo veci vypočutý znalec, ktorý závery označených znaleckých posudkov predniesol na hlavnom   pojednávaní   uviedol,   že   v   zaistenom   materiály   sa   zistila   dosť   vysoká koncentrácia   pomerne   kvalitného   metamfetamínu,   ktorý   má   stimulačné   pôsobenie na centrálny nervový systém.   Znalec tiež uviedol,   že na kvalitu látky nemá vplyv farba omamnej   látky,   v   danom   prípade   pervitínu   a   objasnil   aj   otázku   rozptylu   v   súvislosti s určením rozsahu dávok drogy v rozpätí od 10 do 40 miligramov účinnej látky.

Pri použití inštitútu predstieraného podvodu podľa § 112 Tr. poriadku za použitia agentov, boli podľa názoru súdu dodržané všetky ustanovenia trestného poriadku, tento úkon bol prevedený zákonným a legálnym spôsobom.

Vo zväzku číslo 5 spisového materiálu sa nachádzajú prepisy telefonických hovorov medzi   jednotlivými   obvinenými   a   prepisy   telefonických   hovorov   medzi   obvinenými a osobami,   ktoré   nakupovali   od   nich   drogy,   tieto   prepisy   telefonických   hovorov   boli na hlavnom   pojednávaní   prehraté   a   texty   zaslaných   SMS   správ   boli   oboznámené   ich prečítaním.   Obsah   prepisov   rozsiahleho   množstva   uskutočnených   telefonických   hovorov jednoznačne potvrdzuje páchanie   organizovanej drogovej činnosti   obžalovanými,   okrem obžalovaného   M.   a   je   v   súlade   s   ďalšími   dôkazmi,   ktoré   boli   vykonané   na   hlavnom pojednávaní.   Obsah   prepisov   uskutočnených   telefonických   hovorov   korešponduje   aj s čiastočným doznaním obvinených, ktorí sa vo výsluchoch vyjadrovali k zaznamenaným zvukovým nahrávkam uskutočnených hovorov medzi nimi v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou. Práve obsah a rozsah zaznamenaných telefonických hovorov medzi jednotlivými obvinenými a osobami, ktoré si zakupovali drogy preukazuje aj deľbu úloh organizovanej skupiny v súvislosti so zadovažovaní prekurzorov na výrobu pervitínu predovšetkým liečiva nurofen, ktorý zadovažovali všetci obvinení okrem obžalovaného M., ostatné látky potrebné na túto výrobu zadovažoval obžalovaný B., ktorý spolu s obžalovaným J. V. drogu vyrábali a   odovzdávali   ďalším   obžalovaným   a   to   obžalovaný   B.   obžalovanému   P.   M.   a obžalovanému J. Ch. a následne obžalovaný J. V. obžalovanému B. a obžalovanej E. V. Prepisy   zvukových   záznamov   uskutočnených   telefonických   hovorov   preukazujú   aj   to,   že objednávky   na   výrobu   drogy   prijímali   obžalovaný   B.   a   obžalovaný   J. V.,   pričom o plánovitosti trestnej činnosti obžalovaných svedčí aj to, že obžalovaný B. a obžalovaný J. V. získavali informácie o množstve drogy, ktorú je potrebné v určitom časovom období vyrobiť od obžalovaného Ch., obžalovaného P. M., ale aj sami od iných osôb, ktoré o kúpu drogy prejavovali pravidelný záujem. Podľa toho koordinovali nákup potrebného množstva nurofenu   všetkými   ostatnými   obžalovanými,   okrem   obžalovaného   M.,   pričom   aj   sami Nurofen nakupovali. V súvislosti s predajom drog mali obžalovaní dohodnutú aj sumu, za ktorú sa má kubík pervitínu predať a to v závislosti od toho, aký bol dopyt po droge, pričom ak drogy bolo málo oproti dopytu tak suma za 1 kubík pervitínu sa zvýšila, pričom bol   vopred   dohodnutý   aj   podiel   jednotlivých   obžalovaných   na   zisku   z   predaja   drog. Z prepisu telefonických hovorov vyplýva aj tá skutočnosť, že obžalovaná E. V. nielen mala vedomosť o činnosti svojho manžela - obžalovaného J. V., teda že tento drogy vyrába, ale aj sama sa na výrobe pervitínu podieľala tým, že mu nakupovala liek nurofen a vedela, že zdroj ich príjmov je práve predaj vyrobenej drogy, ktorú ako vyplýva z ďalších dôkazov najmä výpovede svedka Ň. a nepriamo z prepisov hovorov preberala od obžalovaného J. V. prepravnou službou UPS Slovakia ako zásielky. Tiež sa rozprávala s obžalovaným J. V. o kvalite   drogy,   o   problémoch   aké   mal   pri   jej   výrobe,   sama   od   obžalovaného   drogy požadovala pre svoju potrebu.

Všetci obžalovaní okrem obžalovaného M. M. sa dopustili žalovanej trestnej činnosti ako organizovaná skupina. V ich prípade došlo k spolčeniu najmenej troch osôb za účelom spáchania trestnej činnosti pričom medzi nimi existovala určitá a konkrétna deľba úloh ktorá spočívala v tom, že obžalovaný B. a obžalovaný J. V. vyrábali a tiež nakupovali látky potrebné k výrobe drog, drogy aj zároveň predávali. Obžalovaný Ch. a obžalovaný P. M. zabezpečovali liek Nurofen potrebný k výrobe pervitínu, následne vyrobené drogy ďalej predávali.   Obžalovaná   E. V.   sa   podieľala   na   výrobe   drogy   nákupom   liekov,   odoberala drogy   od   obžalovaného   J. V.   a   tieto   aj   sama   konzumovala.   Všetci   obžalovaní   mali vedomosť, respektíve boli uzrozumení s tým, že sa podieľajú na páchaní trestnej činnosti, ktorá bola páchaná za súčinnosti viacerých osôb naplňujúca znaky organizovanej skupiny. K   organizovanej   skupine   nie   je   potrebná   žiadna   štruktúrovaná   skupina   najmenej   troch osôb, jedná sa o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchií, tak ako je   to   potrebné   u   zločineckej.   Členovia   organizovanej   skupiny   sú   na   približne   jednej   a rovnakej   realizačnej   úrovni   bez   určenia   výraznejších   vzťahov   nadriadenosti   a podriadenosti.   Ich   činnosť   bola   plánovitá,   koordinovaná,   nemožno   hovoriť   o   živelnej činností   bez významnejšieho   plánovania   s nedostatočnou   či   žiadnou   koordináciou   bez dohodnutého rozdelenia úloh. U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby tvoriace organizovanú skupinu navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a výslovné prijatie za člena skupiny, postačí jeho faktické včlenenie sa. Obžalovaní páchali trestnú činnosť po dlhší čas, teda po dobu viacerých mesiacov, podľa súdnej praxe sa za takéto obdobie považuje obdobie spravidla šiestich mesiacov, pričom obžalovaní páchali trestnú činnosť okrem obžalovaného P. M. od roku 2009, obžalovaný P. M. začal páchať trestnú činnosť po jeho návrate z výkonu trestu a to od januára 2010. Všetci obžalovaní trestnú činnosť páchali do 01. apríla 2011, kedy došlo k ich zadržaniu a následnému vzatiu do väzby okrem obžalovaného Ch., ktorý páchal trestnú činnosť do 19. 01. 2011, kedy bol vzatý   do väzby   v   inej   trestnej   veci.   Obžalovaní   páchali   trestnú   činnosť   závažnejším spôsobom konania a to vo väčšom rozsahu. Pre určenie rozsahu činu sa použili hľadiská pre   určenie   výšky   škody   uvedené   v   paragrafe   125   Trestného   zákona.   V   zmysle   tohto ustanovenia   predstavuje   väčší   rozsah   sumu   najmenej   10   násobok   sumy   266   eur,   t.   j. 2 660 eur. Zistený rozsah trestnej činnosti obžalovaných je najmenej 10 514 eur.

U obžalovaného M. M. z prevedeného dokazovania, najmä z jeho výsluchu ako aj výsluchu   obžalovaného   J. V.,   mal   súd   za   preukázané,   že   tento   si   niekoľkokrát   zakúpil od obžalovaného   J. V.   drogu   -   pervitín   a   to   pre   vlastnú   potrebu   na jeho   povzbudenie. Z vykonaného dokazovania súd nezistil, že by sa obžalovaný podieľal na žalovanej trestnej činnosti spolu s ostatnými obžalovanými ako člen organizovanej skupiny. Zo spáchania žalovanej trestnej činnosti obžalovaného M. neusvedčoval žiadny svedok ani obžalovaní, nesvedčili   proti   nemu   žiadne   ďalšie   vykonané   dôkazy.   Aj   keď   vykonané   predpisy z jednotlivých odposluchov hovorov medzi ním a ďalšími osobami naznačovali, respektíve dalo sa z nich vyvodiť, že sa týkajú drogovej činnosti teda nákupu a predaju drog, jedná sa len o indície, pretože všetci vypočutí svedkovia, ktorí sa mali týchto hovorov zúčastniť vypovedali,   že   s   obžalovaným   M.   nekomunikovali   ohľadne   drog,   ale   ohľadne   predaja alkoholu, na ktorú činnosť mal obžalovaný M. živnostenského oprávnenia. Súd ustáli, že vina   obžalovanému   nebola   jednoznačne   a nepochybne   preukázaná   v   zmysle   podanej obžaloby, preto uznal obžalovaného M. za vinného z prečinu nedovolenej výroby omamných a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   a   obchodovania   s   nimi v zmysle §171 odstavec 1 Trestného zákona, teda že neoprávnene prechovával pre vlastnú potrebu omamnú a psychotropnú látku.“

Na tomto skutkovom základe okresný súd v označenom rozsudku formuloval svoje závery takto:

„Obžalovaný B., obžalovaný J. V., obžalovaný P. M., obžalovaný Ch. a obžalovaná E. V. svojím konaním naplnili po objektívnej a subjektívnej stránke všetky zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   vydržanie   a obchodovanie   s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zákona spáchaný s poukazom na ustanovenie 137 písm. b), i) Tr. zákona, pričom najvyššia miera zavinenia bola súdom zistená u obžalovaného B. a obžalovaného J. V. a najmenšia miera zavinenia bola zistená u obžalovanej   E. V.,   čo   súd   následne   zohľadnil   pri   výmere   trestu   u   jednotlivých obžalovaných. Závažnosť konania všetkých obžalovaných je daná následkom trestného činu, ktorý spočíval vo vážnom ohrození a poškodzovaní zdravia osôb, ktorým drogy odpredávali a podieľali sa tak výlučne zo zištných dôvodov na vytváraní podmienok, za ktorých sa konzumenti   drog   stávajú   závislými   na   omamných   látkach   a   ktorí   si   často   finančné prostriedky   na   nákup   drog   zabezpečujú   páchaním   trestnej   činnosti   najmä   majetkového charakteru.

... Podľa odpisu z registra trestov GP SR obžalovaná E. V. nemá záznam v registri trestov,   priestupkovo   riešená   doteraz   nebola.   U   obžalovanej   súd   prihliadol   na najnižší podiel   na   páchaní   trestnej   činnosti   organizovanou   skupinou,   na   to,   že   v minulosti   žila bezúhonným životom, k trestnej činnosti sa priznala a túto úprimne oľutovala. Trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby sa vzhľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na osobu obžalovanej a jej pomery (sama zabezpečuje starostlivosť o maloleté trojročné dieťa) javí byť neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude postačovať   uložiť   jej   trest   kratšieho   trvania   a   to   pod   dolnou   hranicou   trestnej   sadzby ustanovenej týmto zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona za dodržania ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona vo výmere 5 rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zákona do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

U všetkých obžalovaných súd pri výmere trestov prihliadol na význam ak povahu účasti   obžalovaných   na   spáchaní   trestnej   činnosti   stupeň   závažnosti   spáchanej   trestnej činnosti a jeho následkov mieru zavinenia a pohnútku osoby obžalovaných na okolnosti za akých došlo k vykonaniu trestnej činnosti na účel trestu ako i na možnosti nápravy obžalovaných.

Súd uložil obligatórne všetkým obžalovaným, okrem obžalovaného M. v zmysle § 76 ods.   1   Tr.   zákona   a   §   78   ods.   1   Tr.   zákona   ochranný   dohľad   na   dobu   jedného   roka, spočívajúci v povinnosti v zmysle § 77 ods. 1 Tr. zákona osobne sa hlásiť v určených lehotách   na   základe   predvolania   súdneho   a   mediačného   úradníka   na   Okresnom   súde v Trenčíne vzhľadom na to, že boli odsúdení za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.“

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012, ktorým podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa najmä uvádza:

«Krajský   súd   v   Trenčíne   ako   odvolací   súd,   nezistiac   dôvody   pre   zamietnutie odvolania   obžalovanej   E.   V.   podľa   §   316   ods.   1   Tr.   por.   a   ani   dôvody   pre   zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, týkajúcich sa tejto obžalovanej (ďalej   len   rozsudok)   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaniami   vytýkané,   avšak   by   odôvodňovali   podanie   dovolania   podľa   §   371   ods.   1 Tr. por.   V   medziach   svojej   prieskumnej   povinnosti   dospel   k   záveru,   že   odvolanie obžalovanej E. V. proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné.

Preskúmaním správnosti postupu konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutých výrokov rozsudku odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa chyby, ktoré by už samé osebe zakladali dôvod pre ich zrušenie.

Okresný   súd   na   hlavných   pojednávaniach   (naposledy   31.   mája   2012)   vykonal vo vzťahu k prejednávanému skutku – s výnimkou prečítania utajovanej prílohy trestného spisu, obsahujúcej príkazy sudcov na odpočúvania a záznamy telekomunikačnej prevádzky i ich   predĺženia,   príkazy   sudcov   na   sledovanie   osôb   a   vecí,   na   použitie   agentov a na predstieraný prevod a na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov s cieľom preukázania legálnosti a právnej relevantnosti dôkazov, na ktoré sa predmetné príkazy sudcov vzťahujú, čo napravil odvolací súd tým, že v zmysle § 326 ods. 5 Tr. por. doplnil na verejnom zasadnutí 24. októbra 2012 dokazovanie o prečítanie obsahu spomenutej   utajovanej   prílohy   trestného   spisu   –   všetky   dostupné   a   potrebné   dôkazy v záujme   zistenia   skutkového   stavu   veci,   objasnenia   všetkých   skutočností   významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých aj obžalovaná   E.   V.   spáchala   skutok   uvedený   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku. V odôvodnení   rozsudku   v   súlade   s   ustanovením   §   168   ods.   1   Tr.   por.   vyložil,   ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej i akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú, navzájom   sa   podporujú   a   dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd   pochybnosti   o   správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Ten pri ustálení viny u obžalovanej vychádzal okrem jej výpovedí (v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní) predovšetkým tiež z usvedčujúcich výpovedí spoluobžalovaného, t. č. už odsúdeného J. V. napriek tomu, že ten sa   v   priebehu   trestného   stíhania   postupne   snažil   svoje   usvedčujúce   výpovede   meniť v prospech obžalovanej – svojej manželky, tiež nepriamo zo svedeckých výpovedí svedka M. Ň.,   utajeného   svedka   č.   1,   výpoveďami   agentov   Ľ.   P.   a   J.   J.,   závermi   znaleckých posudkov   nielen   Kriminalistického   a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru,   odborov prírodovedného   skúmania   a kriminalistických   analýz   a   prírodovedného   skúmania a kriminalistickej identifikácie, ale aj znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie,   prepismi   telefonických   hovorov   medzi   obžalovanými   (t.   č.   už   právoplatne odsúdenými) R. B. a   J. V. a najmä medzi J. V. a obžalovanou, ale napokon aj medzi ostatnými obžalovanými (t. č. už právoplatne odsúdenými) v tejto trestnej veci a osobami, ktoré   od   nich   drogy   nakupovali   i   ďalšími   dôkazmi   tak,   ako   sú   podrobne   rozvedené v odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Nad   rámec   jeho   odôvodnenia   krajský   súd   naviac poukazuje   na   to,   že   obžalovaná   E. V.   jednoznačne   priznala,   že   Nurofen   na požiadanie svojho manžela zabezpečovala a začala kupovať v čase, keď mala jej dcérka cca 3 až 4 mesiace,   teda približne v lete 2009 a na jeho požiadanie z balenia Nurofenu vyberala jednotlivé tabletky a aj keď zo začiatku nevedela, na čo tieto slúžia, postupnými otázkami na obžalovaného J. V. zistila, o čo v skutočnosti ide (viď výpoveď obžalovanej v zápisnici o jej výsluchu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby zo dňa 5. apríla 2011). Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky obžalovanej E. V. sú v podstate totožné s jej   obhajobnými tvrdeniami v priebehu hlavných pojednávaní   i   jej   záverečnou rečou a okresný súd sa s nimi už vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a krajský súd sa s jeho dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach na ne iba odkazuje.

Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani v tom smere, keď konanie obžalovanej E. V. (napriek nižšej miere jej zavinenia v porovnaní s ostatnými t. č. už právoplatne odsúdenými spolupáchateľmi) právne posúdil ako obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. spáchaný aj s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), i) Tr. zák., teda po dlhší čas a vo väčšom rozsahu a aj ako členmi organizovanej skupiny, pretože obžalovaná E. V. (aj všetci vyššie spomenutí obžalovaní – t. č. už právoplatne odsúdení) svojim konaním naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu aj závažnejším spôsobom konania, teda tak, ako to podrobne a aj podľa odvolacieho súdu správne odôvodnil okresný súd na str. 13 písomného vyhotovenia svojho rozsudku. Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia   a   právne   závery,   preto   v   podrobnostiach   len   poukazuje   na   príslušnú   časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Pochybenie   zo   strany   okresného   súdu   nezistil   odvolací   súd   ani   vo   výrokoch o uloženom treste odňatia slobody – včítane spôsobu jeho výkonu – a uloženom ochrannom dohľade obžalovanej E.   V. Určený trest odňatia slobody tejto obžalovanej podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zák. a s prihliadnutím na ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3písm. c/ Tr. zák.   vo   výmere   päť   rokov   so   zaradením   na   výkon   trestu   do   ústavu   na   výkon   trestu s minimálnym   stupňom   stráženia   podľa   §   48   ods.   4   Tr.   zák.,   teda   v   rámci   upravenej (v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.) trestnej sadzby, zohľadňuje totiž všetky zistené okolnosti prípadu a súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 168   ods. 1   Tr.   por.   vyložil,   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval dokazované skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona aj v otázke trestu. Pokiaľ ide o právne úvahy súvisiace s výrokom o treste odňatia slobody u obžalovanej, mal na zreteli zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.) a v odôvodnení rozsudku sa konkrétne vyrovnal predovšetkým   s   kritériami   určujúcimi   druh   trestu   a   jeho   výmeru   a   dôsledne   prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho následky (pri drogových trestných činoch dochádza nielen k vážnemu ohrozovaniu a poškodzovaniu zdravia osôb - jednotlivých užívateľov drog, ale aj k negatívnym sprievodným sociálnym javom, keď človek, ktorý sa užívaním drogy stane od nej postupne závislým, je ochotný s vidinou splnenia jediného cieľa - získania drogy,   resp.   prostriedkov   na   zabezpečenie   drogy   -   páchať   aj   závažnú   trestnú   činnosť najrôznejšieho charakteru a ide teda o príliš vysoké riziko recidívy), zavinenie (správne prihliadal   na   nižší   stupeň   miery   zavinenia   obžalovanej   -   v   porovnaní   s   ostatnými páchateľmi - na prejednávanej trestnej činnosti organizovanou skupinou a to i vo vzťahu k použitiu § 39 Tr. zák., ako je to uvedené nižšie), pohnútku, obidve poľahčujúce okolnosti (priťažujúce pritom nezistil) i na osobu páchateľky, jej pomery a možnosti jej nápravy tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., správne prihliadol aj na ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. a osobitnú pozornosť venoval najmä aplikácií ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu pod jeho dolnú hranicu. Aj podľa názoru krajského súdu   obžalovanej   E. V.   vzhľadom   na   už   spomenutý   nižší   stupeň   miery   zavinenia   na páchanej trestnej činnosti a vzhľadom na jej pomery („pomery páchateľa“), existujúce v čase rozhodovania súdu a spočívajúce v jej starostlivosti o maloleté dieťa vo veku 4 rokov, s ktorým podľa jej vlastného vyjadrenia žije v spoločnej domácnosti iba ona sama; správne uložil mimoriadne znížený trest odňatia slobody s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 5 rokov a tento svoj výrok aj primerane odôvodnil a preto odvolací súd - keďže sa s ním stotožňuje - naň v podrobnostiach len odkazuje.

Čo sa týka osoby obžalovanej bolo zistené, že z miesta bydliska bola hodnotená kladne a pred spáchaním uvedených skutkov je možné konštatovať vedenie riadneho života obžalovanou.   S   poukazom   na   uvedenú   skutočnosť,   odvolací   súd   tak   prihliadal na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a trest odňatia slobody tak ukladal za použitia postupu § 387 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade obžalovanej ukladal trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 3 a 42 ods. 1 Tr. zák., teda spoločný a súhrnný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej zásady. Pri ukladaní trestu v zmysle uvedených zásad považoval odvolací súd tak uložený trest za neprimerane prísny, a preto využil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a v prípade obžalovanej považoval trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov, so zaradením   na jeho výkon   v zmysle §   48 ods.   4 Tr.   zák.   do   ústavu   na výkon   trestu s minimálnym stupňom stráženia za primeraný.»

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   145/2011   zo   4.   júna   2012   a napadnuté uznesenie krajského   súdu   napadla sťažovateľka   dovolaním, pričom   ako dovolací   dôvod označila dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno   podať,   ak   je   rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť a úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať   a   meniť.   Najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 18/2013 z 5. decembra 2013 na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože podľa jeho názoru v predmetnej veci podmienky dovolania neboli splnené.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

«Čo sa týka vyššie zmienenej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tu treba uviesť v prvom rade tú skutočnosť, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov   dovolania uvedených v ňom   v súlade   s § 374   ods.   2   Tr.   por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu   postupom   podľa   §   386   a   nasledujúcich   ustanovení   Tr.   por.   a   zistenú   chybu vo výroku   svojho   rozsudku   podradí   pod   dovolací   dôvod   zodpovedajúci   zákonu (viď uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   16.   augusta   2011,   sp.   zn. 2 Tdo 30/2011,   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Ďalej treba s poukazom na dovolacie námietky obvinenej zdôrazniť tiež ten fakt, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má predstavovať skutočne len výnimočný prielom   do   inštitútu   právoplatnosti   súdnych   rozhodnutí,   čomu   napokon   zodpovedá   aj konštrukcia jednotlivých dovolacích dôvodov.

Predovšetkým neslúži k revízii skutkových zistení a záverov urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ako je zrejmé už zo samotného znenia ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. („správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“). Daný dovolací dôvod   preto nie je   možné   vyvodzovať len s poukazom   na   nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov, ale o jeho naplnení možno hovoriť iba v tých prípadoch, ak rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo   na   inom   nesprávnom   hmotnoprávnom   posúdení.   Uvedenou   formuláciou   zákon vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Predmetný dovolací dôvod teda pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov, ktorým je dovolací súd viazaný.

Pokiaľ   ide potom o obvinenú   E. V.,   táto   mala   v   zmysle napadnutých rozhodnutí spáchať obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. e/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/, písm. i/ Tr. zák.

Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú   látku,   psychotropnú   látku,   jed   alebo   prekurzor   alebo   kto   takú   činnosť sprostredkuje.

Keďže   relevantné   konanie   páchateľa   je   tu   vymedzené   alternatívnym   spôsobom, z hľadiska naplnenia objektívnej stránky daného trestného činu postačuje, aby páchateľ konal len niektorým z nich.

Podľa § 172 ods.   2 Tr.   zák. prísnejšie trestné je,   ak niekto spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania (písm. c/), resp. vo väčšom rozsahu (písm. e/). Vo vzťahu k závažnejšiemu spôsobu konania treba odkázať na ust. § 138 Tr. zák., v súvislosti s posudzovaným prípadom potom konkrétne na písm. b/ (páchanie trestného činu   po   dlhší   čas)   a   písm.   i/   (páchanie   trestného   činu   organizovanou   skupinou) a k väčšiemu rozsahu na § 125 Tr. zák.

Zo skutkovej vety ustálenej v napadnutom prvostupňovom rozsudkom, ktorá bola bezo zmeny akceptovaná odvolacím súdom a ktorou je viazaný i dovolací súd v podstate vyplýva,   že   obvinená   E. V.   bola   najneskôr   od   roku   2009   do   31.   marca   2011   členkou organizovanej   skupiny   (§   129   ods.   2   Tr.   zák.),   páchajúcej   rozsiahlu   drogovú   trestnú činnosť, vyznačujúcu sa plánovaním a koordinovaním vzájomných činností, ktoré spočívali v zabezpečovaní liečiv a prekurzorov, potrebných k výrobe pervitínu, v samotnej výrobe danej psychotropnej látky, jej následnej preprave medzi sebou, prechovávaní za účelom predaja a v konečnom fáze v jej predaji.

Oba súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí následne oproti skutkovej vete už bližšie popisujú,   v   čom   mala   spočívať   činnosť   jednotlivých   spoluobvinených,   a   teda   aká   bola konkrétna deľba úloh medzi jednotlivými členmi organizovanej skupiny. Dovolateľka sa mala pritom na páchaní stíhanej trestnej činnosti podieľať predovšetkým nákupom liekov Nurofen.   Takáto   jej nízka miera   účasti   (angažovanosti   v rámci   skupiny) bola   následne zohľadnená pri ukladaní trestu, keď jej bol predovšetkým s poukazom na to uložený trest aj za použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia.

Čo sa týka otázky správnosti použitej právnej kvalifikácie v prípade obvinenej E. V., tu   najvyšší   súd   s   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   a   tiež   i   ust.   §   371   ods.   5   Tr. por. konštatuje, že ako je zrejmé z ustáleného skutkového stavu zo strany súdov nižších stupňov, vyššie menovaná svojim konaním naplnila všetky znaky trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., a to i v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate. Ak by sme aj   pripustili   v   určitom   smere   možnú   korekciu   právnej   vety,   táto   by   v žiadnom   smere neznamenala zásadnú zmenu postavenia obvinenej.

Pokiaľ   ide   potom   o   uplatnené   dovolacie   námietky,   smerujúcim   k   nedostatku zavinenia obvinenej, príp. jej vedomosti o príslušnosti k organizovanej skupine (subjektívne znaky),   tak k tomu   tunajší   súd poznamenáva,   že hoci   záver o prítomnosti   zavinenia   je záverom právnym, tento sa musí rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu zakladať   na   skutkových   zisteniach   súdu   vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania. Skutočnosti,   týkajúce   sa   psychiky   páchateľa,   resp.   jeho   vnútorný   vzťah   k   spáchanému trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane – tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto vyššie uvedené výhrady sú len výhradami skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom konaní neprípustné. Z uvedeného teda vyplýva, že uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná   vykonaným   dokazovaním   subjektívna   stránka   trestného   činu.   (k   tomu   viď stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. Tpj 39/2010,   prijaté   14.   júna   2010   a   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011).

Medzi takéto námietky skutkových zistení a záverov, ktoré sú v dovolacom konaní irelevantné,   možno   pritom   zaradiť   i   ďalšie   tvrdenie   obvinenej,   tentokrát   napádajúce nedostatočnosť individuálneho posudzovania splnenia podmienky „páchania trestného činu po dlhší čas“. Opätovne preto tunajší súd považuje v tomto smere za potrebné zdôrazniť, že len   poukazovanie   na   neúplnosť   a   nesprávnosť   skutkových   zistení,   či   nedostatky vo vykonanom   dokazovaní   (príp.   na   nesprávne   vyhodnotenie   vykonaného   dokazovania) nemôže   predstavovať   naplnenie   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   práve   tak   ako   ani námietka nesprávnej právnej kvalifikácie vychádzajúca z takto „zle“ ustáleného skutkového stavu. A   napokon   neopodstatnené   sú   i   výhrady   týkajúce   sa   neprimeranosti   obvinenej uloženému trestu, ktorá táto považuje za v rozpore s ust. § 34 ods. 3 Tr. zák. („trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby“).

K   tomu   treba   predovšetkým   poznamenať,   že   samotný   výrok   o   treste   je   možno   v zásade   napadnúť   v   rámci   dvoch   dovolacích   dôvodov,   keď   okrem   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. („bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa“)   prichádza   do   úvahy   dôvod   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   (ide o všeobecný   hmotnoprávny   dôvod,   kým   prvý   je   špeciálnym   hmotnoprávnym   dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste), z pohľadu ktorého uznáva súdna prax za podstatné iba námietky   týkajúce   sa   nesprávnej   aplikácie   ustanovení   kogentnej   povahy   viažucich   sa k rozhodovaniu o treste (takýto charakter majú napríklad § 41, § 42 Tr. zák. o ukladaní úhrnného,   spoločného   a   súhrnného   trestu,   resp.   §   47   ods.   2   Tr.   zák.),   medzi   ktoré ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., stanovujúce len všeobecné hľadisko pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru, jednoznačne nepatrí. Subjektívne pociťovanie inak zákonne uloženého trestu (tunajší súd nezistil žiadne iné relevantné pochybenie v súvislosti s rozhodovaním o treste) ako neprimeraného je v dovolacom konaní bez významu.»

Sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   jej   nijakým   spôsobom   nepreukázali zavinenie vo vzťahu k žiadnej z troch okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, t. j. že mala vedomosť, resp. bola uzrozumená s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny, že trestnú činnosť páchala po dlhší čas a vo väčšom rozsahu.

Pokiaľ   ide   o   páchanie   trestnej   činnosti   organizovanou   skupinou,   sťažovateľka zdôrazňuje,   že   z   vykonaného   dokazovania   nevyplýva,   že   by   vedela   o   tom,   resp.   bola uzrozumená s tým, že do drogovej trestnej činnosti jej manžela J. V. by bol zapojený aj niekto iný okrem nej a manžela, pričom v prípade organizovanej skupiny je potrebné, aby sťažovateľka mala vedomosť, resp. bola uzrozumená s tým, že na jej trestnej činnosti spolu s manželom sa podieľala ešte aspoň jedna ďalšie osoba.

V jej trestnej veci konajúce súdy podľa názoru sťažovateľky „nerealizovali dôsledné uskutočnenie zásady zodpovednosti za zavinenie“, keďže sa „vôbec nezaoberali kritériom § - u 18 písm. b) Trestného zákona, teda nezaoberali sa tým, či Trestný zákon vyžaduje, aby sťažovateľka vedela, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako aj jej prijímanie a zasielanie zásielok od manžela a manželovi je súčasťou organizovanej skupiny a ak nie, tak či sťažovateľka mala a mohla vedieť vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako jej prijímanie a zasielanie zásielok manželovi a od manžela je súčasťou organizovanej skupiny.

...   V   prípade   sťažovateľky   tak   oba   súdy   realizovali   zodpovednosť   za   výsledok (objektívnu zodpovednosť), ktorá nie je prípustná v rámci trestného práva, ktoré bazíruje prísne na zodpovednosti za zavinenie, aj keď v prípade okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby sa nevyžaduje vždy úmyselné zavinenie a pričom v danom prípade nijako neskúmali ani len nevedomú nedbanlivosť a pritom zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľka mohla a mala vedieť, že sa včlenila do organizovanej skupiny, ktorá má aspoň troch členov s plánovitou a koordinovanou činnosťou.“.

Sťažovateľka zastáva právny názor, že vzhľadom na vývoj judikatúry je potrebné preukázať   úmyselné   zavinenie   aj   vo   vzťahu   k   spáchaniu   trestného   činu   organizovanou skupinou, a nepostačuje teda zavinenie v podobe nevedomej nedbanlivosti.

Identické   nedostatky   pri   právnom   hodnotení   sú   podľa   sťažovateľky   prítomné   aj pri ďalších dvoch okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Rovnako pri konštatovaní   škody   väčšieho   rozsahu   a   páchaní   trestnej   činnosti   po   dlhší   čas   sa všeobecné   súdy   podľa   jej   argumentácie   nevysporiadali   s   otázkou   zodpovednosti za zavinenie, teda s existenciou vedomosti sťažovateľky o týchto okolnostiach.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že «Nepochybne je tak právne hodnotenie skutku spáchaného sťažovateľkou ako trestného činu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona a má byť posudzované výlučne iba podľa § 172 ods. Trestného zákona, ku ktorému sa sťažovateľka aj priznala – priznala sa totiž iba k tomu, že kupovala Nurofen pre manžela, o ktorom dodatočne zistila, že sa používa na výrobu pervitínu. Okolnosť, že dňa 22. 2. 2011 bola odoslaná zásielka od sťažovateľky jej manželovi o váhe 0,06 kg a od jej manžela k nej o váhe 0,08 kg, považoval okresný súd (a teda aj krajský súd) za okolnosť, ktorá v spojitosti s ďalšími dôkazmi preukazuje že vyrobená droga, prípadne látky potrebné k jej výrobe sa „mohli“   prepravovať   medzi   J.   V.   a   sťažovateľkou.   Obsah   zásielok   nie   je   zrejmý. Sťažovateľka sa priznala, že manželovi zasielala Nurofen a že manžel jej poskytoval drogy pre jej vlastnú potrebu. Za týmto cieľom logicky „mohli“ dve dané preukázané operácie slúžiť. Preukázané skutočnosti však tiež napĺňajú iba § 172 ods. 1 Trestného zákona (išlo iba o podiely na výrobe a „možný“ príjem vyrobenej drogy).».

Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sťažovateľka namieta, že «Okresný súd mal skutkové zistenie, že sťažovateľka bola vedomá, resp. uzrozumená s konaním napĺňajúcim znaky organizovanej skupiny, čo celkom iste je právne   hodnotenie   subjektívnej   stránky   obzvlášť   priťažujúcej   okolnosti.   Pojem „organizovaná   skupina“   sa   nachádza   hneď   na   začiatku   skutkovej   vety.   Ide   teda o rozhodnutie, ktoré v skutkovej vete obsahuje veľké množstvo právnych hodnotení, takže je celkom logické, že dochádza súbežne k napadnutiu právneho hodnotenia OS a KS Trenčín. Odkaz na stanovisko (nie rozhodnutie!) č. 3/2011 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR je úplne   zavádzajúci,   pretože   v   skutkovej   vete   sa   OS   Trenčín   nevenoval   okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby, takže ich v skutkovej vete nebolo možné identifikovať   a   bolo   potrebné   sa   odvolávať   na   to,   že   skutkový   stav   ohľadne   obzvlášť priťažujúcich okolností nebol dostatočne preukázaný a teda absentoval v skutkovej vete, ale v časti výroku o právne kvalifikácii sa už právne hodnotenie vyskytovalo len v podobe odkazov na ustanovenia Trestného zákona. Samozrejme takáto prax v podstate umožňuje neúplne   vymedziť   skutkovú   vetu,   nahradiť   skutkové   pojmy   právnymi   pojmami   a   tak vyautovať dovolateľku. Takýto prístup Najvyššieho súdu SR je skutočne rafinovaný, keď výkladom jednoduchého práva sa dopúšťa porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky identických ako pri KS Trenčín.».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   v   dovolacom   konaní   sp.   zn. 6 Tdo 18/2013 zo dňa 5. 12. 2013 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a riadne   odôvodnenie   rozsudku   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   spravodlivé konanie a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň) a základné právo podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).

2) Krajský súd v Trenčíne uznesením v odvolacom konaní sp. zn. 3 To 104/2012-2341 zo dňa 24. 10. 2012 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a riadne odôvodnenie   rozsudku   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   spravodlivé   konanie a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a   trest   zaň)   a   základné   právo   podľa   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).

3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 18/2013 zo dňa 5. 12. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 104/2012-2341 zo dňa 24. 10. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

4) Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1500,- €, ktoré sú mu spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne v sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sústredil na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   sa   ústavný   súd   sústredil na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky   na   základe   záveru,   že   v danom   prípade   neboli   splnené   dôvody   dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   sa   meritórne   dovolacími   námietkami   sťažovateľky   v   podstate nezaoberal (tieto   námietky sú   sčasti   identické s námietkami uplatnenými sťažovateľkou v konaní pred ústavným súdom – námietka o nepreukázaní vedomosti o páchaní trestnej činnosti organizovanou skupinou, po dlhší čas a vo väčšom rozsahu, pozn.), keďže ich považoval za námietky skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom konaní neprípustné.   Najvyšší   súd   vychádzal pritom   z právneho názoru,   že „hoci   záver o prítomnosti   zavinenia   je   záverom   právnym,   tento   sa   musí   rovnako   ako   záver o objektívnych   znakoch   trestného   činu   zakladať   na   skutkových   zisteniach   súdu vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania.   Skutočnosti,   týkajúce   sa   psychiky   páchateľa, resp. jeho vnútorný vzťah k spáchanému trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale len   sprostredkovane   –   tak   ako   sa   navonok   prejavuje   v   jeho   konaní,   ktoré   je   napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto vyššie uvedené výhrady sú len výhradami skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom konaní neprípustné.“.

Najvyšší súd v rámci svojej argumentácie poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, ktoré sa týka rozdielneho výkladu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku; v označenom stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prostriedkom   určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní   subjektívna   stránka   trestného   činu.   Táto   totiž   predstavuje   vnútorný   vzťah páchateľa   k   spáchanému   trestnému   činu,   ktorý   nie   je   možné   skúmať   priamo,   ale   len sprostredkovane,   t.   j.   tak   ako   sa   navonok   prejavuje   v   jeho   konaní,   ktoré   je   napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   iba   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej dodáva, že na posúdenie splnenia dôvodnosti dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   zastáva   iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   IV.   ÚS   226/2012).   Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa   sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o   porušení   sťažovateľkou   označených   práv   (obdobne   IV.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že názor najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.   i)   Trestného   poriadku   v súvislosti   s   námietkou,   že   v   konaní   nebola   preukázaná vykonaným   dokazovaním   subjektívna   stránka   trestného   činu   (zavinenie   vo   vzťahu k okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej   trestnej sadzby), nie je svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad uplatnený najvyšším súdom vo veci sťažovateľky takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   7   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského súdu

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.

Kľúčová námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že jej zavinenie vo vzťahu k trom   okolnostiam   podmieňujúcim   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   (vedomosť,   resp. uzrozumenie sťažovateľky s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny, že   trestnú   činnosť   páchala   po   dlhší   čas   a   vo   väčšom   rozsahu),   a   to   aspoň   vo   forme nevedomej nedbanlivosti s poukazom na § 18 písm. b) Trestného zákona, nebolo dostatočne preukázané. Sťažovateľka navyše zastáva primárne názor, že v danom prípade musí ísť o zavinenie úmyselné, pričom v jej trestnej veci konajúce všeobecné súdy sa otázkou jej zavinenia z hľadiska jej tvrdení ani len nezaoberali.

Vychádzajúc   z citovaných   časti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   145/2011 zo 4. júna 2012 a napadnutého uznesenia krajského súdu (časť I tohto uznesenia), ústavný súd   zastáva   názor,   že   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   sa   náležite   vysporiadali s existenciou   okolností   podmieňujúcich   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   v   prípade sťažovateľky. Poukázali pritom na výpovede samotnej sťažovateľky (učinené v rôznych fázach   trestného   stíhania),   výpovede   (najmä   prvotné)   spoluobžalovaného   manžela sťažovateľky   J. V.,   výpoveď   svedka   Ň.,   závery   znaleckých   posudkov   a tiež   z hľadiska tvrdení sťažovateľky podstatné prepisy telefonických hovorov. Okresný súd navyše jasne a zrozumiteľne   definoval   podstatu   pojmu   organizovanej   skupiny   (keď   v   tejto   súvislosti uviedol, že „nie je potrebná žiadna štrukturovaná skupina najmenej troch osôb, jedná sa o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchii, tak ako je to potrebné u zločineckej. Členovia organizovanej skupiny sú na približne jednej a rovnakej realizačnej úrovni bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a podriadenosti. Ich činnosť bola plánovitá,   koordinovaná,   nemožno   hovoriť   o   živelnej   činnosti   bez významnejšieho plánovania   s nedostatočnou   či   žiadnou   koordináciou   bez   dohodnutého   rozdelenia   úloh. U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby tvoriace organizovanú skupinu navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a výslovné prijatie za člena skupiny, postačí jeho faktické včlenenie sa“). Okresný súd a následne i krajský súd takto vytvorili nevyhnutný právny základ pre svoje závery, v zmysle ktorých bola sťažovateľka uzrozumená s   existenciou   okolností   podmieňujúcich   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   (organizovaná skupina, po dlhší čas, vo väčšom rozsahu). Ústavný súd považuje uvedené právne závery okresného súdu, ako aj krajského súdu za ústavne konformné.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako zaujal v jej trestnej veci krajský   súd,   nemôže   založiť   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie existencie okolností   podmieňujúcich   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   zo strany všeobecných   súdov, osobitne ich závery, takéto nedostatky nevykazujú.

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   aj   túto   sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. novembra 2014