znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 810/00-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 22.   novembra   2000   predbežne   prerokoval   podnet   JUDr.   M.   M.,   bytom   B.   B., zastúpeného advokátom JUDr. F. V., B. B., vo veci porušenia jeho základných práv priznaných čl. 48 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   predsedu   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici Spr. 5491/99 Pers. z 28. apríla 1999 a takto

r o z h o d o l :

1.   Podnet   JUDr.   M.   M.   v časti   namietajúcej   porušenie   svojho   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

2. Podnet JUDr. M. M. v časti namietajúcej porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

3. Podnet JUDr. M. M. v časti namietajúcej porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

4.   Podnet   JUDr.   M.   M.   v časti   namietajúcej   porušenie   svojho   práva   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre nepríslušnosť.

5. Podnet JUDr. M. M. v časti namietajúcej porušenie čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 8. septembra 2000 doručené podanie JUDr. M. M. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom B. B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   F.   V.,   B.   B.,   označené   ako „Podnet   na začatie konania pred Ústavným súdom   SR (§ 18 ods.   2 Zák.   č.   38/1993 Z. z.   v platnom znení).“

Z obsahu   podnetu   vyplynulo,   že   navrhovateľ   bol   rozhodnutím   predsedu Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   Spr.   6717/97   Pers.   z 3.   decembra   1997 vymenovaný   za   predsedu   kárneho   senátu   pri   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici. Novovymenovaný   predseda   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   rozhodnutím Spr. 5491/99 Pers. z 24. apríla 1999 navrhovateľa odvolal z tejto funkcie s účinnosťou od 1. mája 1999. Navrhovateľ je toho názoru, že predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici týmto rozhodnutím porušil čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   „pretože   medzi   právom   občana   na   zákonného   sudcu   a právom i povinnosťou   byť   zákonným   sudcom   existuje   objektívna   vzájomná   zákonná podmienenosť   a previazanosť“.   Podľa   navrhovateľa   „napadnutým   rozhodnutím predseda   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   vytvoril   svojvoľne   a protizákonne situáciu,   kedy   každý   jeden   zo   sudcov   v Banskobystrickom   kraji,   pokiaľ   by   bol postavený   pred   kárny   senát,   sa   dostane   pred   sudcu,   ktorý   bol   daný   do   funkcie v rozpore so zákonom, teda nedostal by sa pred zákonného sudcu“.

Navrhovateľ   v ďalšej   časti   svojho   podnetu   uviedol,   že   „bezprecedentným spôsobom odvolania z funkcie predsedu kárneho senátu krajského súdu s evidentne diskriminačnými motívmi presadzovania do tejto funkcie sudcov názorove blízkych predsedovi krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.“

V ďalšej   časti   podnetu   navrhovateľ   tvrdil,   že   týmto   rozhodnutím   došlo   aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 19 ústavy.

Keďže   podľa   navrhovateľa   „bezdôvodným   predčasným   odvolaním   z tejto funkcie spôsobom znemožňujúcim podnecovateľovi dovolať sa svojho práva na výkon funkcie predsedu kárneho senátu na dobu 3 rokov došlo zároveň i k znemožneniu jeho práva   obhájiť   si   svoje   dobré   meno,   osobnú   česť,   ktoré   boli   v dôvodovej   časti predmetného rozhodnutia znevážené na cti utŕhačským spôsobom - nie ste spôsobilý profesionálne riadiť prácu kárneho senátu...“.

Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd „po konaní vo veci samej vyniesol toto uznesenie: Odvolanie JUDr. M. M. z funkcie predsedu kárneho senátu   pri   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   pred   uplynutím   trojročnej   lehoty rozhodnutím predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici zn. Spr. 5491/99 Pers. zo dňa 28. 4. 1999 je porušením čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi, čl. 30 ods. 4, podľa ktorého občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám, k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR,   ako   i čl.   19   a čl.   141   ods.   1   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“.

II.

Podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   je   ústavný   súd   oprávnený   konať   o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd (ako sú uvedené v druhej hlave ústavy), pokiaľ o nich nerozhoduje iný orgán. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či podnet spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj to, či nejde o podnet, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   zjavnú   neopodstatnenosť možno vysloviť v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96,   I.   ÚS   72/96,   I. ÚS 75/96, I. ÚS 66/98,   II.   ÚS   70/99).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   opodstatnenosť   podnetu navrhovateľa   v naznačenom   smere,   t.   j.   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi označenými   postupmi   predsedu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a namietanými základnými právami navrhovateľa.

1.   Navrhovateľ   v prvej   časti   svojho   podnetu   namietal,   že   jeho   odvolaním z funkcie   predsedu   kárneho   senátu   pri   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   došlo k porušeniu jeho práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože „medzi právom občana na   zákonného   sudcu   a právom   i povinnosťou   byť   zákonným   sudcom   existuje objektívna vzájomná zákonná podmienenosť a previazanosť“.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“. Z citovaného článku ústavy vyplýva, že právo na zákonného sudcu (právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi) patrí výlučne len osobe,   účastníkovi   súdneho   konania   (II.   ÚS   43/97).   Právo   na   zákonného   sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy teda majú v uvedených súvislostiach iba kárne stíhaní sudcovia všeobecných súdov. Uplatnenie tohto práva neprislúcha sudcovi, ktorý je príslušný   rozhodovať   o veci,   t.   j.   neexistuje   „právo   byť   zákonným   sudcom“   ako základné   právo   priznané   ústavou   vždy   individuálne   určenému   sudcovi,   ktorého porušenie   navrhovateľ   namieta.   Obsahom   práva   na   zákonného   sudcu   nie   je   aj „povinnosť   byť zákonným   sudcom“   počas celého   funkčného   obdobia   konkrétneho predsedu a konkrétneho sudcu kárneho senátu.

Nakoľko   podľa   názoru   ústavného   súdu   medzi   odvolaním   navrhovateľa z funkcie   predsedu   kárneho   senátu   a porušením   základného   práva   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 nejestvuje nijaká príčinná súvislosť, bolo potrebné podnet v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

2. Navrhovateľ v ďalšej časti svojho podnetu žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 tým, že predseda Krajského súdu v Banskej   Bystrici   ho   odvolal   z funkcie   predsedu   kárneho   senátu   „s   evidentne diskriminačnými motívmi presadzovania do tejto funkcie sudcov názorovo blízkych predsedovi krajského súdu“.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“

Podľa názoru ústavného súdu je obsahom základného práva uvedeného v čl. 30 ods.   4   ústavy   iba   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám,   t.   j.   možnosť nediskriminačného   uchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie v týchto funkciách (II. ÚS 796/00).

Základné   právo   navrhovateľa   priznané   v čl.   30   ods.   4   ústavy   na   prístup k funkcii   predsedu   kárneho   senátu   za   rovnakých   podmienok   bolo   teda   naplnené momentom   jeho   vymenovania   do   tejto   funkcie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu odvolanie z volenej alebo inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odoprenia prístupu k týmto funkciám.

Ústavný   súd   preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici na jednej strane a možnosťou porušenia základného práva   navrhovateľa   upraveného   v čl.   30   ods.   4   ústavy.   Z tohto   dôvodu   podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

3. Navrhovateľ ďalej namietal, že „v dôsledku absencie poučenia o možnosti odvolania   (v   rozhodnutí   o jeho   odvolaní)   nemohol   sa...   obrátiť   na   odvolací   orgán a potom následne sa nemohol obrátiť ani s návrhom na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na súd (§ 244 O. s. p.).“

Podľa neho tým došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Článok   46   ods.   1   ústavy   uvádza:   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde“.   Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu (II. ÚS 26/96). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť.

Ústavný súd vo vzťahu k právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   konštatoval,   že   k porušeniu   tohto   práva   by   došlo   vtedy,   pokiaľ   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručuje ako právo stať sa účastníkom súdneho konania z vlastnej iniciatívy. Navrhovateľ však nijako nepreukázal skutočnosť, že sa sám a zákonom ustanoveným postupom vôbec domáhal ochrany svojho práva na súde alebo na inom orgáne, ani skutočnosť, že mu možnosť domáhať sa takejto ochrany na súde alebo na inom orgáne bola odmietnutá. Pritom   (a   napriek   tomu)   takúto   svoju   nečinnosť   dáva   do   príčinnej   súvislosti s porušením svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Nakoľko   ústavný   súd   zistil,   že   medzi   konaním   (nečinnosťou)   navrhovateľa a možnosťou porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu neexistuje dostatok príčinnej súvislosti, podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

4.   Navrhovateľ   ďalej   tvrdil,   že   jeho   odvolaním   z funkcie   «spôsobom znemožňujúcim podnecovateľovi dovolať sa svojho práva na výkon funkcie predsedu kárneho senátu na dobu 3 rokov došlo zároveň i k znemožneniu jeho práva obhájiť si svoje dobré meno, osobnú česť, ktoré boli v dôvodovej časti predmetného rozhodnutia znevážené na cti utŕhačským spôsobom – „nie ste spôsobilý profesionálne riadiť prácu kárneho   senátu...“   a pod.»   V tejto   časti   podnetu   teda   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“.

Na základe právneho názoru ústavného súdu ochranu základnému právu podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie navrhovateľ namietol, poskytujú všeobecné súdy   v konaniach   vo   veciach   ochrany   osobnosti   (§   11   Občianskeho   zákonníka v spojení   s   §   200i   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a nie   ústavný   súd   v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol pre nepríslušnosť.

5. Navrhovateľ v ďalšej časti svojho podnetu namietol porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 141 ods.   1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   ustanovenie   ústavy   vyjadruje   princíp právneho štátu, resp. určuje právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ho samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb prostredníctvom a na základe podnetu pred ústavným súdom (I. ÚS 24/98).

Nakoľko   navrhovateľ   namietal   právo,   ktorého   porušenie   nie   je   možné samostatne   namietať   pred   ústavným   súdom,   bolo   potrebné   podnet   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.