SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 81/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom,Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, vo vecinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky podsp. zn. 6 Tos 14/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a sp. zn. 1 TdoV 12/2014 a jehouznesením zo 17. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. decembra 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Tos 14/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a sp. zn.1 TdoV 12/2014 a jeho uznesením zo 17. septembra 2014.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že 14. júna 2013 podal Úrad špeciálnej prokuratúryGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na Špecializovanýtrestný súd obžalobu na sťažovateľa. V obžalobe vymedzenú skutkovú vetu kvalifikoval akoobzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cennýchpapierov podľa § 270 ods. 2 a 4 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehus pokusom trestného činu podvodu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestnéhozákona. Tento záver oprel prokurátor o to, že v okolnostiach prípadu ide o zmenku nazmenkovú sumu 7 500 000 Sk, teda 248 954,39 €.
Keďže prokurátor právne kvalifikoval stíhaný skutok podľa § 270 ods. 4 písm. b)Trestného zákona, považoval sa v prvom stupni za vecne príslušný konať a rozhodnúťŠpecializovaný trestný súd, a to v zmysle § 14 písm. c) Trestného poriadku. Podmienkoutejto vecnej príslušnosti je, aby bol čin spáchaný „vo veľkom rozsahu“. Trestný zákonobsahuje vo všeobecnej časti ustanovenie § 125 ods. 1, podľa ktorého sa hľadiská na určenievýšky škody použijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu (hocizákon neuvádza, že na určenie rozsahu činu sa použijú len hľadiská na určenie výškyškody).
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že prokurátor pri určení rozsahu stíhaného činu vychádzalprimárne z nominálnej hodnoty zmenky, ktorú ako cenný papier treba považovať v zmysle §130 ods. 1 písm. c) Trestného zákona za vec. Vzhľadom na túto hodnotu (keďže zmenkabola uplatnená v rozhodcovskom a následne aj v exekučnom konaní vo výške nominálnejhodnoty) prokurátor považoval hodnotu zmenky za potenciálnu škodu. Následne hľadiskápre stanovenie tejto škody použil na určenie rozsahu činu, pričom vzhľadom na „škoduveľkého rozsahu“ odvodenú od hodnoty zmenky považoval stíhaný trestný čin za spáchanývo „veľkom rozsahu“ [§ 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona].
Sťažovateľ s takouto právnou kvalifikáciou nesúhlasil. Vyslovil názor, podľa ktoréhodoslovné znenie a povaha ustanovenia § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona vylučujemechanickú aplikáciu § 125 ods. 1 Trestného zákona na daný prípad. Tak, ako je vylúčené,aby sa podľa hľadísk na určenie výšky škody určila hodnota cenného papiera, ktorúvyjadruje jej nominál, rovnako je vylúčené, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použilina určenie rozsahu činu, keďže škoda pri trestnom čine podľa § 270 ods. 2 a 4 Trestnéhozákona nemusí vzniknúť. Znak škody totiž nie je obligatórnym znakom tejto skutkovejpodstaty.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ 28. júna 2013 podal námietku vecnej nepríslušnostikonajúceho súdu a doplnil ju podaním z 8. júla 2013. Poukázal na viaceré stanoviskáNajvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na názor súčasnej slovenskej právnej teórieobsiahnutej v komentári k Trestnému zákonu od dlhoročného trestného sudcu a predseduTrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Haralda Stiffela,ktorý nestotožňoval rozsah činu výlučne s nominálnou hodnotou (cenou) cenného papiera.Ustanovenie § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona totiž zreteľne rozlišuje medzi hodnotoucenného papiera a rozsahom činu, a preto tieto dva pojmy nie je možné stotožniť.
Podľa sťažovateľa ak by mala byť hodnota cenného papiera určujúca pre rozsah činu,zákonodarca by v § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona namiesto pojmu „vo veľkomrozsahu“ použil pojem „veľkej hodnoty“, pretože s „hodnotou veci“ zákonodarca počítav ustanovení § 270 ods. 2 Trestného zákona, kde sa uvádzajú „cenné papiere vyššejhodnoty“. Ustanovenie § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona ráta s tým, že čin podľa§ 270 ods. 2, teda ten, ktorý sa dotýka „cenných papierov vyššej hodnoty“, sa dá spáchať„vo veľkom rozsahu“. To vylučuje, aby boli pojmy „hodnota cenného papiera“ a „rozsahčinu“ totožné, lebo ak by to tak bolo, potom by § 270 ods. 4 písm. b) upravoval spáchanietrestného činu dotýkajúceho sa „cenných papierov vyššej hodnoty veľkej hodnoty“, čo jelogický aj právny nezmysel, pretože nemôžu existovať cenné papiere zároveň „vyššej“, akoaj „veľkej“ hodnoty. Nie je preto možné pri danom trestnom čine vychádzať výlučnez hodnoty cenného papiera, ktorá sa prekvalifikuje na škodu, a takto určiť rozsah činu.Spáchať trestný čin podľa § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona „vo veľkom rozsahu“ nemožnojednorazovo, ako to malo byť podľa prokurátora v tomto prípade.
3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 32/2013 z 21. marca2014 bolo námietke sťažovateľa vyhovené a vec bola postúpená vecne príslušnémuOkresnému súdu Košice II. Uznesenie sa opieralo o to, že nemožno mechanicky vychádzaťlen z pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 125 Trestného zákona, ale je potrebné vziať doúvahy aj iné hľadiská. Kvalifikačný znak spáchania činu vo veľkom rozsahu nemožnov tomto prípade považovať iba za priamy ekvivalent hodnoty cenného papiera, keďže znakyskutkovej podstaty trestného činu podľa § 270 Trestného zákona nepokrývajú tú okolnosť,že na jednej strane dochádza k obohacovaniu páchateľa alebo inej osoby, a ani okolnosť, žena druhej strane bola niekomu spôsobená škoda. Objektom tohto trestného činu teda nie jezáujem na zabránení vzniku škody, ale ochrana meny a cenných papierov. Správnakvalifikácia skutku preto mala znieť tak, že ide o obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiupokusu v súbehu so zločinom falšovania, pozmeňovania cenného papiera (nie teda obzvlášťzávažným zločinom spáchaným vo veľkom rozsahu), ktorý nespadá pod vecnú príslušnosťŠpecializovaného trestného súdu.
4. Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť,v ktorej poukázal na ustanovenie § 124 a § 125 ods. 1 Trestného zákona, ako aj § 14Trestného poriadku. Právny názor Špecializovaného trestného súdu označil sa obsolétny,vychádzajúci z neaktuálnej judikatúry. Podľa prokurátora pravidlá na určenie vecnejpríslušnosti musia byť jednoznačné, pričom ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákonaukladá, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použili aj na určenie výšky prospechu,hodnoty veci a rozsahu činu. Prokurátor sa nijako nevysporiadal s argumentom, podľaktorého vznik škody nie je obligatórnym znakom trestného činu podľa § 270 Trestnéhozákona, a preto hľadisko škody, ktorá ani nemusí vzniknúť, nemôže byť tým výlučnýmkritériom, pomocou ktorého je potrebné dospieť k záveru, že čin bol spáchaný „vo veľkomrozsahu“.
5. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2014, ktorým reagoval na sťažnosťprokurátora, uviedol, že pojem „rozsah činu“ znamená početnosť skutkov, resp. početnosťskutkových dejov, ktoré sú skutku pričítané a napĺňajú skutkovú podstatu. Napríkladjednorazové sfalšovanie bankovky v hodnote 1 000 000 sa z hľadiska „rozsahu činu“ zjavneodlišuje od sfalšovania bankovky v hodnote 1, avšak miliónkrát. V oboch prípadoch jepotenciálna škoda, tak ako ju poníma prokurátor, zhodná, a to jeden milión. Rozsah činuz pohľadu početnosti a intenzity útoku na chránený objekt je však zjavne vyšší v druhomprípade, teda keď páchateľ miliónkrát zasiahne chránený záujem. Rozsah činu v tomtoprípade nesúvisí iba s nominálnou hodnotou bankovky alebo cenného papiera, ktorý má byťpozmeňovaný, a teda nesúvisí iba s potenciálnou škodou, ale je potrebné vziať do úvahy ajpočetnosť zásahov do chráneného záujmu.
6. Uznesením najvyššieho súdu ako druhostupňového súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014zo 14. mája 2014 bolo uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušené s tým, aby savo veci znova konalo a rozhodlo. Najvyšší súd uviedol na odôvodnenie jednu vetu, podľaktorej „Zákon č. 140/1961 Zb. zák., z ktorého vychádzal Špecializovaný trestný súd, použijúc k nemu sa vzťahujúcu judikatúru, nedefinoval pojem rozsah činu. K uvedenému došlo až zákonom č. 248/1994 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1994.“. Najvyššísúd neozrejmil, ako tento jeho záver bližšie súvisí s podstatou problému.
7. Sťažovateľ podal proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie.Dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014doručeným sťažovateľovi 22. októbra 2014 (v zmysle § 65 ods. 4 Trestného poriadku, keďžetýmto dňom bola nedoručená zásielka vrátená súdu) bolo dovolanie odmietnuté, a to tak, žepodľa sťažovateľa voči jeho podstatným argumentom neuviedol najvyšší súd ani jedenargument, ktorý by ich vyvracal.
Podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávna aplikácia príslušných ustanoveníurčujúcich zákonného sudcu na príslušnom súde má priamy priemet vo vzťahuku namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Najvyšší súdpredovšetkým nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení Trestného zákonav nadväznosti na § 14 Trestného poriadku zasiahol do základného práva sťažovateľa nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažovateľ je presvedčený, ženajvyšší súd spôsobom, akým nesprávnu aplikáciu príslušných právnych predpisovodôvodnil, zasiahol do práva sťažovateľa na konzistentné, logické, odôvodnenéa preskúmateľné rozhodnutie zbavené znakov svojvoľnosti, teda do práv zaručených v čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd redukoval svojpostup na mechanický gramatický výklad ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona bezpoužitia systematického výkladu, najmä vo vzťahu k špecifickému objektu chránenémupodľa § 270 Trestného zákona, ktorý je nezávislý od akejkoľvek škody. Ak je záujemchránený Trestným zákonom nezávislý od škody, rozsah činu nemožno zisťovať za pomociškody. Úmyslom zákonodarcu nemôže byť vytvorenie takého právneho stavu, v ktorom„rozsah činu“ nebude možné pre absenciu akejkoľvek škody určiť. Keďže uznesenienajvyššieho súdu na takúto jednoduchú námietku nedáva žiadnu odpoveď a anineodôvodňuje, prečo sú odlišné úvahy Špecializovaného trestného súdu nesprávne, a ani lenokrajovo sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, v tomto zmysle trebadruhostupňové uznesenie považovať za arbitrárne. Podľa sťažovateľa z neznámych dôvodovnajvyšší súd vychádza z predpokladu, že Špecializovaný trestný súd sa opieral o judikatúruk staršiemu Trestnému zákonu (účinnému do 31. decembra 2005, pozn.), a to za situácie,keď Špecializovaný trestný súd staršiu judikatúru vôbec nespomína. V skutočnosti totižvychádza zjavne zo súčasného Trestného zákona. Najvyšší súd zrejme chcel naznačiť, žejudikatúra (podľa všetkého R 3/1980-II.) rozoberajúca rozsah trestného činu falšovania,ktorá vznikla pred rokom 1994, resp. pred rokom 2005, nie je aktuálna, pretože pre rozsahčinu sa od roku 1994, resp. roku 2005, používajú iné hľadiská. Takto naznačený záver, aleani jeho význam pre trestné konanie najvyšší súd nijako bližšie neodôvodnil. Neodpovedalspoľahlivo na zásadnú otázku, prečo sa má škoda použiť ako kvalifikačný znak alebo právnevýznamný pojem v prípade takého trestného činu, kde škoda nie je znakom skutkovejpodstaty. Z odôvodnenia nemožno podľa sťažovateľa zistiť, prečo majú byť kritériá uvedenév § 125 ods. 1 Trestného zákona univerzálne platné pre každý trestný čin v osobitnej častiTrestného zákona vrátane takého, ktorého znakom nie je škoda. Rovnako absentujeodôvodnenie, prečo sa najvyšší súd nezaoberal právnym názorom JUDr. Stiffelaa niektorými rozhodnutiami Ústavného súdu Českej republiky.
8. Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tost 14/2004 zo dňa 14.05.2014 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 12/2014 zo dňa 17.09.2014 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tost 14/2014 zo dňa 14.05.2014 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 12/2014 zo dňa 17.092014 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Daniel Blyšťan uvedie.“
II.
9. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014 vyplýva, žením bolo zrušené uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 32/2013z 21. marca 2014 s tým, aby tento vo veci znova konal a rozhodol. Podľa názorunajvyššieho súdu treba sťažnosť prokurátora považovať za dôvodnú. Prokurátor namietal, žena určenie rozsahu činu vrátane činu veľkého rozsahu ako znaku kvalifikovanej skutkovejpodstaty podľa § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona sa – tak ako aj pri ďalšíchskutkových podstatách – vychádza z ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona, ktoré tovýslovne stanovuje. Ďalšou relevantnou skutočnosťou je to, že pozmenená zmenka znejúcana sumu 7 500 000 Sk bola konaním kladeným obvineným za vinu uvedená do obehua na jej základe došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku a exekučnému konaniu na takútofinančnú čiastku bez akéhokoľvek zníženia sumy v nej uvádzanej. V súlade s argumentáciouprokurátora aj najvyšší súd dospel k záveru, že v platnom znení ustanovenia § 124 a § 125Trestného zákona sa pojem škoda definuje už s tým, že hľadiská na určenie výšky škody sapoužijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Trestný zákon účinnýdo 31. decembra 2005, z ktorého vychádzal Špecializovaný trestný súd, použijúc k nemu savzťahujúcu judikatúru, nedefinoval pojem „rozsah činu“. K tomu došlo až zákonom, ktorýnadobudol účinnosť 1. októbra 1994.
10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté dovolaniesťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014.Sťažovateľ ako právny dôvod dovolania označil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1písm. i) Trestného poriadku, teda že druhostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu jezaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Podľa názoru najvyššiehosúdu dovolanie bolo podané proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,pretože v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku obsahujúcom katalóg rozhodnutí,proti ktorým je možné podať dovolanie, nie je uvedený taký typ rozhodnutia, o aký idev danom prípade.
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
12. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
14. V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014zo 17. septembra 2014 považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľ v podanejsťažnosti nijako nespochybňuje názor najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanímnapadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím podľa § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.Vytýka totiž iba to, že sa najvyšší súd nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa.
Za daného stavu možno konštatovať, že sťažovateľ neuviedol žiadne argumentyspochybňujúce správnosť právneho názoru najvyššieho súdu. K tomu treba tiež dodať, žeargumentácia najvyššieho súdu sa javí ako jednoznačne správna a presvedčivá. Za situácie,keď dovolanie nebolo možné považovať za prípustné, nebol ani dôvod na to, aby sa najvyššísúd zaoberal meritom veci.
15. Ani v prípade druhostupňového uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014 nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti.
Možno konštatovať, že najvyšší súd vyložil ustanovenie § 125 ods. 1 poslednej vetyTrestného zákona doslovne. V zmysle tohto ustanovenia sa hľadiská na kvantifikáciu výškyškody použijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Vzhľadom nadoslovné znenie tohto ustanovenia bol najvyšší súd toho názoru, že, vychádzajúcz nominálnej hodnoty zmenky, o ktorú šlo, treba rozsah činu kvalifikovať ako veľký.V súvislosti s judikátom z roku 1980, o ktorý sa oprel Špecializovaný trestný súd, bolnajvyšší súd tej mienky, že judikát pochádza z doby, keď Trestný zákon účinnýdo 31. decembra 2005 ešte nedefinoval pojem „rozsah činu“, pretože k tomu došlo ažs účinnosťou od 1. októbra 1994, čo zrejme znamená, že podľa názoru najvyššieho súdupoužiteľnosť judikátu sa zmenou zákonnej úpravy skončila.
16. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že hoci argumentácia najvyššiehosúdu je veľmi stručná, napriek tomu je dostatočne jasná, jednoznačná a zrozumiteľná.V okolnostiach danej veci je to rozhodne jeden z možných výkladov.
Napriek uvedenému ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom a Špecializovanýmtrestným súdom prezentovaný odlišný výklad dotknutých ustanovení hodnotí ústavný súdtakisto ako právne možný a ústavne konformný.
Za daných okolností nevidel ústavne relevantný dôvod do právoplatného rozhodnutianajvyššieho súdu zasiahnuť.
17. Ústavný súd napokon dodáva, že otázku príslušnosti súdu možno napadnúťv dovolacom konaní po právoplatnom rozhodnutí o vine a treste, a to v zmysle ustanovenia§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Je teda daná možnosť, aby sa najvyšší súd ajv dovolacom konaní vyjadril k spornej otázke.
18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015