znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 81/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Danielom   Blyšťanom,Advokátska   kancelária   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Užhorodská   21,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky podsp. zn. 6 Tos 14/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a sp. zn. 1 TdoV 12/2014 a jehouznesením zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. decembra 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Tos 14/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a sp. zn.1 TdoV 12/2014 a jeho uznesením zo 17. septembra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   14.   júna   2013   podal   Úrad   špeciálnej   prokuratúryGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na Špecializovanýtrestný súd obžalobu na sťažovateľa. V obžalobe vymedzenú skutkovú vetu kvalifikoval akoobzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cennýchpapierov   podľa   §   270   ods.   2   a   4   písm.   b)   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehus pokusom trestného činu podvodu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestnéhozákona. Tento záver oprel prokurátor o to, že v okolnostiach prípadu ide o zmenku nazmenkovú sumu 7 500 000 Sk, teda 248 954,39 €.

Keďže prokurátor právne kvalifikoval stíhaný skutok podľa § 270 ods. 4 písm. b)Trestného zákona, považoval sa v prvom stupni za vecne príslušný konať a rozhodnúťŠpecializovaný trestný súd, a to v zmysle § 14 písm. c) Trestného poriadku. Podmienkoutejto vecnej príslušnosti je, aby bol čin spáchaný „vo veľkom rozsahu“. Trestný zákonobsahuje vo všeobecnej časti ustanovenie § 125 ods. 1, podľa ktorého sa hľadiská na určenievýšky škody použijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu (hocizákon neuvádza, že na určenie rozsahu činu sa použijú len hľadiská na určenie výškyškody).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že prokurátor pri určení rozsahu stíhaného činu vychádzalprimárne z nominálnej hodnoty zmenky, ktorú ako cenný papier treba považovať v zmysle §130 ods. 1 písm. c) Trestného zákona za vec. Vzhľadom na túto hodnotu (keďže zmenkabola uplatnená v rozhodcovskom a následne aj v exekučnom konaní vo výške nominálnejhodnoty) prokurátor považoval hodnotu zmenky za potenciálnu škodu. Následne hľadiskápre stanovenie tejto škody použil na určenie rozsahu činu, pričom vzhľadom na „škoduveľkého rozsahu“ odvodenú od hodnoty zmenky považoval stíhaný trestný čin za spáchanývo „veľkom rozsahu“ [§ 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona].

Sťažovateľ s takouto právnou kvalifikáciou nesúhlasil. Vyslovil názor, podľa ktoréhodoslovné   znenie   a   povaha   ustanovenia   §   270   ods.   2   a   4   Trestného   zákona   vylučujemechanickú aplikáciu § 125 ods. 1 Trestného zákona na daný prípad. Tak, ako je vylúčené,aby   sa   podľa   hľadísk   na   určenie   výšky   škody   určila   hodnota   cenného   papiera,   ktorúvyjadruje jej nominál, rovnako je vylúčené, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použilina určenie rozsahu činu, keďže škoda pri trestnom čine podľa § 270 ods. 2 a 4 Trestnéhozákona nemusí vzniknúť. Znak škody totiž nie je obligatórnym znakom tejto skutkovejpodstaty.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ 28. júna 2013 podal námietku vecnej nepríslušnostikonajúceho súdu a doplnil ju podaním z 8. júla 2013. Poukázal na viaceré stanoviskáNajvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na názor súčasnej slovenskej právnej teórieobsiahnutej v komentári k Trestnému zákonu od dlhoročného trestného sudcu a predseduTrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Haralda Stiffela,ktorý nestotožňoval rozsah činu výlučne s nominálnou hodnotou (cenou) cenného papiera.Ustanovenie § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona totiž zreteľne rozlišuje medzi hodnotoucenného papiera a rozsahom činu, a preto tieto dva pojmy nie je možné stotožniť.

Podľa sťažovateľa ak by mala byť hodnota cenného papiera určujúca pre rozsah činu,zákonodarca by v § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona namiesto pojmu „vo veľkomrozsahu“ použil pojem „veľkej hodnoty“, pretože s „hodnotou veci“ zákonodarca počítav ustanovení   §   270   ods.   2   Trestného   zákona,   kde   sa   uvádzajú   „cenné   papiere   vyššejhodnoty“. Ustanovenie § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona ráta s tým, že čin podľa§ 270 ods. 2, teda ten, ktorý sa dotýka „cenných papierov vyššej hodnoty“, sa dá spáchať„vo veľkom rozsahu“. To vylučuje, aby boli pojmy „hodnota cenného papiera“ a „rozsahčinu“ totožné, lebo ak by to tak bolo, potom by § 270 ods. 4 písm. b) upravoval spáchanietrestného činu dotýkajúceho sa „cenných papierov vyššej hodnoty veľkej hodnoty“, čo jelogický aj právny nezmysel, pretože nemôžu existovať cenné papiere zároveň „vyššej“, akoaj   „veľkej“   hodnoty.   Nie   je   preto   možné   pri   danom   trestnom   čine   vychádzať   výlučnez hodnoty cenného papiera, ktorá sa prekvalifikuje na škodu, a takto určiť rozsah činu.Spáchať trestný čin podľa § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona „vo veľkom rozsahu“ nemožnojednorazovo, ako to malo byť podľa prokurátora v tomto prípade.

3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 32/2013 z 21. marca2014   bolo   námietke   sťažovateľa   vyhovené   a   vec   bola   postúpená   vecne   príslušnémuOkresnému súdu Košice II. Uznesenie sa opieralo o to, že nemožno mechanicky vychádzaťlen z pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 125 Trestného zákona, ale je potrebné vziať doúvahy aj iné hľadiská. Kvalifikačný znak spáchania činu vo veľkom rozsahu nemožnov tomto prípade považovať iba za priamy ekvivalent hodnoty cenného papiera, keďže znakyskutkovej podstaty trestného činu podľa § 270 Trestného zákona nepokrývajú tú okolnosť,že na jednej strane dochádza k obohacovaniu páchateľa alebo inej osoby, a ani okolnosť, žena druhej strane bola niekomu spôsobená škoda. Objektom tohto trestného činu teda nie jezáujem   na   zabránení   vzniku   škody,   ale   ochrana   meny   a   cenných   papierov.   Správnakvalifikácia skutku preto mala znieť tak, že ide o obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiupokusu v súbehu so zločinom falšovania, pozmeňovania cenného papiera (nie teda obzvlášťzávažným zločinom spáchaným vo veľkom rozsahu), ktorý nespadá pod vecnú príslušnosťŠpecializovaného trestného súdu.

4.   Proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu   podal   prokurátor   sťažnosť,v ktorej poukázal na ustanovenie § 124 a § 125 ods. 1 Trestného zákona, ako aj § 14Trestného poriadku. Právny názor Špecializovaného trestného súdu označil sa obsolétny,vychádzajúci   z   neaktuálnej   judikatúry.   Podľa   prokurátora   pravidlá   na   určenie   vecnejpríslušnosti musia byť jednoznačné, pričom ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákonaukladá, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použili aj na určenie výšky prospechu,hodnoty   veci   a rozsahu   činu.   Prokurátor   sa   nijako   nevysporiadal   s   argumentom,   podľaktorého vznik škody nie je obligatórnym znakom trestného činu podľa § 270 Trestnéhozákona, a preto hľadisko škody, ktorá ani nemusí vzniknúť, nemôže byť tým výlučnýmkritériom, pomocou ktorého je potrebné dospieť k záveru, že čin bol spáchaný „vo veľkomrozsahu“.

5. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2014, ktorým reagoval na sťažnosťprokurátora, uviedol, že pojem „rozsah činu“ znamená početnosť skutkov, resp. početnosťskutkových   dejov,   ktoré   sú   skutku   pričítané   a   napĺňajú   skutkovú   podstatu.   Napríkladjednorazové sfalšovanie bankovky v hodnote 1 000 000 sa z hľadiska „rozsahu činu“ zjavneodlišuje od sfalšovania bankovky v hodnote 1, avšak miliónkrát. V oboch prípadoch jepotenciálna škoda, tak ako ju poníma prokurátor, zhodná, a to jeden milión. Rozsah činuz pohľadu početnosti a intenzity útoku na chránený objekt je však zjavne vyšší v druhomprípade, teda keď páchateľ miliónkrát zasiahne chránený záujem. Rozsah činu v tomtoprípade nesúvisí iba s nominálnou hodnotou bankovky alebo cenného papiera, ktorý má byťpozmeňovaný, a teda nesúvisí iba s potenciálnou škodou, ale je potrebné vziať do úvahy ajpočetnosť zásahov do chráneného záujmu.

6. Uznesením najvyššieho súdu ako druhostupňového súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014zo 14. mája 2014 bolo uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušené s tým, aby savo veci znova konalo a rozhodlo. Najvyšší súd uviedol na odôvodnenie jednu vetu, podľaktorej „Zákon   č.   140/1961   Zb.   zák.,   z   ktorého   vychádzal   Špecializovaný   trestný   súd, použijúc k nemu sa vzťahujúcu judikatúru, nedefinoval pojem rozsah činu. K uvedenému došlo až zákonom č. 248/1994 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1994.“. Najvyššísúd neozrejmil, ako tento jeho záver bližšie súvisí s podstatou problému.

7. Sťažovateľ podal proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie.Dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014doručeným sťažovateľovi 22. októbra 2014 (v zmysle § 65 ods. 4 Trestného poriadku, keďžetýmto dňom bola nedoručená zásielka vrátená súdu) bolo dovolanie odmietnuté, a to tak, žepodľa   sťažovateľa   voči   jeho   podstatným   argumentom   neuviedol   najvyšší   súd   ani   jedenargument, ktorý by ich vyvracal.  

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   nesprávna   aplikácia   príslušných   ustanoveníurčujúcich   zákonného   sudcu   na   príslušnom   súde   má   priamy   priemet   vo   vzťahuku namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Najvyšší súdpredovšetkým   nesprávnou   aplikáciou   príslušných   ustanovení   Trestného   zákonav nadväznosti na § 14 Trestného poriadku zasiahol do základného práva sťažovateľa nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažovateľ je presvedčený, ženajvyšší   súd   spôsobom,   akým   nesprávnu   aplikáciu   príslušných   právnych   predpisovodôvodnil,   zasiahol   do   práva   sťažovateľa   na   konzistentné,   logické,   odôvodnenéa preskúmateľné rozhodnutie zbavené znakov svojvoľnosti, teda do práv zaručených v čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd redukoval svojpostup na mechanický gramatický výklad ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona bezpoužitia   systematického   výkladu,   najmä   vo vzťahu   k   špecifickému   objektu   chránenémupodľa § 270 Trestného zákona, ktorý je nezávislý od akejkoľvek škody. Ak je záujemchránený Trestným zákonom nezávislý od škody, rozsah činu nemožno zisťovať za pomociškody. Úmyslom zákonodarcu nemôže byť vytvorenie takého právneho stavu, v ktorom„rozsah   činu“   nebude   možné   pre   absenciu   akejkoľvek   škody   určiť.   Keďže   uznesenienajvyššieho   súdu   na   takúto   jednoduchú   námietku   nedáva   žiadnu   odpoveď   a   anineodôvodňuje, prečo sú odlišné úvahy Špecializovaného trestného súdu nesprávne, a ani lenokrajovo   sa   nevysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   v   tomto   zmysle   trebadruhostupňové uznesenie považovať za arbitrárne. Podľa sťažovateľa z neznámych dôvodovnajvyšší súd vychádza z predpokladu, že Špecializovaný trestný súd sa opieral o judikatúruk staršiemu Trestnému zákonu (účinnému do 31. decembra 2005, pozn.), a to za situácie,keď Špecializovaný trestný súd staršiu judikatúru vôbec nespomína. V skutočnosti totižvychádza zjavne zo súčasného Trestného zákona. Najvyšší súd zrejme chcel naznačiť, žejudikatúra (podľa všetkého R 3/1980-II.) rozoberajúca rozsah trestného činu falšovania,ktorá vznikla pred rokom 1994, resp. pred rokom 2005, nie je aktuálna, pretože pre rozsahčinu sa od roku 1994, resp. roku 2005, používajú iné hľadiská. Takto naznačený záver, aleani jeho význam pre trestné konanie najvyšší súd nijako bližšie neodôvodnil. Neodpovedalspoľahlivo na zásadnú otázku, prečo sa má škoda použiť ako kvalifikačný znak alebo právnevýznamný pojem v prípade takého trestného činu, kde škoda nie je znakom skutkovejpodstaty. Z odôvodnenia nemožno podľa sťažovateľa zistiť, prečo majú byť kritériá uvedenév § 125 ods. 1 Trestného zákona univerzálne platné pre každý trestný čin v osobitnej častiTrestného   zákona   vrátane   takého,   ktorého   znakom   nie   je   škoda.   Rovnako   absentujeodôvodnenie,   prečo   sa   najvyšší   súd   nezaoberal   právnym   názorom   JUDr.   Stiffelaa niektorými rozhodnutiami Ústavného súdu Českej republiky.

8. Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a Uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Tost   14/2004   zo   dňa   14.05.2014   a   Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 12/2014 zo dňa 17.09.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tost 14/2014 zo dňa 14.05.2014 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 12/2014 zo dňa 17.092014 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €, ktorú je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   do   dvoch   mesiacov   od vyhlásenia   tohto   nálezu   v   sídle   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Daniel Blyšťan uvedie.“

II.

9. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014 vyplýva, žením   bolo   zrušené   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   BB-4   T   32/2013z 21. marca   2014   s   tým,   aby   tento   vo   veci   znova   konal   a   rozhodol.   Podľa   názorunajvyššieho súdu treba sťažnosť prokurátora považovať za dôvodnú. Prokurátor namietal, žena určenie rozsahu činu vrátane činu veľkého rozsahu ako znaku kvalifikovanej skutkovejpodstaty   podľa   §   270   ods.   4   písm.   b)   Trestného   zákona   sa   –   tak   ako   aj   pri   ďalšíchskutkových podstatách – vychádza z ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona, ktoré tovýslovne stanovuje. Ďalšou relevantnou skutočnosťou je to, že pozmenená zmenka znejúcana sumu 7 500 000 Sk bola konaním kladeným obvineným za vinu uvedená do obehua na jej základe došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku a exekučnému konaniu na takútofinančnú čiastku bez akéhokoľvek zníženia sumy v nej uvádzanej. V súlade s argumentáciouprokurátora aj najvyšší súd dospel k záveru, že v platnom znení ustanovenia § 124 a § 125Trestného zákona sa pojem škoda definuje už s tým, že hľadiská na určenie výšky škody sapoužijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Trestný zákon účinnýdo 31. decembra 2005, z ktorého vychádzal Špecializovaný trestný súd, použijúc k nemu savzťahujúcu judikatúru, nedefinoval pojem „rozsah činu“. K tomu došlo až zákonom, ktorýnadobudol účinnosť 1. októbra 1994.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014vyplýva,   že   ním   bolo   podľa   §   382   písm.   f)   Trestného   poriadku   odmietnuté   dovolaniesťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014.Sťažovateľ ako právny dôvod dovolania označil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1písm.   i)   Trestného   poriadku,   teda   že   druhostupňové   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   jezaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Podľa názoru najvyššiehosúdu   dovolanie   bolo   podané   proti   takému   rozhodnutiu,   proti ktorému   nie   je   prípustné,pretože v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku obsahujúcom katalóg rozhodnutí,proti ktorým je možné podať dovolanie, nie je uvedený taký typ rozhodnutia, o aký idev danom prípade.

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

12. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

14. V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014zo 17. septembra 2014 považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľ v podanejsťažnosti   nijako   nespochybňuje   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   dovolanímnapadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím podľa § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.Vytýka totiž iba to, že sa najvyšší súd nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa.

Za   daného   stavu   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   argumentyspochybňujúce správnosť právneho názoru najvyššieho súdu. K tomu treba tiež dodať, žeargumentácia najvyššieho súdu sa javí ako jednoznačne správna a presvedčivá. Za situácie,keď dovolanie nebolo možné považovať za prípustné, nebol ani dôvod na to, aby sa najvyššísúd zaoberal meritom veci.

15.   Ani   v   prípade   druhostupňového   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014 nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti.

Možno konštatovať, že najvyšší súd vyložil ustanovenie § 125 ods. 1 poslednej vetyTrestného zákona doslovne. V zmysle tohto ustanovenia sa hľadiská na kvantifikáciu výškyškody použijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Vzhľadom nadoslovné   znenie   tohto   ustanovenia   bol   najvyšší   súd   toho   názoru,   že,   vychádzajúcz nominálnej   hodnoty   zmenky,   o   ktorú   šlo,   treba   rozsah   činu   kvalifikovať   ako   veľký.V súvislosti s judikátom z roku 1980, o ktorý sa oprel Špecializovaný trestný súd, bolnajvyšší   súd   tej   mienky,   že   judikát   pochádza   z   doby,   keď   Trestný   zákon   účinnýdo 31. decembra   2005   ešte   nedefinoval   pojem   „rozsah   činu“,   pretože   k   tomu   došlo   ažs účinnosťou od 1. októbra 1994, čo zrejme znamená, že podľa názoru najvyššieho súdupoužiteľnosť judikátu sa zmenou zákonnej úpravy skončila.

16. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že hoci argumentácia najvyššiehosúdu   je   veľmi   stručná,   napriek   tomu   je   dostatočne   jasná,   jednoznačná   a   zrozumiteľná.V okolnostiach danej veci je to rozhodne jeden z možných výkladov.

Napriek uvedenému ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom a Špecializovanýmtrestným súdom prezentovaný odlišný výklad dotknutých ustanovení hodnotí ústavný súdtakisto ako právne možný a ústavne konformný.

Za daných okolností nevidel ústavne relevantný dôvod do právoplatného rozhodnutianajvyššieho súdu zasiahnuť.

17.   Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   otázku   príslušnosti   súdu   možno   napadnúťv dovolacom konaní po právoplatnom rozhodnutí o vine a treste, a to v zmysle ustanovenia§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Je teda daná možnosť, aby sa najvyšší súd ajv dovolacom konaní vyjadril k spornej otázke.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015