znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 81/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Lajosa   Mészárosa prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namietala porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo M. H. na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. M. H. primerané finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4.   M.   H. p r i z n á v a   nárok   na   úhradu   trov   konania   v   sume   245,70   €   (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré j e   Krajský súd v Nitre p o v i n n ý zaplatiť na účet   advokátky   Mgr.   E.   S.,   N.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2010 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010 a ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Nitre rozhodnutím 6 Co/275/2010-78 z 23. septembra 2010 porušil právo   sťažovateľky   M.   H.   spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 6 Co/275/2010 z 23. 9. 2010 a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   M.   H.,   bytom   N.,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 1 200 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Priznáva sťažovateľke   náhradu trov právneho zastúpenia v konaní   o   ústavnej sťažnosti   vo   výške   245,70   EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   Komárno   povinný   vyplatiť   jej advokátke Mgr. E. S., N., do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 81/2011-15 z 10. marca 2011 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a spisu Okresného súdu Komárno (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   C   31/2009,   ktorý   si   ústavný   súd   pripojil   pre   účely rozhodovania   o   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   v   tomto   konaní   ako   žalobkyňa   domáhala návrhom   z   20.   januára   2009   uloženia   povinnosti   M.   M.,   N., „zaplatiť   spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie za porušenie základných ľudských práv a slobôd, ako aj zákonom garantovaných práv M. S., vo výške 7 610 € aj s úrokmi z omeškania tj. dvojnásobku stanovenej diskontnej sadzby ročne od 20. januára 2000 až do zaplatenia, a to jej dcére M. H., N., do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“, ako aj náhrady trov konania. Tento návrh odôvodnila sťažovateľka tým, že žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorú proti nej podala M. M. (a ďalšie dve osoby) a o ktorej je vedené konanie pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 14/2000, obsahuje „množstvo ničím nepodložených tvrdení a úvah na adresu mojej nebohej matky M. S.“, čím „došlo k zásahu do jej základných ľudských práv a slobôd zaručených aj v čl. 19 ústavy ako aj do jej zákonom garantovaných práv podľa   § 11 – 16 Občianskeho zákonníka“.   Ďalej uviedla, že takéto konanie „už ďalej nemožno   trpieť   bez   adekvátnej   právnej   ochrany   a   finančného   zadosťučiennia“,   ide   o „nepravdivé   znižujúce   tvrdenia“,   pričom   tento   návrh   uplatnila „ako   oprávenná   osoba podľa § 13 Občianskeho zákonníka“.

Žalovaná sa   k   návrhu   písomne na výzvu   okresného   súdu   vyjadrila   (25.   februára 2010) prostredníctvom advokáta, ktorého na zastupovanie v konaní splnomocnila, navrhla žalobu   zamietnuť   a   uplatnila   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Argumentovala   tým,   že v žalobe   vo veci   sp.   zn.   10   C   14/2000   iba   uviedla   svoj   subjektívny   názor   a   v   rámci uplatňovania   svojich   procesných   práv,   čo   nemožno   považovať   za   neoprávnený   zásah do osobnostných práv inej osoby.

V priebehu konania okresný súd vyzval sťažovateľku výzvou z 3. marca 2009 na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh „podľa   pol.   č.   1   písm.   a   sadzobníka   súdnych poplatkov“ vo výške 457 €. Potom, keď sťažovateľka v konaní požiadala o oslobodenie od súdnych   poplatkov,   bolo   jej   toto   oslobodenie   priznané uznesením   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 304/2009-34 z 21. decembra 2009. Sťažovateľka 6. júla 2010 doručila súdu k sp. zn. 10 C 31/2009 podanie označené ako „späťvzatie návrhu“, v texte ktorého uviedla, že „na základe § 96 OSP ako aj pod nátlakom som nútená vziať späť a z uvedeného dôvodu aj beriem späť celkom môj vzájomný návrh podľa § 97 OSP zo dňa 20.01.2009, ktorý je predmetom tohto konania č. 10 C 31/2009“.

Potom, ako sa na výzvu okresného súdu vyjadrila žalovaná tak, že so zastavením konania   súhlasí,   a   uplatnila   a   vyčíslila   si   nárok   na   náhradu   trov   konania,   okresný   súd uznesením č. k. 10 C 31/2009-57 zo 14. júla 2010 konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy   konania vo výške   4 014,42   €.   Výrok   o   náhrade   trov   konania odôvodnil okresný súd tým, že sťažovateľka v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   zavinila   zastavenie   konania.   Výšku   náhrady   trov   konania okresný súd určil tak, že mal za preukázané, že boli pre žalovanú jej advokátom vykonané dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   veci   a vyjadrenie   k   návrhu),   pričom   s   poukazom na § 10 ods. 8 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej aj „advokátska tarifa“), za každý úkon právnej služby patrí odmena 2 000 € zvýšená o režijný paušál (2 x 2 000 € + 2 x 7,21 €).

Proti   tomuto   uzneseniu,   avšak   iba   proti   výroku   o   náhrade   trov   konania,   podala sťažovateľka (medzičasom už zastúpená advokátkou) odvolanie. Výrok o zastavení konania nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2010. V odvolaní sťažovateľka poukázala na to, že žalovanej   okresný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho   zastupovania   podľa   §   10   ods.   8 advokátskej tarify (osobitná úprava výšky odmeny advokáta v konaní o ochranu osobnosti), hoci   sa   sťažovateľka   návrhom   nedomáhala   ochrany   osobnosti,   ale   zaplatenia   sumy (nedomáhala sa súčasne morálnej satisfakcie a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), čomu nasvedčuje aj výzva okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhla uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že žalovanej bude priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 489,10   €   (vypočítaná   podľa   §   10   ods.   1   advokátskej   tarify)   a   žalobkyni   náhrada   trov odvolacieho konania (145,55 €).

Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   v   jeho   napadnutej   časti   uznesením   č.   k. 6 Co 275/2010-78   z   23.   septembra   2010   ako   vecne   správne   potvrdil.   Toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť jeho doručením právnej zástupkyni sťažovateľky 3. januára 2011.Sťažovateľka svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010 pre porušenie čl. 6 dohovoru odôvodnila tým, že krajský súd jej vec nesprávne právne posúdil. Návrh sťažovateľky nemožno považovať za žalobu o ochranu jej osobnosti, domáhala sa ňou iba plnenia (zaplatenia 7 610 €), nebola zastúpená advokátom, z jej žaloby nie je zrejmé, akým pomerom sa sťažovateľka dožaduje zaplatenia za porušenie jednotlivých základných práv, aká suma (a či vôbec) pripadá na porušenie osobnostných práv. Sťažovateľka uplatnila nárok na plnenie bez nároku na ochranu osobnostných práv, nešlo   o   kombinovaný   nárok.   Pre   konanie   o   takejto   žalobe   advokátska   tarifa   neurčuje osobitnú sadzbu za úkon právnej služby, nemožno túto určiť podľa § 10 ods. 5 advokátskej tarify.   Výška   náhrady   trov   konania,   ktorú   krajský   súd   uložil   zaplatiť   sťažovateľke,   je v rozpore s právnymi predpismi. Išlo o nárok na zaplatenie, a nie o konanie o ochrane osobnostných práv, čo vyplýva aj zo spôsobu vyrubenia súdneho poplatku za návrh [pol. č. 1   písm.   a)   sadzobníka   súdnych   poplatkov].   Návrh   na   začatie   konania   nevzala sťažovateľka späť bezdôvodne, vzala ho späť z dôvodu nátlaku, ako to vyplýva aj z podania sťažovateľky. Súd sa nevysporiadal s tým, či späťvzatie návrhu sťažovateľkou je vôbec platným právnym úkonom (nedostatok slobody vôle), hoci išlo o neplatnosť absolútnu, na ktorú mal súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľky   vyjadril   podaním   sp.   zn.   Spr.   87/11 z 26. apríla 2011 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení uznesenia sp.   zn.   6   Co   275/2010   z 23.   septembra   2010   a   zároveň   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uviedla:„Odvolací súd rozhodoval na základe podaného odvolania navrhovateľky v časti náhrady   trov   konania,   pričom   sa   musel   vysporiadať   s   dôvodmi   odvolania,   a   teda   aj s posúdením   obsahu   žaloby.   Sťažovateľka   pred   Ústavným   súdom   namieta   samotné spaťvzatie žaloby, ktoré podľa nej mal odvolací súd posúdiť ako neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V späťvzatí žaloby však neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, prečo svoj návrh na začatie konania vzala späť. Ak bola toho názoru, že svojím podaním vlastne nemienila návrh vziať späť, mohla podať odôvodnené odvolanie aj proti výroku uznesenia o zastavení konania, t. j. rovnako, ako podala odvolanie proti uzneseniu vo   výroku   o   náhrade   trov   konania.   Keďže   z   obsahu   spisu   nič   nenaznačovalo,   že navrhovateľka   v   skutočnosti   svoj   návrh   nevzala   späť   a odvolanie   v   tomto   smere   vôbec nepodala, potom bol odvolací súd viazaný tým, že uznesenie vo výroku o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť (§ 159 ods. 3, § 167 ods. 2 OSP). Pri rozhodovaní o trovách vychádzal z toho, že konanie ako také je právoplatne zastavené, a teda že niet dôvodu, aby bol výrok o zastavení konania prehodnocovaný v rámci rozhodovania o odvolaní len proti výroku o trovách konania....

Podľa   môjho   názoru   závery   vyvodené   odvolacím   súdom   v   uznesení   zo   dňa 23. septembra 2010 č. k. 6Co/275/2010-78 nie sú ani zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a   z   toho   dôvodu   z   ústavného   hľadiska   nie   sú   ani   neospravedlniteľné   a neudržateľné (I.ÚS 17/01). Písomné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považujem za správne, spravodlivé a za také, ktoré nemá za následok porušenie základného práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom súdu a najmä rozsahom odôvodnenia nestotožnila, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej nesprávnosti odôvodnenia alebo o arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre neboli porušené základné   práva   sťažovateľky   namietané   v   jej   sťažnosti.   Vzhľadom   na   to   považujem predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú, a preto navrhujem, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.“

Sťažovateľka už v podanej sťažnosti uviedla, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto na ďalšiu výzvu ústavného súdu nereagovala.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Právo   na spravodlivý   súdny   proces   je vyjadrením   základného   práva   domáhať sa súdnej ochrany, je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. V zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a   slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka odôvodňovala tvrdené porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v konaní jednak tým, že bola vôbec zaviazaná na náhradu trov konania žalovanej, pretože podľa jej názoru na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, a jednak tým,   že   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   (odmenu   advokáta)   jej   bola   uložená   podľa ustanovení advokátskej tarify upravujúcich výšku odmeny advokáta v konaní o ochrane osobnosti,   pretože   súdne   konanie   vedené   sťažovateľkou   nebolo   konaním   o   ochranu osobnosti.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že nemala byť na náhradu trov konania zaviazaná vôbec, tento svoj názor odôvodňovala s poukazom na § 146 ods. 2 OSP tým, že povinnosť uhradiť trovy konania v prípad jeho zastavenia možno žalobcovi uložiť iba vtedy, ak zastavenie konania zavinil. Sťažovateľka podľa jej názoru síce návrh vzala späť a navrhla konanie zastaviť, avšak neurobila tak bezdôvodne, vzala ho späť z dôvodu nátlaku, ako to vyplýva aj z podania sťažovateľky, v dôsledku čoho sa mali súdy vysporiadať s tým, či späťvzatie návrhu sťažovateľkou je vôbec platným právnym úkonom s ohľadom na nedostatok slobody vôle, pretože ide o neplatnosť absolútnu, na ktorú mal súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdila,   že   výška   náhrady   trov   konania   bola   súdom   určená v rozpore s advokátskou tarifou, tento svoj názor odôvodňovala tak, že predmetom konania pred   súdom   nebola ochrana jej osobnosti,   ale jednoduchý   nárok na plnenie,   pričom   ak v prípade   konania   o   ochranu   osobnosti   advokátska   tarifa   ustanovuje   odmenu   advokáta osobitne v § 10 ods.   8, v prípade konania o zaplatenie žalovanej sumy v § 10 ods.   1 advokátskej tarify. Ak súd priznal nárok na náhradu trov konania vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 8 advokátskej tarify, rozhodol podľa normy, ktorá sa na vec nevzťahovala.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 9 ods. 1 advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   z   tarifnej   hodnoty   je...   nad   6   638,78   € do 33 193,92 €   220,74 € plus 16,60 € za každých aj začatých 1 659,70 € prevyšujúcich sumu 6 638,78 €.

Podľa   §   10   ods.   8   advokátskej   tarify   vo   veciach   ochrany   osobnosti   podľa Občianskeho   zákonníka,   vo   veciach   ochrany   podľa   predpisov   o   masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010 vo vzťahu   k   otázke   správnosti   samotného   zaviazania   sťažovateľky   na   náhradu   trov zastaveného konania uviedol:

„V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, teda žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré   sa   nachádzajú   v   ustanovení   §   146   ods.   2   OSP.   Prvá   veta   ods.   2   §   146   OSP predpokladá zavinenie niektorého účastníka konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu a teda aj povinnosť uhradiť trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie navrhu a súčasne nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 146 pods. 2 druhá veta OSP, teda, že späťvzatie návrhu, ktorý bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním sa odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo spôsobene správaním sa odporcu, napríklad, ak by odporca plnil navrhovateľovi po podaní žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhá veta.

Súd pri rozhodovaní o trovách zastaveného koania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky pre použitie § 146 ods. 2, teda, či sa nejedná o niektorú zo spomínaných výnimiek a len v prípade, že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného koannia pdoľa § 146 ods. 1 OSP.

... Odvolací súd zo spisového materiálu súdu prvého stupňa zistil, že navrhovateľka späťvzala   návrh na začatie konania   a to bez udania dôvodu,   ani   v podanom odvolaní navrhovateľka nijako nezdôvodnila späťvzatie návrhu. Z uvedených dôvodov je potrebné konštatovať,   že   navrhovateľka   zavinila   zastavenie   konania   tak,   ako   to   predpokladá § 146 ods. 2 prvá veta OSP tým, že vzala späť návrh na začatie konania bez udania dôvodu a v zmysle tohto ustanovenia je povinná uhradiť trovy konania.“

Zmyslom a účelom ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) OSP a § 146 ods. 2 OSP je úprava otázky náhrady trov zastaveného konania vychádzajúca z princípu, podľa ktorého v prípade,   ak   účastník   konania   vezme   návrh   na   začatie   konania   späť   a   zaviní   tým,   že konanie musí byť zastavené, je povinný znášať aj trovy konania, okrem prípadu, že takýto stav zavinila protistrana v spore. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala tým, že svoj návrh na začatie konanie vzala späť podaním, v ktorom uviedla, že „na základe § 96 OSP ako aj pod nátlakom som nútená vziať späť a z uvedeného dôvodu aj beriem späť celkom môj... návrh“, čo   má   vyvolať   pochybnosť   o   platnosti   takéhoto   úkonu,   tento   argument   je   nenáležitý z dôvodu, že sťažovateľka v ďalšom priebehu konania proti samotnému výroku o zastavení konania odvolanie nepodala, čím potvrdila svoje rozhodnutie privodiť zastavenie konania. Iba zo samotnej tejto formulácie späťvzatia návrhu preto nemožno vyvodiť, že pri tomto úkone absentovala vôľa sťažovateľky. Uvedená skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv ani na posudzovanie splnenia podmienok podľa § 146 OSP.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   už   uvedené   dospel,   pokiaľ   ide   o   otázku   samotného priznania náhrady trov zastaveného konania žalovanej, k záveru, že krajský súd na vec sťažovateľky   aplikoval   právnu   normu   (§   146   OSP)   spôsobom,   ktorý   nepoprel   jej   účel a zmysel. Právne závery krajského súdu neboli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 6 Co 275/2010-78 z 23. septembra 2010 vo vzťahu   k   správnosti   aplikácie   ustanovenia   §   10   ods.   8   advokátskej   tarify   okresným súdom na vec sťažovateľky uviedol:

„Na ochranu osobnostných práv Občiansky zákonník ponúka viacero prostriedkov ochrany a to tzv. negatórnu žalobu alebo návrh na upustenie od neoprávnených zásahov, tzv.   reštitučnú žalobu alebo návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov a tzv. satisfakčnú žalobu alebo návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa okolností jednotlivého prípadu   môžu   použiť   samostatne   alebo   kumulatívne.   Posledný   spomínaný   prostriedok ochrany osobnostných práv – satisfakčná žaloba sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

...   Ohľadom   výšky   náhrady   trov   konania,   ktorá   bola   priznaná   odporkyni   súd postupoval v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého je odmena za úkon právnej služby 2 000 €. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že išlo o žalobu na ochranu osobnosti, a nie o žalobu o zaplatenie, ako to v odôvodnení odvolania tvrdila navrhovateľka a to vzhľadom na to, že navrhovateľka žiadala síce zaplatenie určitej sumy, ale ako finančné zadosťučinenie za porušenie základných ľudských práv a slobôd M. S., matky navrhovateľky a žalobu zdôvodnila ust. § 11 – 16 Občianskeho zákonníka, teda bezpochyby   išlo   o   žalobu   na   ochranu   osobnosti,   konkrétne   satisfakčnú   žalobu.   Právny zástupca odporkyne si vyčíslil odmenu za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci a vyjadrenie k návrhu zo dňa 25.2.2010, teda spolu za dva úkony 4 000 € a ku každému z   úkonov   režijný   paušál   po   7,21   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky   655/2004),   teda   právnemu zástupcovi odporkyne patrí odmena v celkovej výške 4 014,42 €.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa   v   danej   veci   správne   rozhodol,   keď   navrhovateľku   zaviazal   na   zaplatenie   trov konania odporkyni, preto napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a zároveň sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a podľa § 219 ods. 2 OSP iba poukazuje na správnosť týchto dôvodov.“

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdila,   že   na   vec nemalo byť aplikované ustanovenie   §   10 ods. 8 advokátskej tarify, pretože nešlo o spor na (postmortálnu) ochranu osobnosti, ani toto tvrdenie sťažovateľky neobstojí, a to už len s ohľadom na obsah návrhu na začatie konania samotnej   sťažovateľky,   ktorý   je   úplne   zrejmý   a   v   ktorom   sa   domáha „finančného zadosťučinenia“ za konanie spočívajúce v „množstve ničím nepodložených tvrdení a úvah na adresu mojej nebohej matky M. S.“, čím „došlo k zásahu do jej základných ľudských práv a slobôd zaručených aj v čl. 19 ústavy ako aj do jej zákonom garantovaných práv podľa   §   11   –   16   Občianskeho   zákonníka“,   a   poukazuje   aj   na   to,   že   postupuje   ako „oprávenná   osoba   podľa   §   13   Občianskeho   zákonníka“.   Na   tomto   závere   nič   nemôže zmeniť ani zjavne nesprávny postup okresného súdu pri vyrubovaní súdneho poplatku (od platenia ktorého bola ostatne sťažovateľka napokon oslobodená) a ani skutočnosť, na ktorú poukazuje sťažovateľka, a to, že sa domáha iba peňažného plnenia, a nie súčasne aj inej formy satisfakcie, pretože (ako to správne uviedol aj krajský súd) je vecou navrhovateľa v konaní o ochranu osobnosti, ktorý z viacerých možných prostriedkov ochrany využije, resp. či sa ich rozhodne kumulovať.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   už   uvedené   dospel,   pokiaľ   ide   o   otázku   správnosti právneho   posúdenia   výšky   náhrady   trov   konania podľa   § 10   ods.   8 advokátskej   tarify, k záveru, že ak krajský súd na vec sťažovateľky aplikoval toto ustanovenie, postupoval spôsobom,   ktorý   nepoprel   účel   a   zmysel   osobitnej   úpravy   výšky   odmeny   advokáta   pri zastupovaní v konaní o ochranu osobnosti.

Napriek uvedenému však rozhodnutie krajského súdu neobstojí, hoci z iného dôvodu, než na ktorý poukazovala sťažovateľka.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, tento potvrdil ako vecne správne   uznesenie   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   tento   pri   aplikácii   §   10   ods.   8 advokátskej   tarify   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   v   zmysle   tohto   ustanovenia   patria v konaní o ochrane osobnosti účastníkovi náhrada trov konania za jeden úkon právnej služby vo výške 2 000 €. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z... je odmena za úkon právnej služby 2 000 €..., teda spolu za dva úkony 4 000 € a ku každému z úkonov režijný paušál po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky 655/2004), teda právnemu zástupcovi odporkyne patrí odmena v celkovej výške 4 014,42 €.“

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej   veci.   V   prípade,   ak   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   zjavne   arbitrárne,   sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Takáto   situácia   nastáva   aj v prípade,   ak   všeobecný   súd   vykladá   a   aplikuje   právnu   normu   takým   spôsobom,   ktorý zjavne popiera jej účel a zmysel.

V prípade sťažovateľky aplikoval krajský súd ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej tarify tak, že sumu 2 000 € uvedenú v tomto ustanovení pokladal za výšku odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, hoci zo znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že táto suma je tarifnou   hodnotou   veci   (v   prípade   konania   o   ochrane   osobnosti   podľa   Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach   ochrany   osobných   údajov   alebo   vo   veciach   týkajúcich   sa   práva   duševného vlastníctva, ak sa navrhovateľ žiada náhradu nemajetkovej ujmy).

Krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej tarify neberúc do úvahy znenie § 9 ods. 1 advokátskej tarify, ktoré upravuje spôsob určenia výšky odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby (je základným ustanovením upravujúcim postup súdu   pri   rozhodovaní   o   výške   odmeny   advokáta).   Podľa   tohto   ustanovenia   sa   odmena advokáta stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Z uvedeného je zrejmé, že pri kontrole výpočtu výšky odmeny advokáta okresným súdom vo veci sťažovateľky mal krajský súd sumu uvedenú v § 10 ods. 8 advokátskej tarify považovať nie za výšku odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, ale iba za tarifnú hodnotu veci, z ktorej mal určiť výšku odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, a celkovú výšku odmeny advokáta potom zistiť ako súčin takto zistenej odmeny za jeden úkon   právnej   služby   a   preukázaného   počtu   úkonov   vykonaných   advokátom   odporcu v konaní.

Keďže   právne   závery   krajského   súdu   boli   zjavne   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany dohovorom garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ktoré boli u sťažovateľky porušené uznesením krajského súdu, bolo potrebné toto uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude   úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu takým spôsobom, ktorý bude ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka si uplatňovala z tohto dôvodu nárok na zaplatenie sumy 1 200 €.

Návrh   na   priznanie   primeraného   spravodlivého   zadosťučinenia   odôvodnila sťažovateľka tým, že rozhodnutím krajského súdu bola diskriminovaná, pretože vo veci okresného súdu sp. zn. 9 C 156/97, v ktorej bolo konanie po späťvzatí žaloby tiež zastavené, bolo o trovách konania rozhodnuté tak, že nárok na ich náhradu nebol priznaný žiadnemu z účastníkov (v konaní bola žalovanou matka sťažovateľky a jednou zo žalobcov bola M. M.,   predmetom   konania   bolo   určenie   vlastníckeho   práva);   sťažovateľka   je   invalidnou dôchodkyňou a „je pre ňu maximálne stresujúca hrozba exekúcie na vymoženie trov, ktoré boli priznané nad zákonný rámec a pri nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu môže mať pre ňu vykonanie exekúcie následky vo forme ireverzibilných existenčných problémov“; rozhodnutie   krajského   súdu   podľa   názoru   sťažovateľky   môže   súvisieť   s okolnosťou,   že ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo veci sp. zn. IV. ÚS 78/2010 rovnakej zákonnej sudkyne a vydal nález vo veci sp. zn. I. ÚS 77/2010 týkajúcej sa manžela zákonnej sudkyne, navyše krajský súd o podanom odvolaní rozhodol za „neobvykle krátky čas“. Z týchto dôvodov   je sťažovateľka toho názoru, že iba konštatovanie porušenia jej práv a zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   nie   je   dostatočnou   satisfakciou   pre   sťažovateľku a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 200 € je primerané miere zásahu do jej práv.

Ústavný súd sťažovateľke tento nárok nepriznal s poukazom na to, že neuviedla také konkrétne dôvody, ktoré by opačný postup odôvodňovali. Pokiaľ sťažovateľka dôvodila tým, že v inej veci obdobných účastníkov nebola pri zastavení konania priznaná náhrada trov konania žiadnemu z účastníkov, tento argument (podobne ako aj úvahu sťažovateľky o neobvykle krátkom čase rozhodovania krajského súdu o podanom odvolaní a možných dôvodoch   tohto   stavu),   považoval   ústavný   súd   za   taký,   ktorý   s   vecou   nesúvisí,   a   to z dôvodu, že predmetom konania vo veci okresného súdu sp. zn. 9 C 156/97 bolo určenie vlastníckeho   práva,   ako   aj   z   dôvodu,   že   iba   zo   sťažovateľkou   predloženého   uznesenia nemožno zistiť, či v tejto veci vôbec trovy konania účastníkom vznikli a či si ich zákonným spôsobom   uplatnili.   Pokiaľ   sťažovateľka   argumentovala   tým,   že   dôvodom   na   priznanie primeraného   zadosťučinenia   má   byť   hrozba   exekúcie,   ktorá   ju   stresuje   a   výsledok exekučného konania už nebude možné navrátiť do pôvodného stavu, ústavný súd poukazuje na   to,   že   dôvody   priznania   primeraného   zadosťučinenia   nemôžu   byť   iba   hypotetické a viažuce sa na budúce okolnosti, o ktorých nie je zrejmé, či vôbec nastanú a aké budú mať následky.

Ústavný súd sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal nárok na   náhradu   trov   konania,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním advokátom   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľka   si   ich   uplatnila   vo   výške 245,70 €.   Ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľke   v zmysle § 1   ods.   3   a §   11 ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov patrí za   dva   úkony   právnej   služby   –   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   – vykonané v roku 2010 odmena v sume 2 x 120,23 € a režijný paušál 2 x 7,21 € (spolu 254,88 €).

Sťažovateľka si však z titulu náhrady trov konania uplatnila sumu 245,70 €. Keďže táto   suma neodporuje   platným   právnym   predpisom,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že sťažovateľke priznal náhradu trov konania v ňou uplatnenej výške.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011