znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 81/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Co 102/2009, 3 Co 324/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 22. decembra 2009 a poštou, resp. osobne do podateľne 29. decembra 2009 a 30. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing. J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Co   102/2009, 3 Co 324/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte v postavení likvidátora D., š. p. v likvidácii (ďalej len „štátny   podnik“), 27.   októbra 2004 podal   žalobu Okresnému súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorou   sa   proti   štátnemu   podniku   a Ministerstvu   výstavby a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   ako   žalovaným domáhal   určenia,   že   rozhodnutie   ministra   výstavby   a regionálneho   rozvoja   Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. k. MVRR-2004-2299/30518-15 z 27. septembra 2004 o zlúčení   dvoch   štátnych   podnikov   v likvidácii   je   neplatné   a nepreskúmateľné.   Išlo o zlúčenie dvoch štátnych podnikov v likvidácii v čase, keď likvidácia štátneho podniku bola   už   zo   strany   sťažovateľa   ukončená   a on   ako   likvidátor   mal   výťažok   z likvidácie odviesť   na   osobitný   účet   ministerstva.   Tomu   sa   však   snažil   zabrániť   vtedajší   vedúci služobného úradu ministerstva za účinnej pomoci vtedajšieho štatutára V., š. p. v likvidácii (ďalej len „kameňolomy“), s ktorým bol štátny podnik k 12. januáru 2005 aj zlúčený, a to nanajvýš netransparentným spôsobom. Návrh na výmaz štátneho podniku   z obchodného registra   podaný   vedúcim   služobného   úradu   ministerstva   a štatutárom   kameňolomov   bol zamietnutý z dôvodu, že bol podaný neoprávnenými osobami. Tieto osoby návrh dokonca podali   v mene   sťažovateľa.   Následne   po   ukončení   likvidácie   štátneho   podniku   podal sťažovateľ návrh na vykonanie konečnej daňovej kontroly tak, aby následne mohol podať návrh na jeho výmaz z obchodného registra, ako aj na výmaz osoby štatutára. Daňový úrad sťažovateľovi   oznámil,   že   návrh   na   výmaz   štátneho   podniku   bez   vykonania   daňovej kontroly   podal   minister,   takže   napokon   bol   štátny   podnik   12.   januára   2005   zlúčený s kameňolomami. Dosiaľ   nie je zrejmé,   ako štatutár kameňolomov   naložil   s finančnými prostriedkami štátu, ktoré boli k 12. januáru 2005 ním prevedené na účet kameňolomov. Až k tomuto   termínu   vznikol   zlúčený   štátny   podnik   v likvidácii   a štatutár   kameňolomov mohol   s týmito   finančnými   prostriedkami   disponovať   podľa   svojej   ľubovôle.   Podľa podozrenia sťažovateľa boli finančné prostriedky použité v súlade so záujmami vedúceho služobného úradu ministerstva a štatutára kameňolomov. Ďalej sa sťažovateľ domáhal aj určenia,   že   jeho   odvolanie   z funkcie   likvidátora   štátneho   podniku   realizované   listom ministra   sp.   zn.   MVRR-2004-10221/33402   z 11.   októbra   2004   je   neplatné   a že   jeho pracovný pomer so štátnym podnikom založený pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 v znení   dohôd   o zmene   pracovných   podmienok   naďalej   trvá.   Sťažovateľ   od   svojho vymenovania   za   likvidátora   štátneho   podniku   v roku   2000   bol   s ministerstvom v mandátnom vzťahu a zamestnancom štátneho podniku v období od 1. novembra 2004 do 12. januára 2005 sa už nestal. Rovnako do toho času nebol zamestnancom ani zlúčeného štátneho podniku v likvidácii. Písomným podaním zo 4. apríla 2005 sťažovateľ, už nie ako štatutár štátneho podniku, oznámil, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prechod práv a povinností, o ktorých sa konalo. Preto aj požiadal, aby on sám mohol vstúpiť do konania namiesto pôvodného žalobcu, ktorým bol štátny podnik, keďže tento 12. januára 2005 prestal právne existovať. Ako žalovaného 1 označil ministerstvo,   ako   žalovaného 2 kameňolomy. Písomným   podaním   z 23.   decembra   2005 sťažovateľ presne vymedzil okruh účastníkov konania, keď uviedol, že žalobcom je on ako fyzická   osoba   (teda   nie   ako   štatutár   štátneho   podniku)   a žalovanými   sú   ministerstvo a kameňolomy. Uznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 447/2004 z 23. februára 2006 bola takáto zmena žaloby pripustená. Na pojednávaní okresného súdu 24. októbra 2008 požiadal sťažovateľ   o zmenu   petitu   žaloby   tak,   aby   okresný   súd   určil,   že   jeho   pracovný   pomer so štátnym   podnikom   založený   pracovnou   zmluvou   z 28.   decembra   1995   trvá   následne v kameňolomoch   od   12.   januára   2005,   keď   sa   kameňolomy   stali   v pracovnoprávnych vzťahoch   právnym   nástupcom   štátneho   podniku.   Okresný   súd   túto   zmenu   žaloby nepripustil, a to v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Toho istého dňa vyhlásil rozsudok, ktorým bolo konanie zastavené, jednak pokiaľ ide o určenie, že   rozhodnutie   ministerstva   z 27.   septembra   2004   je   neplatné a nepreskúmateľné,   ďalej o určenie,   že   odvolanie   sťažovateľa   z funkcie   likvidátora   štátneho   podniku   realizované listom   štatutára   ministerstva   z 11.   októbra   2004   je   neplatné,   a napokon   o   určenie,   že pracovný pomer sťažovateľa v kameňolomoch založený pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 v znení zmien pracovných podmienok naďalej trvá v období od 7. februára 2005 do budúcna.   Žaloba   týkajúca   sa   určenia,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa   v kameňolomoch založený pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 v znení zmien pracovných podmienok naďalej   v   období   od   28.   decembra   1995   do   6.   februára   2005   trval,   bola   zamietnutá. Na samostatné   konanie   bola   vylúčená   tá   časť   žaloby,   ktorou   sťažovateľ   požadoval   od kameňolomov zaplatenie náhrady výkonnostnej odmeny likvidátora vo výške 718 883 Sk z 13 % ročným úrokom z omeškania počítaným od 4. februára 2005 do zaplatenia. Napokon bolo vyslovené, že o náhrade trov konania vo vzťahu medzi sťažovateľom a ministerstvom sa   rozhodne   po   právoplatnosti   rozsudku   a o náhrade   trov   konania   medzi   sťažovateľom a kameňolomami sa rozhodne v konečnom rozhodnutí. Ešte pred podaním odvolania proti rozsudku   sťažovateľ   požiadal   o opravu   chýb   v zmysle   §   164   Občianskeho   súdneho poriadku. Tvrdil totiž, že žaloba o zaplatenie výkonnostnej odmeny nesmerovala iba proti kameňolomom, a práve túto zrejmú chybu požadoval opraviť. Uznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 447/2004 z 21. januára 2009 nebolo návrhu na vydanie opravného uznesenia vyhovené z dôvodu, že súd nemôže svojvoľne disponovať s návrhom, teda prekročiť jeho rámec formulovaný sťažovateľom, keďže toto právo patrí iba sťažovateľovi. Sťažovateľ podal odvolanie tak proti rozsudku vo veci samej, ako aj proti uzneseniu o nevyhovení jeho návrhu   na   opravu   rozsudku.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   102/2009, 3 Co 324/2009 z 29. septembra 2009 bol rozsudok okresného súdu sčasti potvrdený a sčasti bolo   odvolanie   odmietnuté.   Podľa   názoru   krajského   súdu   treba   tak   rozsudok,   ako   aj uznesenie   okresného   súdu   považovať   za   vecne   správne,   pričom   odvolacie   námietky sťažovateľa sú v plnom rozsahu neopodstatnené.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru.   Pokiaľ   bolo   potvrdené   zamietnutie   žaloby,   pokiaľ   ide o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa v kameňolomoch trval od 28. decembra 1995 do 6.   februára   2005,   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu,   keďže   kameňolomy existenciu pracovného pomeru nepopierali, nie je tento záver akceptovateľný. Sťažovateľ v skutočnosti naliehavý právny záujem preukázal, ako aj to, že v súvislosti s otázkou trvania pracovného   pomeru   neboli   stanoviská   sťažovateľa   a kameňolomov   vôbec   zhodné. V súvislosti   s vylúčením   tej   časti   žaloby   na   samostatné   konanie,   ktorou   sťažovateľ požadoval   od   kameňolomov   náhradu   výkonnostnej   odmeny   likvidátora   vo   výške 718 883 Sk   s prísl.,   trvá   sťažovateľ   na   tom,   že   túto   požiadavku   uplatňoval   tak   voči ministerstvu,   ako   aj   voči   kameňolomom,   a nezodpovedá   pravde,   že   by   na   pojednávaní konanom 26. septembra 2008 vzal späť žalobu proti ministerstvu v celom rozsahu, lebo v skutočnosti vtedy vzal späť žalobu proti ministerstvu, iba čo sa týka určenia neplatnosti a nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   ministerstva   z 27.   septembra   2004,   ako   aj   určenia neplatnosti   odvolania   sťažovateľa   z funkcie   likvidátora   štátneho   podniku.   Len   v tomto rozsahu požadoval aj zastavenie konania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 3 Co 102/2009, 3 Co 324/2009 s tým, aby bol rozsudok z 29. septembra 2009 zrušený a vec vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 245,70 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 102/2009-539, 3 Co 324/2009 z 29. septembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 447/2004-447 z 24.   októbra   2008,   a to   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby   o   určenie,   že   pracovný   pomer sťažovateľa v kameňolomoch založený pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 v znení pracovných podmienok naďalej v období od 28. decembra 1995 do 6. februára 2005 trval, ako   aj   vo   výroku   o zastavení   konania   o určenie,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa v kameňolomoch   založený   pracovnou   zmluvou   z 28.   decembra   1995   v znení   zmien pracovných podmienok naďalej trvá aj po 7. februári 2005. Ďalej bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti výrokom, ktorými okresný súd nárok sťažovateľa proti kameňolomom o zaplatenie výkonnostných odmien likvidátora vo výške 718 883 Sk s prísl. vylúčil na samostatné   konanie   a ktorými   rozhodnutie   o trovách   konania   medzi   sťažovateľom a ministerstvom, resp. kameňolomami ponechal na konečné rozhodnutie. Zároveň potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   10   C   447/2004-509   z 21.   januára   2009.   Podľa   názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne. Pokiaľ ide o tretiu časť výroku rozsudku okresného   súdu   (zamietnutie   žaloby   o určenie,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa v kameňolomoch   trval v období   od   28.   decembra 1995 do   6.   februára 2005),   zo   spisu nepochybne vyplýva, že vzhľadom na nespornosť skutočnosti, určenia ktorej sa sťažovateľ domáha (nespornosť existencie pracovného pomeru v označenom čase), nebol na takomto určovacom   výroku   zo   strany   sťažovateľa   preukázaný   naliehavý   právny   záujem,   a preto správne   bola   žaloba   v tejto   časti   zamietnutá.   Rovnako   správne   bolo   zastavené   konanie o určenie, že pracovný pomer trvá aj po 7. februári 2005, vzhľadom na to, že zo spisu nepochybne vyplýva, že o tejto časti žaloby už bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté súdom. Preto z dôvodu prekážky veci rozsúdenej správne okresný súd konanie zastavil. Pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti piatemu výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol peňažný nárok sťažovateľa proti kameňolomom vylúčený na osobitné konanie, z obsahu spisu,   najmä zo zápisnice   o pojednávaní z 26.   septembra   2008   nepochybne vyplýva, že sťažovateľ   vzal   žalobu   proti   ministerstvu   späť   a súčasne   žiadal,   aby   boli   na   zaplatenie výkonnostných odmien vo výške 718 883 Sk zaviazané kameňolomy. Za takejto situácie nemohol   krajský   súd   prekročiť   návrh   sťažovateľa   a pokračovať   v konaní   o zaplatenie odmien aj proti ministerstvu. Preto, pokiaľ okresný súd vylúčil vec na osobitné konanie týkajúci   sa   výkonnostných   odmien   len   proti   kameňolomom,   rozhodol   vecne   správne. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení časti žaloby na osobitné konanie je rozhodnutím v zmysle § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa upravuje vedenie konania, a rovnako aj výroky týkajúce sa trov konania, proti týmto výrokom nie je v zmysle ustanovenia § 202 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie prípustné, a preto krajský súd odvolanie   sťažovateľa   proti   týmto   výrokom   odmietol.   Podľa   dátumovej   pečiatky   bol rozsudok doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 23. októbra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje jednak proti zamietnutiu žaloby o určenie trvania   pracovného   pomeru   od   28.   decembra   1995   do   6.   februára   2005,   ďalej   proti zastaveniu konania o určenie trvania pracovného pomeru po 7. februári 2005, ale tiež proti vylúčeniu nároku na zaplatenie výkonnostných odmien voči kameňolomom na osobitné konanie z toho pohľadu, že tento nárok sťažovateľa smeroval nielen proti kameňolomom, ale aj proti ministerstvu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu nemožno považovať za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   tohto   súdu.   Odvolacie   námietky sťažovateľa boli podľa názoru ústavného súdu dostatočne vyhodnotené krajským súdom a prijaté závery nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny, aby ústavný   súd   do   nich   zasiahol.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010